ValcerovaPriestor - KNS

Príroda je pre tohto autora záchytným bodom, inšpiráciou i ochranou pred deštruktívnymi silami reality: „Kráčať pod ochranou mohutných stromov, pod ochranou pradávnej oblohy, pod ochranou pomaly plynúceho bieleho oblaku“ (s. 11). Veleba prírody dodáva jeho textom až archetypálnu hodnotu.

Nemá len priestorový, ale aj časový rozmer, ktorý má spočiatku podobu uzavretého pohybu v kruhu: „Chcem vidieť, počuť a cítiť niečo, čo som videl, počul a cítil v detstve a ešte predtým: v maternici“ (s. 11). Východiskom je zárodočný existenčný až existenciálny pocit prvotného embryonálneho bytia, súvisiaci v umení s hľadaním pôvodných a základných hodnôt ľudského bytia. Známa krajina slúži lyrickému subjektu ako ochrana, podobne ako maternica ľudskému plodu. Mesto je prítomné na začiatku analyzovaného cyklu v úzadí ako kulisa, nie je nepriateľské, no je mu bytostne a programovo cudzie.

Tento typ lyriky, ktorá má mnohé styčné body s výtvarným umením, najmä s kubizmom a z neho vychádzajúcim abstrakcionizmom (P. Klee, H. Arp, M. Ernst, V. Kandinskij, O. Malevič), v poézii G. Ajgi. Vyhýba sa prívlastkom a ozdobnosti, (v úžitkovom umení a architektúre  má niektoré prvky spoločné s Bauhausom a ruským konštruktivizmom). Nie je náhodné, že viacerí výtvarníci, príslušníci týchto smerov, písali poéziu. Základné geometrické tvary (čiara, kružnica, trojuholník, štvorec, obdĺžnik, valec, ihlan) tvoria kompozičný pôdorys ich básnických obrazov. (Podrobnejšie Valcerová: Stopy konštruktivizmu v slovanských literatúrach, In: Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry, Prešov 2014, s. 17-46). Estetika abstraktne orientovaných smerov vyjadruje myšlienku, že zmyslová predstava nestačí rozumovému pojmu.  Pre Juroleka je však vizuálny konkrétny obraz východiskom, ktoré mu umožňuje vytvoriť abstrakciu, vyjadrujúcu trvalé hodnoty, o ktoré sa možno oprieť. Prvotným podnetom je mu  materiálne podložie krajiny, ktorá ho obklopuje. Čerpá z nej obrazový materiál, ba aj tému a motívy. Oscilácia medzi konkrétnou krajinou - zväčša prírodnou - a všeobecnosťou, zabezpečuje, že texty nepôsobia väčšinou sterilne. Abstrakcie, v podobe ako ich poznáme z abstraktného maliarstva, nesú u Juroleka stopy konkrétnej skúsenosti autorského subjektu, sú poľudštené.

„Upokojiť ma dokáže len jasná skutočnosť: strom, vták, rieka, hora, oblak“ (s.11). V porovnaní s abstraktnými smermi v umení  je Jurolekovo úsilie o nachádzanie základných hodnôt  spojené s prírodou a jej vnútornou antropomorfizáciou. Antropomorfizuje, teda recipročne poľudšťuje abstraktné tvary. Pôvodné východisko  zostáva v procese abstrakcie evidentné. Vďaka výraznejšiemu zapojeniu subjektu do prežívania vonkajšej reality je teda proces objektivizácie do konštrukcie básnického tvaru menej chladný ako u abstrakcionistov.

Rytmus udáva jeho textom chôdza a tlkot srdca. „Píšem pod vplyvom chôdze. Hodnota môjho písania, ale i života, je priamo úmerná dĺžke prejdenej cesty a množstvu denného svetla, ktoré do seba príjmem“ (s. 11). Vnútro básnika sa napája elementárnym pohybom a denným svetlom, prirodzenými zdrojmi ľudskej energie: „Všetko zlo je možné rozpustiť v chôdzi“ (s. 11). Jeho poézia má silný etický rozmer, hľadanie elementárnych životných hodnôt a postulovanie ich dôležitosti, je sprostredkovane odmietaním hodnôt efemérnych a negatívnych. Bohatým zdrojom základných životných hodnôt je pre autora príroda, najmä príroda blízkeho vonkajšieho sveta, ktorý autora obklopuje. Má svetlý a teplý nános ľudskosti. Básnický subjekt v nej nachádza pocit bezpečia: „Jedna z najväčších slastí: ľahnúť si na chrbát niekde na lavičku alebo do trávy, zavrieť oči a počúvať zvuky dňa: pocit, že som na svete: v bezpečí“ (s.12).

