Múdre reflexie Ivana Čičmanca
Ivan Čičmanec: V zajatí zvedavosti
úvahy - interpretácie - články
Fraktál, Bratislava 2023
Pätnásť esejisticky ladených článkov a úvah a šesť spomienkových textov obsahuje nová kniha Ivana Čičmanca, zapamätateľného básnika, prozaika a esejistu, ktorý vstúpil do slovenskej literatúry až na začiatku deväťdesiatych rokov uplynulého storočia, ale svojou doterajšou tvorbou, jej mysliteľskou úrovňou a inšpiračnými podnetmi, ktoré táto tvorba prináša do nášho literárneho kontextu, mu patrí trvalé miesto v súčasnej slovenskej literatúre.
O literárnych emigrantoch po augustovej okupácii v roku 1968, akými boli Ladislav Mňačko či Jaroslava Blažková sa počas normalizácie nemohlo písať, rovnako ani o tých, ktorí začali publikovať až v emigrácii, ako prozaik a kultúrny publicista Dušan Šimko vo Švajčiarsku či literárny vedec Peter Petro v Kanade. Do roku 1989 sa na Slovensku o Ivanovi Čičmancovi, emigrantovi z roku 1969 skôr len nevedelo, hoci už v roku 1984 pripravil a vydal v Nórsku, kde našiel svoj nový domov, antológiu slovenskej nadrealistickej poézie a v roku 1989 výber z poézie Jána Buzássyho. Spoluprekladateľom nadrealistov bol K. Heggelund a Buzássyho prekladal StigSaeterbakken – a práve o ňom v nekrológu po jeho dobrovoľnom odchode zo života Náš priateľ Saeterbakken v tejto novej knihe Čičmanec prináša zaujímavé svedectvo, ktoré je zároveň cenným „vhľadom“ do slovenskej literatúry od tohto popredného nórskeho prozaika a esejistu, zároveň potvrdením umeleckých kvalít našej literatúry.
Ivan Čičmanec o tom píše: „ Stigov záujem o Slovensko sa datuje od roku 1988. Začal som sa vtedy zaoberať myšlienkou vydať v nórskom preklade výber z poézie Jána Buzássyho a hľadal som vhodného spoluprekladateľa. K. Heggelund bol v tom čase zaneprázdnený a vydavateľ KnutSolum mi navrhol mladého nádejného básnika StigaSaeterbakkena. Zavolal som mu, on predbežne súhlasil, len chcel najprv vidieť ukážky z Buzássyho tvorby. Narýchlo som preložil zo desať básní a poslal mu ich. O pár dní mi zatelefonoval a neskrýval nadšenie. ´Sú to úžasné veci, môžem hneď začať prekladať.“ Rovnaké nadšenie Stiga ovládlo aj po zoznámení sa s poéziou Jána Ondruša, výber z jeho poézie vyšiel v jeho spolupreklade v roku 1995 a „ jeho záujem o Ondrušovu tvorbu neochaboval ani v posledných rokoch, keď už poéziu veľmi nečítal. Ondrušove básne zanietene prednášal na čítačkách, takmer povinnou súčasťou programu bývala báseň Chodec po povraze Na Ondrušovej poézii ho fascinovala najmä odvaha identifikovať vnútornú rozštiepenosť človeka a schopnosť vyjadriť toto poznanie modernou a originálnou metaforikou“.Čičmanec v štúdii spomína aj na Saeterbakkenovu návštevu Slovenska v roku 1997 a jeho prednášku EXORCISTA – básnické ja v Ondrušových dielach. Zároveň uvádza aj jeho veľký obdiv k dielu Jána Johanidesa, ktorého preklad novely Holomráz vyšiel v Nórsku v roku 2003 v preklade Ľuba Maurera a „Stig v jednej ankete zaradil túto prózu medzi päť najzávažnejších románov 20. storočia“.
Ivan Čičmanec o „európskom rozmere“ a podiele na jej duchovnom prúdení v slovenskej literatúre od romantizmu po súčasnosť prináša svedectvo vo viacerých odborných úvahách, ktoré vznikli v nedávnych rokoch a tvoria aj súčasť tejto knihy. V štúdii Výrečný proĺóg k poézii Janka Kráľa čítame: „ Tam, kde Nietzche vyzýval vyslobodiť sa zo zvieracej kazajky kazateľského kresťanstva, volal Kráľ po návrate k najpôvodnejšiemu kresťanstvu, resp. k spiritualite všeobecne. Kráľov revolučný zápal je príbuzný Nietzcheho myšlienkovej radikálnosti, no jeho diagnóza chorého ľudstva sa skôr podobá na diagnózu iného nemeckého filozofa, ArthuraSchopenhauera...“. Rovnako výrazné európske literárne súvislosti obsahuje esej Téma outsiderstva Gejza Vámoša a Samuela Becketta. Píše o tom: „Vámoš a Beckett patria do toho prúdu európskej moderny, ktorý sa staval skepticky voči spoločenským utópiám a úsiliam zlepšiť údel človeka novou estetikou, novým náboženstvom
alebo novým usporiadaním sveta...Silný dôraz na individuálnu ľudskú skúsenosť, ktorý v rovnakej miere nachádzame u Vámoša aj u Becketta, a takisto oslobodzujúco nekompromisná skepsa voči všetkým umelým didaktickým systémom, ktorí vytvorili samozvaní vodcovia ľudských davov...“. Do tohto okruhu Čičmancových textov patrí aj brilantná štúdia o B.S. Timrave Umelkyňa z rodu najslobodnejších, ktorú pre jej rozsiahlosť autor nezaradil do knihy. Podobné obsahové poznanie prinášajú aj štúdie o súčasných slovenských autoroch Milanovi Richterovi (FranzKafka ako hrdina divadelných hier), Dane Podrackej (Poetka, ktorá prechádza múrom), D. Tatarkovi (Exilový pohľad na Dominika Tatarku) a Júliusovi. Vanovičovi (Chvíľky s dobrosrdečným heretíkom J: Vanovičom), v diele ktorého má podľa Čičmanca významnúúlohu jeho existencialistické cítenie, ktoré Vanovič nachádzal aj v dielach autorov ako Pascal, Flaubert, Gide, Sartre alebo Camus. A pri Čičmancovom pohľade na súčasných autorov dominuje spomienková esej Dotyky s Jánom Johanidesom.
