Kniha rozhovorov dcéry s otcom
(Fulmeková, Denisa: Pohyb v uzavretom kruhu. Rozhovory s Jozefom Kotom. Bratislava: Slovenské literárne centrum, 2023. 199 s.)
Pomaly odchádzajúca generácia necháva stopy po sebe. Po stáročiach sa náboženstvo najviac podieľalo na spoločenských premenách, v 20. storočí však túto úlohu prevzala kultúra. Ako vieme, po roku 1948 Československo prežíva najhoršie obdobie stalinizmu, ale 5. marca 1953 zomiera J. V. Stalin a o pár dní za neujasnených okolností aj K. Gottwald, prezident republiky. Zhruba o 6 mesiacov Jozef Kot nastupuje do 1. ročníka Filozofickej fakulty UK v Bratislave, hlási sa pôvodne na odbor literárna veda, ale ho prijímajú na aprobáciu angličtina-slovenčina. Ide o mestský typ študenta...
Monika Zumríková Kekeliaková: Ísť – a vedieť kam, ísť – a vedieť prečo
Nie je to prvýkrát, čo sa Dana Podracká predstavuje svojim čitateľom a čitateľkám výberom z vlastnej poézie. Prvé obhliadnutie autorka urobila v roku 2008, keď jej vyšla kniha pod názvom Kupola, aktuálny výber Byť paňou svojho Muzotu už názvom (ktorý je mimochodom veršom z Podrackej zbierky Grizly v spiacom dome, 1991) signuje presun dôrazu z výšok kupoly dole, do priestoru zámku, ktorý má svoju pani. Vynára sa asociácia zámku duše s Pani Animou, zámku mysle s Pani Cogito a inšpirácia reálnym zámkom Muzot, na ktorom básnik RainerMariaRilke napísal niektoré z kľúčových diel. „Byť paňou“ – ako ukazujú aj básne vo výbere – je potom sebavedomým gestom autorky emancipovať v poézii to ženské, čo spalo, bolo potopené, nemalo hlas, vlastnú cestu, nemalo omfalos(bytostný stred) a ani svoj Muzot (tvorivý priestor)...
Príhovor IVANA KAMENCA na vernisáži knihy Antona Baláža Môj príbeh sa ešte nekončí
Artfórum, 25. apríl 2024, Bratislava
Pre prítomné publikum nie je novinkou konštatovanie, že Anton Baláž patrí v súčasnosti k najusilovnejším slovenským prozaikom. Romány, rozhlasové hry, filmové scenáre, mnohostranná kultúrno-organizačná činnosť, resp. verejno-spoločenská angažovanosť, vytvárajú obraz o jeho osobnosti a sú neprehliadnuteľnou súčasťou slovenskej literatúry, a kultúrneho života vôbec. Jeho literárny záber je po tematickej i žánrovej stránke až prekvapujúco rôznorodý, široký, objavný...
O NOVEJ KNIHE JÁNA ZAMBORA
(Ján Zambor: Lov zázrakov. Zo španielskeho zošita. Bratislava, Perfekt, a. s., 2024)
Všetky texty tejto už na prvý pohľad krásnej knihy sa tematicky či motivicky viažu na Španielsko, resp. na hispánsky svet ako taký. Jasne nás napokon v tomto smere naviguje jej podtitul Zo španielskeho zošita.
Skúseného tvorcu Jána Zambora k jej vytvoreniu zrejme podnietila skutočnosť, že si uvedomil, že za tie dlhé roky, čo prekladá španielsku (hispánsku) poéziu a čo navštevuje túto krajinu, spoznáva jej literatúru, umenie, kultúru a tradície, toho aj sám veľa „španielskeho“ napísal, a že ak to sústredí do jednej knihy, vznikne osobitá syntéza, ktorá dokáže zaujať čitateľa svojou estetikou i poučiť ho. Prirodzene, veľkú príťažlivosť má aj pre našich hispanistov (zrejme ich nie je veľa), ako aj pre percipientov s vyhraneným záujmom o Španielsko a jeho kultúru.
Autor knihu rozčlenil do troch častí, pričom toto rozdelenie bližšie krátko špecifikuje v predslove (Na úvod)...
Múdre reflexie Ivana Čičmanca
Ivan Čičmanec: V zajatí zvedavosti
úvahy - interpretácie - články
Fraktál, Bratislava 2023
Pätnásť esejisticky ladených článkov a úvah a šesť spomienkových textov obsahuje nová kniha Ivana Čičmanca, zapamätateľného básnika, prozaika a esejistu, ktorý vstúpil do slovenskej literatúry až na začiatku deväťdesiatych rokov uplynulého storočia, ale svojou doterajšou tvorbou, jej mysliteľskou úrovňou a inšpiračnými podnetmi, ktoré táto tvorba prináša do nášho literárneho kontextu, mu patrí trvalé miesto v súčasnej slovenskej literatúre...
L A U D Á C I O pri príležitosti odovzdávanie ceny Vojtecha Zamarovského Antonovi Balážovi za celoživotné dielo v oblasti literatúry faktu. Cenu udelil Klub literatúry faktu pri AOSS
Vážení prítomní. Som poctený a zároveň potešený, že môžem povedať niekoľko slov pri príležitosti odovzdávania Ceny Vojtecha Zamarovského, ktorú udelil Klub autorov literatúry faktu Antonovi Balážovi. Pravdaže, nie som literárny teoretik a preto mi neprichodí hodnotiť jeho spisovateľské dielo.
Reflexie Márie Bátorovej
Televízna podoba Hronského románu Jozef Mak, ktorú vysielala RTVS 1. januára 2022, dala širokému diváckemu okruhu možnosť konfrontoval toto dielo nášho povinného, neskôr odporúčaného maturitného čítania s jeho dramatickým vizuálnym stvárnením a pre mnohých divákov aj nové začítanie sa do románu nášho literárneho klasika. Pre literárnu vedkyňa Máriu Bátorovú, autorku monografie Jozef Cíger Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre to bol podnet priblížiť v texte Televízna podoba Jozefa Maka – aj ako podnet na návrat k jeho dielu širšie tvorivé i literárnohistorické súvislosti jeho vzniku a jeho zaradenie (spolu s románom Andreas Búr ) do kontextu medzivojnovej európskej románovej tvorby...
Anton Uherík: Zrnká poznania (Verbis, 2019)
Je mnoho kníh o ľudskej svojbytnosti, ktoré sú zároveň časom, účelom i názorovým problémom o nej samej. Je tajomstvom našich právd v priestore a čase našej takzvanej ľudskej pravdy o nej samej aj jeho bytí v nej. V tejto knihe je zároveň čas, priestor a ľudský element v akejsi trojjedinej ubolenosti: minulosť, prítomnosť a i budúcnosť. Dýcha z nej pravda o nás cez prizmu a centrifúgu dejín až k našim samým počiatkom úsvitu doby. Je zároveň pravdou, udiveným rozčarovaním a elementom v každom z nás. Táto kniha je aj akýmsi mementom a výkričníkom dejinnej skúsenosti homo sapiensa...
Mystický básnik Samo Bohdan Hroboň
Na Oskára Čepana, ktorý predstavil Hroboňovu tvorbu začiatkom 70. rokov dvadsiateho storočia nadviazali vydavateľské počiny Vlastimila Kovalčíka, Edmunda Hlebu a najnovšie Janka Zambora dielom Samo Bohdan Hroboň Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, ktoré vyšlo v LIC roku 2020. Kniha po prvý raz prináša úplný text rovnomennej básne, dokončenej roku 1874. Báseň má všetky atribúty proglasovskej básne a v duchovnom zmysle je Hroboň dedičným nasledovníkom sv. Konštantína a jeho Proglasu. Považujem vydanie Prosbopeja za kultúrny počin, svedčiaci...
Metafyzický básnik Erik Ondrejička
(libreto komentára ku knihe Volanie)
Erik Ondrejička píše slušnú poéziu. Je to autor, ktorý vie, čo sa sluší a patrí. Berie na zreteľ, že kniha je médium literárnej komunikácie, a hoci bez autora by kniha nebola, nebola by celkom úplná ani bez čitateľa. Čitateľ je súčasťou a je dôležité, že kniha patrí obom, že ide o symetrický pomer a možno až harmonický vzťah.
Čitateľom bude kniha Volanie pripadať nesmierne známa. A zároveň budú mať pocit, že s čímsi takým sa ešte nestretli. Tento efekt vzniká preto, že Erik Ondrejička píše o skúsenosti, ktorú zažívame všetci. Každý vidí, myslí a „uvedomuje“. To, čo je nové, je posun v optike...