Antropomorfizácia tvorí u tohto autora spojivo medzi všeobecným a individuálnym. „Vnárať sa do priestoru, v ktorom sme sa evolučne vyvinuli, ktorý sa nám zdá byť matersky prítulný“ (s.12) a „jedinou vnímateľnou, objektívnou realitou“. Ustavičné prepojenie východiska, ktoré je umiestnené v tele matky (v maternici) a vonkajšieho „objektívneho priestoru“ zaručuje všeobecnú platnosť a emotívnu silu jeho básnického posolstva, redukovaného na podstaty. Na vytvorenie ideality a transcendentna však potrebuje materiálne, najčastejšie prírodné podložie. Slúži mu aj ako istota, zabezpečuje rovnovážny stav autorského ja.

„Priestor sa dokáže zázračne otvárať a utvárať“ (s. 12), priestor Jurolekovej poézie má svoju plasticitu, otvorenosť, danú schopnosťou pohybu. Ustavičná, aj keď nepatrná  zmena je zárukou jeho inšpiratívnej sily: „Veľa by som nenávratne stratil, keby som sa teraz nedíval, keby som nebol prítomný“ (s.12). Jurolekovo očarenie vonkajším svetom nie je poetisticky nadľahčené, nesie v sebe existenciálnu ťažobu bytia, danú obavou z nepodstatného. Autor nechce byť temný, ale pojmovo priezračný a zároveň náročný: „Je toho toľko, čo sa uchádza o pohľad! Ale najviditeľnejšie je to, v čom je najviac svetla“ (s. 12).

Už minimálny pohyb mení v Jurolekovej tvorbe zorný uhol vnímania krajiny a odlišuje zároveň vnímanie básnického subjektu od iných ľudí: „Z faktu, že v každom okamihu sa nachádzam na mieste, na ktorom nemôže byť nikto iný, vyplýva, že vždy vidím svet trochu inak ako všetci ostatní“ (s.12). Podrobná rekognoskácia terénu a jeho redefinovanie pri zmene zorného uhla, či zmena vzdialenosti od seba samého, dodáva autorovej výpovedi postupne všeobecnú až filozofickú platnosť, jej pomeriavanie subjektom však zabezpečuje citovú rovnováhu s racionálnym poznaním. Materiálno ukotvuje transcedentno, dodáva mu presvedčivosť.

„Skutočnosť preteká cez okraje prítomnosti: koľko z nej odtečie, toľko do nej zas pritečie“ (s.12). Básnická výpoveď má podobu všeobecnej definície,  no konkrétne zážitky a obrazy jej zabezpečujú konkrétnosť, plasticitu a zážitkovosť: „Ľudia na zelenom vŕšku“, „beľ v malom toskánskom oblaku“, „do výšky sa vzpínajúce gotické jasene a barokové lipy“ (s.12).

Konkrétne sa napája na základnú zovšeobecňujúcu os, obohacuje ju a zabezpečuje jej viacvýznamovosť a životnosť: „Fotosyntéza, zakladanie života, vývin motýľov a blanokrídleho hmyzu, vznik farieb. Pocit slobody, sily a zdravia. Pocit bieleho oblaku“ (s. 12). Asociácie sú vzdialené – zárodok človeka v maternici a zárodok blanokrídleho hmyzu v kukle je podobný procesu fotosyntézy. Vznik Jurolekových obrazov je náročný, žiada si skúseného čitateľa a vyžaduje si interpretáciu textu, nie jednoduché čítanie. No zároveň je prirodzený, nie umelo vykonštruovaný, zakotvený v prírodných procesoch. Nejde o útrapy z rozumu, ale o pocit slobody, sily a zdravia, o získanie nového životného poznania, ktoré posúva hranice vnímania autorského subjektu a umožňuje spojenie s čitateľom na základe prirodzenej logiky vecí.

„Môj svet je malý, ale ubieha do nekonečna“ (s. 13). Hranice básnikovho priestoru nie sú uzavreté. Denné svetlo vystrieda nočná atmosféra, i v nej dominuje svetlo mesiaca a hviezd, ale aj blikajúcich lietadiel. Objaví sa i hukot mesta, škrípavé zvuky , no vystrieda ich zatiaľ autorovi blízky prírodný svet.  Jeho svet však nie je izolovaný, je napojený cestami a riekami so svetom ľudí.

