Kto skrýva svojho blázna, umrie bez hlasu
Komparatívne čítanie troch Jurolekových kníh
V tvorbe Rudolfa Juroleka, ako si všimol aj Boris Mihalkovič (Pravda 17. 6. 2018), zaznamenávame dva striedajúce sa postupy. Od druhej knihy prevažuje ten, ktorý možno pomenovať „reduktívna metóda“. Postup charakterizuje väčšinu autorových kníh – Dobrovoľná samota (1994), Život je možný (2006), Smrekový les (2009), Poľné vety (2013), cyklus Poznámky na kraj (2015). Jeho prejavmi sú askéza či výberovosť, demonštrované na rôznych úrovniach textu – téma sa koncentruje na svet prírodného diania, dôležitá je práca oka, pozorovanie procesov vedomia, subjekt vystupuje v role pozorovateľa a kontemplátora sveta, v štýle prevláda opis tendujúci k žánru lyrického zátišia (často s reflexívnym presahom), autor využíva voľný verš s postupnou tendenciou k vetnému, kontinuálnemu zápisu (porov. Juhásová, 2016, s. 80 – 85). Výsledný produkt vo všeobecnosti vyúsťuje do pokojných, esteticky aj pocitovo harmonizujúcich kompozícií.
Druhý postup akoby v protirytme charakterizuje tematická i štýlová rôznorodosť, pozornosť sa koncentruje na subjekt, jeho procesuálne utváranie a zložitosť, jazykový a žánrový experiment. Okrem debutu Posunok (1987), kde je rôznorodosť skôr znakom čírenia poetiky, je vpád „heterogenity“ ako autorská stratégia najvýraznejšie pozorovateľný v knihe Putovanie Jakuba z Rána (1996), pričom povahu (hoci iného) experimentu majú aj zbierky Poézia ticha a plnosti (1997) a Hierografia (1999). Najnovšiu autorovu knihu, ktorá prichádza po dvojročnom odstupe od cyklu Poznámky na kraj z kolektívnej monografie Krajina vo mne (2015), možno zaradiť do tejto druhej skupiny.
Prvý raz vôbec sa v Jurolekovej tvorbe stretávame s prozaickou štruktúrou, a teda príbehovou stopou. V kontexte dramatickej kompozície knihy Putovanie Jakuba z Rána, tiež experimentálnej povahy, ju rovnako vnímam ako formálny experiment korešpondujúci s textovým zámerom. Obe knihy, ktoré majú bilančný charakter, sú zároveň koncentrované na postavu-subjekt, na čo odkazujú aj vlastné mená v ich názvoch. Kompozične tvoria knihu Pán Ó (2017) dve žánrovo odlišné časti, ktoré vyvolávajú dojem časovej simultánnosti – prvú predstavuje biograficky ladená próza s ľúbostnou zápletkou Pán Ó a Modrý dom, druhú denníkové Zápisky pána Ó. S podobnými dvojkompozíciami sa v próze stretávame často, pričom ich snahou býva rozkryť viacvrstvovosť postavy či nekompatibilnosť vonkajšieho zdania vo vzťahu „k pravde“ demonštrovanej až vo vnútornej odkrytosti, alebo cez násobené roviny sebaskúmania a sebaodhaľovania.(použil ju napríklad Ján Hrušovský v románe Muž s protézou /1925/ či Karel Čapek v knihe Obyčejný život /1934/). Kým pri takýchto štruktúrach nasleduje zvyčajne analytická časť za tou, ktorá sníma vonkajšok (pričom jej úlohou je usvedčiť postavu z pretvárky vzorného, harmonického a usporiadaného života), u Juroleka je radenie kompozícií obrátené. Existenciálne ťaživé polohy a živelnosť materiálu prvej časti sú v druhej harmonizované, štýlovo aj postojovo uhládzané a zmierňované. Paradoxne zároveň pôsobí to, že prvú časť ťažiskovo sprostredkúva er-rozprávač, čiže postava, ktorá má od subjektu odstup, a druhú, ktorá rozpory zastiera, priamy rozprávač. Zovšeobecňujúco platí, že časť Pán Ó a Modrý dom je tvorená postupom „heterogenity“, Zápisky Pána Ó „homogenity“. Vladimír Barborík vníma prvý oddiel ako situačné záznamy s motívmi absencie bez snahy upratať chaos života, druhý mu smeruje k aforistickému uchopeniu sveta (porov. Barborík, 2018, online).
