Medzi štrukturálnym a empatickým, proporciou a krásou.
Skladanie portrétu Anny Valcerovej
Kniha Interpretácia textu v origináli a preklade (Prešov, 2019) je vo viacerých rozmeroch podobná predchádzajúcim publikáciám autorky: predstavuje zber štúdií, konferenčných príspevkov a recenzných reflexií, ktoré v ostatnej perióde mapujú Valcerovej literárnovednú prácu spojenú s jej akademickým pôsobením na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove. Podobne ako v predchádzajúcej knihe Hodnoty slovenskej a svetovej literatúry (2014) sa autorkin záujem koncentruje na otázky umeleckého prekladu (jeho teórie i praxe, vrátane komparatívnej analýzy textov), literárnovedného bádania, jeho metód i reflexie umeleckej tvorby – tu výlučne básnickej, ku ktorej autorka v diapazóne literárnych druhov inklinuje najviac. Publikácia sa od iných odlišuje osobitým rámcovaním (v úvode vlastnou básňou, v závere rozhovorom s Dušanom Teplanom pre časopis Litikon /2019/1), ktoré jej pridáva nový, privátnejší i komplexnejší rozmer – implicitne odkazuje na jej životné jubileum i postupné uzatváranie akademickej činnosti. Reflexia preniká aj k otázkam života, jeho míľnikov a hodnôt. Valcerovej (známejší) profil literárnej vedkyne a translatologičky je takto doplnený odkazmi na jej básnický i žitý svet (ako poetke jej vyšli tri básnické zbierky: Vo vyhni, 1978; Orešinka, 1991; Letný sneh, 2008); čitateľ má možnosť spoznať jej rodinné zázemie, ľudskú a odbornú formáciu.
Jadro knihy je členené na dva oddiely, ktoré vypovedajú o autorkinej profesijnej dvojdomosti: prvý, ktorý obsahuje tri štúdie, je venovaný otázkam prekladu, komparatistiky, literárnovednej a didaktickej metodiky; druhú časť s piatimi textami predstavujú reflexie tvorby súčasných slovenských básnikov. Hoci kniha nevznikala ako monolitná monografia – výber autorov a tém má smerom k Valcerovej profilu charakterizačnú črtu – odkazuje na zakladajúce a profilové osobnosti slovenského štrukturalizmu, komunikačnej estetiky a semiopoetiky (M. Bakoš, D. Ďurišin, V. Turčány, F. Miko, A. Popovič, A. Bagin, J. Zambor), predstaviteľov modernej translatológie (J. Zambor, M. Kusá, M. Andričík, J. Kantorová-Báliková) a výrazných autorov ponovembrovej poézie (R. Jurolek, J. Zambor, D. Podracká, M. Haugová – mimochodom všetko členov KNS), na ktorých Valcerová ako literárna vedkyňa nadväzuje spôsobom uvažovania alebo sú jej blízki pohľadom na svet a jeho umeleckým tvárnením. Dlhoročná vedecko-pedagogická prax sa v knihe prejavuje mnohopočetnými odkazmi na diela domácej i svetovej literatúry; komparatívne hľadisko s intertextovými, intratextovými, ale aj kultúrnymi súvislosťami je neprehliadnuteľným znakom Valcerovej rukopisu.