Skladba  má podobnú stavbu ako Whitmanov Spev o mne, je písaná širokým voľným veršom a záznam pocitov a obrazov, každý významový celok, je číslovaný. Určujúci je význam, nie básnická forma. Básnik sa štylizuje do pozície milovníka rozličných polôh života, spôsob opisu pripomína miestami Whitmana: „Deväť bielych lodiek na vode, dvadsaťdva žltých slnečníkov, trinásť z nich ešte nerozvinutých, pod nimi päť hostí. V jazierku šesť kačíc, štyri smutné vŕby s vlasmi padajúcimi na hladinu. Žena so sieťkou na motýle, rozkvitnutý oleander, roj mušiek. Päť záhradníkov v záhonoch ružových kríkov (ruže ešte nekvitnú). Kryštalický, mierny spev vtákov“ (s. 13). Decentná forma intertextuality (cez formu opisu známu z Whitmanovho opisu kúpajúcich sa nahých mužov, ktorých sleduje cez okno osamelá žena), obohacuje štýl Jurolekovej whitmanovskej básne o nový rozmer, ktorého číselná enumerácia má aj mierne parodický charakter, vyjadrený nadužitím formy enumerácie. S whitmanovskou formou sa dostáva do básne i téma mesta.

Z odstupu času však pôsobí  toto whitmanovské odbočenie trochu násilne, ako vybočenie zo štýlovej jednoty cyklu. Kvantifikačný postup Whitmanovej enumerácie je Jurolekovmu  štýlu vzdialený. Jeho texty preferujú primárne kvalitatívne vzťahy.

V zaznamenávaní faktov vidí básnik „najlepší spôsob prijímania sveta:  keď sa nedomáhame významu ani krásy“ (s. 14) Úlohou básnika nie je podľa autora hodnotiť, vysvetľovať čitateľovi význam, len zaznamenávať. Nechce čitateľovi nič vnucovať. Opodstatnením obrazu je jeho samotná materiálna existencia. Obdobou maternice v ľudskom tele je mu v prírode prameň: „Prameň, ku ktorému sa neustále vraciam: vyviera tak ticho, že musím nad ním chvíľu nehybne stáť a zastaviť dych, aby som počul jeho zvuk: pripomína mi už takmer zabudnutý šum plodovej vody“ (s. 17).

V prírode nachádza básnik protiklady, ktoré sú rozhodujúce pre jeho vnímanie okolitého sveta. Protiklad statiky a dynamiky určujú hory a lesy, na druhej strane rieky a cesty: „Hory, lesy – niečo statické“ – „rieky a cesty, tie znamenajú pohyb a vždy niekam vedú“ (s.17). Básnik sa neuspokojí s vymedzením protikladov, život je komplikovanejší: „Vždy jestvuje ešte nejaká odbočka, ktorou sa môžeme pustiť a predĺžiť si cestu do cieľa“ (s. 17). Rozhodujúca je cesta, nie cieľ: „Prejsť si svoju cestu: bez nároku na výsledok, ako súčasť vyššieho, nám nedostupného procesu“ (s. 17). Básnik síce obľubuje priame línie abstrakcionizmu, smerujúce k všeobecným zisteniam, no uvedomuje si, že život je zložitejší, má svoje odbočky. To je ľudské.

Život chápe lyrický subjekt ako ukladanie plástov poznania a zážitkov, sleduje nielen jeho horizontálny, ale aj vertikálny smer: „Aj sedimentácia je pohyb, len veľmi pomalý“ (s. 18) „Každá jednotlivosť, ktorá jestvuje, je len modifikáciou jednej spoločnej a večnej existencie“ (s. 18). Striedanie protikladov a dospievanie k novým definíciám pripomína prvých antických filozofov, ktorých pravdy overuje a nanovo poznáva básnik v prírode. Ona je mu základným meradlom poznania i zdrojom sviežej obraznosti. Miestom návratov k prameňom. „Verím, že čas strávený v prírode sa stane mierou nášho pokoja, s ktorým budeme odchádzať z tohto sveta“ (s. 18). Všetko so všetkým v nej súvisí, jej kolobeh je večný, je žriedlom našich pocitov a poznania. Statika a pohyb, východisko bytia – cesty a rieky, popri ktorých cesty zväčša vedú, jednotlivosti  - zovšeobecnenia to je rozpätie, v ktorom sa pohybuje básnický subjekt a aj vďaka tomuto pohybu nie je tvar jeho básne strnulý.