Na základe načrtnutého konceptu strháva hlavnú pozornosť najmä prvá časť prózy, členená na 25 číslovaných kapitol. Po odchode ženy a súbežne opustení zamestnania sa postava starnúceho pána Ó spoločensky marginalizuje a existenciálne aj citovo destabilizuje. Uvedomuje si zničujúci kolobeh nedostatočných príjmov a nevyhnutných výdavkov, ktorý ho privádza do úzkostí a trápností. Život sa rozpadá na sériu nečinorodých banalít, „ničotného“ sledovania iných, do ktorých života nedokáže pozitívne zasahovať, nanajvýš tak robí zlyhávajúco; v princípe „čaká na správu o dôvode pre život.“ (s. 62). Postupne narastajúcu masu bežiacich ľudí (ako výraz „manifestácie(ou) kolektívnej neurózy spoločnosti výkonu“, Barborík, 2018, online), ktorých návratná línia pôsobí v knihe ako symbol, nevie nasledovať, len sa jej nečinne prizerá z chodníka. Striedavo ubíjajúco a absurdne pôsobia aj jeho sny, miešajúce sa s realitou, do ktorých sa sedimentuje uvedomovaný alebo podvedomý strach zo zlyhania, a tiež zo smrti. Hrdina plne preciťuje jej neodvratnosť, nevie však nájsť zmysluplnú niť prežitého života, ktorá by pôsobila ako záchrana, zrádza ho aj vlastná pamäť. Na rozdiel od knihy Putovanie Jakuba z Rána, v centre ktorej bola mnohohlasnosť subjektu (postava Jakuba sa rozkladala na dvanásť ďalších, komplementárnych, a zároveň zrážajúcich sa hlasov), v knihe Pán Ó ide o analýzu „strácajúcej sa“ postavy, pričom myšlienka narušenej celistvosti je podopretá i príbehovými fragmentmi, ktoré spolu nedržia, rozpadajú sa: „Pán Ó sa znova presviedča, že svet sa skladá z udalostí, ktoré do seba dobre nezapadajú. Často vytŕčajú, sú tu akoby navyše, nezaradené a svet nevie, čo s nimi. (s. 49); „Môže sa dívať, môže dýchať, voňať, hmatať, chutnať, ale to, čo vníma, ešte stále nie je celé.“ (s. 69). Rozprávanie postupne prechádza do nesúvislých mikrozáberov, opisno-reflexívnych častí a napokon sa uzatvára ako návrat na začiatok, čo korešponduje aj s vnútorným svetom hlavnej postavy („V jeho mysli je zrejme nejaká fatálna systémová chyba. – Schopný je iba večne začínať.“, s. 51 – 52). Domnievam sa, že autor siahol po próze nielen z dôvodu asociovať nelyrickosť života, ako to urobil Ivan Krasko, keď v textoch beznádeje vymenil viazaný alebo uvoľnený verš za voľný (básne Noc a Ja; napokon Jurolekova postava v mnohých aspektoch Kraskových prozaických ne-hrdinov aj pripomína), ale tiež preto, aby v príbehu, ktorý prozaická forma predpokladá, poukázal na jeho nerealizovateľnosť.
Postavy a motívy, ktoré knihu tematicky zjednocujú, smerujú podobne ako v predchádzajúcej Jurolekovej tvorbe k archetypom – vnímam ich ako centrá s významovými, často symbolizujúcimi presahmi. Okrem postavy pána Ó sú nimi žena, Modrý dom, spoločenstvo náhodných ľudí a témy s abstraktným rozmerom, ako sú život, svet, sen, čas či spoločnosť; väčšina z nich sa objavila už v autorovej predchádzajúcej tvorbe. V knihe Pán Ó motívy a postoje, aj vďaka kompozícii príbehových fragmentov, v ktorej Jurolek naplno využil schopnosť takmer výtvarne evokovať detail a atmosféru záberu, nadobúdajú názornosť a sugestívnu silu. Zvláštnu príťažlivosť tu majú postavy „tichých bláznov“, s ktorými sa pán Ó priaznivo a upokojujúco konfrontuje. Každá z tém je rozvíjaná v nejakej relácii k centrálnej postave, hoci voči sebe sú viac-menej izolované ako body kružnice, ktoré postavu postupne vymedzujú a skladajú do výsledného, definujúceho obrazu.
