KAFKA AKO KAFKA?
Životopisy známych osobností bývajú často príležitosťou na pietne spomienky, ale aj na hru s faktami, manipulácie, ba aj konšpiračné teórie. Citlivo predstavený alebo na nepoznanie pokrivený predmet záujmu potom začína žiť vlastným životom, v ktorom už možno nejde o odlíšenie pravdy od výmyslov, ale skôr o efektnú, ba škandalóznu , ale ktovie, či ešte efektívnu prezentáciu – a tá má prilákať čo najpočetnejšie publikum. S takýmito alebo podobnými problémami sa vyrovnáva každý literárny tvorca, ktorý sa pustí na tenký biografický ľad.
Rozsah najrôznejšej literatúry o legendárnom pražskom rodákovi a po nemecky píšucom československom občanovi Franzovi Kafkovi (1883 – 1924) napĺňa úžasom ; nielenže mnohonásobne prevyšuje plochu samotného Kafkovho diela, ale zasahuje aj do mimoliterárnych oblastí – filozofie, sociológie, religionistiky, psychológie, medicíny a vari aj iných. V tomto kontexte sú iste oprávnené aj javiskové kreácie, ktoré môžu plniť osobitnú funkciu – byť zvláštnym mostom medzi dielom a publikom. Záleží však na tom, do akej miery sú takéto kreácie „seriózne“, teda v akej miere sú verné Kafkovi.
Kafkovo literárne dielo má charakter podobenstva a ako je známe, podobenstvo si žiada exegézu, teda možný, ale na druhej strane presný výklad. Ak to vyjadríme metaforicky, môžeme konštatovať, že nielen jeho dielo, ale aj život je podobenstvom. Centrálne zastávky na jeho životnej ceste majú charakter podobenstva a takisto si žiadajú exegézu, ktorá je rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia ako samotné podobenstvo. Z tohto hľadiska je Kafkov život výnimočne výrečný a je to „pastva“ pre životopiscov, hoci navonok by sa mohla táto životná púť zdať nezaujímavá a možno aj nudná.
Slovenský básnik, prekladateľ, publicista, vydavateľ a organizátor literárneho života Milan Richter je nepochybne znalcom Kafkovho života diela. Svoju erudíciu dokázal napríklad prekladom vynikajúceho súboru Kafkových aforizmov, ale aj koncipovaním a vedením periodicky konaného festivalu Kafkove Matliare. Dovtedy si málokto na Slovensku všímal, že jeden z najväčších predstaviteľov svetovej literatúry 20. storočia strávil dlhých osem mesiacov (od decembra 1920 do augusta 1921) v Tatranských Matliaroch, kde sa liečil na tuberkulózu.
V tejto súvislosti si neodpustím jednu poznámku – v Tatrách sa liečil aj iný český spisovateľ, básnik Jiří Wolker. No kým sa jeho meno a dielo všestranne oficiálne propagovalo, Kafka sa skôr „zatajoval“. To len svedčí o charaktere tých čias. Tým vôbec nechcem spochybniť kvality básnika Wolkera
Pripomeniem ešte jednu okolnosť. Kafkovým pobytom v Matliaroch sa sústavne a záslužne zaoberal profesor košickej Univerzity P. J. Šafárika Miroslav Mydlík, ktorý sa postaral o periodické kafkovské pracovné podujatia; prevládala však na nich odborná medicínska problematika.
Aktivity Milana Richtera boli rozsiahlejšie, nadviazal nielen spojenie s okresom Vysoké Tatry, ale aj s ďalšími mestami a kultúrnymi zariadeniami, podujatia v rámci festivalu sa konali aj v Bratislave a Prahe. Škoda, že toto užitočné podujatie, zdá sa, zaniklo.