Ustavične hľadá súzvuk svojho vnútra s vonkajším svetom prírody, ktorá ho obklopuje. Pokoj a málo eruptívna láska k svetu, ako najvyššie hodnoty,  tvoria krásu jeho básnického sveta, jeho „vyladený, čistý svet“. Jeho erbovými znakmi sú stromy: „v tom semienku je celý strom i to ostatné, čo strom skrýva“. V tomto verši je ukrytá aj poetika básnika – hľadanie podstaty cez materiálne reálie, hľadanie a nájdenie podstaty, semienka stromu. Ale nestačí mu len strom, či skupinka stromov, to by bola prázdna kulisa: „Až strom, na ktorý si sadol vták, je úplný“. Tak ako si jeho krajina žiada človeka, aj keď väčšinou pozorovateľa, ktorý ju sleduje akoby zboku, z úzadia, až vták dáva stromu zmysel.

Rovnako i rieka nie je nikdy bez aktivity: „Je zhmotnením pohybu, nesie v sebe zvuk a energiu života, dokáže strhnúť, unášať a napĺňať“, potok tečie aj pod ľadom. Pohyb rieky je pomalý, život vody je skrytý. Autor hľadá životné pravdy v prirodzenom usporiadaní javov, preto je príroda v centre jeho pozorovacích štúdií.

Symbolom jeho krajiny a poézie sú šípky a trnky. Fascinuje ho ich okrúhla definitívnosť tvaru, no aj ich skromnosť. Sú synekdochou málo úrodnej oravskej krajiny, v ktorej je tvrdý život. Štýlová striedmosť rovnako zodpovedá priestoru oravskej (i slovenskej hornatej krajiny vôbec) a je aj štýlom autorových záznamov o krajine.

Farebná škála farieb je u Juroleka takisto spätá s okolitou krajinou: „modrá je najslobodnejšia“. „Život sa završuje v červenej farbe jesene“. Sneh má u Juroleka konotácie nielen nevinnosti a chladu, ale aj absolútnej krásy: „keď vesmír úplne vychladne: dokonalý pokoj, čistota a krása“.  Problematike farieb venuje osobitnú  pozornosť J. Juhásová (2016).

A tu nastáva v cykle Poznámky na kraj zlom. Jurolek akoby zavřšil určitú etapu svojej tvorby, uvoľnil sa a vybehol zo svojho prísne uzavretého, niekedy až násilne disciplinovaného priestoru. Opúšťa postupne poetiku, ktorú si naordinoval vo svojich predchádzajúcich zbierkach. Písali o nich: R. Passia, J. Šrank, ,Z. Rédey, M. Milčák, Ľ. Somolayová, najkomplexnejšie J. Juhásová.

Od debutu v roku 1987 sa autorovej poézii venovala primeraná pozornosť, ide o autora, ktorý bol v slovenskej literárnej kritike primerane reflektovaný.  Kritika konštatovala v jeho zbierkach, s výnimkou prvej (Posunok, 1987), „tendenciu k minimalizovaniu“, „redukciu textovej plochy“, „úzky motivický rámec“, „programové využívanie opisného slohového postupu“, „nepríznakový jazyk s tendenciou k pojmovosti“ (Juhásová, s. 80). Kritika konštatuje vplyv viacerých básnikov, ku ktorým sa Jurolek sám hlási (Š. Strážay, Cz. Milosz,...). Jana Juhásová konštatuje „postupy analogické husserlovskej fenomenológii“, autor uplatňuje jeho spôsob „fenomenologickej redukcie“. Ľ. Somolayová postrehla, že „vonkajšie prostredie“ slúži  básnikovi ako „impulz pre rozvíjanie procesov sebauvedomenia subjektu“. Lyrický subjekt je charakterizovaný ako „nezúčastnený, nezaangažovaný pozorovateľ“ (Juhásová, s.84). Prechod z prirodzeného do fenomenologického postoja konštatuje  Juhásová medzi prvou a druhou autorovou zbierkou Dobrovoľná samota (1994), ktorý má v tretej básnikovej zbierke Putovanie Jakuba z Rána (1996) podobu „viacdimenzionálneho vedomia“, a ten charakterizuje ako „kvalitatívny posun“ (cit. dielo s.85).

