„Ich
popol mi klopal na srdce...“
Na
nádvorí Justičného paláca
v Bratislave obesili 20. februára
1951 troch bývalých trenčianskych gymnazistov: Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda
Tesára. Až takmer po 40. rokoch, v roku 1990 vzniklo jedno z prvých
svedectiev o tomto justičnom zločine komunistického režimu. Autorom tohto reportážno-dokumentárneho
svedectva bol vtedajší redaktor Slovenského denníka Rudolf Dobiáš. Dal mu potom aj knižnú podobu pod názvom
Svedectvo troch krížov.
Keď som sa v roku
1991 stal šéfredaktorom Slovenského denníka a spýtal som sa jeho autora,
dlhoročného jáchymovského väzňa prečo sa rozhodol venovať sa ich osudu, povedal
mi: „Ich popol mi klopal na srdce“. Pamätal
som si tento jeho výrok a keď som
začal pripravovať s Rudolfom Dobiášom knihu rozhovorov Vyniesť na svetlo
dňa príbehy dlhej noci, stal ich súčasťou aj príbeh troch popravených
trenčianskych gymnazistov v 15. kapitole pod názvom Mŕtvi volajú živých.
Práve
včera, 20. februára 2021 sme si pripomenuli
70. výročie popravy týchto troch mladých martýrov za slobodu a dnes
symbol odporu proti totalitnému komunistickému režimu. Už v roku 1992
vznikla Nadácia Antona Tunegu. Jej dnešný predseda správnej rady nadácie Ján
Figeľ potreboval pri tomto výročí
pripomenúť, že „ Slovensko malo veľa hrdinov, no mnohí z nich sú však
dodnes buď málo známi alebo skôr neznámi“.
Aby to tak nebolo, Rudolf Dobiáš
patril a stále patrí k tým autorom a verejne známym osobnostiam,
ktorí o tom vydali trvalé svedectvo.
Rozhodol som sa preto uverejniť na
našej stránke v rubrike Kritické reflexie kapitolu rozhovorov
s Rudolfom Dobiášom pod pôvodným názvom Mŕtvi volajú živých.
Mŕtvi volajú živých
Z knihy rozhovorov s Rudolfom Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci.
„Bude mi zima, keď pôjdem na popravu“, povedal Albert Púčik na rozlúčke s rodinou.
Keď sa Svedectvo troch krížov stalo súčasťou knihy Zvony a hroby a knihu si poslal básnikovi Svetloslavovi Veiglovi, napísal ti: „Ja to nemôžem čítať...“ V Slovenskom denníku si ne-reportáž o justičnej vražde troch bývalých trenčianskych gymnazistov nazval Mŕtvi volajú živých. Prvým podnetom pre jej napísanie bola návšteva Martinského cintorína v Bratislave s troma drevenými krížmi. Ako to bolo ďalej?
Tie tri kríže a na nich tri mená: Anton Tunega (1927 – 1951), Albert Púčik (1921 – 1951) a Eduard Tesár (1922 – 1951) sa pre mňa stali výzvou. Možno si si všimol, že som opravil dátum narodenia Antona Tunegu z 1927 na 1925. Ten, kto písal dátumy na krížoch, sa v jeho prípade zmýlil. Nezomrel vo veku Jiřího Wolkra, ani ho neskosila tuberkulóza, no z trojice odsúdených na smrť bol najmladší, v čase popravy mal 25 rokov... Súdili ich v prvom komunistickom monsterprocese na Slovensku v máji 1949. Bol to proces proti Bielej légii, antikomunistickej kresťanskej organizácie, ktorá pôsobila na Slovensku od jesene 1947, teda ešte pred Februárom 1948, po ktorom sa Československo už dostalo vojensky a politicky do područia sovietskeho stalinského režimu a bolo jasné, že ani na Slovensku sa nepodarí dlho odolávať nástupu komunistov k moci. Po Februári 1948 sa Biela légia stala súčasťou protikomunistického odboja a jej cieľom bolo informovať širokú verejnosť aj zahraničie o komunistickom terore, ktorý sa už vtedy v Československu prejavil procesmi proti Milade Horákovej a generálovi Píkovi. Na Jáchymovsku vznikali prvé pracovné tábory, pôvodne určené pre Nemcov a kolaborantov s nacizmom a fašizmom, ktoré svojou organizáciou a brutalitou nemali ďaleko od povestných nacistických koncentrákov. Na Slovensku enormne zosilnel tlak proti katolíckej cirkvi a najmä mladí ľudia vychovaní v kresťanskom duchu a – akokoľvek kriticky sa dnes pozeráme na vojnovú Slovenskú republiku – emočne nasiaknutí vidinou povojnovej slovenskej štátnosti – sa rozhodli otvorene bojovať proti komunistickému režimu. Zo 62 obžalovaných v procese s Bielou légiou boli až dve tretiny vo veku Púčika, Tunegu a Tesára.
