Nádhera (občas aj bolesť) básnického prekladu
Pod názvom Nádhera a bolesť vydalo Slovenské centrum PEN antológiu básnických prekladov Milana Richtera, ktoré vznikli v rokoch 1976 – 2016 a obsahuje výber z poézie 22 autorov. Osobitosť týchto prekladov spočíva v tom, že aspoň s polovicou básnikov zahrnutých do tejto antológie sa Milan Richter osobne stretol
a viacerí z nich (spomeniem zatiaľ aspoň laureáta Nobelovej ceny za literatúru T. Tranströmera a Tuviu Rübnera, básnika so slovenskými židovskými koreňmi) boli jeho blízkymi priateľmi. Preklady sprevádzajú nielen biografické medailónky autorov, ale obohacuje ich o záznam osobných stretnutí, a pri básnikoch, ktorí na neho mimoriadne zapôsobili (Ferlinghetti, Ginsberg), pridá i vlastnú báseň.
Keď mi Milan Richter poslal svoje nové objemné dielo (antológia má viac ako dvesto strán) so sugestívnou knižnou obálkou, na ktorej dominuje spoločný portrét s Arturom Lundkvistom a jeho manželkou poetkou Mariou Wineovou, hneď mi zišlo na um, koľko svojich prekladových kníh mi Milan už venoval. Keďže sa mi v ostatnom čase podarilo ako tak usporiadať svoju knižnicu, na poličke s poéziu mám uložené jeho preklady Goetheho Malého Fausta, Rilkeho Smrť milenky, Lundkvistovu Nádheru sveta, Rübnerovu Pamäť popola Tranströmerovo Medzi allegrom a lamentom, Odegardovo Kvitne tak šialene a Tafdrupovej Tarkovského kone s nádhernou obálkou. Pridám ešte Kafkove Aforizmy, ktoré sa nedajú prekladať bez špecifickej básnickej invencie. A stačilo, aby som začal v Richterovej antológii listovať a pri poézii Tuviu Rübnera som si spomenul na naše spoločné stretnutie v Izraeli, v kibuci Merchavia, kde sme sa rozprávali o Slovensku, z ktorého odišiel v roku 1941 a zachránil sa tak pred deportáciami, ale nezachránila sa jeho rodičia a sestra – a potom nám Tuvia ukázal mandolínu, ktorú mu venoval Leopold Lahola, keď odišiel z Izraela žiť do Európy. A keď som sa dolistoval k poézii Allena Ginsberga, vybavilo sa mi slnečné jarné popoludnie v starobylej arabskej Jaffe, dnes súčasti Tel Avivu, sedeli sme v kaviarni pri mori a Milan nášmu spoločnému priateľovi a môjmu spolužiakovi z vysokej školy, docentovi na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme Martinovi Rodanovi rozprával o stretnutí s Ginsbergom v New Yorku v roku 1990. Niečo z jeho rozprávania som našiel aj v antológii, niečo ale Milan múdro zamlčal. Pripojil do knihy len kresbu Budhu, ktorú Ginsberg Richterovi venoval a báseň Živé divadlo (so živým Ginsbergom), ku ktorej ho inšpirovalo spomenuté stretnutie v New Yorku na Allenovom benefičnom večere, kde Milanovi venoval svoje Collected Poems a on mu to v antológii oplatil básnickým záznamom toho živého divadla, na ktorom „ Allen/ si utiera pot, biznismen guru,/ čo medituje, bledomodré nôžky/ dupkajú do rytmu, verše biele/ ako spermie a vlhké ako slina.../ - ostatné v antológii na str. 139.
Ale poďme od týchto pamäťových fragmentov k celku. Milan Richter, absolvent štúdia germanistiky, anglistiky a nordistiky na FFUK v Bratislave, prekladá nemeckých, anglických, amerických, švédskych, nórskych a dánskych básnikov a za polstoročie v službách básnického prekladu priblížil slovenským čitateľom tvorbu viac ako päťdesiatich autorov, z ktorých mnohí patria k vrcholom modernej, ale i klasickej svetovej poézie. Z klasikov do tohto výberu zaradil J. W. Goetheho (ukážky z Fausta I.) a Emily Dickinsonovú: výber z poézie tejto severoamerickej poetky vydal pod názvom Učili sme sa celú lásku v roku 2009. Z nemeckých básnikov uvádza ukážky z poézie R. M. Rilkeho, E. Jandla, V. Brauna, dánskeho básnika Klausa Rifbjerga a básne Paula Celana. Okrem Celana každému z nich venoval samostatnú básnickú knihu. Ginsbergove Meditácie a biele rubáše preložil ešte v roku 1990 pre Revue svetovej literatúry a Ferlinghettiho básne vyšli v Slovenských pohľadoch.
