Niekoľko postrehov k zbierke Igora Hochela Muž na peróne
Najnovšou (v poradí ôsmou) knihou poézie Igora Hochela Muž na peróne (Skalná ruža, 2017) akoby sme vstúpili do novej dimenzie autorovho videnia sveta. Ide o prirodzený proces, veď rovnako, ako sa mení, pretvára, formuje človek ako individuálna ľudská bytosť, tak sa mení a pretvára – pod vplyvom vonkajších i vnútorných okolností – básnický subjekt.
Jedným z kľúčových činiteľov, ktoré môžeme za vyššie uvedenými zmenami hľadať (a nájsť), je (čiastočný, no o to intenzívnejší) prechod básnického subjektu z mestského do vidieckeho prostredia. Nová rola „chalupára“ sa preňho, dovtedy takmer výlučne mestského človeka, stáva zdrojom nepoznaných, vzrušujúcich podnetov. Horská oblasť akoby, povedané s trochou zveličenia, bola jeho novou múzou, ktorá v jeho ľudskej i básnickej podstate zapustila hlboké korene; možno hlbšie, ako sám predpokladal.
Muž na peróne je teda zbierka plná prekvapení – a to nielen v súvislosti s jej štruktúrou (keď každá báseň je nasledovaná jej vlastným básnickým abstraktom, v ktorom je prítomný výrazný umelecký a významový presah básne), ale najmä obsahom. Pod vplyvom novej životnej a básnickej skúsenosti v nej totiž ožívajú prírodné motívy, dedinské zátišia, silné vizuálne zážitky, ktoré autor citlivo a vnímavo dekóduje a transformuje do podoby verša. V centre jeho pozornosti je krajina so všetkým, čo k nej prináleží (flóra a fauna, cesty a kamene, domy a záhrady, no v neposlednom rade samotný človek, stretávanie sa moderného a tradičného, nového a starého).
Mal som šťastie, že som v období dôkladného oboznamovania sa s najnovšou autorovou zbierkou stihol prebicyklovať stovky kilometrov nádhernou jesennou krajinou, a tak som v medziveršovom priestore mohol spolu s autorom precítiť a znova si uvedomiť, že krajina je vlastne jej opakovaním vo vode, v jej dreve, v jej ohni, ľade, dyme, v lete vtákov, v záplavách, požiaroch, v potomkoch lovcov, v jej očitých svedkoch, v jej plodoch, v listoch, v jej pôvodných obyvateľoch (čiže v zraniteľných zvieratách), v jej zvláštnej hudbe, v jej mesačnom svite, v jej genetických stopách po prekonanom násilí a, samozrejme, aj v jej ročných obdobiach. Krajina je tu však súčasne neistá, vo verši váhajúca ako osamelý muž na peróne, chystajúci sa naskočiť do odchádzajúceho vlaku.
Neoddeliteľnou súčasťou poetickej krajiny Igora Hochela je aj výrazný prvok plynúceho času. Nikto, kto z krajiny odišiel, sa už nevráti, lebo iba počet krokov delí človeka od vlečných člnov smrti, ktoré plynú nezastaviteľne ako mračná na oblohe zrkadlené riekou. Starý orech v nej, na rozdiel od domu, nemá známy čas zrodu. No starci, ktorí ho zasadili už dlho nelúskajú jeho orechy, zato cintorín je presný a plný číslic. Čas je ako spôsob ohraničenia stotožnený s riekou, rieky ubúda, zatiaľ čo z druhej strany narastá. Veci sú však ohraničené nielen časom, ale aj poetickým priestorom – a čo tu má spoločné poézia o krajine a samotná krajina je fakt zdôraznený vo veršoch „nemôžem tvrdiť / že viem / o čo tu presne ide“ [(Náhodné) svedectvo, s. 21].
V každej z básní plynie príbeh; niekde je to iskra, rozdúchavajúca plameň, vzbudzujúca zvedavosť, inde osviežujúci závan vetra, reflexia, vyzývajúca čitateľa na interakciu – prinajmenšom v rovine predstáv a úvah:
„ďateľ / ktorého volám drevoďubec / tu vždy vykonáva svoju prácu / nehľadiac na to / komu patrí pozemok“ (Postrehy, s. 48); „posledný vzlet netopierov / pred úsvitom / potom ticho v jaskyniach / aj na povalách“ (Jeseň, s. 11); „dole kameň a hore nepálená tehla / strecha bez venca / ale pevné hrady / tak stavali predkovia // dom skrehol v chladnom svite luny“ (Preveriť napísané, s. 59); „neskúsené drevo / ktoré sotva tri dni / v šere kôlne prebýva // ešte si neosvojilo / obranné gestá svojich druhov“ (Malá balada, s. 69).
Zvláštne miesto v zbierke prisudzuje autor – či už vedome alebo nevedome – vode, ktorá na seba naberá rôzne podoby, polohy, poslania. Raz je z nej kľúčový spolutvorca krajiny: „voda / zdanlivo beztvará / tvaruje krajinu / veci naokolo / preto má rieka svoju tvár / (o duši ani nehovorím)“ (Malá rozprava o vode, s. 23), inokedy divoký, neskrotný prúd: „a tak sa rieka vzbúrila / a všetko živé s dostatkom intuície / opustilo brehy“ (Voda na úteku, s. 29), či sprievodca básnického subjektu na prechádzke nočnou krajinou: „stopy v prachu cesty / takmer ako tá armstrongova šľapaj na mesiaci / ibaže tu mám po pravej strane platany / (stromy až príliš vážne) / a po ľavej zľahka letí rieka [Pozdĺž rieky (do neba), s. 43].
Igor Hochel vnáša do zbierky aj mnoho zaujímavých symbolov a majstrovsky v nej rozvíja nielen dejovú, ale aj lyrickú rovinu – prostredníctvom invenčných, no nie prvoplánových básnických prostriedkov, odkazov, modifikáciou istých významov, búraním stereotypov. Napr. keď autor (voľne kombinujem jeho verše z viacerých básní) ráno skĺzne do údolia preveriť napísané hovoreným slovom teda rečou, ku ktorej má kľúč. A pečatí slovom to, čo sa deje pod benevolentnou kontrolou smrti a pritom sa tacká farebnou cestou do krajiny večných riek a morí. Alebo, keď na veľa vecí človek ako taký nestačí ani so svojou vierou, ale ak je ničota naozaj ničím, ublížiť nemá ako (do zátvorky pridávam: iba ak nebytím).
Rovnako pozitívne vnímam aj autorovu schopnosť vnášať do textu silný vizuálny náboj, vďaka čomu sa v čitateľovej mysli spontánne vynárajú obrazy, prameniace nielen z básnikovho, ale aj z jeho vlastného (čitateľovho) prežívania, emocionálneho vnímania sveta v širšom i v najužšom zmysle.
A tak sa Muž na peróne môže stať pre nás zároveň odrazom nášho vlastného „ja“ – niekedy nerozhodného, pochybujúceho, hľadajúceho, objavujúceho... Alebo práve podnetom k tomu, aby sme vstúpili do pozície pozorovateľa svojho vlastného života, alebo sa možno stali aj jeho aktívnym spolutvorcom.
ERIK ONDREJIČKA