Malo pre spoločný boj Púčika, Tunegu a Tesára zásadnejší význam to, že všetci traja boli abiturienti trenčianskeho gymnázia?
Dôležité bolo osobné puto, spoločný cieľ a aj absolútna dôvera, ktorá bola pre túto ilegálnu protikomunistickú činnosť podstatná. Medzi Púčikom a Tunegom sa tieto putá vytvorili už v Dolných Motešiciach, kde spolu vyrastali. Potom istý čas spolu študovali na trenčianskom štátnom gymnáziu, ktoré v tom čase patrilo k najlepším na Slovensku. Tam sa s nimi skontaktoval Eduard Tesár a táto trojica priateľov potom postupne odišla študovať do Bratislavy na vysoké školy: Púčik na medicínu, Tesár na právo a Tunega na techniku. Do ich štúdia zasiahol koniec druhej svetovej vojny, nespokojnosť s povojnovými pomermi a stretnutie so Štefanom Chalmovským z Topoľčian, ktorý sa medzi prvými zapojil do boja proti prichádzajúcej totalite a jej ideológii. Púčik s Tunegom sa k nemu spontánne pridali, no už v decembri 1945 rýchlo sa etablujúca Štátna bezpečnosť, ktorú celkom ovládli komunisti, odhalila Chalmovského skupinu, ktorá stihla vydať len niekoľko protikomunistických letákov. Púčik sa ocitol vo väzení a v pracovnom tábore, takže nemohol pokračovať v štúdiu medicíny. Tunega sa musel ukrývať. Po prepustení z tábora sa Púčik rozhodol v novembri 1947 odísť do exilu. V Rakúsku sa potom podieľal na budovaní spravodajskej siete namierenej proti komunizmu, rýchlo si podmaňujúceho štáty, ktoré oslobodila Sovietska armáda. Po Februári 1948 sa vrátil na Slovensko, aby sa podieľal na vzniku domáceho odboja a vytvorení spravodajskej siete. Tunegovi sa na jar 1946 podarilo uniknúť Štátnej bezpečnosti pred zatknutím. Na gumenom člne preplával Moravu a pridal sa k Púčikovi, aby sa spolu s ním zapojil do pripravovaného protikomunistického odboja. Nová forma protikomunistickej rezistencie mala byť nenásilná, nemalo ísť o povstanie, sabotáže či špionáž, len o občianske hnutie, ktorého úlohou bolo upozorňovať na komunistické metódy, varovať ohrozených ľudí a sprostredkovať ich odchod do zahraničia. A hnutie malo mať názov Biela légia. V roku 1948 sa Tunega ilegálne vrátil na Slovensko a skontaktoval sa s Eduardom Tesárom, ktorý v tom čase pracoval v Bratislave na pasovom oddelení Povereníctva vnútra. Tunega u neho získal informácie o štruktúre úradu a najmä o pasoch, vydaných pre československých agentov na falošné mená a vyslaných Štátnou bezpečnosťou do zahraničia. V roku 1948 sa podarilo Vojenskému obrannému spravodajstvu nasadiť do čerstvo utvorenej odbojovej skupiny agenta a tak Štátna bezpečnosť už 4. januára 1949 v Bratislave zatkla Púčika, 7. januára Tunegu a 9. januára 1949 Tesára. Po mesiacoch brutálnych výsluchov a týrania ich v máji 1949 postavili v Bratislave pred Štátny súd a ten troch protagonistov odsúdil na doživotný žalár.
