Simon_Milcak

Vážne slovo do diskusie o lyrike

(Marián Milčák : TESERAKT, vyd. Modrý Peter, Levoča, 44. zväzok edície Mušľa)

Deviata lyrická kniha Mariána Milčáka (1960) Teserakt obsahuje 37 kratších i dlhších básní v próze, ktoré spája „hyperkocka“ ako metafora existencie. Sám pojem „teserakt“ sa vyskytuje tak v geometrii, ako aj v oblasti výpočtovej techniky, teda v „digitálnom“ svete. M. Milčák však svojím lyrickým gestom dáva tomuto pojmu ešte aj iné a ďalšie rozmery – filozofické, estetické i, takpovediac, čisto lyrické. Milčákov lyrizmus vyviera z hľadania súvislostí medzi jednotlivými „bodmi“ existencie. Jeho obraz sveta je triezvy až skeptický, ako to dokázal už v predchádzajúcich knihách, naposledy v zbierke Hra s hadmi (2O14); už podľa jej názvu je ľudská existencia nielen dramatická, ale aj riziková. V tomto zmysle je nová knižka pokračovaním predchádzajúcej, ale na druhej strane predstavuje aj nový stupeň „lyrickej existencie“. Autor tu – ako v hyperkocke – vlastné zážitky a skúsenosti nazbierané počas už skoro šesťdesiatročného života prepája s esenciálnymi poznatkami čerpanými najmä z literatúry. „Teserakt“ je v tomto zmysle hypertext, ku ktorému akosi organicky patrí aj intertextualita.

Napríklad v texte vado mori, dekompozícia ide o alúziu na tému pripravenosti na smrť, ako ju vnímali a podávali od 13. storočia muži oplakávajúci svoju smrť. Iste ide o podstatnú tému, ale slovo „dekompozícia“ ju problematizuje a v rade asociácií sa odráža aj jedinečnosť, s akou k nej autor pristupuje:

„... aké nejasnosti? každý bod odráža vesmír, ó nestálosť substancií, ich prerod na udalosti. konštruktér v úžase hľadí za seba, čo včera jedol, ani papier neznesie všetko...“

I keď autor hľadí na svet skepticky, to neznamená, že ho zľahčuje či nebodaj odmieta. Patetické (a viackrát sa v knihe opakujúce) „ó“ signalizuje, že v autorovom lyrickom repertoári funguje ako lyrické gesto aj úžas.

Cudzojazyčný nadpis uvedeného textu zrejme nemá funkciu jednoducho komplikovať jeho vnímanie, ale skôr máme dojem, že autor nás núti zamyslieť sa a „vstúpiť“ do seba i s pomocou toho, čo ľudstvo nazhromaždilo v existenciálnych – a dramatických – situáciách.

Tézy, ktoré pri tom formuluje, sú akoby (často radikálnou) previerkou, ktorou môžeme alebo by sme sa aspoň mali pokúsiť merať každodennú súčasnosť, hoci autorovi je celkom cudzie poúčanie, a to, čo robí, by sme mohli nazvať skôr vyjadrením obáv.

„Svet je iný , ako sa nám javí,“ je východiskovou formuláciou textu, ktorý okrem iného hovorí o „kvíliacich“ podobenstvách. „Doplnkom“ k nemu je nasledujúci text wignerov priateľ o dvoch verziách reality v rovnakom čase; tu sa lyrika akoby dotýka kvantovej fyziky. Prírodovedný fakt nadobúda lyrický podtext i rozmer.

V iných textoch sa autor odvoláva na antickú tradíciu a na antické „skutočnosti“. Ak však antický Teiresias tvrdí, že „ľudia našli záľubu v skresľovaní, sú príliš vzdialení od božského sveta ideí. Princípom tohto sveta sa stala nespoľahlivosť“, je nám jasné, že sa tu kriticky hovorí o našej prítomnosti a o jej podobe. „Prepletenie“ časnosti a večnosti patrí k znakom Milčákovho lyrického gesta. Okrem iného vyťažil z toho jedinečné obrazy, ktoré si treba opakovať a nestačí jedno čítanie.

