Batorova_Krcmery

Anton Baláž: Povedz slovo čisté

Na programe stretnutia KNS 25. októbra 2015 bolo aj predstavenie tohto Balážovho nového románu. Svoj pohľad na dielo predstavili literárna vedkyňa Mária Bátorová a básnik a prozaik Rudolf Dobiáš .

Husle zavesené privysoko

Po knihách „Hana“ od Pavla Taussiga a „...až pod čiernu zem“ od Kornela Földváriho prichádza z pera A. Baláža na knižný trhkniha o neslávnych rokoch päťdesiatych a zároveň o posledných rokoch života (1949 – 1955) Štefana Krčméryho„Povedz slovo čisté“ (LIC 2017). Rozsah 493 strán napĺňa 35 kapitol, dokumentárna príloha, ukážky rukopisu spisovateľa a celé znenie strojopisom, o oboch autoroch, komentáre a poďakovanie.

Len mimoriadne nadaný a invenčný autor dokáže z najhorších čias slovenskej histórie- z 50tych rokov vyťažiť to najlepšie, nezamlčať nič a napriek tomu nahliadať z mnohých strán, vyvážiť hulvátstvo a rôzne stupidity zvráteného politického systému psychológiou postáv, ktorá ukazuje viacnásobnú životnú normalitu osobných profilov postáv, skutočný stav spoločnosti v reálnej existencii ich myšlienok a činov. Práve autorská skúsenosť podobných 70. rokov konsolidácie stvorila túto „mäkkú“, dojímavú diferencovanosť, vyvažovanie času absurdít poukazom na beh normálneho života bez toho, aby čokoľvek z politického tlaku autor vynechal či zamlčal, ba naopak, dojímavé sú práve deje a činy, ktoré svedčia o statočnosti a charaktere ľudí (reálnych postáv) v tých najnebezpečnejších politických časoch, keď na Slovensku nešlo len o obmedzenie slobody, ale o skúsenosť strašných justičných vrážd.

Román Povedz slovo čisté je komponovaný ako zložitá románová štruktúra, v ktorej sa kontextualizujú mnohé deje a prvky sujetovej výstavby. Autorský rozprávač sa v dvoch tretinách strieda s denníkovou formou ošetrujúcej lekárky Orlovskej. Je to román psychologicko-sociologický. Zámerne uvádzame toto poradie zdanlivo proti sebe idúcich sémantických charakteristík. Silná psychologická rovina je daná najmä svetom ideí, myšlienkovými pochodmi hlavnej postavy -- Š. Krčméryho, ktoré zveruje najskôr lístkom, potom štandardnému papieru, ale aj denníkovou formou ošetrujúcej lekárky Orlovskej, aj vnútornými monológmi ďalšieho ku Krčmérymu paralelného protagonistu, študenta Jakuba, najmä topografiou životopisu autobiografickej postavy (s licenciou posunu rokov konsolidácie), ktorého skúsenostisú zvnútornené, podané často ako vnútorný monológ. K nemu sú priradené diferencované typy spolužiakov, najmä tristný osud Ruda Drobného, priateľky z detstva LotkyLaššákovej, ale aj osud Eržikinho otca, ktorý sa vráti z ruského zajatia, a tak sa osudy súvisiace s politickým násilím na Slovensku dostanú do paralely s osudmi ľudí v Maďarsku, alebo pokračujú, ako vyvezené mníšky, v Čechách. Zvnútornené a komentované sú aj skúsenosti riaditeľa psychiatrickej liečebne

MUDr. Karola Matulaya, zakladateľa slovenskej psychiatrie a evanjelického kňaza Jána Petríka, profesora na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte.

Sociologická rovina je v románe podporená tematizovaním spoločensko-politických procesov na viacerých úrovniach: od zázemia dedinskej society na Ponitrí (jedináčik Jakub, jeho matka a otec, chudobná Lotka, dedinská katolícka fara) alebo prostredie reštaurácie- pivárne Jakubovho strýka, cez internátne prostredie Suvoráku, Horského parku, fakultného života po opis Justičáku. Tu sa striedajú pomerne krátke autorské opisy prostredia s jeho intenzívnymi reflexiami očami postáv. Komplexné a veľmi sugestívne je prostredie pezinskej psychiatrickej liečebne. Rozdielnosť autorského spracovania v týchto rôznych prostrediach, nazdávame sa, nesúvisí len s autobiografiou v prvom prípade a biografiou v druhom. Je možné sa domnievať, že posledné roky osudu Krčméryho boli súvisle napísané skôr.