Pre poetiku týchto Jurolekových zbierok je charakteristický metonymický princíp založený na synekdoche. „Synekdochou sveta sa stáva prírodný priestor“ (Juhásová, s.85) i v ďalších zbierkach Smrekový les (2009), Poľné vety (2013). Rozhodujúcim východiskom je vo všetkých Jurolekových textoch „gesto vykročenia, pohybu“ (cit. dielo, s. 87).

Tak je to aj v cykle Poznámky na kraj, úvodná báseň má názov Krokom. Cyklus je súčasťou kolektívnej zbierky Krajina vo mne, majú v nej básne aj výtvarníci Ján Kudlička a Rastislav Biarinec (2015), výtvarnící, ktorých poetika má črty abstraktného výtvarného umenia aj v lyrike. Vychádzajú z Kleea, Kandinského..., kotvia v kubizme a konštruktivizme. Z obľúbených geometrických útvarov, ktoré tvoria základ týchto výtvarných postupov, si vyberá Rudolf Jurolek kruh: „nielen výraz opakovania sa prírodných procesov, putovania po krajine, ale aj dokonalý tvar prírodných entít“, šípky, ale aj „výraz viery v univerzum, harmónia absorpujúcej tenzie“ (Juhásová, s.101).

Cez básne Stromy a Rieky sa Jurolek postupne prepracoval  na nový stupeň špirály, na pohyb po ktorej sa zmenil v Poznámkach na kraj pohyb v kruhu. Záverečné básne cyklu Poznámky na kraj sú návratom k začiatkom autorovej tvorivej cesty, no na kvalitatívne vyššej úrovni. Báseň je obohatená transcendentálnou skúsenosťou, no autor hľadá aj nové skúsenosti. Nad sterilitou laboratória víťazí zelený strom života. Abstrakciu obohatí v závere cyklu o rozšírený priestor a o nové zážitky.

Novým vykročením za hranice vykolíkovaného prírodného priestoru domova je definitívne báseň Hory, doliny. Básnik v nej registruje nové reálie, ktoré v ňom vyvolávajú nové asociácie. Cez archaické názvy reálií (Vonžovec, Šťaviny, Harvelka, Bríšovka, jasenovská Riečka, Vahanov) preniká hlbšie do časopriestoru krajiny, ale aj do jej minulosti. Nachádza asociácie s príbuznou poetikou, krajom i obrazmi Ivana Laučíka, ktorá je organickou súčasťou jeho textov, jeho samého, na rozdiel od kvantitatívneho Whitmana. Pri ceste Kôprovou dolinou popod Kriváň „Laučíkove červené brusnice medzi fialkastým vresom, čučoriedky, maliny“ (s. 28). Zrazu sa básnikovi rozjasnieva: „Už viem, odkiaľ je tá brusnica v ľade“, hrot Kriváňa je „irídiový“ a básnikova poézia presná a ostrá. Nanovo objavil z väčšieho odstupu pravú proporciu vecí. „Archaický kraj odstavený v slepom ramene času a priestoru“, „tvrdý zmrznutý sneh“, „suché trsy tráv vo vetre“, v ktorom je ukrytá akási „pradávna, nevykoreniteľná metafyzická bolesť“ a zároveň slasť, šťastie“. Tu nachádzame body úplného stotožnenia sa básnika s krajinou a so sebou samým. Lyrický subjekt sa vymanil z uzavretého kruhu, vystupuje po špirále do nových priestorov sveta i seba samého. Nachádza nové zdroje inšpirácie.

Krátky pobyt na ostrove Hvar mu pomáha definovať špecifiku odlišného priestoru.  Plody oravského a širšieho podtatranského kraja – šípky, trnky, černice, maliny, brusnice, s kovovými vrcholmi štítov v úzadí, nahrádzajú plody „olív, fíg a drobného viniča“ (s.29), vône „pínie, levandule, rozmarínu“ (s.29), zo zvukov „špľachot mora a cvrlikanie cikád“ (s. 29), z farieb „modrá mora, zelená pínií, beľ plachetníc a čajok“ (s.29), z chutí „morská soľ, hroznový cukor“ (s.29). Sériu kontrastov nuansuje širšia škála zmyslových dotykov, ktorá vrcholí v cykle básňou Krakov.

