Judita Kaššovicová: DOTYKY S VEDOU – UMENÍM – ČLOVEKOM Antona Uheríka
Reflexia poetky Judity Kaššovicovej na knihu Antona Uheríka odznela na stretnutí členov KNS 31. januára 2018.
Keď boli v novembri na klubovom stretnutí v Artotéke k dispozícii knihy našich autorov, siahla som po knihe Antona Uheríka, Dotyky s vedou- umením- človekom.
Na mieste som začala listovať. Otvorila sa celá škála autorových aktivít, v knihe je bohatý fotografický materiál. Dostal ma obraz Váza s kvetmi a slovo Príroda, na ktoré som hneď natrafila.
Bolo to čerstvo po rozlúčke s Vladkom Petríkom.
A to, že teraz môžem takto nahlas hovoriť práve o tvojej knihe, sa mi nezdá byť náhodou. Už dosť dlho polemizujem s niektorými tvojimi myšlienkami, či lepšie v duchu sa im prihováram a v duchu sa pozerám na ne.
Vladko, budeš s nami naďalej.
Ty predsa neodchádzaš.
To všetko je iba klam.
Veď z Vesmíru sa neodchádza
odísť nie je kam.
Lúčil si sa s priateľom a tieto slová akoby boli potvrdením veľkolepej skutočnosti, že variujeme toho istého, jedného (Boha), či to isté, jedno (Vedomie), či ten istý, jeden nekonečný (Vesmír). Bolo to úžasné!
Aj slovo Príroda zarezonovalo z Tvojej knihy nie ako konkrétny strom či les, zviera či stáda zvierat, človek či ľudstvo, kameň alebo celé masívy, ani procesy, ktoré ustavične prebiehajú, ale to, čo možno pokojne nazvať Boh, Vesmír, Univerzum, Vedomie, teda Príroda ako pôvodca, či zdroj toho všetkého, ňou a v nej maľované životom, ako váza s kvetmi.
V úvode knihy s názvom Obzretie sa nachádza jeden z tvojich „nemenných poznatkov“, citujem: „...spomínané fyziologické procesy, akými sú krvný tlak, dýchanie, tepová frekvencia, ale aj elektrofyziologické, akými sú bioelektrická reaktivita kože, či elektrická reaktivita mozgu, nemajú vzťah k myšlienkovým procesom, ktoré sú svojou povahou kvalitatívne odlišné od týchto registrovaných.“
A mňa hneď tento výrok vedie k biblickému textu v Evanjeliu podľa Jána, v 1. kapitole, 1. – 3. verš: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo.“ Keď k tomu pridám vetu z budhistickej modlitby, že: „myšlienky neexistujú, no predsa sa objavujú“, mne tvoje zistenie, Tvoja „nemenná pravda“ potvrdzuje smerovanie poznania k tomu, že myšlienka sa nerodí v mozgu, ale vo vedomí, ktoré nie je totožné s mozgom. Zhoduje sa to s poznaním realizovaných osobností z dávnej minulosti i súčasnosti, ktoré zároveň potvrdzujú nevyhnutnosť mozgu ako orgánu, pre činnosť, či realizáciu vedomia alebo mysle. Mozog je však sám vytvorený vedomím, je formou vedomia. Slová Buddhu hovoria – čo vidíš, je len videné, čo počuješ je len počuté, čo pociťuješ, je len pociťované. (Všetko je vytvárané vedomím.)
Tvoj poznatok korešponduje aj so skúsenosťou, že pri hlbokom ponorení sa, pri návrate k sebe, nám vystúpia, objavia sa myšlienky, ktoré v svojej komplexnosti vyriešia aj veľmi zložitý problém, prípadne dajú odpoveď na nezodpovedané otázky. Dávajú túto odpoveď nekonceptuálnym spôsobom a v okamihu sekundy, alebo priam bez časovej dimenzie vynorené z vnútorného ticha.
Listujúc v knihe a zastavujúc sa na jej stránkach, vciťujúc sa do atmosféry z umeleckých večerov, zachytených okom fotografa sa mi sprítomňuješ, Anton Uherík, ako človek, žijúci týmto životom naplno, pred úplným odhalením pravdy však ostávaš úctivo stáť, nechceš, alebo nepotrebuješ všetko odhaliť až na kosť princípu, ale vieš o tom princípe, že je, že je možno nepostihnuteľný a nechávaš, nech sa prejavuje sám. Nechávaš cez to žité prebleskovať svetlo „základu, podstaty“, aby sa skutky obracali na dobro pre všetkých, nikoho nevynímajúc, tak ako o tom hovorí dojímavá báseň, napísaná v deň úmrtia Gejzu Slaninku, riaditeľa školy pre nepočujúce deti.
Je to kniha Dotykov, i keď je obzretím sa za celoživotnou prácou, snažením, poznaním, tvorivosťou a žitým. Inšpirácia je podobná dotyku, niečo nás len tak jemne ovanie a vytvoríme majstrovské dielo. Je to jedno, čo. Možno sa práve zrodí radosť, ktorá nepotrebuje detektor. Tvoja kniha je inšpiráciou k vytváraniu priestoru pre radosť. A vďaka ti, že si zrušil detektor lži. Lebo netreba hľadať lož, ale pravdu.
Judita Kaššovicová