Topografia je faktografická v názvoch autentická a taktiež prostredie univerzity, zastúpené autentickými menami ľudí, ktorí tvorili kolorit literárnej vedy, žurnalistiky, Slovenskej akadémie vied a univerzitných štúdií, redakcií atď. To všetko s autentickými charakteristikami spoločenskovedných lapsusov a počiatkov znižovania kvality literárnovedného výskumu na Slovensku, keď kolega kolegovi odporúča nečítať pôvodné diela (aby si nedajbože niečo vlastné a zaujímavé o nich nepomyslel), ale čítať len to, čo už bolo o nich publikovanéa od toho sa neodkláňať. Z tohto vzniklo zmnožovanie toho istého balastu, ktoré, žiaľ, často pretrváva dodnes. Sú tu službičkujúci politruciliterárnych kruhov ako súdruh Breťa, alebo Ján Rob Poničan, ale aj slávne mená ako A. Matuška v doslove ku Krčméryho dielu, aj Dominik Tatarka so svojimi budovateľskými románmi. Baláž tu spomína Prvý a druhý úder, ale román, ktorý mal svietiť ako príklad metódy socialistického realizmu Drevená dedina od F. Hečka z toho istého roku nespomína... (?)

Topografia ťažiskového protagonistu Štefana Krčméryho, ktorý svojou tichou a činorodou existenciou nastavuje zrkadlo všetkému ostatnému je autentická. V komentároch sa autor zmieňuje o tom, že si viackrát bol pozrieť liečebňu v Pezinku a podľa archívov vedel aj porovnať, čo bolo pôvodné, z času, keď Krčméry tam bol. Celé okolie liečebne – starý park – je dodnes pôvodné a bolo v tom čase podľa liečebnej koncepcie riaditeľa MUDr. Matulaya, zakladateľa slovenskej psychiatrie, súčasťou liečebného procesu – pacienti mohli chodiť von a pracovať na čerstvom vzduchu alebo v skleníku. Krčméry nepracoval manuálne, o to viac však duševne. Ako liečený pacient si mohol dovoliť „kázanie z pňa“ ako to nazval Ján Petrík, keď to prvýkrát zažil. Krčméry ako kňaz, ktorý toto povolanie opustil kvôli práci „na roli národnej“ v medzivojnovom období, si to vyčítal. No on práve patrí azda k prvej a k poslednej najvzdelanejšej generácii slovenskej inteligencie (štúdium v Paríži a v Prahe, okrem niekoľkých živých klasické jazyky ako gréčtina, hebrejčina, latinčina, prirodzene hudba, komponovanie a hra na husle, bohoslužobných a časových piesní, napríklad vianočných). Kombinácia teológie a klasického humanistického vzdelania mu umožňovala komplexný pohľad aj na literárnu históriu, antropologický prístup, ktorý dodnes v našich humanitných vedách prekrýva štrukturalizmus. Kvalitné vzdelanie umožňovalo Krčmérymu aj v podmienkach liečebne, teda bez knižnice, napísať minimálne dva spisy- Venček psychiatrický a Psychiatria slovenská, okrem toho preklady piesní z bibličtiny atď. Každodenne vysvetľoval časti Biblie a kázal podľa počasia- v parku stojac na pni alebo vo vnútri liečebne zhromaždeným pacientom. Skrátka robil, čo v danej chvíli mal a mohol, čo nazývame žité kresťanstvo. Svoje husle si nechal zavesiť tak vysoko, aby na ne nedočiahol, lebo hra na nich ho príliš rozrušovala. Boli v prílišnom protiklade k dobe a aj podmienkam, v ktorých žil.Pseudonym KrčméryhoJánJesom upomína na odpoveď Jána Krstiteľa na otázku: „Kto si ty?“ „Ja nie som Mesiáš“. „Si Eliáš?“ „Nie som.“(Evanjelium Ján I, 19). Krčméry sa tu stotožňuje s Jánom Krstiteľom, ktorý len pripravoval cestu Pánovi, „Je hlas volajúceho na púšti“.