Práve sme sa obaja vrátili z Medzinárodného literárneho festivalu KafkoveMatliare 2008, keď sa Ivan od matky dozvedel, že zomrel Ján Johanides. Po tejto informácii a emotívnej reakcie na náhlu Johanidesovu smrť začína pôsobivé rozprávanie o stretnutí pred emigrácii i v Nórsku s jeho tvorbou, preklad jeho poviedky Potápača priťahujú pramene mora, ktorá vyšla v antológii Československo rozpráva, recenzia na Johanidesove knihy Zočin plachej lesbičky. Holomráz v roku 1993 v Romboide a nakoniec stretnutia s autorom na Slovensku, keď ho v lete aj s manželkou navštívili v Šali a „Johanides ma od začiatku prekvapoval svojou otvorenosťou a dôverčivosťou, už po chvíli spoločného sedenia mi navrhol tykanie a rýchlo sa medzi nami rozprúdil úprimný rozhovor o najroličnejších témach“. Čičmanec píše, že Johanides ho zaskočil otázkou či je ateista... Tak to robil aj iným priateľom, ktorí za ním prichádzali do Šale, tiež som medzi nich patril, poznal som jeho obľubených autorov, jeho originálne názory i správanie a – ocenil som s akým taktom a pochopením o tom Ivan Čičmanec píše. Patrí mu za ten text môj obdiv.
Do druhej časti knihy zaradil Čičmanec spomenuté autobiografické texty, ktoré približujú jeho rodinné i exilové životné skúsenosti, jeho estetickú a svetonázorovú orientáciu a črta Súkromná hodina večnosti je reakciou na kovidovú pandémiu.
Kniha V zajatí zvedavosti vyšla ako druhý zväzok edície SOPHIA, ktorou vydavateľstvo Fraktál – podľa autorky predslovu a editorky knihy Stanislavy Chrobákovej Repar – „v úplnosti odzrkadľuje koncepčné zameranie tejto edície: múdro myslieť i písať, ponúkať odborné obsahy, ktoré prispievajú k poctivejšiemu a náročnejšiemu premýšľanie našich vlastných civilizačných východísk, svetonázorových pozícii, umeleckých a literárnych smerovaní, kultivovať spoločnosť i jednotlivca“. Všetky takto definované, náročné kritéria táto Čimancova kniha spĺňa, A v plnej miere platí, čo som napísal k jeho osemdesiatke na webovej stránke nášho Klubu nezávislých spisovateľov: pri čítaní jeho textov mám nedobytný pocit, že náš klubový kolega je trvalejšie a aktuálnejšie prítomný v slovenskej literatúre, ako mnohí z nás, ktorí sme ako autori „nevykročili z rodného chotára“.
Chcem tu ešte zdôrazniť jednu „mimotextovú“ súvislosť. V Edičnej poznámke na záver knihy Ivan Čičmanec, že viaceré príspevky vznikli práve na pôde Klubu nezávislých spisovateľov: Exilový pohľad na Dominika Tatarku na konferencii o disidentskej literatúre, ktoré KNS usporiadal v roku 2001 v Budmericiach, esej Poetka, ktorá prechádza múrmi ako doslov k zbierke D. Podarckej Paternoster, štúdiu Kafka akohrdina divadelných hier odznela tiež na klubovej prezentácii kafkovských drám Milana Richteračrta Súkromná hodina večnostivznikla na podnet našej predsedníčky Judity Kaššovicovej, po jej výzve napísať na webovú stránku klubu skúsenosť s prežívaním pandémie. Vnímam to ako potvrdenie tvorivej atmosféry, ktorá vládne v našom klube: diskutujeme o každej novej knihe nášho člena a tieto diskusie často prekračujú konkrétne dielo a aspoň čiastočne vracajú súčasnej slovenskej literatúre jej reflexívnu podobu. Našli svoju podobu nielen na tejto našej webovej stránke, ale boli publikované na stránkach Romboidu (práve Ivan Čičmanec tu okrem úvah, zhromaždených v tejto knihe tu publikoval aj mnoho výborných poviedok, časť z nich vyšla aj v knihe Zažité a vysnívané v MilaniuM), predtým veľmi často na stránkach „vanovičovskej“ Tvorby.
Čičmancova nová kniha je zásluhou vydavateľa aj knihou príjemnou na čítanie: prehľadná a nevtieravá grafická úprava Evy KovačevičovejFudaly, našiel sa priestor aj na portrét autora ako fanúšika Šk Slovan Bratislava a predslov Stanislavy Chrobákovej Repar okrem priblíženia obsahového zamerania edície SOPHIA približuje tvorbu Ivana Čičmanca spôsobom a rozsahom od akého sme si už úplne odvykli pri vydávaní tohto druhu literatúry: hoci som sám o Čičmancovi viackrát písal, považujem jej pohľad na jeho tvorbu za objavný a musím súhlasiť s jej slovami na záver, že vytrvalosť a všestrannosť myslenia a tvorby Ivana Čičmanca „nech je pre nás ostatných výzvou, odmenou i nenápadným poučením“.
ANTON BALÁŽ