„Ich popol mi klopal na srdce...“
Na nádvorí Justičného paláca v Bratislave obesili 20. februára 1951 troch bývalých trenčianskych gymnazistov: Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára. Až takmer po 40. rokoch, v roku 1990 vzniklo jedno z prvých svedectiev o tomto justičnom zločine komunistického režimu. Autorom tohto reportážno-dokumentárneho svedectva bol vtedajší redaktor Slovenského denníka Rudolf Dobiáš. Dal mu potom aj knižnú podobu pod názvom Svedectvo troch krížov.
Keď som sa v roku 1991 stal šéfredaktorom Slovenského denníka a spýtal som sa jeho autora, dlhoročného jáchymovského väzňa prečo sa rozhodol venovať sa ich osudu, povedal mi: „Ich popol mi klopal na srdce“. Pamätal som si tento jeho výrok a keď som začal pripravovať s Rudolfom Dobiášom knihu rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, stal ich súčasťou aj príbeh troch popravených trenčianskych gymnazistov v 15. kapitole pod názvom Mŕtvi volajú živých.
Nádhera (občas aj bolesť) básnického prekladu
Pod názvom Nádhera a bolesť vydalo Slovenské centrum PEN antológiu básnických prekladov Milana Richtera, ktoré vznikli v rokoch 1976 – 2016 a obsahuje výber z poézie 22 autorov. Osobitosť týchto prekladov spočíva v tom, že aspoň s polovicou básnikov zahrnutých do tejto antológie sa Milan Richter osobne stretol a viacerí z nich (spomeniem zatiaľ aspoň laureáta Nobelovej ceny za literatúru T. Tranströmera a Tuviu Rübnera, básnika so slovenskými židovskými koreňmi) boli jeho blízkymi priateľmi. Preklady sprevádzajú nielen biografické medailónky autorov...
O slovenskom chorľavcovi žobrákovi Sama Bohdana Hroboňa a chorom Slovensku
Rozsiahlu básnickú skladbu Prosbopej slovenského chorľavca žobráka vytvoril romantický štúrovský básnik S. B. Hroboňv roku 1874 av interpretácii literárneho vedca JánaZambora vychádza v roku 2020 v Literárnom informačnom centre. S rovnakým dátumom vzniku (2020) sme my všetci vytvorili dnešné choré Slovensko a tiež už má svojich interpetátorov. A kým po prečítaní Zamborovej štúdie, edično-textologických poznámok a slovníčka nezvyčajných básnikových výrazov...
Anton Baláž: Tri literárne stretnutia s Máriou Bátorovou
Prvé stretnutie sa udialo v roku 2004 v podobe biografického hesla do Albumu slovenských spisovateľov, ktorý od roku 2001 v elektronickej podobe pripravovalo Literárne informačné centrum. Jeho zámerom bolo priniesť širší, nielen slovníkový pohľad na tvorbu autorov druhej polovice dvadsiateho storočia, z ktorých väčšina patrila k aktívnym literárnym tvorcom a ich diela mohli zaujať zahraničných slovakistov a prekladateľov slovenskej literatúry do iných jazykov. Na dielo literárnej vedkyne Márie Bátorovej ma upriamil Vladimír Petrík...
Román ZASLEPENIE ako výrazné memento
Spisovateľ Elias Cannetti, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1981, mal veľmi zaujímavý osud, čo je už akoby niečo typické, súvisiace s osobnosťami nielen z literárneho sveta, žijúcimi a tvoriacimi v nezvyčajne búrlivom 20. storočí.
Narodil sa v Bulharsku, v meste dnes zvanom Ruse v roku 1905, zomrel v Zürichu v roku 1994. Pochádzal zo židovskej komunity, vyhnanej v minulosti zo Španielska, a jeho rodina postupne vystriedala viaceré európske krajiny, čo sa prejavilo aj na jeho schopnosti naučiť sa ďalšie jazyky – po rodnom jazyku...
Medzi štrukturálnym a empatickým, proporciou a krásou. Skladanie portrétu Anny Valcerovej.
Kniha Interpretácia textu v origináli a preklade (Prešov, 2019) je vo viacerých rozmeroch podobná predchádzajúcim publikáciám autorky: predstavuje zber štúdií, konferenčných príspevkov a recenzných reflexií, ktoré v ostatnej perióde mapujú Valcerovej literárnovednú prácu spojenú s jej akademickým pôsobením na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove. Podobne ako v predchádzajúcej knihe Hodnoty slovenskej a svetovej literatúry (2014) sa autorkin záujem koncentruje na otázky umeleckého prekladu (jeho teórie i praxe, vrátane komparatívnej analýzy textov)...
Mariana Čengel Solčanská: Jánošík
Čitateľ kníh a obdivovateľ filmov prozaičky a režisérky Mariany Čengel Solčanskej iste zaregistroval jej záujem o historické témy. Vyberá si udalosti a postavy zo starších i mladších dejín Slovenska, pričom nikdy nevynechá isté nadväznosti na súčasnosť v podobe priamych narážok, či utajených konzekvencií, tvoriacich sa následne v podvedomí príjemcu. Svoj vzťah k historickej téme vo filme (ale možno to rozšíriť aj na prózu) vyjadrila autorka v jednom z mnohých rozhovorov takto: „Historický film vnímam ako dar a odmenu.“ Túto vetu ...
Dvojpólové básnické gesto Zdenky Valentovej Belićovej
Zdenka Valentová Belićová je v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry originálny jav; človek s tradičným nazeraním na svet, ktorému sa ešte nedostali informácie o nebezpečenstvách rodového či sexistického nazerania na svet iste by povedal, že je v nej kus sveta muža: venuje sa vážnym témam z oblasti dejín, filológie, píše o témach z imagológie, teatrológie, hodnotí, recenzuje – no čo je najviac mužské na jej postoji: dokáže sa na veci pozrieť s istou iróniou, úsmevom, ktorý nevieme, či má svoj prameň v dobromyseľnej zhovievavosti alebo levelu, ktorý sa na svet pozerá z výšky tragickej koturny...
Od barokizujúceho k renesančnému gestu - Reflexia epigramov Erika Ondrejičku
Invenčnosť žánrovej literatúry sa zakladá na správne zvolenom napätí medzi očakávanými invariantnými znakmi a prvkami, ktoré zo schémy vybočujú, sú vkladom a oživením zo strany autora.
I keď súčasná slovenská literatúra primárne nevyhľadáva pravidelné žánrové schémy, zdá sa, že v poslednej dekáde záujem o epigram vzrástol. Súvisí to pravdepodobne s orientáciou novšej literatúry aj na otázky spoločenského významu, gesto angažovanosti. Svedectvom konštatovaného je i to, že mladý autor Tomáš Ulej (1987) získal v roku 2013 za svoj debut epigramov Ale! Cenu Ivana Kraska. Ďalším ústretovým znakom k aforisticko-epigramatickej tvorbe je založenie edície DvajavJednom vydavateľstva Petrus, v ktorej od roku 2015 vyšli štyri knihy krátkych humorných textov.
Whitman ako kľúč
S menom Roberta Hassa som sa prvý raz stretla pri Kuniakovom preklade básnickej skladby kultového amerického básnika Walta Whitmana Spev o mne (1855), ktorá vyšla ako prvý zväzok edície Poézia vydavateľstva Skalná ruža. Nakoľko je Juraj Kuniak jeho majiteľom, bolo evidentné, že Whitman predstavuje vo vydavateľovom svete privilegované miesto, čo aj potvrdil v Poznámke prekladateľa: priznáva obdiv k básni a jej autorovi, akúsi osudovú spätosť, vzrušovanie z tušenia nových významov (2013, s. 117, s. 119). Doslov ku knihe, ktorého žáner sa stal pre edíciu Poézia signifikantným...
Erik Ondrejička: Macuo Bašó v preklade Jána Zambora
Keď jogín Jógananda slávneho autora Paramahansu Jógánandu šiel na dlhej púti krajinou, uvidel pri istej príležitosti, ako svätci prichádzajú do svätyne, v ktorej nebolo nič iné, len jeden okrúhly kameň – a tomu sa klaňali. Pravdepodobne ich úctu ku kameňu v tom čase považoval za pochybnú. Keď sa však vracal naspäť, prerodený, plný svetla, poznania a precítenia, poklonil sa tomu istému kameňu aj on. Možno sa iba domnievať, že rozpoznal v okrúhlom kameni symboliku úplnosti vesmíru a to, že aj tento predmet uctievania je jeho stavebným kameňom, a ak je Boh všade, je aj v tomto kameni a hmota môže existovať iba v dôsledku usporiadania sveta a jeho zákonov, ktoré umožňujú existenciu prvkov usporiadaných do rôznych foriem živej a neživej hmoty. A teda aj do kameňa v spomenutej svätyni...
