Judita Kaššovicová: Dokonalá modrá
Kniha básní vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Judita, má strán 61, okrem slovenských veršov obsahuje ich kompletný preklad do maďarčiny (verše preložil Elemér Tóth), na obale knihy je obraz Tajomstvo od Márie Kovalčíkovej-Vilčekovej. Autorka svoje básne venuje Jurajovi Turtevovi.
Autorka už deviatej básnickej zbierky Judita Kaššovicová žije a tvorí v Bratislave a v Šamoríne, vstúpila hlbšie do tajomstiev ticha. Od prvotiny Adresy stromov (vyd. 1993) po predposlednú zbierku s názvom Som len kvet (vyd. 2013) prešla cestou hľadania tvaru a výrazu. Od roku 2002 – v knihe s názvom Básne Máriovi – sa autorka viac upútala k priestoru a krajine, išla ďalej od veľkomesta, kde predtým bola užšie spätá s hľadaním básnického výrazu.
Predkladaná básnická zbierka (vyd. 2017) je výsledkom postupnej, ale i vzostupnej cesty. Zvolený názov básnickcej zbierky nie je náhodný, Dokonalá modrá signalizuje snahu a túžbu po existenciálnej dokonalosti. Aj keď je všeobecne známe, že byť dokonalým v živote nie je možné, je to často zdanie, či je to tá modelová situácia, ku ktorej chceme smerovať v našich predstavách. Bolo by príliš odvážne tvrdiť, že „dokonalé“ je ideálny stav, skôr by sme mohli súhlasiť, že dokonalé je dokonané ako niečo nezvratné a nemenné. Judita Kaššovicová pripodobňuje dokonalé k modrej farbe, vyvoláva v nás pocit vznešena, nadzemskosti, inakosti až svätosti. A tu možno hľadať otvorený priestor pre ticho básne, ktoré nenápadne smeruje do nekonečného vesmírneho ticha, pokoja, kde hrá – predstavujeme si – večná hudba, je tu modrý odtienok lúčnych kvetov a modrých zvončekov. Byť vo všetkom všetkým obsiahnutým v nekonečne – tam hľadajme vznešenú nadprirodzenú modrú Judity Kaššovicovej. A je možné, že z existeniálneho stavu pochybností, večnej zmeny a premeny nášho bytia nás verše nasmerujú do hĺbky pocitov a vnemov. Ale to je už úloha poézie a či jedinečnosť pôsobenia básní Judity Kaššovicovej.
V zbierke Dokonalá modrá nachádzame 23 básní, písaných prevažne voľným veršom, básne plynú poväčšine za sebou bez názvu, s výnimkou na s. 7 – Anička, na s. 25 – Pri rieke, venované A. Balážovi), s. 21je označená iniciálami I. H. a výnimku tvorí názov básne rovnomennej so zbierkou – Dokonalá modrá (s. 13 – 20).
V básni Anička (s. 7) autorka uvažuje: „... dokonalá prázdnota / som aj ja celkom prostý/ všetko prenikajúca dobrota / tvorí z nej ľudské kosti.“ Z obávaného prirovnania, zo spomínanej prázdnoty, ktorá sa jej zdá dokonalá, prejde autorka k nežnému osloveniu v závere básne: „... sestrička moja spomeň si / že ty si celý vesmír/...“ Osobná skúsenosť je podopretá o metaforu: „...z vesmírnej hory / pozerám na pocestných... (s. 7). Báseň Dokonalá modrá vytvára ťažisko zbierky, základnú niť. Využíva prvky panteizmu, keď píše (s. 13): „...Bohom je príroda / Bohom je každý z nás / a chvíľou večnosti / v ktorej sa stratil čas...“. Autorka akoby pokračovala vo vzývaní prírodných javov a ďalej uvádza: „... Pršíme, voda oblakov, bola v našich telách...“ a prekvapujúco sa obracia zo stredu prírodných úkazov k svojmu blízkemu, kde je osobná v dôvernom oslovení . Píše (s. 15): „... Ja i ty, takí sme/ každou chvíľou prevtelení...“
V cykle ďalších básní sa obracia k Stvoriteľovi, k Bohu, keď uvádza (s. 17): „... Och, Pane, zima ide z hôr / lúč slnka pre nás ešte stvor a Tvoji nech sme...“. Aj keď rýmuje slová z hôr, stvor, využíva apoteózu, vyúsťujúcu do prosby (s. 17): „... skús nám do žíl úlomok / z tvojho tela vložiť...“
Ako sme uviedli vyššie, cyklus básní Dokonalej modrej môžeme považovať za nosný, v podstatnej miere účinný leitmotív zbierky. Používa bohato rozvinutú lexiku v primeranej obraznosti ako dážď, slnko, stvoriteľský počin, zázraky vody, skupenstvá ako zázrak vody, čo autorka uzatvorí metaforou „sneží a krajina spí, spolu s prirovnaniami „biely sneh v spojení s túžbou / krídlami, k želanému pokoju“ (s.19).
Ďalšiu báseň, ktorá svet tajomna pripomína, nachádzame na s. 25 s názvom Pri rieke. V obraze vody, ktorá pripomína premenu, nestálosť, ale i podmienku na prežitie, je voda v Kaššovicovej obraznosti znovuzrodením. Prekvapujúco autorka využíva substantívum iskra, aby vynaliezavým lexikálnym prostriedkom dosiahla účinok (s. 25): „... podivne sa iskra rodí na studenej hladine vody / preteká nami / až sme nekoneční...“.V kontraste chladu a iskry vytvára priestor pre predstavivosť ohňa, čo symbolizuje ďalšie významy, ľúbostný , magický či erotický podtext.
Po formálnej stránke by knižke pre lepšiu orientáciu prospel obsah v závere. Celkový dojem z predloženej knižky len potvrdzuje vyššie uvedené, že Judita Kaššovicová s témou dokonalosti sa tvorivo pohráva, s našou každodennosťou magická hra môže súvisieť. Autorka rozvíja časopriestor ticha, ponúka zážitok zvláštnosti a jedinečnosti. Azda hudba podfarbená veršami Judity Kaššovicovej by doplnila interpretačný zážitok. Na záver by som zaželala básnickej zbierke Judity Kaššovicovej dobrých čitateľov, zrelých recipientov, ktorí by dokázali oceniť predovšetkým estetickú hodnotu diela.
Ľubomíra Miháliková