Knihu otvára štúdia Tradičné a moderné, naše a cudzie ako hybné sily vývinu básnického prekladu (s dôrazom na situáciu po roku 1945), predtým publikovaná v angličtine v časopise Word Literature Studies. Hoci má jej jadro prehľadový charakter (hovorí o vývinových medzníkoch umeleckého prekladu od povojnových čias po súčasnosť), silnou stránkou štúdie je vystihnutie základnej vývinovej tendencie, ktorú autorka označuje ako striedanie naturalizačných a exotizačných tendencií, historizácie a modernizácie (s. 10, 26); tie sa v prekladoch po roku 1989 harmonizujú a kooperujú. Ako dôležitý míľnik v uvažovaní o preklade hodnotí rok 1958 a Feldekov článok z Mladej tvorby – Bude reč o preklade. Valcerová ho vníma ako program moderného prekladu spojeného hlavne s civilným (mestským) uplatňovaním jazyka a väčšou slobodou prekladateľa, hoci s dôrazom na podstatné prvky originálu ako organizujúceho činiteľa diela (s. 12). Tieto modernizačné tendencie nachádza nielen u výrazných prekladateľov šesťdesiatych rokov (Ľ. Feldek, J. Stacho, J. Mihalkovič, J. Šimonovič, J. Buzássy, M. Válek, V. Mihálik, V. Turčány), ale aj, niekedy v umiernenejších formách, v nasledujúcich generáciách (J. Štrasser, P. Zajac, M. Heveši, J. Zambor, J. Kantorová-Báliková, M. Andričík). Valcerová hovorí o úzkom vzťahu domácej literárnej scény a prekladovej svetovej tvorby – jedna vytvára podmienky pre druhú, ktorá recipročne vplýva na prvú: silná podpora prekladu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch mala výrazný vplyv na rozvoj takých javov v slovenskej poézii ako voľný verš, dynamika obraznosti, modernizácia slovníka a podobne. Štúdiu uzatvára analýza Válkových postupov uplatnených pri preklade Juliana Tuwima (Pán Malíček a veľryba) a komparatívna reflexia dvoch prekladov (M. Ferko, J. Zambor) Chlebnikovej básne Zaklínanie smiechom. Valcerová (v preklade i pri interpretácii pôvodnej tvorby) kladie v duchu štrukturalistickej tradície, ku ktorej sa hlási, dôraz na reflexiu všetkých textových rovín – sémantická, gramatická, poetologická (eufónia, rým, rytmus, obraznosť) a ich podmieňujúcu sa súčinnosť.
Konferenčné príspevky Aktuálne hodnoty diela Mikuláša Bakoša a Hermeneutický prístup pri koncipovaní učebného textu Dejiny svetovej literatúry uvažujú nad tvorbou a prínosom Mikuláša Bakoša a Dionýza Ďurišina – dôležitých postáv slovenskej verzológie, historickej poetiky a komparatistiky. Valcerová sa snaží o vystihnutie ich prínosu, nebojí sa však ani kritických poznámok, ktoré nachádzame najmä pri analýze Ďurišinovej monografie Čo je svetová literatúra? (1992), ktorej vyčíta prílišnú všeobecnosť a abstraktnosť, zanedbanie interpretácie konkrétnych autorov a diel či uplatňovanie politických kritérií (s. 51, 54). Z Bakošovej tvorby hodnotí ako kľúčové diela Vývin slovenského verša od školy Štúrovej (1943) a Literárna história a historická poetika (1973); oceňuje autorov prínos v oblasti (komparatívnej) verzológie, vo výskume rytmiky, metrických vzorcov a zvukových kvalít verša. Za invenčné považuje tiež Bakošovo chápanie literárneho vývinu ako dynamickej a zložitej štruktúry dobových tendencií – presadzovaných dominancií a latentných periférií (sprievodných prvkov), ktoré sa po oslabení dominantných dostávajú v novej vývinovej etape z periférie do centra (s. 43). Bakoš toto chápanie aplikoval tiež na koncepciu literárnych druhov a umeleckých slohov, čím ovplyvnil aj literárnovedné vnímanie ďalších bádateľov – napríklad S. Šmatláka či O. Čepana. Autorka dáva do súvzťažnosti Bakošov koncept literárneho vývinu s nemeckým mysliteľom Erichom Auerbachom a jeho knihou Mimezis.
Ako Ďurišinov prínos v oblasti komparatistiky hodnotí jeho dôraz na synchrónny aspekt – aktualizačné hodnotové kritériá, ktoré majú odzrkadľovať dobový literárny vkus – axiológiu daného obdobia tvorenú v koexistencii s celospoločenskými, domácimi a zahraničnými aspektmi (s. 50). Valcerová odmieta pri reflexii svetovej literatúry encyklopedickosť, s Ďurišinom dáva dôraz na zachytenie kľúčových vývinových tendencií, vzájomných vnútroliterárnych a kultúrnych vzťahov a súvislostí na základe genetickej a typologickej podmienenosti a aktuálnej hodnoty centrálnych diel.
Druhý oddiel knihy – štúdie o poézii výrazných slovenských básnikov a poetiek – považujem za jej kvalitatívne jadro. Viaceré z nich boli odprezentované v rámci Kritickej reflexie Klubu nezávislých spisovateľov. Hoci k jednotlivým autorom a autorkám pristupuje osobito, v jej interpretačnej metóde možno nájsť isté opakujúce sa tendencie, ktoré sa pokúsim na konci tohto reflexívneho bloku pomenovať.