Súvzťažnosti centrálnych motívov s predchádzajúcou Jurolekovou tvorbou prinášajú pomerne zaujímavé zistenia. Žena a dom ako významové komplementy sa opakovane objavujú už (a vlastne iba) v debute – v ostatnej tvorbe sú neprítomné. V knihe Pán Ó im autor významovú dôležitosť udeľuje umiestnením do rámcových častí príbehovej pasáže, ktoré sa s malými štylistickými a rolovými obmenami opakujú. Aj v centrálnej časti sa postava pána Ó neprítomnej žene často prihovára a návratne si ju evokuje. V zbierke Posunok nájdeme zase viacero básní, kde sa motív domu objavuje v názve, pričom texty s témou domova a partnerskej lásky tu tvoria akoby malý vnútorný cyklus. Ich zvýznamňovanie je v oboch knihách navýsosť kladné – pre lyrický subjekt aj prozaickú postavu tvoria platformu sebapotvrdzovania a vnútornej stability („Vraciam sa domov neskoro večer. / Posledné metre už skoro bežím. / Všetko nachádzam na svojom mieste: / (...) / V okne sa svieti. Čakajú. // A hore visí mesiac – / dnes taký krásny, / že sa naň nedá dívať.“, Doma, 1987, s. 44). V próze tieto komplementy nadobúdajú až spirituálne dimenzie – dom má modrú farbu, ktorú v predchádzajúcej tvorbe autor konštantne spájal s nebom, prítomnosť ženy asociuje nielen znovunadobudnutie harmónie, ale aj „spásu“. Ak v knihe Putovanie Jakuba z Rána použil autor metaforu spermie idúcej v ústrety vajíčku ako závislosť človeka od vyššieho princípu, volanie Boha (1996, s. 54), v knihe Pán Ó usúvzťažňuje ten istý obraz ako pripútanosť muža k žene (2017, s. 12).
Motívy spoločenstva, sveta, času a sna však nadobúdajú v Jurolekovej tvorbe diferencované modality. Postava v debute k témam zaujíma takmer neproblémový postoj – subjekt, ukotvený v role manžela, otca a živiteľa rodiny, sa cíti byť aj prirodzenou súčasťou širšieho spoločenstva („Tu sa dobre cítim: / V dave, v prelievaní más. / Tu, kde je tak očividne vidno, / že som jeden z nás.“, 1987, s. 22), no v ďalších prácach to už neplatí. Sen, ktorý v Jakubovi z Rána ešte vytváral postave azyl pred skutočnosťou, sa v poslednej knihe mení skôr na tenzívny prízrak či absurdný prelud. Od debutu zároveň pozorujeme u autora znepokojenie nad plynutím času, ktoré je ruptúrne a v kauzalite aj axiológii nezavŕšené („Dívam sa / za dňom, / ktorý opúšťame len tak bez pozdravu, / (...) // Ráno / sa ocitneme / niekde úplne inde.“, Za dňom, 1987, s. 58); ťarcha tejto (u autora centrálnej) témy sa postupne násobí.