Dlhý a plodný život Antona Uheríka
Anton Uherík je osobitný tvorca v rámci Klubu nezávislých spisovateľov a spĺňa nepísaný zákon tohto klubu, ktorý ho odlišuje od ostatných literárnych klubov Slovenska. Jeho zakladatelia Rudolf Chmel a Vladimír Petrík mu dali do vienka, že členmi tohto klubu môžu byť aj vedci, čiže literárni vedci, historici atď., ktorí literárnu tvorbu reflektujú kriticky a interdisciplinárnymi aspektmi prispievajú do debát klubu. Je to bonus, akýsi vnútorný servis, preto si tento klub zachoval typickú klubovú činnosť v podobe diskusií o vychádzajúcich dielach...
Dva slovenské osudy. Špitzer – Mach.
Nad knihou Antona Baláža uvažuje historik Ivan Kamenec
Neprináleží mi hovoriť o najnovšej knihe A. Baláža z pozície literárneho teoretika, ale moje poznámky vychádzajú z pohľadu čitateľa a historika. Oslovujú ma v nej totiž viaceré citlivé dejinné témy, reflektované v umeleckej podobe, ktoré sú predmetom nielen môjho odborného záujmu, ale aj intenzívneho výskumu slovenskej historiografie vôbec. Pri spätnom pohľade môžem vari konštatovať, že Anton Baláž patrí v súčasnosti k najplodnejším slovenským spisovateľom, teda k tým, ktorí sú ozaj spisovateľmi s tvorivými umeleckými a etickými ambíciami a kritériami. Nepoznám síce všetky jeho romány a poviedky, pokiaľ však sledujem jeho tvorbu...
Symbol v tisícročiach zmyslu
Eva Maliti, literárna vedkyňa, prekladateľka, spisovateľka a dramatička, je uznávanou odborníčkou na literárne dielo ruského modernistického spisovateľa a literárneho teoretika Andreja Belého (vl. m. Boris Nikolajevič Bugajev; 1880 – 1934). Od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia o ňom publikovala viacero štúdií a zároveň preložila do slovenčiny aj zásadné Belého diela Peterburg a Strieborný holub. Najnovšie pripravila reprezentatívnu monografiu Andrej Belyj / Celistvosť (v) mnohosti, ktorou významne doplnila bádateľský obraz o Andrejovi Belom a obohatila slovenské povedomie o ruskej literárnej kultúre prvej polovice 20. storočia...
Mysliteľské dielo, ku ktorému sa budeme vracať
Na knihou Ivana Čičmanca: Z večerných kontemplácií (Bratislava, Hronka, 2019)
Bratislavský rodák Ivan Čičmanec v roku 1969 ako dvadsaťsedemročný emigroval. V krajine, v ktorej sa usadil, v Nórsku, začal publikovať koncom 70. rokov, a to v čase, keď už pôsobil ako učiteľ v Oslo, a v 80. rokoch prispieval do slovenských a českých exilových periodík, ako aj do Rádia Slobodná Európa. Vzhľadom na politickú situáciu v bývalom Československu je však pochopiteľné, že do kontextu slovenskej literatúry začal výraznejšie prenikať až po roku 1989...
Nora Baráthová: Odraz dejín Horného Spiša v literatúre
(prednesené na Literárnom večeri pri príležitosti osláv 750. výročia udelenia mestských práv mestu Kežmarok dňa 11. septembra 2019)
Historická beletria je najpopulárnejšou a najprístupnejšou formou priblíženia histórie čitateľom – na základe čítania historických próz čitateľ spozná určitý úsek našich či svetových dejín a kolorit danej doby. Preto by mala byť základom historického románu autentickosť príbehu a jeho stavba na historických faktoch. Od toho faktoru totiž záleží poznávacia a výchovná ...
Nora Baráthová: O Štefanovi Linbergerovi
(prednesené na Zborovom dni Cirkevného zboru ECAV v Kežmarku, pri príležitosti 125. výročia posvätenia Nového evanjelického kostola a 310. výročia popravy J. Kraya, M. Lányho a S. Toporcera, Kežmarok, 24. august 2019)
V roku 1870 umrel kežmarský farár Dávid Kuntz. Súbeh na jeho miesto vyhral koncom roka Š. Linberger (1825 Šoproň–1902 Kežmarok). Pochádzal z rodiny obchodníka, ktorý vlastnil železiarstvo. Študoval na lýceu v Šoproni a teológiu na nemeckých univerzitách v Tübingene, Jene a Halle. V jeho živote sa strieda učiteľské povolanie s kňazským: najprv učil na gymnáziu...
Kľúčové slová lyriky podľa Jána Zambora (Ján Zambor: Stavebnosť básne. Bratislava)
Stavebnosť básne je aj nie je štandardným dielom Jána Zambora. Svojou skladbou sa v mnohom podobá knihám Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005) či Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010). Podobne ako tieto, prichádzajúce s periodicitou päť až osem rokov, predstavuje syntézu autorových teoretických a literárnovedných štúdií, do ktorých zahrnul aj reflexie umeleckého prekladu. Medzi dvomi poslednými súbormi vydal tiež monografie venované kľúčovým osobnostiam slovenskej lyriky 20. storočia – Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách (2016).
Voľne modifikovaným obrazom z básnickej dielne autora by sme mohli Stavebnosť básne označiť ako „pôvab zmesi“ ...
Vážne slovo do diskusie o lyrike (Marián Milčák : TESERAKT)
Deviata lyrická kniha Mariána Milčáka (1960) Teserakt obsahuje 37 kratších i dlhších básní v próze, ktoré spája „hyperkocka“ ako metafora existencie. Sám pojem „teserakt“ sa vyskytuje tak v geometrii, ako aj v oblasti výpočtovej techniky, teda v „digitálnom“ svete. M. Milčák však svojím lyrickým gestom dáva tomuto pojmu ešte aj iné a ďalšie rozmery – filozofické, estetické i, takpovediac, čisto lyrické. Milčákov lyrizmus vyviera z hľadania súvislostí medzi jednotlivými „bodmi“ existencie. Jeho obraz sveta je triezvy až skeptický, ako to dokázal už v predchádzajúcich knihách, naposledy v zbierke Hra s hadmi (2O14); už podľa jej názvu je ľudská existencia nielen dramatická, ale aj riziková. V tomto zmysle je nová knižka pokračovaním predchádzajúcej, ale na druhej strane predstavuje aj nový stupeň „lyrickej existencie“. Autor tu – ako v hyperkocke – vlastné zážitky a skúsenosti nazbierané počas už skoro šesťdesiatročného života prepája s esenciálnymi poznatkami čerpanými najmä z literatúry. „Teserakt“ je v tomto zmysle hypertext, ku ktorému akosi organicky patrí aj intertextualita...
Paternoster: básne zo zbierky Dany Podrackej v interpretácii Anny Valcerovej
Každú zbierku som dotiahla do konca po smrti blízkych – otca, matky, muža. Aj zbierka Dany Podrackej Paternoster (Skalná ruža, 2018) so smrťou blízkych súvisí. Motív smrti sa vinie celým textom, no napriek tme, „pološera“ (Čičmanec) z nej žiari akési svetlo odľahčenia v porovnaní s predchádzajúcimi básnickými textami Dany Podrackej. Statočne, až urputne sa prebíja cez svoje sny a zážitky, napája ich na súvislosti z prítomnosti a minulosti, v závere mieri do budúcnosti, obklopuje sa blízkymi ľuďmi z osobnéhoživota i autormi, ktorí sú jej blízki, súvislosťami kultúrnymi z blízkej a vzdialenej minulosti. Báseň vzniká ako poznanie a ako katarzia.
Vychádza z detailného pozorovania priestoru okolo seba, posúva ho do súvislostí a tvorí básnické obrazy. Nejde o nezainteresované pozorovanie, ale o realitu spracovanú ľudským okom, o čom svedčí žltá škvrna na ňom. Obraz okolitého sveta nadobúdasubjektívny význam. Podobne ako v prvom známom sonete Jacopa da Lentina spred 8. storočí, konkrétny jav prechádza cez oko do duše a stáva sa obrazom. Báseň si zároveň uchováva tajomstvo, ktoré ukrýva duch „To, čoho sa nesmiem zľaknúť, je duch“ (Meander rieky)...