Štúdiu Priestor v súčasnej poézii. Na okraj antológie Krajina vo mne (2015). Rudolf Jurolek: Poznámky na kraj hodnotím ako jeden z vrcholov reflektovanej knihy. Autorka uchopuje Jurolekovu poéziu z nezvyčajného uhla pohľadu, invenčne – pozornosť priestoru sa nevyčerpáva len záujmom o prírodnú krajinu, metamorfujúcu do mestskej, ale aj o jeho kubistické či abstrakcionistické tvarovanie (geometrizácia, antropomorfizácia abstraktného, vzdialená asociatívnosť, pohyb, dynamika protikladov).
V štúdii Paternoster Dany Podrackej je viac osobnejšia, viaceré postrehy usúvzťažňuje s vlastným životom (smrť blízkych, matkin mystický zážitok, skúsenosť bolesti), text nielen analyzuje, ale aj zvnútorňuje (spoločne s poetkou hľadá línie, ktoré život zjasňujú, presvetľujú – na toto gesto odkazuje aj Valcerovej introdukcia knihy Motýlia báseň: „Budem vedieť vstať, / odpútať sa od zeme, / narovnať sa / a vzlietnuť?“); umelecký výkon je vnímaný ako poznanie i katarzia (s. 65). Aj v tejto štúdii venuje zvláštnu pozornosť priestoru a jeho dynamike – u Podrackej ide o priestor symbolizovaný, súbežne vnímaný cez vertikálne a horizontálne pohyby (svetlo – tma, prirodzené – etické, rozťahovanie a sťahovanie pneumy, zostup do podvedomia – metafyzické výstupy/presahy, oxymorická dynamika). Vysokú tému Podracká scivilňuje, depatetizuje, čo Valcerová zvlášť oceňuje.
Ženskej autorke je venovaná aj piata štúdia tohto bloku – Mila Haugová v Jurolekovom výbere. Valcerovú zaujala poetkina živelnosť, presvedčivá citovosť, no zároveň intelektuálny odstup, precízne tvarovanie textov ovplyvňované Haugovej prekladovou činnosťou. Nachádza prieniky Haugovej poetiky s expresionizmom (poézia žijúca zo závratov extázy, bytie na hrane, skúsenosť s ničotou, s. 119 – 120). Valcerová akceptuje Jurolekovu snahu predstaviť rôzne tváre poetky – od subjektívnej po objektívne platnú – symbolizovanú, archetypálnu.
Dve ostatné štúdie (tretiu a štvrtú, ktoré možno vnímať aj ako prepojený celok) – Zamborov Dom plný neviditeľných v intertextuálnych súvislostiach a Viacprúdová poézia Jána Zambora venovala autorka básnickej a prekladovej tvorbe svojho rovesníka a dlhoročného priateľa. Je známe, že Valcerová je jednou z najlepších znalkýň Zamborovej tvorby, systematickou recenzentkou a podporovateľkou jeho výstupov. Filiácie k tomuto autorovi vznikli prirodzene – založilo ich spoločné štúdium na univerzite v Prešove, tútorstvo Albína Bagina, ktoré táto osobnosť prešovskej univerzity prebrala nad prvými talentovanými študentmi (Bacigálová-Valcerová, Zambor, Heveši), celoživotné priateľstvo a spolupráca, ale aj rovnaké literárnovedné východiská koreniace v štrukturalistickom prístupe k textu – v dôraze na súčinnosť významu a básnického tvaru. Prvá štúdia reflektuje nateraz poslednú Zamborovu básnickú zbierku, druhá časopisecky publikované básne v Slovenských pohľadoch, Vertigu a Fragmente, ktoré zatiaľ nevyšli knižne. Práve v týchto textoch mohla autorka naplno rozvinúť jej vlastnú interpretačnú metódu, ktorej základom je nielen múzická intuícia, zvnútornenie básnických príbehov, ale aj štrukturálna analýza jednotlivých rovín básnického textu – akustiky, rytmiky, rýmu, obraznosti a ich sémantických usúvzťažnení, s ktorými Zambor zvlášť citlivo pracuje a zvýznamňuje ich. Okrem vyššie spomínaných liniek (existenciálnosť, priestorové súvislosti) si všíma tiež nevtieravú angažovanosť básnikových textov, dôraz na citlivosť v anestetizovanom svete, potrebu osobnostnej integrity, ale aj mnohé literárne podnety, pre Zamborovu tvorbu zásadné a rozpoznateľné. Čitateľa zaujme najmä analýza „kraskovských“ básní inšpirovaných nielen sústredeným záujmom o tvorbu symbolistického básnika, ale aj nedávna návšteva klobuckého cukrovaru, kde vznikla značná časť Kraskovej tvorby – neutešený obraz kultúrnej necitlivosti a ľahostajnosti (táto skúsenosť sa prenikavo a viacúrovňovo premieta najmä do Zamborovej básne Kräääää). Autorku oslovujú aj básne, ktoré poznačuje rozlúčka s matkou – jej odchádzanie a napokon definitívny odchod, prázdno, ktoré po nej v básnikovi zostáva.
