Od barokizujúceho k renesančnému gestu
Reflexia epigramov Erika Ondrejičku
Invenčnosť žánrovej literatúry sa zakladá na správne zvolenom napätí medzi očakávanými invariantnými znakmi a prvkami, ktoré zo schémy vybočujú, sú vkladom a oživením zo strany autora.
I keď súčasná slovenská literatúra primárne nevyhľadáva pravidelné žánrové schémy, zdá sa, že v poslednej dekáde záujem o epigram vzrástol. Súvisí to pravdepodobne s orientáciou novšej literatúry aj na otázky spoločenského významu, gesto angažovanosti. Svedectvom konštatovaného je i to, že mladý autor Tomáš Ulej (1987) získal v roku 2013 za svoj debut epigramov Ale! Cenu Ivana Kraska. Ďalším ústretovým znakom k aforisticko-epigramatickej tvorbe je založenie edície DvajavJednom vydavateľstva Petrus, v ktorej od roku 2015 vyšli štyri knihy krátkych humorných textov.
Epigram je podobne ako aforizmus orientovaný na čitateľa, ktorý chce byť uspokojený rýchlo, ale nie lacno (Lessing). Karel Havlíček Borovský ho charakterizuje ako malú nádobu, do ktorej sa vlieva spoločenská kritika (porov. Kekeliaková, 2018, s. 96). Invariantnými znakmi žánru sú najmä úsečná hutnosť a pointovanie výrazu. Pre konštrukciu je charakteristická sémantická dvojdielnosť založená na polarite vstupnej a výstupnej informácie, očakávaní a prekvapivom riešení – významovom obrate (suspensio – solutio, príp. propozícia – explikácia) (porov. Mocná – Peterka, 2004, s. 145). Podľa Zoltána Rédeya sa kvalita žánrov, ako sú aforizmy (analogicky tiež epigramy), nezakladá iba na brilantnosti formulácií. Trefne a v nadčasovej perspektíve by mali vystihnúť symptómy či životný pocit doby, poskytnúť jadrnú diagnostiku jej súčasnosti, ale i zážitok pozorného vnímania (porov. Rédey, 2019, s. 78). Epigramy sú na rozdiel od aforizmov veršované, väčšinou dvoj- alebo štvorriadkové. Pôvodne boli písané elegickým distichom, neskôr jambom (porov. Mocná – Peterka, 2004, s. 146), pravidelná metrická schéma ani rým však nie sú podmienkou – hoci práve rým sa často podieľa na princípe hry a pointovaní textu.
Básnik Erik Ondrejička (1964), ktorého tvorbu budem reflektovať, je autorom dvoch kníh epigramov. Zbierka Happygramy vyšla po desiatich rokoch od zbierky (E)pigramy, no napriek odlišnej vonkajšej grafickej úprave predstavuje jej dvojičku či tandem. Autor si v prvej knihe vytvoril niekoľko vlastných postupov, ktoré z veľkej časti uplatnil aj v druhej zbierke. Kontaktnými sú porovnateľný rozsah (101 a 109 textov), princíp hry v nadpise či koncept abecedára. Knihy majú identického ilustrátora Ivana Popoviča, ktorý texty opatril odľahčenou karikatúrou. Každý epigram dostal samostatnú dvojstranu s výraznou kresbou, vďaka čomu sa výtvarný sprievod stáva rovnocenným partnerom slova. Princíp abecedára asociuje i ďalší žáner – akrostich, s ktorým má spoločnú snahu vytvoriť zomknutý obraz jednej témy, u Ondrejičku spoločne zdieľaného sveta, ktorý sa „postavil na hlavu“.
