Gajto Gazdanov: Večer u Claire
(Bratislava: Európa, prel. Eva Maliti Fraňová, 111 s.)
Autor, ktorého darmo by sme hľadali v Slovníku ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů (Praha : nakladatelství LIBRI 2001), hoci slovník vznikol pod vedením prof. Iva Pospíšila, známeho svojou dôkladnosťou a presnosťou. Patrí k autorom, ktorí v čase revolučných rokov z Ruska emigrovali (D. Merežkovskij, J. Nabokov, I. Bunin a ďalší). Z doslovu prekladateľky sa dozvedáme, že mal osetské korene, nebol teda čistokrvný Rus, ale jeho tvorba nesporne prináleží do ruskej literatúry. Jeho otcom bol Bappi Gazdanty, matkou Mária Abaciaty, ktorá pochádzala z aristokratickej rodiny. Obidvaja mali osetský pôvod, občas medzi sebou aj hovorili po osetsky, ale keďže žili v ruskom prostredí, syna nenaučili rodnú reč. Z tohto dôvodu bol Gajto Gazdanov všade „cudzí“, dokonca aj na Kaukaze, lebo nevedel po osetsky a s dedom sa dorozumieval s pomocou tlmočníka. Napriek tomu, alebo práve preto je nesmierne zaujímavým autorom, o čom nás presviedča aj novela Večer u Claire.
Už z názvu vyplýva, že ženská hlavná postava má francúzsky pôvod. Vzťah medzi rozprávačom (Nikolaj Sosedov) a Clair sa rozvíja v ruskom prostredí, hlavne v kúpeľnom meste Kislovods. Z hľadiska štruktúry je však kompozícia diela stavaná na porušení linearity príbehu, lebo začiatok sa odohráva 10 rokov po opustení rodnej vlasti – Ruska. Záver je z vojenského prostredia, lebo Koľa slúži ako vojak v Bielej garde a bojuje proti červenoarmejcom. Po víťaznom postupe komunistov na Kryme opúšťa Rusko a usadzuje sa po Istanbule a bulharskom Šumene v Paríži. Tam sa znovu stretáva s Claire, a to je začiatok novely. Následok sa stáva východiskom, francúzske cudzie prostredie pokračovaním príbehu, ktorý nie je ukončený, ani naplnený telesnou láskou v ruskom prostredí. Poznáme tento postup z niektorých detektívok, ale aj v slovenskej próze sa vyskytuje (Anton Hykisch: Milujte káľovnú).
Stretnutie je vyvrcholením, ale aj začiatkom na rozvedenie života hlavnej postavy v Rusku a pozostáva zo spomienok a pútavých epizód (historiek), ktoré sú opísané majstrovsky, s veľkou dávkou umeleckej invencie. Tie vyvolávajú umelecký zážitok a zároveň sú aj poučné. Ako to býva v ruskej literatúre, neraz sú postavy výnimočné, bizarné a nanajvýš neštandardné. Prevláda tu zvláštnosť ako estetická kategória rozpracovaná kedysi Györgyom Lukácsom. Za všetky príklady aspoň jeden: takýmto typom je strýko Vitalij, otcov brat. Upútava pozornosť hlavne zvláštnym pohľadom na život, ale aj na predpokladaný vývoj spoločnosti počas revolúcie. Stretáva sa s ním v Kislovodsku, kde obyčajne trávi leto. „Strýko Vitalij vždy na každého nadával a všetko kritizoval...“ – charakterizuje ho rozprávač (autor). Takýchto bizarných postáv v ruskej literatúre je núrekom, sú obyčajne aj filozofmi, v tomto prípade je Vitalij aj prognostikom:
„Rusko,“ vravel, „vstupuje do úseku roľníckej etapy dejín, sila je v sedliakovi a sedliak bojuje v červenej armáde.“ A bieli – ako opovržlivo poznamenal Vitalij, nemali ani bojový romantizmus, ktorý by mohol pôsobiť príťažlivo, biela armáda je armádou meštiakov a polointeligentov. „Bojujú v nej kokainisti, blázni, jazdeckí dôstojníci, neprirodzení ako prostitútky,“ ostro hovoril Vitalij, „neúspešní karieristi a feldvébli v generálskej hodnosti. (s. 70)
A to všetko pred vstupom synovca Nikolaja medzi bielogvardejcov. Prirodzene, to je iba číre konštatovanie možnej budúcnosti, lebo zároveň tvrdí, že červení vrhajú Rusko do takého chaosu, v akom nebolo od čias cára Alexeja Michajloviča. Nakoniec sa lúči so svojím synovcom s perspektívou, že sa už nikdy nestretnú:
Buď ťa zabijú, alebo odmašíruješ niekam do čerta, alebo sa nedočkám tvojho návratu a zomriem prirodzenou smrťou. Všetko je v rovnakej miere možné. (s. 73).