Ťažiskom Richterovej prekladateľskej činnosti je poézia severských básnikov. Prvým veľkým prekladateľským „dotykom“ s touto poéziou predstavuje Artur Lundkvist. Výber z jeho poézie vydal v roku 1987 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. S týmto veľkým švédskym básnikom a prozaikom, členom Švédskej akadémie sa zoznámil už v roku 1980 ako štipendista Švédskeho inštitútu, nasledovali ďalšie priateľské stretnutia v jeho byte a na jeseň 1988 priniesol už ťažko chorému básnikovi spomenutý výber z jeho poézie, preklady jeho historických románov Babylon, neviestka bohov a Bojovníkova pieseň. Medailón o stretnutiach s ním a jeho obetavou manželkou, tiež poetkou M. Wineovou nazval Artur Lundkvist a jeho pozvanie do veľkého sveta poézie. Nedá mi tu ešte uviesť, že Lundkvist ako jediný člen Švédskej akadémie vedel po španielsky a tak dal akademikom do pozornosti poéziu Pabla Nerudu a romány G. García Marqueza – obaja sa stali laureátmi Nobelovej ceny.
Zo všetkých severských básnikov zahrnutých vo výberoch do antológie (E. Södergranová, H. Martinson, E. Lindegren, Ö. Sjöstrand, K. Rifbjerg, K. Espmark, K. Odegard a P. Taftrupová), chcem osobitne uviesť nositeľa Nobelovej ceny Tomasa Tranströmera. Bol už básnikom svetového formátu, keď sa s ním Richter v roku 1983 zoznámil. Zblížili sa hneď po prvom stretnutí a postupne vzniklo priateľstvo, ktoré trvalo až do básnikovej smrti. Richter bol v Štokholme v decembri 2011, keď Tranströmerovi udelili Nobelovu cenu za literatúru. Z výberu z jeho poézie, zaradenej do antológie, uvediem prvé štvorveršie z básne Kyrie: „ Môj život zavše otvoril oči v tme./ Pocit, akoby davy tiahli ulicami/ naslepo, nepokojne v ústrety zázraku,/ zatiaľ čo sám, nevditeľný, ostávam stáť“. A rovnako úvodné štvorveršie z básne Dvojica. „ Zahasia lampu a jej tienidlo sa chvíľu/ jagá, kým rozplynie sa v pohári/ tmy ako tabletka. A potom zdvih a odlet./ Steny hotela vyrážajú do tmy nebies“.
A už celkom na záver tohto, podľa môjho presvedčenia zaslúženého chválopisu Richterovho umenia prekladu, dokladom ktorého je táto nádherne vydaná básnická antológia, uvediem verše Lawrence Ferlinghettiho, básnika, ktorý veľa znamenal aj generáciu básnikov, s ktorými som vstupoval do literatúry aj ja v polovici 60. rokov uplynulého storočia. Milan Richter mal šťastie na dve stretnutia s ním: prvýkrát v máji 1991, keď ho navštívil v jeho slávnom City Lights Bookstore na Columbus Avenue v San Franciscu a Ferlingetti ho povodil po kníhkupectve a povedal mu, aby si vybral knihy, ktoré potrebuje! Druhé stretnutie sa odohralo v roku 2004 v Dubline na medzinárodnom filmovom festivale a na pamiatku sa spolu vyfotili – rovnako ako predtým v San Franciscu.
Pre potešenie mojich generačných druhov v tomto pochmúrnom coronovom čase Richterov preklad Ferlingettiho básne
LUNAPARK V HLAVE/ 9
Takže
bolo to tak,
že sme sa zapadli do toho lokálu,
dve zdrogované šušule
sa tam šuchtali, aztécky dvokrok
sem a zasa tam
a ja vravím Starký poď, vypadneme,
ale vtom tá dámička sa ku mne zozadu
pritisne, chápeš, a vraví
My dvaja by sme to riadne roztočili
Božíčku svatý, vravím...
Ibaže ráno jej tiahlo z papule
ako z plnej latríny
a okrem toho naozaj neznáša
poéziu.
PS: Nádheru a bolesť básnického prekladu rovnako ako Milan Richter zažívajú aj naši kluboví kolegovia Ján Zambor, Ladislav Šimon, Juraj Kuniak i kolegyňa Milka Haugová, a tak by sme mohli hľadať v Klube nezávislých spisovateľov možnosť vydať výber z ich bohatej prekladovej tvorby ako poctu ich prekladateľskému umeniu.
Anton Baláž