Autor inovuje veršové tvarovanie, keď štúrovský sylabický dvanásťslabičník rozkladá na dve časti po šesť slabík, čím pôvodný združený rým mení na prerývaný. Verš nie je stopovo organizovaný, prevládajú však trochejské a daktylské takty. Prevažujúca trochejská tendencia umocňuje dynamiku verša. Ako prvok osvieženia uplatňuje Ondrejička veršový presah a viacnásobné rýmovanie, keď do rýmovej pozície zapája aj (vnútorné) rýmy, ktoré by boli v dvanásťslabičníku pred dierézou. Pointovanie témy – obrat je situovaný do posledného, graficky vyznačeného dvojveršia. Epigramatický hrot sa tým zaostruje a ak je budovaný s úderom a dôvtipne, sústredenosť do jedného bodu je funkčná. Ondrejička nepestuje útočný a vulgárny typ epigramu, zostáva v medziach láskavého humoru, satiry a irónie. Priestorom pre jazykovú hru sa stáva najmä rým – autor text osviežuje odseknutými rýmami (híka – tykať, zuby – trúbiť, okolo – pod stolom), rýmovými echami (ódy – sódy, kradne – na dne, do rána – ožrana), ale aj homonymným a kalambúrnym rýmom. Oceňujem miesta, kde sa mu darí vytvoriť vertikálny rým, ktorý dominantné motívy umocňuje alebo parodizuje (povery – uveriť, realita – skrytá, zástupca – zas tupca). V prvej zbierke, hoci okrajovo, účinne využil princíp etymológie a falošnej etymológie (Re-klamy, Rodina).
Zbierka (E)pigramy (2009) asociuje barokovú tvorbu s ľudovými prvkami. Láskavý humor a jemný didaktizmus pripomínajú Gavlovičovu Valašskú školu. Autor tenduje k hovorovosti a jemnej expresii výrazu, dramatizmus textu dosahuje pomerne častými otázkami, zvolaniami a priamou rečou. Vo viacerých textoch tvoria pozadie námetov aktualizované biblické príbehy s humorným vyznením. Stretnutie sveta tam hore a toho nášho spúšťa úsmevné konfrontačné čítanie, no sféra vysokého zároveň nastavuje zrkadlo ľudskej nízkosti, núti reflektovať svet cez hodnoty večnosti. Analogicky vyznieva aj pomerne častá téma s myšlienkou na smrť a posledný súd (Zázračná hudba: „Ani muzikológ / nikdy neposúdi, / ako krásne hudba / udobruje ľudí. / Kto by už závidel / autá, lásky, vily... // Keď len pre vás hrajú: ,Už ma obkľúčili...ʼ“, 2009, s. 198). Barokovosť evokuje tiež tematický rámec, ktorý pranieruje viaceré ľudské neduhy, ako ich poznáme v podobe siedmich hlavných hriechov, a tiež mužsko-ženské pnutia založené na úsmevnom ľudovom princípe. Zvláštnu pozornosť Ondrejička venuje neresti obžerstva v jeho špecifickom variante – alkoholizme a následne smilstvu ako spoločensky akceptovanému prejavu súčasnosti (Dobrí kamaráti: „Chlapci sú to milí. / Aj tá ich Liehová. / Nech im Pán Boh zdravie / naveky uchová. / Iným neotváram. / Až keď som si istý, // že pri dverách stoja / dvaja liehovisti.“, s. 20; Spoločné užívanie: „Kto to, Bože, vnukol, / mužom takú radu, / že sa radšej delia / s hocikým o mladú, / ako by mali mať / vernú a žiarlivú, // čo si iba pre nich / vytiahol z archívu?“, 2009, s. 164). Ondrejička efektne používa postupy zoomorfizácie, keď nízke ľudské vlastnosti prirovnáva k zvieratám. Postupy majú blízko k Biblii pauperum, ktorá názorne modelovala ľudské hriechy v zvieracom prevleku. V závere (E)pigramov sa hustejšie objavujú texty s odkazmi na aktuálne spoločenské dianie – politická pretvárka či neduhy, ktorým čelila spoločnosť pred desiatimi rokmi – rozmáhanie mafie, úskalia reklamy, telešoping, zarábanie na digitalizácii spoločnosti, odliv mladých ľudí do zahraničia. Epigramy s rôznymi témami nie sú koncentrované na jedno miesto, do spoločných cyklov, v čom je menšia nevýhoda abecedného princípu.