Z troch možností sa splnila tá druhá: po beznádejnom boji a rozpade armády bielogvardejcov rozprávač (hlavný hrdina) skutočne „odmašíruje niekam do čerta“, presnejšie do Francúzska. A tam sa znovu stretáva so svojou láskou – Claire. Tá láska v ruských podmienkach sa však nevyvíja úplne ideálne, ba text odkrýva aj ruskú zaostalosť oproti elegancii Francúzov. Keď Claire predstavuje Koľu svojej matke, ona celý ich vzťah odbíja po francúzsky s poznámkou na adresu ruského mladíka slovami: Neviem, prečo stále pozývaš mladičkov, ako tento tu, čo má špinavú, rozopnutú košeľu a nevie sa správať.
Epizódy, malé, ale nesmierne pútavé príbehy sú silnou stránkou tejto novely, je ich neúrekom a všetky majú pevné miesto v štruktúre textu. Hádam práve táto stránka príbehu upútala pozornosť aj Maxima Gorkého, ktorý ho nestihol vydať v Sovietskom zväze, lebo v roku 1936 zomiera. Pokiaľ vieme, nezomrel ani on prirodzenou smrťou, hoci dodnes nie je jednoznačne potvrdené, že „bol s veľkou pravdepodobnosťou usmrtený lekárskymi zásahmi na pokyn svojho údajného priateľa Stalina“ (Kasack, W.: Slovník ruské literatury 20. století, Praha 2000, s. 164). Citát pochádza zo slovníka Iva Pospíšila a jeho kolektívu (2001).
Porovnávanie jeho diel s prózou Vladimíra Nabokova je asi trošku nadsadené, hoci sa porovnáva skôr raná tvorba neskoršieho postmoderného autora s literárnymi dielami Gazdanova. Asi by sme ho mohli prirovnať potom aj s Ivanom Buninom, prvým ruským autorom, ktorý sa stal nositeľom Nobelovej ceny za literatúru (1933). Obidvaja emigrovali takmer z rovnakých príčin a obidvaja sa usadili vo Francúzsku. K revolúcii tiež mali rovnaký vzťah, hoci Bunin poznal predovšetkým brutálne vyčínanie červenoarmejcov a bolševikov, Gazdanov zase mal skúsenosti z bojov s nimi.
Podstata novely Večer u Claire spočíva v detailnom líčení, ako sa z pokojného života na ruskom vidieku postupne prechádza do obdobia revolúcie, navyše – ako strýko Vitalij správne predpovedá – do obdobia chaosu. Ten pokojný život však tiež nie je vykreslený idylicky, bez konfliktov. Rozprávač sa zameriava na stratu otca, aj na obdobie smútku matky po smrti otca. Matky, ktorá dobre ovláda nemecký a francúzsky jazyk, je inteligentná, sčítaná, skrátka, disponuje náležitou kultúrnosťou, vzdelaním. Aj vývoj chlapca od útleho veku až do odchodu z Ruska je podaný nesmierne zaujímavo. Rozvíjajúca sa láska ku Claire tvorí takpovediac dominantnú časť príbehu. Aj tento príbeh pozostáva z malých epizód, minipríbehov, prebúdzania sa vzťahu domorodca s cudzinkou. Hoci – ako sme na to už poukázali – aj domorodec má v krvi gény cudzieho pôvodu.
Novela čitateľa môže zaujať aj tým, že je zasadená do kaukazského prostredia, občas aj do divokej prírody, ktorú dospievajúci rozprávač akoby iba spoznával. Ale aj epizódy z poznávania prírody majú svoju zvláštnu atmosféru, neraz aj poučné či prekvapivé časti. Možno v tejto súvislosti spomenúť tarantulu a jej boj s mravcami alebo na sťahujúce sa potkany, ktoré akoby vo vojenských šíkoch utekali pred nebezpečenstvom.
Záverom treba spomenúť, že preklad je dobre zvládnutý, výborne sa číta. Má však aj svoje osobitosti. Jednou z nich je ponechanie replík vo francúzštine a preložené pod čiarou. Pred rokmi, keď sa vytvárala nová prekladateľská norma, tieto riešenia zavrhla. Cudzie výpovede v domácom jazyku sa mali nejakým spôsobom riešiť hľadaním vhodnej náhrady v preberajúcej kultúre (v cieľovom jazyku). Zdá sa, že toto pôvodné riešenie je vhodnejšie na vyvolávanie primeranej atmosféry, ako tzv. naturalizácia za každú cenu. Myslím tu predovšetkým na teóriu, presadzovanú v 70. rokoch minulého storočia Antonom Popovičom a ďalšími teoretikmi či dokonca praktikmi umeleckého prekladu.
Záverom ešte raz musím spomenúť výborný doslov na konci knihy, lebo Gajto Gazdanov je autorom, ktorý nie je známy slovenskému čitateľovi, dokonca ani v ruskej literatúre nie je ešte stále pevne zakotvený, hoci jeho Večer u Claire je nielen dobrou lektúrou, ale aj umelecky a esteticky pôsobivým dielom.
Tibor Žilka
(Kritická reflexia o knihe Gajta Gazdanova v preklade Evy Maliti-Fraňovej odznela na klubovom stretnutí v januári 2018)