Knihu Putovanie Jakuba z Rána, ktorú delí od debutu desaťročie, možno vnímať ako prvú bilančnú analýzu pohybov, ktoré začali v Jurolekovej tvorbe dominovať od zbierky Dobrovoľná samota. Svet sa v jeho prirodzenej dimenzii „vyzátvorkoval“ (v grafike je tento postup demonštrovaný v nasledujúcej zbierke Hierografia, kde sú všetky texty v zátvorkách), aby vytvoril miesto pre pozorovanie procesov vlastného vedomia ako nutného predpokladu pre hlbšie pochopenie seba a principiálnych zákonov života. Ich formulovanie má v knihe väčšinou vozvýšenú dikciu: „Veľký Duch tvorí a rúca a znova tvorí a rúca: prečisťuje život, hľadá čistú, dokonalú formu bytia.“ (1996, s. 34). V korešpondencii s ňou vybudoval autor aj žánrový skelet a povahu jednotlivých motívov. Dramatická forma s protagonistom a „chórom“ tu asociuje antickú drámu ako vysokú umeleckú formu. Hlavná postava je inšpirovaná bibliou, autor siaha po scéne, keď Jakub bojuje s Bohom, aby od neho dostal požehnanie (Gn 32, 25 – 31). Mená jeho druhov sú latinizované a ich povaha má prevažne status dôležitosti: Filozofus, Poeta, Teozofus, Páter. Názov tiež odkazuje na žáner rozprávky, kde síce hrdina a jeho druhovia (titansky) bojujú so svetom, ale v súčinnosti s povahou žánru ide o vopred víťazný boj. Rovnakú asociáciu evokuje kompozícia štrnástich spevov v priznanom odkaze na krížovú cestu, ktorej zavŕšením je vzkriesenie. A hoci sú tieto zvýznamňovania v knihe aj v akomsi protipohybe systémovo znižované (na úrovni postáv sa napr. objavuje Tralali ako komplement Poetu, Ironicus ako komplement Hľadača či Teozofa), nie sú zásadne popreté – vo výsledku zostáva pocit harmonizujúceho rytmu, nadhľadu, prečistenia a poslania („Tvorba je 99 percent hľadania a 1 percento nachádzania, ale aj to jedno percento je iba objavom slnka. Ničotný výsledok. A predsa povznáša!“, 1996, s. 18). Reflektujúca mnohohlasná postava si pripomína svoj údel marginálneho samotára, zároveň však básnika a mystika, ktorého zážitok sveta je zážitkom Boha (a naopak). Potvrdením tohto naladenia je aj anticipačná vízia budúcnosti ako možné pokračovanie aktuálneho rozpoloženia, objavujúca sa v predchádzajúcej Jurolekovej knihe Dobrovoľná samota: „Teším sa, že raz budem starý. / Budem sa túlať po svete, / milovať slnko, chrobáky a deti. / (...) / Budem svätcom sveta, / žíčom života. / Konečne začnem život milovať / a usmievať sa na Boha.“ (1994, s. 54). Nezavŕšená repetitívnosť času, hoci aj v knihe Putovanie Jakuba z Rána je opakovane reflektovaná, je prijímaná s odovzdanosťou; jej obrazom je Ráno, zvýznamňované aj v mene protagonistu, ako úsvit nových začiatkov: „samota a ráno, to sú najčistejšie a najúplnejšie veci tohto sveta.“ (1996, s. 26).
Kniha Pán Ó, s odstupom dvoch dekád, na Jakuba z Rána nadväzuje cez viacnásobne priznané intertextové súvislosti, texty sa teda ponúka čítať aj komparatívne. Explicitný vnútrotextový odkaz na zámernú prepojenosť Jurolekových postáv nachádzame na s. 43, kde sa rozprávač deziluzívne pýta, čo sa stalo s druhmi pána Ó? („A kde sú všetci jeho druhovia, ktorí s ním kedysi putovali? Tralali, Ironicus, Filozofus, Marginálius, Poeta, Baladus a ostatní? Kam sa vytratili? Žijú svoje anonymné globalizované životy?