V knihe Happygramy je dôraz koncentrovaný na verejnú sféru, polis. Tento prechod postrehla aj jedna z prvých recenzentiek knihy Michaela Jurovská (porov. Jurovská, 2019, online). Pokračujúc v diapazóne siedmich hlavných hriechov si autor berie na mušku najmä lenivosť, konkretizovanú ako povrchnosť, priemernosť mladej generácie či nezáujem väčšiny o politické a spoločenské témy, ktoré podporujú uzurpovanie moci a spoločného dobra vypočítavými menšinami; ľahostajnosť vedie tiež k ekologickým katastrofám (Globálne otepľovanie [Antropogénny skleníkový efekt]: Svet sa otepľuje. / Samé vážne správy. / Ešte aj tie kravy / nafukuje z trávy! / Treba svet ochladiť. / Planéta tak velí. // Navrhujem začať / vychladeným bielym.“ , 2019, s. 48). Druhým nasvecovaným neduhom je pýcha ako prejav inteligencie v podobách výstrednosti, sebastrednosti, neschopnosti viesť dialóg, ale aj ako prejav smotánky a protežovaných skupín (Otcovský epigram nabádajúci sa vyvarovať 1. hlavného hriechu – pýchy: „Nikdy nehľaď, synku, / na svet príliš zhora. / Z nebotyčnej výšky / pána profesora. / Takí vedia všetko / a predsa veľa nie. // Ako niekto, kto má / právnické vzdelanie.“, 2019, s. 111). Ďalší neduh – lakomosť sa vo verejnej sfére prejavuje ako neštítenie sa kradnúť, robiť morálne ústupky, ak sú ich výsledkom lepšie postavenie, moc či financie (Perpetum mobile: „Rezervujte miesta / v najväčšej mohyle, / pre tých, čo vynašli / perpetuum mobile! / Musí to byť zázrak... / Nápad hodný bohov... / Keď ukradli všetko / a stále je z čoho.“, 2019, s. 115). Do centra sa tiež dostávajú aktuálne témy, ako sú znečisťovanie ovzdušia, diskusia ohľadom tradičnej rodiny a sexuálnych menšín, obzeranie sa za výhodami socializmu, nekritická adorácia Európskej únie, falošný nacionalizmus, predvolebné hry s nezorientovaným voličom, migranti (Vítači: „Nebudeme čakať / ako stádo oviec. / Moslimov pošleme / späť do Moslimoviec. / Všetkých, ktorí prídu, / poženieme psami // Krajinu si vieme / zhumpľovať aj sami“, 2019, s. 198). Okrem ich aktuálnosti je sympatické, že autor síce nastavuje kritické zrkadlo, nepodsúva však vlastný politický názor.
Ondrejička nepriamo nabáda k ostražitosti a stoickým postojom, k rozvážnosti ducha, striedmosti a vnútornej harmónii. Výraz je v porovnaní s prvou knihou intelektualizovaný, do textov pribúdajú cudzie slová, exotické rýmy, trojbodka, zložité názvy asociujúce zámernú hermetickosť jazyka ako prejav snobstva a zároveň dehonestovania jednoduchého človeka v role zákazníka, klienta či voliča. Viaceré epigramy sú venované spriazneným autorom (T. Janovic, R. Piško). Ako invenčný oceňujem postup, keď prejavom nízkosti nie je v druhej knihe len zoomorfizácia ľudského, ale aj antropomorfizácia zvieracieho, ktorú vnímam ako prostriedok hyperboly (Vtáčie reality: „To vtáctvo sa musí / už načisto nudiť, / keď prevzalo hlavné / obyčaje ľudí. / Už len zobká, chlipká, / množí sa a kráka. // Najľudskejší sú z nich / páv, sup, pštros a straka.“, 2019, s. 208). Epigramy s erotickou témou sa aktualizujú cez priemet do spoločenskej roviny (napr. zlatokopky, pokrivená etiketa); tiež sa objavuje motív starnúceho muža, ktorý s vekom niektoré neresti nadobúda, iné bez vlastných zásluh stráca (Pokušenia: „Treba sa vyhýbať / istým pokušeniam. / Aj keď sa v čase tie / pokušenia menia. / Vyhnúť sa im stačí / iba zopár rokov. // Potom sa nám samé / vyhnú naširoko.“, 2019, s. 125).
