Mila Haugová: Srna
pozerajúca na Polárku
Vydavateľstvo Ars
poetika, Bratislava 2016
Najnovšia
básnická zbierka Mily Haugovej Srna
pozerajúca na Polárku neopúšťa záhradu. Dáva jej však novú dimenziu:
mystickú dualitu. Napovedá tomu aj ilustrácia na obálke od Osmo Rauhalu, kde sú
dve srny pod súhvezdím Malej Medvedice, ktorého súčasťou je aj Polárka. Srny
obrátené k sebe chrbtami pôsobia heraldicky. Zdvojenie (ako dva levy či
dva orly na erboch) znásobuje silu posolstva, ale symbolizuje aj dualitu tela
a duše, väzbu medzi smrteľnosťou a večnosťou.
Slovo ananké sa v Haugovej
básňach viackrát opakuje. Ananké ako sila sa vyskytuje nielen vo filozofii, ale
aj v psychoanalýze. Napríklad pre Platóna (kniha Timaios) je ananké jedným z dvoch princípov kozmológie: prvým
je nous, logos, a druhým ananké, nevyhnutnosť. Pre Aristotela je ananké nástrojom,
podieľajúcim sa na osudových rozhodnutiach, udávajúcich smer jednotlivým etapám života. A podľa
Freuda sú eros a ananké generátormi ľudskej kultúry, pretože majú podiel
na poľudšťovaní vzťahov.
Pre Milu Haugovú je ananké súčasťou
mystickej duality. V básni ananké 4
píše: „nočná obloha: zviera z času snov: transcendencia: ikony ducha: /
mystická dualita: srna pozerajúca na Polárku: obraz žiari podobne ako / temné
čelá tých ktorí zomreli mladí (Rimbaud) // nič z toho čo nepoznáme / nie
je najstaršie“ (s. 32). V poetických priestoroch Haugovej básní je ananké
silou, patriacou k prvému dňu stvorenia a je partnerkou Chrona,
zosobňujúceho čas. V partnerstve osudovej dvojice bohyne Ananké, bohyne
osudovej nevyhnutnosti, a Chrona, boha času, nachádza priestor prieniku do
mystickej duality.
Na počiatku času je „srna
hľadajúca Polárku“. Je nevyhnutné, aby „chytila do zreničiek svetlo“, aby
sa ním premieňala na „srnu pozerajúcu na Polárku“ a stala sa súčasťou
kozmológie so svetlom Polárky „v oku“. Svetlo Polárky v oku je akt na
hranici vedomia, do ktorého musí vstúpiť logos ako princíp, aby sa svetlo stalo
reflektovaným svetlom a tak sa pohľad na Polárku stal vedomým aktom bytia.
Spolupatričnosti so sebou i s inými, so svetom tu i s celou kozmogóniou.
Prienik, ktorý sa stáva
vedomým, považuje poetka za nástroj transformácie: „srna za ohradou sna: ticho:
len pohyb rúk: úst: milujem tú / rýchlosť a pohotovosť duše ktorá
podporuje sprítomnenie tela: / spolupatričnosť: presná práca jemné bytie celého:
nakresliť / čiaru a sledovať ju: // ja rovnocenné osudu“ (s. 37).
Pohotovosť duše, ktorá podporuje sprítomnenie tela – hovorí aj o úlohe
predstáv a predstavivosti vo všetkých podobách ľudskej komunikácie.
Literatúra je jedným zo spôsobov, ako takéto impulzy vytvárať, pestovať a vysielať.
Čas smrteľnosti „má tvár
večného / milenca ktorého stále pochovávaš / jeho ústa“ (s. 14). To je jeden
z ústredných uzlov písania. Čas má tvár, ktorá starne a stráca sa
v smrti, ale má aj ústa, v ktorých je jazyk, reč, slovo. Smrteľné
ústa tak môžu v mystickej dualite prúdiť ústami času bez času, ktoré spravuje
logos. Chronos požiera svoje deti, ale ananké vstupuje do slov (za slová,
nad slová aj pod ne), aby mohla ako osudová nevyhnutnosť prehovoriť: „Večnosť
je čoraz viac počuť / neviem ako mizne môj čas: / ruka meravie na papieri / klesajú
písmená na konci / riadkov“ (s. 58). Jedným z Haugovej podobenstiev
záhrady je záh(r)ada reči. Záhrada ako záhada. Záhrada v Srne pozerajúcej na Polárku je mystická.