Vyľudnené prírodné priestory Jurolekovej poézie vystriedalo prúdenie ľudského davu v meste. Hneď v úvode sa ocitáme na mieste najväčšieho ruchu, na stanici, ktorému oproti konkuruje galéria, veľké obchodné centrum, symbol modernej doby. „Budova je zo skla, mramoru, kovu a keramiky.“ Charakterizujú ju: „Hranoly, ostré línie“ (s. 31). Básnik sa cíti v dave ako „v 3 D animácii“, aj ľudia sú ako „naanimovaní“. Človek zapisujúci si niečo do notesa tu pôsobí nepatrične.

Priestorom ostro kontrastným k zaľudnenému priestou stanice a galérie je rozsiahla lúka Na Bloniach bez rastlinstva, len so stromami, ktoré ju ohraničujú. Pôsobí „neprimerane rozľahlým dojmom“, čo „svedčí o hlbokom historickom vedomí Krakovčanov. Je to priestor voľnosti uprostred tlačenice mesta“ (s.31). V tomto verši vidíme, ako priestorové usporiadanie slúži autorovi na vyjadrenie duchovného obsahu, priestor voľnosti uprostred tlačenice mesta. Plagáty, reklamy, „novodobí verklikári“ (s.32) vyhrávajúci po meste na harmonike (ani nie desaťročná dievčina, muž v goralskom kroji, muž vo svetri), kňazi a mníšky, ktoré vyzerajú najprv ako „naaranžované“, no neskôr  „kosia kosačkou trávu“  a „inde zas umývajú okná“ (s.32) sa striedajú s pohľadom na turistov, prevážajúcich sa na kočoch a na dievčatá, čo tu „ešte aj na konci septembra chodia v neuveriteľne ľahkých šatočkách a topánočkách, so saténovo ľahkým, šuchotavým smiechom“ (s. 33). Nové prostredie provokuje nové obrazy, ktoré by sa ešte nedávno zdali básnikovi plytké, zrazu oživujú jeho arzenál výrazových prostriedkov a nadľahčujú jeho statický a v sebe uväznený inventár obrazov, motívov a tém. Svet ľudí obsahuje príjemné a v závere aj nepríjemné situácie. Rovnako súčasné reálie (reklama firmy Benz) sa striedajú s tradičnými obrazmi – za reklamou „sa na lúke pasie desať krásnych koní“ (s. 34). Poetika asociácie tu pripomína Apollinairovo Pásmo, aj vďaka situovanosti lyrického subjektu v mestskom prostredí. Recyklovaný svet „tvrdého, nervózneho rozomieľania a recyklovania prítomnosti“, v ktorom je pozorovateľ nečakane „takmer šťastný“ (s.34), uzatvára analyzovaný Jurolekov cyklus Poznámky na kraj a dodáva mu punc súčasnosti. Dlhodobo zabstraktňovaný  autorského vnímania okolitého sveta sa návratom k začiatkom jeho tvorby nanovo otvára širšiemu prírodnému, ba aj mestského prostrediu, ktoré oživuje stereotyp jeho poézie, dynamizuje ho a obohacuje o novú skúsenosť, nové kontexty a odtiene.

Resumé:

V analýze cyklu Rudolfa  Juroleka Poznámky na kraj v knihe Krajina vo mne (R. Biarinec, M. Haugová, R. Jurolek, J. Kudlička, J. Kuniak, Verbum, Ružomberok, 2015), ukazujeme na súvislosť autorovej poetiky z predchádzajúcimi zbierkami. Charakterizuje ich snaha o zovšebecnenie, maximálna štýlová a obrazná striedmosť, vyjadrená synekdochou, ale aj úsilie antropomorfizovať vydestilovaný tvar. V novom cykle R. Juroleka badať návrat k autorovým začiatkom, rozširovanie priestoru jeho textov jednak o širší prírodný priestor,  ale aj o priestor mesta v záverečnej básni Krakov. Intertextualita, ktorá je organickou súčasťou Jurolekovej intelektuálnej tvorby, pôsobí na niektorých miestach funkčne (Laučík, Apollianaire), súvisí s kvalitatívnym prehodnocovaním obraznosti, inokedy je menej organická (Whitman), spôsobuje ju nesúrodosť  kvantitatívneho typu tvorby s kvalitatívnym.