Od osobného k spoločenskému, k nadosobnému, k nadspoločenskému
Zamyslenie nad básnickou zbierkou Márie Bátorovej Už (Vydavateľstvo SSS, 2018)
Už. Jednoslabičné slovo. Jednoduché, jasné, zrozumiteľné. Slovo, ktoré si zvolila ako názov svojej najnovšej básnickej zbierky spisovateľka, poetka, literárna vedkyňa a vysokoškolská pedagogička Mária Bátorová.
Keďže názov je podstatnou významovou zložkou literárneho diela, svoju reflexiu o tejto zbierke odviniem od výkladu významovosti tohto slova, hľadajúc jeho súvzťažnosti s obsahom a formou tejto básnickej zbierky.
„Už“, slovnodruhovo príslovka časová, je slovo odkazujúce...
E. Ondrejička: Niekoľko postrehov k zbierke Igora Hochela Muž na peróne
Najnovšou (v poradí ôsmou) knihou poézie Igora Hochela Muž na peróne (Skalná ruža, 2017) akoby sme vstúpili do novej dimenzie autorovho videnia sveta. Ide o prirodzený proces, veď rovnako, ako sa mení, pretvára, formuje človek ako individuálna ľudská bytosť, tak sa mení a pretvára – pod vplyvom vonkajších i vnútorných okolností – básnický subjekt.
Jedným z kľúčových činiteľov, ktoré môžeme za vyššie uvedenými zmenami hľadať (a nájsť), je (čiastočný, no o to intenzívnejší) prechod básnického subjektu z mestského do vidieckeho prostredia. Nová rola „chalupára“ sa preňho, dovtedy takmer výlučne mestského človeka...
Ladislav Šimon: Stručná, ale závažná publikácia
Dagmar Inštitorisová: Eseje o bábkovom divadle)
1. Dovoľte mi, aby som nasledujúce úvahy uviedol osobnou spomienkou. Na začiatku 60. rokov minulého storočia vznikla v Banskej Bystrici, kde som sa vtedy pohyboval, profesionálna scéna pod názvom Krajské bábkové divadlo. Dramaturgom tohto, pôvodne ochotníckeho súboru bol banskobystrický básnik a „spiritus agens“ tamojšieho kultúrneho života Mikuláš Kováč. Postupne sem prichádzali absolventi bábkarského štúdia z pražskej Akadémie múzických umení – prvý prišiel Štefan Šmihla, nasledovali Jozef Mokoš a Anton Vaculík. Ich „parádnou“ prezentáciou bola inscenácia Predstavy, ktorá mala nielen profesionálne parametre, ale spôsobila aj rozruch v slovenskom divadle. Mladí slovenskí divadelníci preniesli z Prahy ...
Za láskou do Hévízu
Prozaik Juraj Šebesta patrí už ku skúseným autorom, vysoko oceňované sú jeho knižky ako poviedkový súbor Triezvenie i romány pre mládež Keď sa pes smeje a Venussha. Na tieto tituly nadviazal knižkou Bájky. Kritika vyzdvihla v týchto publikáciách príťažlivé dejové situácie, no najmä humor, presahujúci až do čiernych farieb, a veľmi originálny zmysel pre iróniu. Svoj najnovší román s pozoruhodným názvom Hévíz 2090 s podtitulom Láska kedysi a dnes / Romanca (Vydavateľstvo Culture Positive, 2018) adresoval dospelým a dokonca ho vybavil varovaním Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov...
Jana Kuzmíková: Štúr a Hurban: romantici v protikladoch?
Posledné tri roky nás zahŕňajú významnými výročiami, ktoré pobádajú k nebývalému množstvu konferencií, vydávaniu zborníkov i príležitostných publikácií. V práve prebiehajúcom roku stého výročia prvej ČSR a ďalších pamätných udalostí z 20. storočia vznikli mnohé spoločenskohistorické i literárnohistorické diela venované osmičkovým medzníkom slovenských dejín. Neinak to bolo v roku 2015, ktorý bol rokom dvojstého výročia narodenia jednej z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín Ľudovíta Štúra. Spomeňme z desiatok kníh a zborníkov aspoň titul Zatykač na Štúra Dany Podrackej, Štúr bedeker Daniela Heviera alebo kolektívnu publikáciu Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci. Minuloročné dvojsté výročie narodenia ďalšieho významného slovenského dejateľa Jozefa Miloslava Hurbana už nebolo tak okázalo slávené a bohaté na knižnú produkciu, ale zarezonovala napríklad kniha Barbory Lauckej Všetci moji Hurbanovci (2017) alebo Jozef Miloslav Hurban – Osobnosť v spoločnosti a reflexii z dielne Historického ústavu SAV (2018)...
Filmovosť v životopisnom románe
V súčasnej slovenskej literatúre vznikajú životopisné romány akoby na bežiacom páse. Možno tu uviesť iba tie, ktoré sa oplatí čítať, ktoré majú umeleckú hodnotu: Ľuboš Jurík: Smrť ministra (Noc pred popravou Vladimíra Clementisa) (2011), Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie (2015), Ľubo Olach: Vavro Šrobár. Osudové prevraty 1918 – 1944 – 1948 (2017). Nemožno nespomenúť v tejto súvislosti životopisné romány Antona Baláža: Prehovor Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka (2012), čiastočne aj dielo o poslednej fáze života Štefana Krčméryho Povedz slovo čisté (2017). Do tohto radu pribudol román Mariany Čengel Solčanskej Generál M. R. Štefánik so všetkými znakmi kvalitnej životopisnej prózy: je pútavým príbehom o jednom z najväčších postáv slovenských dejín, podávajúci spoločenské, historické pozadie doby, v ktorej sa hlavná postava výrazne presadzovala a zasahovala do priebehu dejín.[1] Román M. Čengel Solčanskej je síce koncentrovaný na život hlavnej postavy, ale dostávame ucelený obraz aj o búrlivých časoch, ktoré nielen determinovali Štefánikov bohatý život, ale aj on sám zasahoval do diania v politike, vo vojenských kruhoch, ako aj vo vede ako významný astronóm. V teórii sa rozlišujú dva typy životopisného románu...
V zomknutom
tvare, ale aj postmoderne
S menom Dalimíra
Stana sa vo všeobecných úvahách o súčasnej slovenskej poézii nestretávame
veľmi často, no jeho lyrický hlas nie je zanedbateľný. V porovnaní
s väčšinou svojich generačných druhov, dnešnými šesťdesiatnikmi, knižne
debutoval pomerne neskoro, veď jeho prvotina Vaša Esencia vyšla až v roku 1997. Istý „sklz“ však pomerne
rýchlo dobehol, pretože potom vydával knihy takmer v pravidelnom rytme.
Teraz sa s krátkym časovým odstupom pripomenul dvomi dielami, ktoré
predstavujú už jeho deviatu a desiatu básnickú zbierku.
Kniha veršov Láska je retro je výrazne monotematická,
čo tak trochu naznačuje jej názov, resp. slovo láska v ňom. Konvenčne by
sme túto poéziu mohli nazvať ľúbostnou...
Medzigeneračný rozhovor
Názov a grafické riešenie obálky knihy známeho a skúseného slovenského prozaika naznačujú, že sa autor znova obracia k detskému adresátovi . Kedysi bývalo dobrým zvykom, že bol uvedený aj vek, ktorému je tá či oná knižka určená. Keďže takýto údaj v prítomnej publikácii nenájdeme, zostáva na čitateľovi, kam si ju zaradí. Vekový rozdiel medzi oboma protagonistami príbehu je však známy – „pradedo“ Tomáš Lietavec oslavuje osemdesiatku a pravnuk Timko má akurát deväť rokov. Rozhovor medzi nimi je teda extrémne medzigeneračný a ako čitatelia sa pýtame, či si tí dvaja majú čo povedať...
Kto skrýva svojho blázna, umrie bez hlasu
V tvorbe Rudolfa Juroleka, ako si všimol aj Boris Mihalkovič (Pravda 17. 6. 2018), zaznamenávame dva striedajúce sa postupy. Od druhej knihy prevažuje ten, ktorý možno pomenovať „reduktívna metóda“. Postup charakterizuje väčšinu autorových kníh – Dobrovoľná samota (1994), Život je možný (2006), Smrekový les (2009), Poľné vety (2013), cyklus Poznámky na kraj (2015). Jeho prejavmi sú askéza či výberovosť, demonštrované na rôznych úrovniach textu – téma sa koncentruje na svet prírodného diania, dôležitá je práca oka, pozorovanie procesov vedomia, subjekt vystupuje v role pozorovateľa a kontemplátora sveta, v štýle prevláda opis tendujúci k žánru lyrického zátišia (často s reflexívnym presahom), autor využíva ...