“, 2017). Pasáž zároveň potvrdzuje opustenosť hrdinu, ktorý popri odlúčenosti od ženy prežíva aj samotu existenciálnu a metafyzickú. Jeho druh – rozprávač, ktorý sa síce namiesto neho ujíma rozprávania, je tiež len nečinným pozorovateľom a zaznamenávateľom, bez možnosti zasahovať a aktívne meniť chod vecí: „Môžem nanajvýš zmeniť uhol pohľadu, no nie priebeh udalostí.“ (2017, s. 12). Dvojica pripomína postavy renesančného Dona Quijota a Sancha Panza – v kultúrnom, aj v intertextovom kontexte – Cervantesov protagonista aj pán Ó vyznievajú ako karikatúry zašlej hrdinskosti. Obom síce zostáva titanský boj, nie však „so svetom o Boha“, ale „s veternými mlynmi“ („(...) nerobí vlastne nič, ibaže to nič robí s veľkým nasadením.“, 2017, s. 15). Deziluzívne vyznieva aj dekódovanie mena hlavnej postavy – Ó je synonymom zabudnutosti a finality. Ak v hlase Jakuba či Remba z knihy Putovanie Jakuba z Rána asociovalo mysticizujúce „ó“ vznešenosť a pátos (s. 14), dokonca Boha („Boh, to je akosi samo od seba, základná axióma, ako povzdych ach, ako zvolanie ó“, 1996, s. 9), v próze je kapitulujúcim povzdychom zanikajúcej postavy: „Keď napadol prvý sneh, z toho snehu a náhlej radosti postavil (pán Ó, pozn. J. J.) na dvore snehuliaka. No po pár dňoch sa už sneh začal roztápať. Zo snehuliaka, hoci na tvári mal ešte stále široký úsmev a dlhý nos z mrkvy, radosť akosi vyprchala. Dve smrekové vetvy, ktoré mal namiesto rúk, zrazu vyzerali ako sklesnuté krídla. Po čase zostala len kôpka mokrého snehu, potom mláčka a nakoniec už nič. Okamih predtým, než to nič nastalo, stihol ešte zo seba vydať tlmené, dlhé ó.“ (2017, s. 73). Analogicky by sme mohli komparovať kontextové zvýznamňovanie mnohých ďalších motívov alebo štruktúrnych elementov kníh. Doslova odcitovaný fragment so zámotkom, ktorý v prvom vyznení asociuje špirálovité prehlbujúce sa poznanie („niekde sa začne črtať nejaký tvar sám od seba, úplne náhodou, len tým, že čiaram a čiarou hľadám“, s. 1996, s. 42), poukazuje v druhej knihe na bludný pohyb v kruhu („Poznáš to, zamotávať sa do neriešiteľných situácií, to jej jeho spôsob života“, s. 40; „Myslím do kruhu a kruh je stále prázdny.“, 2017, s. 109). Rovnako vyznieva aj vizualizácia centrálneho motívu v perexových častiach kníh: na prebale Putovania Jakuba z Rána je autorská kresba kruhu doplnená textom: „Zdokonaľovanie kruhu neustálym opakovaním“; obálka z knihy Pán Ó asociuje skôr prázdny, zmyslu zbavený (textový) priestor. Zovšeobecňujúco platí, že autor doslova vyhľadáva predchádzajúce vozvýšené elementy, aby ich v ironizujúco-karikovanom geste poprel a kompromitoval (napr. pasáž na s. 12 – 13). Vpád zámernej deficientnosti si u autora všimol Zoltán Rédey už v zbierke Smrekový les, kde druhá časť Byť je ľudské má voči prvej Zosnovanie neba odvrátené, ešte však nie groteskne vyhrotené vyznenie (Porov. Rédey, 2012, s. 30).
Napriek ťaživému rozpoloženiu postavy, ktoré próza tematizuje, jej štýl, na chválu autora, nevyznieva ťažkopádne. Jurolek sa všemožne bráni melodramatickosti a tému nadľahčuje rozprávaním, založeným na dobrosrdečnom úsmevnom opise a komentovaní príbehov ničotných postavičiek („Neviem, či to tak cítia všetci, ale pán Ó by chcel zažívať len pekné veci, nie trápnosti a zlyhania. Ale prečo pekné? A prečo láska? Odkiaľ to má?“, 2017, s. 13).