V súvislosti s týmto pobytom Krčméryho sa v retrospektíve, ale aj v konšpiratívnych komunistických správach štb, ktorá zachytí ďakovný list Krčmérymu z Izraela, objavujú informácie o pobyte v Nitre, kde bol istý čas už chorý so svojou matkou a stretával sa s nitrianskymi intelektuálmi, rabínom a študentami nitrianskej ješivy, ktorým sa venoval. Pod láskavým dohľadom prof. Matulaya, cez ktorého rodinu (ako aj rodinu lekárky Orlovskej) sa dá nazrieť aj do vtedajších bratislavských intelektuálnych kruhovsa duchovný život v liečebni neuplatňoval len cez Krčméryho, ale aj cez mníšky, ktoré sa starali o detských pacientov, navštevovali bohoslužby atď. V čase pezinského pobytu vyšli aj zväzky výberu z Krčméryho diela. Jedna z najdojímavejších scén románu sa týka práve odovzdania tohto zväzku autorovi. Delegácia pozostáva z A. Plávku, I. Kupca a P. Bunčáka a stretá sa s autorom v pracovni riaditeľaMatulaya. Prítomná je aj dr.Orlovská, ošetrujúca lekárka Krčméryho. Pri odovzdaní niekto z delegácie začne tichúčko spievať pieseň Hojže, Bože, jak to bolí... báseň, ktorú A. Sládkovič napísal po neúspechu revolúcie 1848 a zhudobnil ju Krčméryho starý otec Augustín HorislavKrčméry. Podobné scény vypovedajú o stave slovenských vydavateľstiev a zastúpení našich intelektuálov v nich.

Part okolo profesora a evanjelického farára Jána Petríka informuje o stave evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v 50. rokoch, o jeho rodinnom živote a úsiliach, kvôli ktorým navštívil aj Krčméryho. V tomto parte románu sa dopĺňali archívy a vedomosti autora monografie o Krčmérym s predošlým životopisným románom o slovenskom filozofovi Jánovi Lajčiakovi (pasáž o Knihe proroka Ezechiela, ktorá bola podkladom francúzskej dizertácie filozofa).

V románe A. Baláža ide v podstate o vzťah duchovna a matriálna, premietnutý do konkrétnych životov postáv. Všetok naratívny arzenál, počnúc psychologickými úvahami a zdôvodneniami až k názvom kapitol je v znamení duchovna. Zapojenie iného plánu- paralelná biografia začínajúceho študenta Jakuba v tomto duchovnom rozmere pokračuje (Jakubova matka, farár v ich obci, účasť študentov na bohoslužbách a najmä vnútorný vývin pod vplyvom pobytu na VŠ, neurobia síce z Jakuba hrdinu (jeho postoje sú dosť vlažné, uhýbavé, čo si aj sám uvedomuje, najviac pri procese s Rudom Drobným) umožňujú však vidieť Krčméryho osud zvonka, v reláciách skutočného manipulovaného diania.

Rozsiahlejšia časť interpretácie knihy by sa mala venovať erotike, sexu, ktorý je pomerne intenzívnou a zvláštnou oblasťou nielen mimo liečebne v radoch mladých študentov, ale je to všeobecný element, tristný aj v živote Štefana Krčméryho, ktorého prózy stoja na „ruvaní dvoch duší“, na tenzii Černobog -- Belbog ako je to v torze poviedky o Jánovi Silvánovi.

V Krčméryho diele treba podčiarknuť súvis všetkého so všetkým, presvedčenie, že niet budúcnosti bez minulosti, že život je zmysluplná chiméra – Kristus. Časté sú však aj pocity márnosti. V tejto všeobsiahlosti globálneho univerza, v existencii tragického subjektu, žijúceho z predstavy ideálu, ale aj v potencii priestoru, ktorý vytvára pocit ničotnosti pre tvorbu ideálov, v tejto logickej a vôbec nie zmätenej súčinnosti všetkých častí univerza, spočíva autorská filozofia jeho próz. Svet Bohom stvorený, ale zároveň ustavične sa tvoriaci (naturanaturant). Náboženský dualizmus (Belbog a Černobog), s tým súvisiaci dualizmus etický, antropologický dualizmus (v Silvánovi), všetky vznikajú z monistického názoru („Belbog stvoril si Černoboga“) a ústia do spontánneho princípu „pan“, ktorý má takisto monistickú podstatu, do panteizmu Spinozovho typu, do presvedčenia, že časť môže byť svetom a svet môže byť v časti. (Tieto charakteristiky sú uvedené v štúdii o Š. Krčmérym Medzi ideálom a ničotou z r.1992. Podľa nej sa nazýva celý výber z esejí a štúdií z roku 2014 od autorky recenzie).

