Ramonizmus a jeho ohlas v slovenskej literatúre: Ramón Gómez de la Serna – Ivan Horváth
Príspevok o knihe Renáty Bojničanovej odznel na stretnutí KNS v septembri 2017.
Kniha doc. PhDr. Renáty Bojničanovej, PhD. vychádza z teoretických intencií porovnávacej literárnej vedy a sústreďuje sa na konkrétnu problematiku hľadania súvislostí v dielach španielskeho iniciátora avantgardnej literatúry Ramóna Gómeza de la Sernu a súdobého slovenského spisovateľa Ivana Horvátha.
Ako vysvetľuje autorka v úvode svojej práce, na myšlienku výskumu možných súvislostí ju priviedla nápadná zhoda v názve titulov diel Nepravdepodobný doktor Gómeza de la Sernu a Nepravdepodobný advokát zamýšľanej zbierky próz Ivana Horvátha, ktorú napokon nezrealizoval, ďalej zmienka Ivana Horvátha v novele Zločin neživých vecí o tom, že Ramón Gómez de la Serna bol jeho učiteľom. Výraznú podobnosť so Sernovou poetikou si autorka uvedomila už pri prvom zbežnom čítaní Horváthových noviel. Stanovila si za cieľ dokázať alebo vyvrátiť hypotézu, podľa ktorej Ivan Horváth koncipoval svoje novely podľa modelu Sernových próz, čím si stanovila širšie zameraný cieľ spočívajúci vo výskume medziliterárnych vzťahov európskych literatúr medzivojnového obdobia na príklade literárneho diela týchto dvoch autorov, ktorý zároveň označila ako výskum zameraný na literárne kontakty definované ako genetické (D. Ďurišin) a ako vzťah centra a periférie.
Jej postup pri odhaľovaní týchto súvislostí spočíva v sérii logických postupných krokov. Vychádza z analýzy autorskej poetiky Ramóna Gómeza de la Sernu, tak ako ich prezentoval vo svojich teoretických prácach, pričom sa venuje objasneniu pojmu „ramonizmu“, originálneho avantgardného prúdu, ktorý je v slovenskej literárnej vede málo známy. Za prínosné pre slovenskú literárnu vedu možno považovať aj kapitoly, v ktorých sa autorka venuje objasneniu podstaty a vývinu „gregérie“, „gregeristického štýlu“ a „gregeristického žánru“, a to nielen v súvislosti s dielom Ramóna Gómeza de la Sernu, ale aj v súvislosti s nachádzaním „gregeristického štýlu“ v diele Ivana Horvátha. Dôslednou textovou analýzou, podloženou konkrétnymi ukážkami z próz Ivana Horvátha a Ramóna Gómeza de la Sernu v jej vlastnom preklade sa jej podarilo dokázať, že Ivan Horváth skutočne využil ramonistický vzorec a myšlienku „nepravdepodobnej vedy“ v koncepte zamýšľanej zbierky i keď na jej realizáciu rezignoval. Dokazovanie založené na textovej analýze vedúce k odhaleniu typologických súvislostí medzi textami oboch autorov Renáta Bojničanová uzatvára vysvetlením vonkajších okolností, ktoré vytvorili základný predpoklad takéhoto vplyvu a ktoré spadajú do kategórie genetických súvislostí.
Prepojenie španielskej medzivojnovej avantgardnej literatúry na slovenskú literatúru cez sprostredkovateľskú funkciu francúzskeho kultúrneho prostredia iba dokazuje, že európska literatúra tvorila a tvorí jeden celok, v ktorom sú národné literatúry v neprestajnom vzájomnom kontakte a tieto kontakty zohrávajú významnú úlohu v oblasti prekladovej literatúry. Týka sa to aj rozličných foriemm tvorivého spracovania literárnych inšpirácií, ako je to v prípade Ivana Horvátha a jeho nadväzovania na experimentálnu tvorbu Gómeza de la Sernu. Za jeden z najdôležitejších výsledkov tejto porovnávacej analýzy autorka označuje zrekonštruovanie „správneho poradia“ Horváthových advokátskych próz, a tým pádom zrekonštruovanie koherentného celku, ktorý pôvodne mali tvoriť a ktorý nazýva „románom-cyklom“. Ide o zaujímavé zistenie, ktorého akceptácia môže vzbudiť polemické reakcie, čoho je si autorka vedomá. Jej argumenty na podporu toho, že Ivan Horváth mal v úmysle napísať avantgardný román a napísal ho, hoci nezostavil, však vyznievajú presvedčivo.
Na záver možno konštatovať, že pôvodnú myšlienku, ktorú autorka predstavila na medzinárodnej konferencii Kabinetu Dionýza Ďurišina „Premeny poetiky novely 20. storočia v krajinách strednej Európy/Európy vôbec“, ktorá sa konala v novembri 2013 na Univerzite Komenského v Bratislave a ktorej som bola vedeckou garantkou v rámci výskumného projektu KEGA „Komparatistické štúdie Kabinetu Dionýza Ďurišina“, sa jej podarilo doviesť do podoby seriózne koncipovanej vedeckej monografie.
Mária Bátorová