U Ondrejičku z hľadiska typológie prevažuje charakterizačný epigram s detabuizačnou funkciou zameraný na ľudské typy – alkoholici, politici, vláda, voliči, sudcovia, futbalisti, zlatokopky, inteligencia, smilníci, lenivci. Len okrajovo pestuje básnik autocharakterizačný epigram. Jeden z nich, venovaný kartografom (Všetci ľudia chodia po matičke zemi), nachádzame pred koncom prvej zbierky, ďalšie tri v druhej (Aforista, Pred nebeskou bránou I., Pred nebeskou bránou II.), pričom prvý je umiestnený hneď vo vstupe. Považujem ich za funkčné, nakoľko autor zaraďuje medzi pranierovaných aj seba, čo je základný demokratizačný princíp: Pred nebeskou bránou I.: „Niekedy treba mať / obyčajné šťastie. / Tým môže byť, hoci, / aj nahluchlý pastier: / Keď pred bránou neba / poviete: Som Erik.“ // A Peter odpovie: / Poď ďalej, somárik.“ (2019, s. 141).
Autor používa niekoľko sporných postupov, ktorým sa však môže v budúcnosti vyhnúť. Nakoľko sa sústredene upriamuje na sylabický princíp a presný rým, pomerne často je nútený používať „vsuvky“ v podobe významovo prázdnych častíc, zámen a iných neplnovýznamových slov. Možno by pomohol malý ústupok smerom k uvoľneniu striktnej formy. Slabičnému princípu dáva prednosť aj vtedy, ak sú na konci riadku predložky alebo zvratné zámena, čo pôsobí chybovo. V druhej zbierke používa pomerne často licenciu, keď rozširuje jeden z veršov o siedmu slabiku. Možno ju, samozrejme, akceptovať, rušivo a kakofonicky však pôsobí vtedy, keď sa v rýmovej pozícii nachádza cudzie slovo, ktorého grafická podoba pripomína v koncovke dvojhlásku, no ide o dve slabiky (Demokraticky zvolená vláda: „Po voľbách zakape, / alebo sa vracia... / Ktovie, prečo sa to / volá demokracia... / Keď je viac než isté, / že na čele stáda, // bude oligarchiou / zostavená vláda.“, 2019, s. 16). Autor riskuje, že sa naruší zvukový súlad a vnútorná dynamika textu sa rozbije. Pokiaľ ide o výtvarný pendant, niektoré Popovičove kresby sú príliš doslovné, pri viacerých vydarených textoch ma mrzelo, že nepodčiarkli ich hlbší význam.
Obe knihy epigramov odporúčam každému váženému čitateľovi, ktorý sa nebojí nastaviť dobe a svojim neduhom kritické zrkadlo. Autor hneď jedno ponúka aj recenzentke, ktorej nezostáva nič iné, iba sa doň tiež pozrieť: Literárna veda: „Ťažký údel nesie / literárna veda, / keď sa sama pýta, / aj si odpovedá. / Ja jej držím palce, / nech nájde, čo hľadá. // Aj tajné nič v ničom, / aj koleno z hada.“ (2019, s. 72).
Jana Juhásová
LITERATÚRA
JUROVSKÁ, Michaela: Trikrát dvaja v jednom alebo Sloboda – nemilosrdné zrkadlo. In: Pravda, roč. 29, 12. 11. 2019. Dostupné online: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/532254-trikrat-dvaja-v-jednom-alebo-sloboda-nemilosrdne-zrkadlo/ [cit. 21-01-2020]
KEKELIAKOVÁ, Monika: Tomáš Ulej: Bodaj bi! Zbierka aforizmov a epigramov, 2014. In: TOP 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2014 v odbornej reflexii). Fintice – Košice : FACE, 2018, s. 92 – 107.
MOCNÁ, Dagmar – PETERKA, Josef a kol.: Encyklopedie literárních žánrů. Praha : Paseka, 2004.
ONDREJIČKA, Erik – POPOVIČ, Ivan: (E)pigramy. Bratislava : Elán, 2009, 207 s.
ONDREJIČKA, Erik – POPOVIČ, Ivan: HaPpYgRaMy. Bratislava : Petrus, 2019, 222 s.
RÉDEY, Zoltán: Svet (básnikových) vecí – veci (básnikovho) sveta. Od aforizmu k poézii, od sentencie k veršu. In: Romboid, roč. 54, 2019, č. 6, s. 76 – 86.