Mila Haugová: Miroslav Brück: Chýbajúce strany
(vyd. Skalná ruža, 2017
„Praskliny po krutostiach sú zacelené“, píše Miroslav Brück v úvodnej básni Večer (tiež symptomatické určenie času), a za seba prezrádza, že podstata myšlienky vzniká v chôdzi, ale spätné videnie, ktoré zachraňuje „bielu kuchynskú stoličku... / rastlinný motív maľovky…“ je nevystopovateľné.
Možno sú praskliny po krutostiach len potiahnuté ako jazvy tenulinkou novou kožou, pod ktorou naďalej pulzujú... Mohol by to byť spolu s chôdzou a spomienkou v pamäti východiskový bod písania...
Alebo je to úľak, ustupovanie (do seba) cúvnutie... alebo nádherná báseň Polia, kde ešte stále pribúdajú obrazy prírody s bezbolestnou prevahou ako vydrobené kamene: „tvrdá napružená raž...“ – verše, kde sú prítomné všetky znaky skvelej poézie...
Judita Kaššovicová: Dokonalá modrá
Kniha básní vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Judita, má strán 61, okrem slovenských veršov obsahuje ich kompletný preklad do maďarčiny (verše preložil Elemér Tóth), na obale knihy je obraz Tajomstvo od Márie Kovalčíkovej-Vilčekovej. Autorka svoje básne venuje Jurajovi Turtevovi.
Autorka už deviatej básnickej zbierky Judita Kaššovicová žije a tvorí v Bratislave a v Šamoríne, vstúpila hlbšie do tajomstiev ticha. Od prvotiny Adresy stromov (vyd. 1993) po predposlednú zbierku s názvom Som len kvet (vyd. 2013) prešla cestou hľadania tvaru a výrazu. Od roku 2002 – v knihe s názvom Básne Máriovi – sa autorka viac upútala k priestoru a krajine, išla ďalej od veľkomesta, kde predtým bola užšie spätá s hľadaním básnického výrazu...
Na margo zborníka o židovstve v strednej Európe
Keď zazvonil telefón s požiadavkou referovať o zborníku z medzinárodnej konferencie o židovskom kultúrnom fenoméne v stredoeurópskom kontexte, bez veľkého premýšľania som pritakala. Hovoriť o židovstve, to je pre mňa predsa hračka! Narodila som sa doň, vyrástla a dospela s ním, sprevádza ma celým životom. Moja identita, ktorú som nikdy nevyzliekla ani nezaprela. Ani v časoch, keď nebola veľmi žiaduca, ba kládla mnohým mojim súkmeňovcom polená pod nohy. Dnes je to inak. O židovstve sa hovorí...
Rút Lichnerová: Hlbiny bezpečia
Kniha Rút Lichnerovej je svojím pestrým tematickým zameraním, ako aj nezvyčajnou vnútornou štruktúrou značne náročnou lektúrou. V trochu pozornejšom recipientovi, okrem očakávaného čitateľského zážitku, vyvoláva viacero otázok. Zároveň ho privádza alebo priam núti k hlbšiemu premýšľaniu a v pozitívnom zmysle slova vari aj k znepokojujúcim úvahám o našej dávnej i nedávnejšej minulosti, resp. prítomnosti. Podľa môjho názoru to je však práve jej najinšpiratívnejšia, najpozitívnejšia stránka. Nie je to kniha takpovediac „na jedno prečítanie bez dychu“. K jej textom sa možno – a vari aj treba – opätovne vracať, stále v nich hľadať a objavovať myšlienkové podnety...
O NOVEJ KNIHE JOZEFA ŠPAČKA
Náš kolega a skúsený autor Jozef Špaček v uplynulom roku obohatil svoju osobnú bibliografiu a slovenskú prózu o čitateľsky pútavú knihu poviedok Pascalov tieň. Akýmsi mottom diela je krátky náčrt biografie v názve uvedeného francúzskeho fyzika, matematika a filozofa. Pascal sa v istom štádiu svojho krátkeho života (zomrel tridsaťdeväťročný) uchýlil do kláštora a už sa venoval len duchovným veciam, mysliteľstvu, filozofii, pričom ovplyvnil renesančné uvažovanie. Viedol svár medzi racionálnym a iracionálnym rozmerom bytia – a v tom zrejme treba hľadať prepojenie na Špačkove prózy.
Život spisovateľa Jozefa Špačka je ...
VIERA AKO NEZNÁMA RADOSŤ
Kniha ARCHA je presná a krásna a tajomná, ale aby som nerozmnožovala adjektíva: kniha je. Je zároveň prerozprávaním osemdesiatich príbehov z Biblie (rovnakým dielom 40 : 40 zo Starého a Nového zákona), ktoré korenia v známych textoch (tie sme už čítali), ale zároveň aj v textoch apokryfických, v súčasnosti menej známych laickej verejnosti, ako boli povedzme pred sto rokmi.
Texty sú určené mladým dospievajúcim čitateľom, a verím, že texty Dany Podrackej, spojené s obrázkami, ktoré vybral Palo Bálik (zodpovedný aj za modernú príťažlivú grafickú koncepciu a sadzbu), si nájdu svojich čitateľov a nielen medzi mladými, ale po knihe siahnu aj čitatelia, ktorí sú so spracovanými textami oboznámení.
Vybrať z množstva biblických textov osemdesiat je nesmierne ťažká vec
Zvonko
Taneski: Dobrý lovec
Básnik
loví v pralesoch a vodách života, skutočnosti a jazyka
Na
úvod spomeniem zaujímavosť o autorovi, o ktorého knižke mi prislúcha
hovoriť: Zvonko Taneski vydal svoju prvú básnickú zbierku v Macedónsku,
keď mal pätnásť rokov. V tomto zmysle predstihol napr. Rimbauda, ktorý
debutoval Verlaineovou zásluhou, keď mal devätnásť rokov, ale aj nášho Daniela
Heviera, ktorý sa uviedol prvotinou tiež ako devätnásťročný.
Útla básnická zbierka Zvonka Taneského Dobrý lovec vyšla ako knižná príloha
časopisu Vertigo, ktorý sa špecializuje na poéziu, konkrétne 3. čísla
v roku 2016. Edícia nesie názov...
Zuzana Bakošová-Hlavenková: Čas činohry našich čias
Popredná slovenská teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková je autorkou úctyhodného kvanta divadelných štúdií a odborných článkov kontinuálne tvorených v priebehu ostatných rokov. Pritom v našom prípade nejde o mechanické zoradenie autorkiných prác realizovaných v spomínanom období – je to selekcia tej časti odborne inšpiratívneho diela divadelnej vedkyne, ktoré má ambíciu potvrdiť svoju validitu aj mimo vymedzenej periódy svojho vzniku. Predkladaný súbor štúdií dokumentuje, že autorka – divadelná vedkyňa i vysokoškolská pedagogička v jednej osobe – zameriava svoju pozornosť na pestrú varietu aktuálnych tém súčasného činoherného divadelného diania na Slovensku – no pritom nejde iba o aktuálnosť v „publicistickom“ slova zmysle.
Gajto Gazdanov: Večer u Claire
(Bratislava: Európa, prel. Eva Maliti Fraňová, 111 s.)
Autor, ktorého darmo by sme hľadali v Slovníku ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů (Praha : nakladatelství LIBRI 2001), hoci slovník vznikol pod vedením prof. Iva Pospíšila, známeho svojou dôkladnosťou a presnosťou. Patrí k autorom, ktorí v čase revolučných rokov z Ruska emigrovali (D. Merežkovskij, J. Nabokov, I. Bunin a ďalší). Z doslovu prekladateľky sa dozvedáme, že mal osetské korene, nebol teda čistokrvný Rus, ale jeho tvorba nesporne prináleží do ruskej literatúry. Jeho otcom bol Bappi Gazdanty, matkou Mária Abaciaty, ktorá pochádzala z aristokratickej rodiny. Obidvaja mali osetský pôvod, občas medzi sebou aj hovorili po osetsky, ale keďže žili v ruskom prostredí, syna nenaučili rodnú reč. Z tohto dôvodu bol Gajto Gazdanov všade „cudzí“, dokonca aj na Kaukaze, lebo nevedel po osetsky a s dedom sa dorozumieval s pomocou tlmočníka. Napriek tomu, alebo práve preto je nesmierne zaujímavým autorom, o čom nás presviedča aj novela Večer u Claire...