Keď si na jar roku 1990 začal pripravovať ich príbehy, mal si okrem bezprostredných spomienok Dr. Cintavého na jeho žiakov a proces proti Bielej légii, v ktorom bol takisto obžalovaný a odsúdený na 30 rokov, aj iné informačné zdroje, z ktorých si mohol čerpať?
Reálne vtedy žiadne ešte neexistovali. Rozsudky, vyšetrovacie protokoly, záznamy ŠtB, s ktorými som mohol potom pracovať v neskorších rokoch pri vydávaní Svedectva a písaní príbehov do Triednych nepriateľov, neboli v roku 1990 ešte uvoľnené. Nemal som v tom čase k dispozícii ani vlastný trestný spis a rozsudok. Až po prijatí zákona o rehabilitáciách rehabilitačné súdy povyberali z archívov naše spisy, a tak som sa dostal po takmer 40 rokoch aj k vlastnému rozsudku.
Ako si teda postupoval?
Začal som hľadať kontakty na pozostalých. Prvým takýmto kontaktom sa stal Blažej Belák, ktorého som poznal ako básnika. Zoznámil ma s ním Dr. Cintavý krátko po prvej správe o troch krížoch na Martinskom cintoríne. On sa stal mojím prvým informátorom pred napísaním brožúrky Svedectvo troch krížov. V roku 1963, keď som fáral na Bani Mládeže, on pracoval v Banskom výskumnom ústave v Prievidzi. Jeho matka Veronika Beláková bola Púčikovou sestrou. Pani Veroniku Belákovú som navštívil a ona mi porozprávala príbeh svojho brata Alberta. Bolo to svedectvo z prvej ruky. Ona bola aj na poslednej povolenej návšteve rodiny pred jeho popravou. Do návštevnej miestnosti priviedla Alberta dozorkyňa. Vyzeral pokojný, zmierený so životom i smrťou. Do poslednej žiadosti odsúdeného na smrť napísal, že chce byť pochovaný doma v Motešiciach. Keď im to počas návštevy povedal, nikto z príbuzných, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť, nedokázal zadržať slzy. Veronika sa s ním rozlúčila slovami: „Zbohom a neboj sa.“ Jej rozprávanie o tejto návšteve bolo pre mňa silným zážitkom.
Pripomenulo ti to spomienky na Pankrác, kde si bol umiestnili vedľa ciel odsúdených na smrť?
Áno, aj to mi zišlo na um. Prežíval som to veľmi emotívne, vedel som si predstaviť atmosféru rozlúčky, hrôzu, smútok a zúfalstvo, ktoré rodina prežívala. Ona, jeho sestra, vycítila bratov nevyslovený, ale prítomný strach zo smrti, a preto mu povedala: „Neboj sa“. Vedel som, aký je to strach – dni a noci, keď ti chodí smrť za pätami, mesiace, týždne čakania na chvíľu, keď posledný raz zaštrkoce bacharov kľúč v zámke cely... Ledva som si niečo vládal zapísať. A ten obraz, keď sa s nimi Albert v návštevnej miestnosti Justičného paláca, rozdelenej kovovou sieťou, lúčil a keď pozrel do okna a potom s plachým, takmer previnilým úsmevom povedal: „Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu.“
Tá veta patrí nielen k najsilnejším v príbehu Alberta Púčika, ale aj k najpresvedčivejším svedectvám o krutosti a neľudskosti komunistického režimu. Je to naozaj nezabudnuteľné zvolanie, mrazivý výkrik úzkosti.
Pani Beláková mi potom poslala niekoľko listov, ktoré im Albert napísal z leopoldovskej väznice. Zacitujem z posledného, ktorý napísal v čase, keď v ňom ešte tlela iskierka nádeje, že nakoniec dostanú od prezidenta Gottwalda milosť.