Mária Bátorová

Tichý apoštol Štefan Krčméry

Anton Baláž sa nám pred piatimi rokmi predstavil dielom Prehovor Ezechiel (2012), v ktorom čitateľom priblížil život a dielo kňaza, literáta, prvého slovenského kulturológa, človeka európskej úrovne a kritika vtedajšej slovenskej spoločnosti Jána Lajčiaka (1875-1918). Nebyť Balážovho tvorivého skutku možno by sme si na tohto učeného muža ani nespomenuli. Podobne je to aj s jeho zatiaľ ostatnou knihou Povedz slovo čisté, v ktorom sa odvážil vstúpiť do prostredia psychicky narušených ľudí, aby v ňom znovuobjavil a v istom slova zmysle aj rehabilitoval veľkého muža slovenskej literatúry a kultúry, kňaza, básnika, prozaika, literárneho historika i kritika, tajomníka Matice slovenskej, redaktora a publicistu , Štefana Krčméryho (1892-1955). Iste ho k napísaniu spomínanej knihy inšpirovalo Krčméryho jubileum - 125 rokov od jeho narodenia.

Baláž aj týmto dielom potvrdil, že jeho príbehy „vždy smerovali k tomu, aby čitateľa nielen pobavili, ale aj poučili, aby mu ukázali svet, v ktorom musia žiť a že len na nich záleží, aký obsah svojmu životu dajú.“ Vo svojom diele Povedz slovo čisté sprítomnil pobyt Štefana Krčméryho v Psychiatrickom ústave v Pezinku-Cajle, kde spisovateľ strávil posledných päť rokov svojho života. Zomrel 17.2.1955 na následky choroby, ktorá ho postihla ešte ako tridsaťtriročného.

Sotva si vieme predstaviť, koľko úsilia a času stálo autora, kým zhromaždil dostatok dokumentárneho materiálu, aby sa mohol pustiť do naskicovania literárneho portrétu Štefana Krčméryho a doby, v ktorej dožíval svoj pohnutý život. Cez denník ošetrujúcej lekárky Júlie Orlovskej využil príležitosť priblížiť čitateľovi prostredie liečebne, osobnosť riaditeľa ústavu psychiatra profesora Karola Matulaya, špecifiká terapie psychicky chorých pacientov a najmä špecifiká Krčméryho liečby, lebo tá sa podstatne líšila od terapie väčšiny pacientov. Takisto pacient Krčméry svojím správaním sa, svojou nezhasínajúcou tvorivou energiou sa diametrálne líšil od ostatných psychicky narušených mužov i žien. Doktorka Orlovská sa svojmu pacientovi venuje s úctou a neúnavnou trpezlivosťou, Krčméryho životopis jej umožnil dôverne poznať osobnosť kňaza, básnika a prekladateľa biblických textov z Tranovského spevníka, ktorý chodí s Bibliou v ruke do nemocničného parku, aby tam svojím spolupacientom, medzi ktorými nechýbajú alkoholici a prostitútky, čítal Listy apoštolov. Krčméryho v Pezinku hospitalizovali v r. 1950, čiže po tzv. Víťaznom februári, a preto napr. jeho čítanie Listu apoštola Pavla Titovi z dubového pňa parku, urobí v miestnej straníckej bunke nečakaný rozruch. Vieme, že Josif Broz Tito, juhoslovanský prezident spôsobil rozkol medzi Juhosláviou a socialistickým táborom. V tom čase Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave sa pod redakčným dozorom Gabriela Rapoša, neskôr Júliusa Paštéku pustí do vydávania Krčméryho Vybraných spisov. V Psychiatrickom ústave ho navštívia jeho literárni kolegovia Ivan Kupec a Pavol Bunčák, Andrej Plávka mu priniesol čerstvý výtlačok prvého zväzku tohto výberu. Vtedy spisovateľ už mal svoj kútik – pracovňu, v ktorej vo chvíľach jasnej mysle pracuje. Má veľa tvorivých plánov, ich realizácia ho očividne vyčerpáva, ale zásluhou pozornosti lekárov a sestier (aj rehoľných) ani jeden ním popísaný lístok sa nestratí. Lístky sprvu odovzdávali Krčméryho dcére doktorke Szoldovej, neskôr redaktorovi v SVKL Rapošovi. Baláž v histórii liečebne nájde aj správu o pobyte partizánky, spisovateľky a lekárky Hely Volanskej. Tá po procese s Rudolfom Slánskym a spoločníkmi odišla z Prahy na Slovensko. Zrejme hrôza, ktorú v citlivých mysliach vyvolal proces so „sionistami“ , sa v nej premenila na strach. Aj keď rodné meno Hely Volanskej - Chaja Wolfowitz - poznal málokto, rozhodla sa, hoci s podlomeným zdravím odísť z Prahy, kde v tých rokoch kvitli šibenice a ponúkla svoje vedomosti detskej lekárky psychiatrickej liečebni v zabudnutom kúte Slovenska.