Judita Kaššovicová: DOTYKY S VEDOU – UMENÍM – ČLOVEKOM Antona Uheríka
Reflexia poetky Judity Kaššovicovej na knihu Antona Uheríka odznela na stretnutí členov KNS 31. januára 2018.
Keď boli v novembri na klubovom stretnutí v Artotéke k dispozícii knihy našich autorov, siahla som po knihe Antona Uheríka, Dotyky s vedou- umením- človekom.
Na mieste som začala listovať. Otvorila sa celá škála autorových aktivít, v knihe je bohatý fotografický materiál. Dostal ma obrazVáza s kvetmi a slovo Príroda, na ktoré som hneď natrafila.
Bolo to čerstvo po rozlúčke s Vladkom Petríkom.
A to, že teraz môžem takto nahlas hovoriť práve o tvojej knihe, sa mi nezdá byť náhodou. Už dosť dlho polemizujem s niektorými tvojimi myšlienkami, či lepšie v duchu sa im prihováram a v duchu sa pozerám na ne...
Peter Bilý: Pár osobných poznámok k tvorbe Martina Vlada
Deň, keď som osobne spoznal košického básnika Martina V., je od dnešného dňa vzdialený (plus mínus niekoľko dní a týždňov) presne toľko rokov, koľko je vekový rozdiel medzi nami dvoma. Nie je teda náhoda, že v deň, keď sme sa s Martinom V. prvýkrát stretli, mal práve (plus mínus niekoľko dní a týždňov), presne toľko isto rokov ako ja teraz, teda tridsaťdeväť.
Ak berieme život ako súbor šťastných a menej šťastných náhod, môžeme to považovať za peknú náhodu, no možno ak berieme život trochu inak, aj tento deň má svoj zvláštny, nielen numerický zmysel. A tak dúfam, že tento text a moja neslušná prítomnosť pri príležitosti ocenenia nateraz poslednej zbierky Martina Vlada nejaký zmysel aj má...
Ján Beňo: Ján Milčák pútavý aj v povestiach
Jeho knižný debut (Deväť poviedok, 1978) predbehlo až šesť realizovaných rozhlasových hier pre dospelých ako aj dve divadelné hry. Za svoje rozhlasové hry získal dohromady štyri hlavné ceny na festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry. Rozhlasové hry spravili z Jána Milčáka vlastne európskeho klasika tohto žánru. Pre deti vytvoril vyše dvadsať hier a dosť z nich preniklo do vyše ôsmich európskych rozhlasových vysielaní.
Vždy si zakladal na originalite a vyhýbal sa napodobňovaniu. Otváral nové možnosti pre rozhlasovú realizáciu tým, ako pracoval so slovom ukladajúc do strohých, hutných replík významy a sugestívne stvárňujúc postavy výpoveďami o situáciách, do ktorých vstupujú. Perfektným v celej šírke slovesnej tvorby ho robila aj dôsledná kompozícia. Svet v Milčákových textoch býva tajomný a akoby z výšky, z vtáčej perspektívy vypovedá o úsiliach človeka, o jeho veľkostiach, ale aj pochabostiach, ktoré stvára.
Autorská filozofia lekára, ktorý začínal ako učiteľ...
Mila Haugová: Srna pozerajúca na Polárku
Najnovšia básnická zbierka Mily Haugovej Srna pozerajúca na Polárku neopúšťa záhradu. Dáva jej však novú dimenziu: mystickú dualitu. Napovedá tomu aj ilustrácia na obálke od Osmo Rauhalu, kde sú dve srny pod súhvezdím Malej Medvedice, ktorého súčasťou je aj Polárka. Srny obrátené k sebe chrbtami pôsobia heraldicky. Zdvojenie (ako dva levy či dva orly na erboch) znásobuje silu posolstva, ale symbolizuje aj dualitu tela a duše, väzbu medzi smrteľnosťou a večnosťou.
Slovo ananké sa v Haugovej básňach viackrát opakuje. Ananké ako sila sa vyskytuje nielen vo filozofii, ale aj v psychoanalýze. Napríklad pre Platóna (kniha Timaios) je ananké jedným z dvoch princípov kozmológie: prvým je nous, logos, a druhým ananké, nevyhnutnosť. Pre Aristotela je ananké nástrojom, podieľajúcim sa na osudových rozhodnutiach, udávajúcich smer jednotlivým etapám života. A podľa Freuda sú eros a ananké generátormi ľudskej k...
Pokračovanie
Pokračovanie
Anton
Baláž: Povedz slovo čisté
Na
programe stretnutia KNS 25. októbra 2015 bolo aj predstavenie tohto Balážovho
nového románu. Svoj pohľad na dielo predstavili literárna vedkyňa Mária
Bátorová a básnik a prozaik Rudolf Dobiáš .
Husle
zavesené privysoko
Po
knihách „Hana“ od Pavla Taussiga a „...až pod čiernu zem“ od Kornela Földváriho
prichádza z pera A. Baláža na knižný trhkniha o neslávnych rokoch
päťdesiatych a zároveň o posledných rokoch života (1949 – 1955) Štefana Krčméryho„Povedz slovo čisté“ (LIC
2017). Rozsah 493 strán napĺňa 35 kapitol, dokumentárna príloha, ukážky
rukopisu spisovateľa a celé znenie strojopisom, o oboch autoroch,
komentáre a poďakovanie...
Ireney Baláž a August Rodin
Reflexia literárnej vedkyne Márie Bátorovej o novej zbierke poézie Ireneya Baláža odznela na stretnutí KNS 25. októbra 2017.
Zbierka Ireneya Baláža Čas hmatu (ako voňajú sny) (Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2016) sa skladá z 30 básní, pričom názov je zložený z názvov dvoch z nich, ktoré označujú dva zo štyroch zmyslov: hmat a čuch. Abstraktá spojené so zmyslami, ktoré zachytávajú konkrétne vnemy a výsledkom je empirická skúsenosť uchopená do slov básne, to je spôsob básnikovej reflexie skutočnosti a okolitého sveta, najmä však toho najbližšieho vrátane sebareflexie. Zbierku venoval básnik svojej láske – manželke Vierke. Základný sebareflektívny princíp tvorby zvnútorňuje a zintímňuje vonkajšie podnety cez zážitok uchopený do slov a ich zvláštnych spojení do tvaru lyriky, ktorá v čitateľovi vibruje a núti ho k hĺbkovým...
Igor Hochel: Novela, ktorá kladie
(potrebný) odpor
Na septembrovom stretnutí členov
KNS sa predmetom kritickej reflexie stala aj nová kniha Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Bratislava,
Slovart 2017). Prinášame text klubového kolegu, literárneho kritika Igora
Hochela.
Prozaik Pavel Vilikovský nikdy nepíše „obyčajne“, ale vždy ozvláštnene.
A práve „ozvláštnené písanie“ spôsobuje, že jeho texty nemusia ulahodiť „bežnému“
čitateľovi, no i to, že aj pre odborníka sú – raz menej, inokedy viac – interpretačným
orieškom. Vilikovský sa stále pohráva – s čitateľom i s odborníkom.
Literárny kritik sa vždy musí zamýšľať, čo je v jeho texte myslené vážne,
čo je hrou či pohrávaním sa, a často má pocit, že mu niečo podstatné
uniká, alebo, že niečo nepochopil tak, ako mal...
Ľubomír Feldek : Ramón Gómez de la Serna a Ivan Horváth
Ako ich vidí komparatistka Renáta Bojničanová
Bol som oslovený, aby som 27. septembra 2017 vystúpil v Artotéke na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov a predstavil knihu Renáty Bojničanovej Ramonizmus a jeho ohlas v slovenskej literatúre – Ramón Gómez de la Serna a Ivan Horváth (Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava 2015). Iste som bol oslovený aj preto, lebo som prežil kus detstva v Horváthovej Senici. Moji rodičia sa priatelili s Horváthovcami, ja s ich deťmi. Ivan Horváth bol prvý živý spisovateľ, ktorého som stretol. Navyše som ho spoznal z nevšednej stránky – ako zabávača, ktorý – spolu so svojou ženou – hrával pre deti zo spriatelených rodín bábkové divadlo. Navyše môj otec aj Ivan Horváth boli rovesníci, čo v rovnakom čase, ešte za prvej ČSR, vyštudovali právo, za komunizmu boli väznení a na následky väzenia zomreli mladí (obaja iba päťdesiatšesťroční).