„... Vedomie, že toľko známych, príbuzných vysiela k Bohu svoje modlitby, udržuje nášho ducha v čerstvosti. A keby nebolo toho, iba zúfalstvo by nás obklopilo, najčernejší pesimizmus by opantal naše mysle ako popínavá rastlina, až by udusil nášho ducha v strašnom zúfalstve. Veď čo čaká na nás? Kto nám dá odpoveď na túto otázku? Iba viera, ktorá je tým svetlom v temnote zúfalstva. Viera, ktorá sa ani prirovnať nemôže k viere prvých kresťanov, ktorí netrpezlivo čakali na meč kata alebo drápy dravej zveri...“
V Justičnom paláci v Bratislave v roku 1951 nepriateľov režimu už mečom nepopravovali...
Historik Róbert Letz, ktorý už mal možnosť preštudovať všetky sprístupnené dokumenty o ich procese v knihe Odkaz živým. Prípad Alberta Púčika s spol. zaznamenal aj priebeh popravy. Začala ráno o 4.20, keď ich všetkých troch priviedli na nádvorie väznice krajského súdu, kde ich čakal predseda senátu Korbuly, zástupca štátnej prokuratúry, zástupca správy väznice, zapisovateľ a kat. Korbuly odsúdeným oznámil, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté, zástupca prokuratúry určil poradie pri výkone trestu a dal pokyn katovi. Ako prvý bol o 4.25 popravený Eduard Tesár, po ňom o 4.50 nasledoval Anton Tunega a posledný o 5.19 odišiel na smrť Albert Púčik. Keď rodine dovolili prísť do márnice po Albertovo telo, na krku a na nohách mal stopy po povraze. Na doklade o úmrtí je dátum 20. február 1951. Nedovolili im pochovať ho v rodných Dolných Motešiciach, ale skončil v neoznačenom hrobe. Až podľa čísla hrobu 350 rodina v roku 1968 zistila, v ktorom z troch hrobov Albert leží. Previezť jeho telesné pozostatky do rodiska im úrady dovolili až o dvadsať rokov neskôr, v roku 1988. Veronika Beláková mala uschovaný aj posledný úradný dokument o bratovej smrti. Je to faktúra za prevoz pozostatkov Alberta Púčika z Bratislavy do Motešíc a znie na 1 219 Kčs.
V Dolných Motešiciach sa narodil aj druhý z trojice bývalých trenčianskych gymnazistov Anton Tunega.
Po Púčikovi som začal zhromažďovať dokumenty a svedectvá o Antonovi Tunegovi, ktorého rodina sa neskôr presťahovala do Trenčína. Dom, v ktorom rodina Tunegovcov od roku 1943 bývala, som našiel na jar roku 1990 prázdny. Žil ešte jeho brat Jozef, ale od neho som nezískal žiadne dokumenty, lebo v procese, v ktorom súdili Tunegu, bola odsúdená aj jeho sestra Marta na desať rokov, z nich si osem rokov odsedela v ženskej väznici v Pardubiciach a rodina zničila všetky dokumenty, ktoré boli spojené s tragédiou v ich rodine. Jozef Tunega to vysvetlil tým, že po procese, bratovej poprave a sestrinom odsúdení mali ukrutný strach. Taká hrôza na nich padla a tak to prežívali, že nechceli, aby im už nič tie strašné udalosti nepripomínalo.
V príbehu Antona Tunegu nakoniec cituješ viacero dokumentov z obdobia, ktoré po odsúdení strávil v leopoldovskej väznici.
Patria k ním dve knihy z Tunegovej pozostalosti: Princípy sociálni etiky a Učebnica anglického jazyka. Osobitne zaujímavý je zošit s hnedými doskami. s rukou písanou poznámkou od niekoho z vedenia väznice: „Zošity povoľuje riaditeľstvo väznice ako učebnú pomôcku, nie však zábavnú. Nie je teda dovolené používať zošity k zapisovaniu piesní, veršov, a pod., trebárs by boli aj obsahu nezávadného.“ Trestanec č. 6863 odsúdený na doživotie si do neho zapisuje anglické slovíčka a vety v čase, keď Najvyšší súd v Prahe riešil odvolanie prokurátora Antona Rašlu proti nízkej výmere trestu a žiadal pre nich trest smrti. Už vieme, že senát Najvyššieho súdu pod vedením Dr. Ernesta Wagnera akceptoval návrh Bezpečnostnej pätky udeliť trom obžalovaným – Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi – trest smrti.