Ústredný problém, ktorým je v knihe skúsenostné popretie celistvosti, zhodnocovaného poznania a vynaloženej energie i teleologickej zavŕšenosti, hlboko zakódovaných v našich kultúrnych a náboženských systémoch i rodových archetypoch, však napokon autor nezavršuje v nihilistickom geste, hoci sa kniha jeho hrany dotýka. Sústredené pozorovanie a preciťovanie života, vydanosť postavy, ktorá má blízko viac k zvieratám a mystikom ako k človeku európskeho kultúrneho typu, ho napokon privádzajú k poznaniu, že deje sa obnovujú, hoci neustálym začínaním v bode nula, a že tam, kde sa spása ukazuje ako nemožná, nemotivovane prichádza svetlo. Tieto zistenia presvedčivejšie vyznievajú v symbolike malých príbehových kompozícií ako dodatočne sedimentované v záverečných sentenciách: „Z ničoho nič sa mu vpletie do cesty takáto udalosť. Pred budovou poisťovne, celú z betónu, kovu a skla, v letnej horúčave vysadí taxikár chudučkú starú ženu. Môže mať vyše osemdesiat, jednoduchá modrá šiltovka na malej šedivej hlave kontrastuje s ľahkými kvietkovanými šatami na kostnatom tele. Taxikár, nakrátko ostrihaný muž v čiernom, vyloží na dlažbu pred budovou aj jej veľký červený kufor a čiernu kabelu. O viac sa nestará, nasadne do auta a odíde. Žena sa neisto došuchce k červenému kufru, tenkými rukami uchopí jej vysunutú rukoväť a ťahá ho na kolieskach dnu do budovy. No očividne je na zlej adrese. Už to zistila, pretože o chvíľu sa s kufrom vracia von. Tam si sadá na betónovú obrubu schodov a čaká. Sedí v tieni, ale vzduch je prehriaty a dusný. Čaká, až kým si ju tam nevšimne žena v stredných rokoch. Po chvíli tichého rozhovoru jej prinesie vodu a dovedie muža, ktorý neborku kamsi, zrejme na správne miesto, odvezie autom.“ (2017, s. 48 – 49). Aká je však potom úloha druhej časti knihy, dvoch rozprávačov, dvoch štýlov? Zápisky pána Ó vnímam ako realizáciu túžby, ktorú vyslovuje postava cez rozprávača v svetlej chvíli ešte v „príbehovej“ časti: „Stačí len toľko, aby svetu neprekážal, aby mu trošičku pomohol.“ (s. 64). Pán Ó má napriek nečinorodosti a „nemožnosti“, systémovo zlyhávajúc v praktických životných úkonoch, predsa len jednu danosť – písanie. V knihe sa o ňom na rozdiel od Jakuba z Rána veľmi nemedituje, ale ponúka sa ako „výkon“ druhej časti. Postava dokáže z temnoty života pozoruhodne zachytávať a zaznamenávať záblesky svetla, ktoré sprostredkúvajú krásu okamihu a prenikavé vedomie života: „Deje sa niečo drobné, niečo, čo upokojuje: zaceľujú sa rany po odrezaných konároch stromov, padajú suché listy, v diaľke šumí vlak..“ (2017, s. 111 – 112). Akoby pán Ó v tomto úkone zabúdal na zničujúci svetabôľ, ktorý si v analytickom odstupe tak prenikavo uvedomuje, akoby tu a teraz, keď vníma, preciťuje a píše, naplno žil svoju zmysluplnú večnosť, po ktorej celou bytosťou túži („Ďalej, ďalej, ešte unikať prázdnote, udržiavať vedomie. Je to práca na celú večnosť.“, 2017, s. 98). Jeho dar vydanosti takýmto chvíľam je dojemný.
Jana Juhásová
LITERATÚRA:
BARBORÍK, Vladimír: Písanie ako sebatvorba (R. Jurolek: Pán Ó /rec./). In: Platforma pre literatúru a výskum. Dostupné online: http://www.plav.sk/node/106 [19-06-2018]
JUHÁSOVÁ, Jana. Výtvarná vnímavosť Rudolfa Juroleka. In: Od symbolu k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok : VERBUM, s. 80 – 104.
JUROLEK, Rudolf: Posunok. Bratislava : Smena, 1987.
JUROLEK, Rudolf: Dobrovoľná samota. Námestovo : Malé vydavateľstvo poézie, 1994.
JUROLEK, Rudolf: Putovanie Jakuba z Rána. Námestovo : Malé vydavateľstvo poézie, 1996.
JUROLEK, Rudolf: Pán Ó. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2017.
MIHALKOVIČ, Boris: Kniha týždňa: Poctivé sebahľadanie a sebanachádzanie (R. Jurolek: Pán Ó /rec./). In: Pravda, 17. 6. 2018. Dostupné online: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/473602-kniha-tyzdna-poctive-sebahladanie-a-sebanachadzanie/ [19-06-2018]
RÉDEY, Zoltán: Deficientné modely sveta v súčasnej slovenskej poézii (Rudolf Jurolek: Smrekový les). In: Marta Součková (ed.): K poetologickým a axiologický aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 V. Prešov: FF Prešovskej univerzity, 2012, s. 27 – 42.