Ramonizmus a jeho ohlas v slovenskej literatúre: Ramón Gómez de la Serna – Ivan Horváth
Príspevok o knihe Renáty Bojničanovej odznel na stretnutí KNS xxx. septembra 2017. Kniha doc. PhDr. Renáty Bojničanovej, PhD. vychádza z teoretických intencií porovnávacej literárnej vedy a sústreďuje sa na konkrétnu problematiku hľadania súvislostí v dielach španielskeho iniciátora avantgardnej literatúry Ramóna Gómeza de la Sernu a súdobého slovenského spisovateľa Ivana Horvátha.
Ako vysvetľuje autorka v úvode svojej práce, na myšlienku výskumu možných...
Prejsť cez kalich
(úryvok z doslovu
ku knihe Timrava vo výbere Dany Podrackej)
Písaním
chcela Timrava dospieť do katarzie – do očistca žitého aj mysleného života,
života, aký by mohol byť, ale zisťuje, že katarzia nestačí. „Divosť“ musí byť transformovaná,
inak
neprejde cez kalich. Timrava nespájala divosť s tým, s čím sa
spájala odjakživa: s divokosťou prírody, so zmyselnosťou tela, nespútanosťou
zvieraťa či živlu. Chce ju preniesť do sféry ideí, ktoré v sebe
nesú jej postavy. Nesú ich, ale nedokážu ich premieňať v sebe samých. Napriek
tomu „divá idea“ je taký duchovný priestor, ktorý vytvárajú skutočne slobodní
ľudia...
A. Valcerová : Priestor
v súčasnej poézii.
Rudolf Jurolek: Poznámky na kraj –
v antológii Krajina vo mne (2015)
Príroda je
pre tohto autora záchytným bodom, inšpiráciou i ochranou pred
deštruktívnymi silami reality: „Kráčať pod ochranou mohutných stromov, pod
ochranou pradávnej oblohy, pod ochranou pomaly plynúceho bieleho oblaku“ (s.
11). Veleba prírody dodáva jeho textom až archetypálnu hodnotu.
Nemá len
priestorový, ale aj časový rozmer, ktorý má spočiatku podobu uzavretého pohybu
v kruhu: „Chcem vidieť, počuť a cítiť niečo, čo som videl, počul
a cítil v detstve a ešte predtým: v maternici“ (s. 11).
Východiskom je zárodočný existenčný až existenciálny pocit prvotného
embryonálneho bytia, súvisiaci v umení s hľadaním pôvodných a základných
hodnôt ľudského bytia. Známa krajina slúži lyrickému subjektu ako ochrana,
podobne ako maternica ľudskému plodu. Mesto je prítomné na začiatku
analyzovaného cyklu v úzadí ako kulisa, nie je nepriateľské, no je mu
bytostne a programovo cudzie...
Ivan Čičmanec 75
Keď Ivan Čičmanec odchádzal v roku 1969 do emigrácie, ja som práve do vydavateľstva Smena odovzdal román Bohovia ročných období. Podľa edičného plánu mal vyjsť v roku 1970 spolu s Mitanovými poviedkami Psie dni. Vyšiel až v roku 1971, kedy sa už niektoré knihy nedostali na pulty kníhkupectiev, ale putovali do šrotovníka v štúrovských papierňach. Medzi nimi aj moji Bohovia.
Dôsledok augustovej okupácie z roku 1968, ktorá bola hlavným dôvodom, že Ivan sa rozhodol pre emigráciu a zásadne mu zmenila život, sa na mojom osude podpísala niekoľkoročným zákazom publikovania – a keď som už publikovať mohol,...
Nad novou básnickou zbierkou Ladislava Šimona OBLÚKY
Ján Zambor: Zotrvať pri poézii
Ladislav Šimon je v zbierke Oblúky (Literárna nadácia STUDŇA, Bratislava 2016) rovnako ako doteraz básnikom civilného výrazu, ktorého charakter sa nemení ani v básňach napísaných viazaným veršom. Popri voľnom verši obľubuje sylabotonický sonet a básne zo štvorverší, jedna báseň má tvar oktávy, jedna je napísaná alexandrínom.
Pre Šimonovu tvorbu je príznačná výrazová triezvosť, neusiluje sa o nákladnosť výrazu, ktorá sa u jeho generačných konkretistických druhov vyznačovala najmä metaforickou kumulatívnosťou, osobitne zmyslovej povahy; zmyslové rozmery vrátane synestézií sú však preňho tiež dôležité (v básni Neurčitá óda „hrá ľahká ruka mája / na ...
Ľubomíra Miháliková: Kvitnúca oskoruša
Ľubomíra Miháliková píše poéziu od detstva. Publikovať začala až v 90. rokoch 20. storočia. Vydala 4 básnické zbierky, najnovšia, o ktorej chcem povedať pár slov, sa volá Kvitnúca oskoruša.
Autorkino básnenie sa veľmi nemení. Je to poézia bez veľkých gest a práve preto jej veríme. Nepokúša sa o experimenty, hovorí jednoducho o tom, čo cíti a o čom uvažuje. Vydáva svedectvo o všetkom, čo ju vzrušilo a o čom si utvorila názor. Každá báseň predstavuje svojským spôsobom konkrétnu životnú situáciu, originálna obrazivosť formuje...
Anna Valcerová: Priestor v súčasnej poézii.
Rudolf Jurolek: Poznámky na kraj – v antológii Krajina vo mne (2015)
Príroda je pre tohto autora záchytným bodom, inšpiráciou i ochranou pred deštruktívnymi silami reality: „Kráčať pod ochranou mohutných stromov, pod ochranou pradávnej oblohy, pod ochranou pomaly plynúceho bieleho oblaku“ (s. 11). Veleba prírody dodáva jeho textom až archetypálnu hodnotu.
Nemá len priestorový, ale aj časový rozmer, ktorý má spočiatku podobu uzavretého pohybu v kruhu: „Chcem vidieť, počuť a cítiť niečo, čo som videl, počul a cítil v detstve a ešte predtým: v maternici“ (s. 11). Východiskom je zárodočný existenčný až existenciálny pocit prvotného embryonálneho bytia, súvisiaci v umení s hľadaním pôvodných a základných hodnôt ľudského bytia...
Nad kritickou a prekladateľskou tvorbou jubilujúceho Jozefa Bžocha
Prinášame príspevky Vladimíra Petríka a Antona Baláža, ktoré odzneli na januárovom stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, venovanom deväťdesiatym narodeninám klubového kolegu Jozefa Bžocha.
Kritik bez bázne a hany
Jozef Bžoch sa narodil 25. novembra 1926 v Závode v rodine železničiara. Gymnázium vychodil v Novom Meste nad Váhom, kde sa rodina presťahovala. V štúdiách pokračoval na filozofickej fakulte v Bratislave, kde si zapísal slovenčinu a francúzštinu. Väčšinu aktívneho života strávil ako kultúrny redaktor v časopisoch a novinách (Práca, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Národná obroda a i.), vo viacerých mal vlastnú kultúrnu rubriku, do ktorej pravidelne prispieval literárnymi kritikami a recenziami. Niekoľko rokov pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Keď ho režim vyradil z kultúrnej sféry, zamestnal sa vo Výskumnom a vývojom ústave prefabrikácie. Naposledy pracoval ako redaktor Slovenského biografického slovníka, kde redigoval heslá.
KAFKA AKO KAFKA?
Životopisy známych osobností bývajú často príležitosťou na pietne spomienky, ale aj na hru s faktami, manipulácie, ba aj konšpiračné teórie. Citlivo predstavený alebo na nepoznanie pokrivený predmet záujmu potom začína žiť vlastným životom, v ktorom už možno nejde o odlíšenie pravdy od výmyslov, ale skôr o efektnú, ba škandalóznu , ale ktovie, či ešte efektívnu prezentáciu – a tá má prilákať čo najpočetnejšie publikum. S takýmito alebo podobnými problémami sa vyrovnáva každý literárny tvorca, ktorý sa pustí na tenký biografický ľad...
Ján Zambor: Vzlyky nahej duše.