Aj v tejto knihe sa objavuje – od Zbigniewa Herberta „požičaná“ – postava pána Cogita, ktorý problematizuje aj predtým povedané. Aj mytológia môže byť a možno často býva zásterkou na zakrytie neodpustiteľných priestupkov (práve tak ako ideológia):

„ako pod vplyvom alkoholu zveriť konštanty prírody náhode, len kvôli vzniku mytológie a vedy stvoriť a opustiť bezbrannú nahú bytosť, ktorá ho poprie, dá ho popraviť a sama sa nazve človekom.“

Pán Cogito je okrem iného autoštylizáciou dovoľujúcou autorovi vyjadriť napríklad pochybnosti:

„cogito sa bojí bľabotu, vlastných nezrozumiteľných táranín, nakoniec pokľakne, pozrie na horiaci knôt sviečky a pripraví si prvú vetu. znovu odkašliava, otvorí zápisník, nazrie do poznámok...“

M. Milčák však akoby opúšťal konkrétnu predmetnosť slovenskej poézie a akoby sa prikláňal k „novej abstrakcii“, ktorá však pri bližšom pohľade nemusí byť menej konkrétna ako lyrické formulácie bazírujúce na „jemných“ zmyslových vnemoch. Vynára sa otázka, či tu nejde o nové prepojenie techniky (resp. vedy) s poéziou, a teda aj o novú syntézu, ako to signalizuje už titul Milčákovej zbierky. Určite tu zohráva úlohu skutočnosť, že dnešná veda sa dotýka hlbinných vrstiev ľudskej existencie podobne ako „hölderlinovská“ lyrika, ktorej je Marián Milčák obdivovateľom a azda aj pokračovateľom. Otázkou zostáva, ako sa lyrika znáša s digitálnym svetom. Ak na túto otázku odpovieme kladne, otvárajú sa nám nové otázky, ktoré – ako dokázal autor – sa dajú poeticky tematizovať. Iste to nie je „naivná“ lyrika, ale skôr súhrn v podstate premyslených reflexií.

V prípade tejto knižky ide o básne v próze, ktoré sú však výrazne rytmizované (zdá sa, že prevláda staccato „úderného“ daktylského rytmu , ktorý je v zdanlivom rozpore s „triezvymi“ a aj na prvý pohľad logickými formuláciami, neskrývajúcimi, ale skôr prízvukujúcimi paradoxy súčasného sveta). V jednom texte sa využíva aliterácia ako tvárny prostriedok, ktorý akoby vnútorne súvisel s hyperkockou. To, že sa v texte všetky slová uvádzajú začiatočnou spoluhláskou „l“, má síce aj pragmatický aspekt (o Milčákovi je známe, že sa narodil a žije v Levoči), ale takisto ako ostatné texty tejto kompozície napomáha fixovaniu modelu mnohostennej superkocky. Tým vlastne problematizuje lineárny obraz sveta, asi tak, ako je to v texte bergman, tystnaden o legendárnom švédskom režisérovi:

„v jeho očiach však ako jastraby hniezdili pochybnosti, ráno veril, večer neveril, pravdu nehľadal v skutočnosti, ale vo fikcii...“

Hoci sa na prvý pohľad zdá, že autor ponúka odpovede, nie je to tak alebo nie je to celkom tak. Skôr sa stretávame s existenciálne naliehavými otázkami. Tie vytvárajú obraz sveta, ktorý sa neobmedzuje na model, ale kalkuluje s jedinečnosťou („sme bytosti plné paradoxov“, píše autor). Teda sme to i ono vo vymeranom čase.

Tým sa dovršuje Milčákov kompletný obraz sveta, ale kompletný neznamená rovnaký. Aj obraz sveta sa mení.

Nová knižka Mariána Milčáka prináša podľa môjho názoru zrelú poéziu, a patrí k tomu najlepšiemu, čo v slovenskej literatúre v poslednom období vzniklo.

Tvar prítomnej knižky umocňujú aj ilustrácie Vlasty Žákovej a typografická úprava Jakuba Milčáka a Erika Jakuba Grocha. Je to dobrá, ale aj pekná knižka.

Ladislav Šimon