Tretiu časť príbehu Mŕtvi volajú živých, ktorá vyšla v Slovenskom denníku 6. júna 1990, si uviedol citátom vzťahujúcim sa na osud tretieho popraveného Eduarda Tesára: „Na tomto mieste už len Eduard Tesár spí po boku vlastnej dcéry svoj večný sen...“ Aký je teda príbeh tretieho kríža na Martinskom cintoríne?
Eduard Tesár bol z troch obetí tejto justičnej vraždy najväčšmi Trenčanom. Narodil sa síce v Budapešti v roku 1922, ale detstvo a mladosť prežil v Trenčíne. Zachovala sa z tohto obdobia jeho fotografia v skautskej uniforme. Po maturite a vojnou prerušenom štúdiu sa stal pracovníkom Župného úradu a zaobstaraním falošných dokumentov pomáhal utečencom z východného frontu. Po vojne robil na Okresnom národnom výbore a ako schopný úradník (ale iste aj preto, lebo jeho otec bol predvojnový komunista ) sa dostal na Povereníctvo vnútra do Bratislavy. Tu okrem informácii, ktoré poskytol Antonovi Tunegovi, opäť pomáhal falošnými dokladmi – teraz tým, ktorí sa snažili dostať preč z komunistického „raja“. Podľa odtajnených záznamov Štátnej bezpečnosti po februári 1948 do konca roka 1951 opustilo alebo sa pokúsilo opustiť republiku vyše 20 000 občanov. Vyšlo to len tretine z nich, dve tretiny skončili vo väzeniach a koncentračných táboroch. Eduard Tesár sa ocitol na popravisku. „Triedna spravodlivosť“ neušetrila ani syna človeka, ktorý bol členom KSČ od jej založenia. Edov otec Ernest Tesár bol hlavným revidentom československých dráh a osobne sa v dvadsiatych rokoch stretol na Slovensku s Klementom Gottwaldom, ktorý tu začínal svoju stranícku kariéru. Otec Tesár sa po synovom odsúdení na smrť pokúšal stretnúť v Prahe na Hrade s Gottwaldom.Ten ako prezident republiky mohol Edovi udeliť milosť a osobitým „zreteľahodným dôvodom“ bolo, že Eduard Tesár mal silné TBC a veľa mesiacov života by mu nebolo zostalo ani po udelení milosti. Gottwald jeho otca na Pražskom hrade neprijal a jeho synovi milosť neudelil. Róbert Letz vo svojej knihe cituje aj z tohto svedectva Eduarda Tesára:
„Na hlavné pojednávanie pred Štátnym súdom som bol predvedený zo Štátnej nemocnice v Bratislave, kde som bol ako vyšetrovanec na liečení, lebo môj zdravotný stav bol taký zlý, že som musel byť ošetrený, lebo som mal chŕlenie krvi z pľúc a musel som dostať pneumotorax. Na pojednávaní som bol v bolestiach a horúčke. Nevládal som dostatočne osvetliť jednotlivé body obžaloby.“
V Tesárovom príbehu vystupuje aj jeho manželka Alica, ktorá sa rovnako dostala medzi obžalovaných v procese s Bielou légiou.
Alica Tesárová sa po presťahovaní rodiny z Trenčína do Bratislavy stala tiež pracovníčkou Povereníctva vnútra. Po zatknutí jej manžela sa dostala medzi podozrivých, aj na ňu vypracovali obžalobu za napomáhanie v manželovej trestnej činnosti, ale súd ju nakoniec aj zásluhou obhajcu doktora Brežného spod obžaloby oslobodil. Musela sa však aj s dcérou Evou z bytu na Legionárskej ulici vysťahovať. Edova sestra Izabela, ktorá pracovala ako redaktorka Slovenky, prišla po procese o zamestnanie.