Kniha Kafka a Kafka, ktorá vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve MilaniumM, obsahuje dva divadelné texty, ktoré úzko súvisia s Richterovými „kafkovskými“ aktivitami. Hry Z Kafkovho Pekloraja a Kafkov druhý život vznikli už dávnejšie, v rokoch 2006-2007 pre Kafkov divadelný týždeň v trnavskom Divadle Jána Palárika, boli teda napísané ako „účelové“ a pre potreby prípadných ďalších divadelných predstavení by ich autor určite prepracoval a dopracoval.
Pred sebou máme však teraz obe hry v knižnej podobe doplnené o autorov komentár a zasvätený doslov Ivana Čičmanca. Je vlastne veľmi ťažké posudzovať texty, ktoré sa zvyčajne dovŕšia až divadelnou alebo inou inscenáciou. Zatiaľ však, žiaľ, iné možnosti nemáme.
Prvá hra Z Kafkovho Pekloraja je vlastne montážou Kafkových textov, pričom sa niektoré uprednostňujú, aby vytvorili akúsi „dejovú“ líniu. „Osou“ tohto príbehu je v podstate známy vzťah Kafku k svojmu otcovi, pričom autor čerpá najmä z legendárneho neodoslaného listu. Spomínaný vzťah sa divadelne „realizuje“ ako jednoznačný („silný“ otec, „slabý“ syn a s tým súvisiaci neriešiteľný konflikt). Tu sa autor spolieha na všeobecne prijatý výklad. Škoda, že tento vzťah viac nesproblematizoval. Najnovšie interpretácie Listu otcovi sa prikláňajú k viac k literárnemu ako existenciálnemu hľadisku, inými slovami – tento text je predovšetkým (epištolárny) literárny útvar, pravda, s existenciálnym presahom. Ak sa na to pozeráme takto, zistíme napríklad, že Kafka groteskným spôsobom predstavuje expresionistickú situáciu, v ktorej sa generačný konflikt odvíjal najmä v zápase „synov“ proti „otcom“, kým v Kafkovom Rozsudku práve otec „odsúdi“ syna na smrť. Podobne v Liste otcovi sa otec v kontakte so synom vyznačuje až diabolskou aktivitou. Iná poloha expresionistického kladenia otázok sa prejavuje v známej poviedke Premena. Ak si uvedomíme, že „premena“ bola kľúčovým pojmom expresionizmu, môžeme Kafkovu verziu identifikovať znova ako grotesku, možno aj s veľkým humorným nábojom (pravda, ide tu o čierny humor).
Napriek týmto úvahám sa nedá namietať proti Richterovmu „existenciálnemu“ postupu, pretože Kafkov život naozaj takéto riešenia ponúka. Richter nechce písať monodrámu, a preto musí scénu – okrem samotného protagonistu – zaľudniť aj inými postavami, Predovšetkým je to otec, ktorý vystupuje ako protihráč, hoci táto úloha vychádza iba zo synovej interpretácie. V tejto línii sa však autorovi darí postihnúť a kreovať skutočný problém a konflikt No tento protihráč autorovi nestačí, musí ho zdvojiť, a preto uvádza na scénu Kafkovo „synovské“ alter ego, ktorému dáva meno Akfak. Ten pôsobí ako ironický komentátor Kafkových názorov či skutkov. Je to, povedzme, „mefistovské“ riešenie; hoci nie je „nové“ , predsa len postava Akfaka hru oživuje.
Trochu iná je funkcia dievčat, slečny F. a slečny J. , ktoré môžu predstavovať Kafkove snúbenice Felice Bauerovú a Julie Wohryzekovú , ale sám autor nás nabáda, aby sme ich s nimi celkom nestotožňovali (navyše asociujú aj ďalšie Kafkove vzťahy, k Milene Jesenskej a Dore Diamantovej ). V štruktúre hry predstavujú najmä erotický, niekedy až lascívny prvok. Faktický stav je taký, že ani o jednej snúbenici v skutočnosti veľa nevieme, hoci existuje obsiahly súbor Kafkových listov adresovaných Felice – jej listy sa však stratili. Azda najviac „vieme“ o Milene Jesenskej aj vďaka tomu, že to bola výrazná osobnosť vtedajšieho českého kultúrneho života. Milanovi Richterovi sa z týchto postáv podarilo „namiešať“ zmes, ktorá je jednou z opôr jeho divadelnej hry.