Pri čítaní Valcerovej interpretácií možno zachytiť jej opakujúcu sa pozornosť pre tvarovanie textu – terminologickú presnosť, vrstevnaté vnímanie básní, ale aj pozornosť pre hodnotovosť, posolstvo, rekonštruovaných v zatextovom priestore. Možno povedať, že ňou analyzovaných básnikov spája vnímavosť pre duchovné rozmery života, ktoré sa nevyčerpávajú iba spirituálnymi akcentmi (prítomnými napr. u Podrackej); interpretka ich vníma aj v etických súvislostiach, v správne nastavovanej citlivosti, sebakultivovanosti, nevyhnutnej civilnej askéze, angažovanosti pre dobro iných. Oceňuje, keď je tematicky vysoké vyvažované civilným. V každej zo štúdií venuje zvláštnu pozornosť intertextovým súvislostiam, v ktorých sa prejavuje jej dlhoročná čitateľská a pedagogická skúsenosť, záujem o domácu a svetovú literatúru – zvlášť modernu a avantgardu. Jej diplomová práca venovaná priestoru vo Válkovej poézii (získala za ňu ocenenie v Prahe) v nej rozvinula osobitú vnímavosť pre tento štruktúrny aspekt poézie; postrehy k priestorovým súvislostiam, ich dynamike a symbolike považujem v jej analýzach za zvlášť podnetné.
Tretia, privátna časť knihy sprítomňuje prostredníctvom rozhovoru autorkin životný a profesijný príbeh na pozadí zložitej doby, do ktorej sa narodila a v ktorej vyrastala. Vo svojej rodine našla priaznivé zázemie pre svoj múzický aj ľudský rozvoj – zvlášť cenné sú spomienky na mamu, starých rodičov, učiteľov slovenčiny, priateľov a pedagógov z vysokoškolských štúdií, mladosť vo Vysokých Tatrách, slovenská reprezentácia v hode diskom, spomienkové reflektovanie augusta 68, kultúrneho života na Slovensku v minulých desaťročiach, jej kondenzované názory na umenie, preklad, poéziu či argumentácia vlastných básnických preferencií.
Keby bola priaznivá situácia a s autorkou sme sa mohli stretnúť osobne, z čítania knihy by vyvstalo veľa otázok – Či boli jej Tatry aj Tatrami Maše Haľamovej? Ako prebiehali košické Literárne salóny v sedemdesiatych rokoch? Čo jej priniesol lektorát v Záhrebe? Či v jej profesijnom živote boli aj krízy a ako sa dali prekonať? Ako vníma a hodnotí súčasné literárne a literárnovedné dianie? Našťastie, aj keď nie aktuálne, mnohé stretnutia s Annou Valcerovou boli autorke tejto reflexie dopriate aspoň v minulosti. S vtedajšou docentkou prešovskej univerzity som sa ako jej študentka pravidelne stretávala na kurzoch svetovej literatúry, neskôr pri písaní diplomovej práce o poézii sv. Jána z Kríža. Anna Valcerová ma zoznámila s Jánom Zamborom pri jednej z jeho návštev Prešova. Doučovala nás poetiku poézie, pre ktorú nemal profesor Rakús na hodinách teórie literatúry, orientovaný na poetiku prózy, čas. Naučila ma veľa ako odborníčka, aj ako žena, matka. Ďakujem, že touto reflexiou jej môžem poďakovať, prejaviť obdiv jej pracovitosti, hĺbavosti, ľudskosti. Milá pani profesorka, nech Vám život prináša ešte veľa krásy...
Jana Juhásová