Ani Evanjelická cirkev a.v. na Krčméryho nezabúda. Farár v Modre-Kráľovej a profesor na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Ján Petrík, Krčméryho spoluprekladateľ textov z biblickej češtiny do slovenčiny, je jeho častým spoločníkom.

Denník doktorky Orlovskej je pre Baláža interiérom príbehu Štefana Krčméryho. Našiel v ňom bohatý zdroj informácií o prvej modernej psychiatrickej liečebne na Slovensku, o jej zakladateľovi profesorovi Karolovi Matulayovi, o psychických chorobách a moderných liečebných postupoch, o živote pacientov za zamrežovanými oknami, o práci ich ošetrovateliek – rehoľných sestier

Postava Jakuba, čerstvého vysokoškoláka, poslucháča na Filozofickej fakulte, odbor slovenčina a literárna veda, ktorému Baláž v primeranej miere prepožičal svoj vlastný životopis , k Jakubovmu veku pridal deväť rokov, aby mu umožnil nazrieť do exteriéru sveta, stať sa svedkom, ktorý okomentuje a zaznamená udalosti päťdesiatych rokov. Procesy s tzv. triednymi nepriateľmi sú v Čechách i na Slovensku na dennom poriadku, proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami je na spadnutie. Jakuba prekvapí zatknutie spolužiaka Ruda Drobného a politický proces, v ktorom ho odsúdia na vysoký trest. Štátna bezpečnosť a„štátnobezpečnostné šetrenia“ neobídu ani Psychiatrický ústav v Pezinku-Cajle. O pacientov sa zatiaľ starajú rehoľné sestry, tie sa vyhli vyvezeniu do Čiech. Po rehoľníkoch, katolíckych biskupoch sa záujem ŠTB preniesol aj na Evanjelickú cirkev a. v. V Bratislave od februára 1952 do septembra 1952 väznili farára ECAV Jozefa Juráša, tajomníka Združenia evanjelickej mládeže, ktorý sa po polročnom študijnom pobyte v USA vrátil na Slovensko a pri štátnobezpečnom šetrení sa bezúspešne pokúsili zlomiť ho, chceli, aby sa priznal sa k špionáži. Po ôsmich mesiacoch psychického i fyzického nátlaku ho v septembri 1952 - chorého - prepustili z väzby. (Pre zaujímavosť uvediem, že až o 10 rokov neskôr, v r. 1962 sa im podarilo odsúdiť ho na 13 rokov väzenia za údajnú velezradnú činnosť. Časť z tých rokov si Juráš „odsedel“ vo Valdiciach.)

Rok 1953 je pre Evanjelickú cirkev a.v. zlomový. Premiestnenie Evanjelickej a. v. Bohosloveckej fakulty z Bratislavy do Modry, obmedzovanie činnosti ECAV, aj ochabnutie vydavateľskej činnosti Tranoscia, boli viditeľnými znakmi útlaku cirkevného života slovenských evanjelikov a.v. Pre dokreslenie atmosféry doby a života spoločnosti Jakub komentuje administratívne zmeny i „prevracanie kabátov“ na filozofickej fakulte, aj odsúvanie významných literátov ( Brtáňa, Felixa, Šmatláka , Paštéku a i.) na vedľajšiu koľaj a naopak- posilnenie pozície ideológa Breťa T. v cenzorskom postavení. Ženský pracovný tábor v blízkych Želiezovciach, kam súdy posielali politické delikventky z Čiech i zo Slovenska, bol zďaleka viditeľnou stigmou na tvári spoločnosti budujúcej komunizmus. Tieto a podobné fakty pomohli autorovi načrtnúť neradostný obraz života každodenného.

Štefan Krčméry zomrel vo februári 1955. Pohreb sa uskutočnil v Slovenskom národnom divadle a pochovali ho na Evanjelickom cintoríne v Bratislave.

Na záver by som chcel poznamenať, že kniha Povedz slovo čisté - vzhľadom na množstvo v nej uplatnených dokumentárnych údajov- je nielen literárnym svedectvom o posledných rokoch života Štefana Krčméryho v Psychiatrickom ústave v Pezinku, ale najmä je svedectvom o dobe, ktorá sa pokúsila ukradnúť človeku dušu.

Rudolf Dobiáš