V neskorších rokoch, pri redakčnej práci v Svedectve, zmenenom neskôr na Naše svedectvo, si sa vo viacerých príspevkoch aj vo vlastných textoch vracal k procesu s Bielou légiou. Aj historik Ústavu pamäti národa Ľ. Morbacher konštatoval, že „Biela légia bola koncipovaná ako hnutie svojpomoci obyvateľstva proti štátnemu teroru“. V príbehoch ľudí odsúdených v tomto procese sa často opakuje meno štátneho žalobcu Antona Rašlu.
Všetci tí, ktorých A. Rašla žaloval v procesoch pred Štátnym súdom a s ktorými som sa potom stretol v táboroch, označovali Rašlu za krutého prokurátora. Keď som sa v auguste roku 1954 ja sám ocitol v Justičnom paláci, Anton Rašla už tiež patril medzi obvinených v procese s buržoáznymi nacionalistami. Ani odsúdenie a väzenie v Leopoldove však nesňalo z neho vinu za procesy na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia.
Sám si sa o tom presvedčil pri jeho súdnom spore s letcom RAF Pavlom Pukančíkom – ako sme o tom hovorili v predchádzajúcej kapitole. Ja si zasa živo spomínam na vystúpenia JUDr. Tibora Böhma, bývalého generálneho prokurátora SR a ČSFR na radách KDH, kde svojím typickým vášnivým spôsobom upozorňoval, ako sa komunisti, ktorí sa v päťdesiatych rokoch tiež dostali do väzenia, snažia očistiť si svedomie zvalením viny na svojich predchodcov a ako príklad vždy uvádzal práve generála Rašlu.
Neskôr Tibor Böhm publikoval veľký analytický článok Kto ste, generál Rašla? Článok je právnou analýzou Rašlovho prokurátorského „výkonu“ v procese s Bielou légiou. Tvrdil v ňom, že Rašla zavádza, keď hovorí, že v prípade Púčika, Tunegu a Tesára bolo jeho povinnosťou odvolať sa a žiadať pre nich trest smrti. Böhm to označuje za „obyčajnú lož, ktorá nemá opodstatnenie v trestnom poriadku. Bola to deformovaná prax prokurátorov toho obdobia, ktorú pomáhal vytvárať aj Rašla, vrátane nepredvedenia obžalovaných na pojednávanie, na ktorých boli vynesené absolútne tresty – tresty smrti...“ A presne to sa udialo v odvolacom procese pred Najvyšším súdom v Prahe, ktorý odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na trest smrti v ich neprítomnosti. Dozvedeli sa to „z druhej ruky“ – od tých odsúdených v procese s Bielou légiou, ktorí boli na odvolacom pojednávaní a vrátili sa väčšinou s vyššími trestami do väznice v Leopoldove. Albert Púčik vtedy v liste rodičom napísal:
„Odteraz máte syna, ktorý až do rozhodnutia prezidenta republiky očakáva skončenie tejto pozemskej púte. Všetky sny a túžby sa rozplynuli dnešným dňom, keď som sa dozvedel túto správu. Čo môžem robiť? Spoliehať sa na vôľu Božiu a čakať, ako ona rozhodne. Mne ostáva nádej, dúfať, že je to len skúška a že večná láska obráti všetko na najlepšie...“
Vieme, že vtedy triedna nenávisť a prokurátorsko-sudcovské lži absolútne víťazili nad láskou aj pravdou. Chápem preto, lebo keď si v Svedectve troch krížov citoval z tohto Púčikovho listu, v citlivej básnickej duši kňaza Svetloslava Veigla sa niečo vzpriečilo a napísal ti: „Ja to nemôžem čítať...“ A to na teba ešte len čakali kruté príbehy dlhých táborových nocí. Neodradilo ťa to od písania?
Musel som to napísať. Kvôli nim. Kvôli ich volaniu na nás živých.
Anton Baláž