Ivan Krasko v interpretáciách
Knihu Jána Zambora Ivan Krasko v interpretáciách, ktorá vyšla k 140. výročiu narodenia popredného predstaviteľa literárnej moderny sme predstavili na klubovom stretnutí v októbri 2016 v referátoch Ladislava Šimona a Igora Hochela. Dielo, ktoré autor označil za sumarizáciu a rozvinutie jeho nového záujmu o poéziu Ivana Kraska sa dostalo aj do programu minuloročnej Bibliotéky – na netradičnom mieste, v známom a dnes už legendárnom V-klube na Nám. SNP sa s autorom stretlo viac ako sto študentov bratislavských stredných škôl a početní ďalší záujemcovia z radov učiteľov, básnikov, literárnych vedcov a redaktorov, dokonca aj zo zahraničia....
Hry Stanislava Štepku : Polooblačno
Hru Polooblačno napísal Stanislav Štepka k 50. výročiu vzniku Radošinského naivného divadla. Podtitul Prvá správa o mojom 20. storočí (1900 – 1950) svedčí o tom, že tak ako doposiaľ, aj v tejto hre pôjde o autorský pohľad, výber, nasvietenie a skomponovanie udalostí 20. storočia, ako vyhovujú Štepkovmu naturelu. On je demiurgom tohto divadla, on píše nielen scenár, ale aj texty piesní a nakoniec hrá hlavnú postavu a niektoré vedľajšie, podľa potreby. Ansambl má nové mladé tváre, ktoré ešte sem tam neovládajú celkom „radošinské nárečí“, ale zžili sa s poetikou Štepku, to znamená idú z roly do roly a menia sa podľa charakteru postáv. Aj pre nich to musí byť úžasná skúsenosť.
Monografia Ján Sabola a Jána Gbúra o verši v štruktúre básnického textu
V rámci kritickej reflexie na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov 19. októbra 2016 odznel aj príspevok Mariána Milčáka o knihe Verš v štruktúre básnického textu, ktorá vznikla ako spoločné dielo našich kolegov - literárnych vedcov Jána Sabola a Jána Gbúra. V rámci diskusie na jeho príspevok reagoval literárny vedec Ján Zambor.
Monografia Verš v štruktúre básnického textu je formálne členená do siedmich kapitol. V úvodnej kapitole Verzologické, všeobecnolingvistické a semiotické východiská výskumu rytmu a metra básnického textu sa skúma jedna z podstát jazykovej sústavy, vzťah symetrie a asymetrie medzi formou a obsahom v konektivite na semiotické pole...
Pokračovanie
V rámci kritickej reflexie na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov 19. októbra 2016 odznel aj príspevok Mariána Milčáka o knihe Verš v štruktúre básnického textu, ktorá vznikla ako spoločné dielo našich kolegov - literárnych vedcov Jána Sabola a Jána Gbúra. V rámci diskusie na jeho príspevok reagoval literárny vedec Ján Zambor.
Monografia Verš v štruktúre básnického textu je formálne členená do siedmich kapitol. V úvodnej kapitole Verzologické, všeobecnolingvistické a semiotické východiská výskumu rytmu a metra básnického textu sa skúma jedna z podstát jazykovej sústavy, vzťah symetrie a asymetrie medzi formou a obsahom v konektivite na semiotické pole...
Pokračovanie
Židovský kultúrny fenomén v stredoeurópskom kontexte
Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr, ktorý pôsobí na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre usporiadal 5. októbra 2016 už druhý ročník medzinárodnej vedeckej konferencie, na ktorej vystúpili s príspevkami aj členovia KNS Tibor Žilka, Ivan Kamenec, Anton Baláž a Milan Richter.
Podľa odborného garanta konferencie a nášho klubového kolegu prof. PhDr. Tibora Žilku, DrSc., bol jej program obohatený o príspevky reflektujúce aj literárnu podobu holokaustu a vernisážou výstavy História a tradície Židov v Nitre, inštalovanej v zrenovovanej nitrianskej synagóge.
Pokračovanie
Ústav stredoeurópskych jazykov a kultúr, ktorý pôsobí na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre usporiadal 5. októbra 2016 už druhý ročník medzinárodnej vedeckej konferencie, na ktorej vystúpili s príspevkami aj členovia KNS Tibor Žilka, Ivan Kamenec, Anton Baláž a Milan Richter.
Podľa odborného garanta konferencie a nášho klubového kolegu prof. PhDr. Tibora Žilku, DrSc., bol jej program obohatený o príspevky reflektujúce aj literárnu podobu holokaustu a vernisážou výstavy História a tradície Židov v Nitre, inštalovanej v zrenovovanej nitrianskej synagóge.
Pokračovanie
K osobitosti próz Rút Lichnerovej
Príspevok Vladimíra Petríka, ktorý odznel v rámci kritických reflexií tvorby členov KNS na klubovom stretnutí 9. marca 2016: Reflexia knihy Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko.
V kritických ohlasoch na Rút Lichnerovú, na jej tvorbu či na jednotlivé knihy, sa objavujú najčastejšie výrazy: originálna, ide svojou cestou, jedna z najvýraznejších autoriek, jedna z najosobitejších autoriek, autorka prekračujúca tradičné témy i poznanie, jedna zo solitérok. Tieto i ďalšie vyjadrenia treba chápať ako pozitívnu reakciu. Originalita tu neznamená len osobitnosť, ale aj hodnotu. Ba vlastne všetky spomenuté názory majú hodnotovú konotáciu. Čo vyvolalo tieto a iné podobné ohlasy? Teda, v čom je Rút Lichnerová originálna a v čom spočíva hodnota či kvalita jej tvorby? Je to viacero činiteľov, dotkneme sa tu aspoň niektorých.
Pokračovanie
Príspevok Vladimíra Petríka, ktorý odznel v rámci kritických reflexií tvorby členov KNS na klubovom stretnutí 9. marca 2016: Reflexia knihy Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko.
V kritických ohlasoch na Rút Lichnerovú, na jej tvorbu či na jednotlivé knihy, sa objavujú najčastejšie výrazy: originálna, ide svojou cestou, jedna z najvýraznejších autoriek, jedna z najosobitejších autoriek, autorka prekračujúca tradičné témy i poznanie, jedna zo solitérok. Tieto i ďalšie vyjadrenia treba chápať ako pozitívnu reakciu. Originalita tu neznamená len osobitnosť, ale aj hodnotu. Ba vlastne všetky spomenuté názory majú hodnotovú konotáciu. Čo vyvolalo tieto a iné podobné ohlasy? Teda, v čom je Rút Lichnerová originálna a v čom spočíva hodnota či kvalita jej tvorby? Je to viacero činiteľov, dotkneme sa tu aspoň niektorých.
Pokračovanie
Goetheho Faust v podaní Milana Richtera
Príspevok Ladislava Šimona odznel na klubovom stretnutí 18. mája 2016
Kniha MALÝ FAUST od nemeckého klasika Johanna Wolfganga Goetheho a v preklade slovenského básnika, prekladateľa, navyše aj vydavateľa Milana Richtera sa v slovenskej vydavateľskej praxi prezentuje ako experiment. Prekladateľ sa nerozhodol predložiť verejnosti ucelený literárny text, ale "skladačku", do ktorej zaradil tak prvú verziu prvej časti Fausta, tzv. Urfausta, ako aj "vybrané scény" z definitívnej podoby prvej často. Vydanie dopĺňajú kratšie sprievodné texty teatrológa Jána Boora i samotného prekladateľa.
Prítomná edícia predstavuje sumu a bilanciu doterajšieho úsilia Milana Richtera o zmocnenie sa "faustovského" textu. Chýba tu však finálny produkt, na ktorý naša kultúrna verejnosť čaká. Dosiaľ najlepší slovenský Faust ...
Pokračovanie
Príspevok Ladislava Šimona odznel na klubovom stretnutí 18. mája 2016
Kniha MALÝ FAUST od nemeckého klasika Johanna Wolfganga Goetheho a v preklade slovenského básnika, prekladateľa, navyše aj vydavateľa Milana Richtera sa v slovenskej vydavateľskej praxi prezentuje ako experiment. Prekladateľ sa nerozhodol predložiť verejnosti ucelený literárny text, ale "skladačku", do ktorej zaradil tak prvú verziu prvej časti Fausta, tzv. Urfausta, ako aj "vybrané scény" z definitívnej podoby prvej často. Vydanie dopĺňajú kratšie sprievodné texty teatrológa Jána Boora i samotného prekladateľa.
Prítomná edícia predstavuje sumu a bilanciu doterajšieho úsilia Milana Richtera o zmocnenie sa "faustovského" textu. Chýba tu však finálny produkt, na ktorý naša kultúrna verejnosť čaká. Dosiaľ najlepší slovenský Faust ...
Pokračovanie