Pripomína záhradu so zlatými jablkami Hesperidiek. Podľa niektorých interpretátorov
zlaté jablká predstavujú hviezdne nebo, Hesperidky (lat. hésperos) večer,
Herakles Slnko, strážiaci jablká a had Ladón zverokruh. Zlaté jablká
hviezd sa vynárajú ako navigačné znamenia, podľa ktorých sa má duša orientovať
v priestore, ktorý pozná len intuitívne, ale bude sa s ním musieť konfrontovať,
keď bude bez tela.
Na poetickej scéne záhrady
zo slov sa vynára had. Užovka. Nie je jedovatá. Symbolizuje prvotné kozmické
sily, vrátane božskej emanácie a smrti. Už to nie sú dve háďatká, pijúce
mlieko z jednej misky, ako to bolo v skoršej knihe. Je tu had, ktorý
má dočinenia so smrťou: „v tichom jazyku bytia // v chladnej izbe je stuhnutá
užovka / zabijem ju drevom ešte predtým sa / na mňa pozrie okom z času
pred / stvorením sveta: ľútosť: zúrivá hanba / (moja) / una corda sempre legato
// nechcem zomrieť v zime“ (s. 99).
Una corda sempre legato sú hudobné
termíny, znamenajúce: jedna struna (una corda), vždy, neustále (sempre), viazane
(legato), čo značí všetko so všetkým zviazané dohromady, aby zaznela harmónia. Rilkeovsky
povedané: „Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka, / spája nás jak pohyb sláčika, /
čo v jeden tón dve struny zladí presne“ (Ľúbostná pieseň). V širokom
kontexte Haugovej písania to značí: každý máme svoj part vo veľkom orchestriónu
hviezd, počnúc svetlom Polárky v oku a končiac slovom, premeneným na vedomý
čin.
Predtým bola užovka v záhrade.
Nevošla ešte do izby. Poetka ju pozorovala v tráve, v malinách sa
mihlo jej „striebornožlté úzke telo: užovka mizne za hrdzavým vedrom
s dažďovou vodou: / zvedavosť. Strach: ako ju dostať zo záhrady?“ Arabský
otec jej vnučiek užovku „trpezlivo nalákal do 5 litrovej zaváraninovej / fľaše
a vyniesol do lesa“, ale vrátila sa. Vošla do domu a ovinula sa okolo
nohy stola. Poetka sa pýta: „Je to tá istá? Iná? Musia byť niekde / aj mladé
hady. Mám tu ešte bývať?“ (s. 19). Dom, ktorý bol predtým domom sveta, je teraz
domom srdca, ba čo viac: „had v srdci je tajomstvo“ (s. 38). Do tohto
tajomstva vstupuje spolu so symbolickou srnou, pozerajúcou na Polárku, aby jej
prisúdila atribút vedomia. Nie pasívne pozeranie na Polárku, ale aktívne
pozeranie sa na Polárku, kým to dovoľujú jazyk a čas. Tak sa s tajomstvom
spája aj Srnková, nomen omen poetkinho pseudonymu z mladosti.
Polárka bola
v starých kultúrach považovaná za pupok sveta. Tento pupok poskytoval
fixačný bod pre navigáciu námorníkov či astrológov, a ako sa ukazuje, aj
umelcov, vrátane básnikov. V starých textoch sa môžeme dočítať, že Polárka
má žiarivosť 5 000 sĺnk a kniha môže mať silu až 1 000
škorpiónov.
Tešme sa z kníh,
ktoré prichádzajú, aby nám poskytovali duchovný azyl, v ktorom sa odohráva zveľaďovanie
predstáv. To všetko má podiel na našej vnútornej kultúre, na transformácii
jednotlivcov i spoločenstiev.
Dana
Podracká
(Prednesené na stretnutí Klubu nezávislých
spisovateľov 7. júna 2017)