Kafkove texty autor vyberal a komponoval, ale vlastne ich nekorigoval, citáty ponechával v pôvodnej podobe; ako také majú výraznú výpovednú hodnotu, ale určité problémy vznikajú, keď sa ocitajú vo funkcii dramatických replík.
Druhá divadelná hra, s ktorou sa stretávame v prítomnej knihe, je vlastne fantastická revue na tému „čo by bolo, keby“. Už názov Kafkov druhý život signalizuje, že autor konštruuje verziu, ktorá neguje Kafkovu smrť a poskytuje mu ďalšie roky života uprostred dramatického 20. storočia. Za tento „darovaný“ život však „zaplatí“ zabudnutím na svoju literárnu minulosť a vystupuje ako „homo novus“. Milan Richter pracuje s faktom, že Kafka testamentárne prikázal svojmu priateľovi Maxovi Brodovi, aby spálil všetky jeho rukopisy, čo ten, ako je známe, neurobil. V Richterovej verzii ich však naozaj spáli. Kafka sa dostane do Argentíny, kde sa prejavuje celkom inak ako v Prahe, odhadzuje ostych a získa si oveľa mladšiu ženu, s ktorou sa po pätnástich rokoch – vlastne nevedno, prečo – pod iným menom znova objaví v Prahe, a to v najnevhodnejšom okamihu, keď zaniká Československo a na obzore je holokaust. M. Richter šikovne využíva prístupné a vcelku známe historické fakty, pričom sa fiktívna osobnosť Franza Kafku ocitá uprostred tohto diania. Dostáva sa do Terezína, ale toto peklo prežije. Paradoxne sa jeho skutočné peripetie začínajú až po vojne . Keď sa mu odoprie povolenie vycestovať späť do Argentíny, ocitá sa vo vyšetrovacej väzbe ako imperialistický špión a sionista. Ďalšími zastávkami na Kafkovej „novej“ životnej ceste sú pamätné roky 1956 a 1961, ktoré strávi v Prahe.
Kým prvá spomínaná Richterova hra Z Kafkovho Pekloraja je skôr svetonázorovou diskusiou, v prípade Kafkovho druhého života ide o plnokrvnú a farbistú divadelnú produkciu. Je to fikcia na pozadí historických faktov, ale pri tom hrajú významnú úlohu aj protagonistove predstavy a sny. Postavy sú zväčša fiktívne; autor zakomponúva do hry aj ľudí, ktorí sú mu blízki, najmä Slovenku Eriku uväznenú v Terezíne a „zjavujúcu“ sa potom aj vo vízii.
Možno sa autor usiloval vtesnať do hry až priveľa historického a iného materiálu, jednotlivé scény sú možno príliš kusé a celá hra môže pôsobiť ako labyrint. Jej vnímanie si vyžaduje pripraveného, dobre informovaného vnímateľa.
Aj tak túto hru prijímam a rád by som jej dožičil dlhší javiskový život. Význam Richterových textov vidím vo viacerých aspektoch:
Po prvé je to téma – nikto na Slovensku a málokto inde sa takto vážne vo forme dramatických textov zaoberal kafkovskou problematikou, hoci samotné dramatizácie Kafkových diel sa dávno stali súčasťou kultúrneho života.
Po druhé nie je zanedbateľné, že tieto texty vznikli práve na Slovensku a ich aktualita sa na pozadí určitých tendencií v spoločnosti iba umocňuje.
Po tretie preskúmal Milan Richter aj takto možnosti „biografickej“ drámy.
Preto tieto texty pokladám za závažné a inšpirujúce.
Ladislav Šimon
(prispevok odznel na stretnutí KNS 22. februára 2017)