Nedožitá deväťdesiatka Jána Johanidesa
18. augusta tohto roku by sa náš významný prozaik Ján Johanides dožil 90 rokov. Keď sa 5.júna 2008 po ťažkej chorobe pobral na večnosť, väčšina slovenskej verejnosti si vari ani neuvedomila, akého vzácneho umelca a človeka v ňom stratila. Johanides už štyri a pol desaťročia obohacoval slovenskú literatúru hlbokými a originálnymi románmi, novelami, poviedkami a esejami, vďaka ktorým sa stal jedným z najbystrejších svedkov a kritikov svojich čias.
Knižne debutoval v roku 1963 poviedkovou zbierkou Súkromie, ktorá priniesla do našej literatúry nové tóny. Na jednej strane síce nadviazala na násilne prerušenú niť modernej slovenskej prózy medzivojnového obdobia, no zároveň obohatila jej estetiku o impulzy z vrcholnej svetovej literatúry,
Zomrela Kveta Dašková (23. 8. 1935 v Piešťany - 27. 12. 2021 Miloslavov)
Domom sa rozlieha teplé svetlo, je zakúrené, Pipo veselo poskakuje na poličke, mačička Bodka a psík Dorinka driemu schúlené do veľkého klbka. O všetko je postarané. Bytosti, ktoré prišli do blízkosti tohto domu vytvorili bezpečie. Nikto neostáva sám, prozreteľnosť pozná všetky naše cesty. Už netreba ani rozlíšiť, či sa príbehy dejú v realite knižných dejov, alebo sú v dimenzii skutočného života...
Chlapec z Kysúc, môj priateľ Miro Cipár
Na počiatku bolo slovo Milana Resutíka, keď mi v nedeľu 7. novembra telefonoval, že Miro Cipár je v nemocnici a je na tom zle. A na druhý deň médiá oznámili, že v pondelok 8. novembra nás opustil maliar, grafik, sochár, dizajnér, ilustrátor Miroslav Cipár.
Cipár je pravdepodobne najvšestrannejší slovenský výtvarník. Narodil sa v 8. januára 1935, na kopci Semeteš v obci Vysoká nad Kysucou. Študoval na Pedagogickej fakulte jazyk slovenský a výtvarnú výchovu, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave...
Zomrel profesor Anton Uherík
Nech Ti svieti svetlo jasné, drahý Tónko Uherík
Už len v paralelnom svete predstáv budeme posedávať v kaviarni na námestí, za mlčanlivej účasti hrdinských bojovníkov, chrániacich mier a naše nekonečné rozhovory. Poštovou ulicou bude poletovať zlatisté lístie. Jesennou hmlou a ospalo sa predierajúcimi lúčmi slnka ráno o 10.00 zavonia káva. Budeme sedieť na terase, lebo jesenný chlad nám v paralelnom svete príjemne ovieva tváre...
Naša pani Klára
K storočnici spisovateľky Kláry Jarunkovej
Patrila k zakladajúcim členkám Klubu nezávislých spisovateľov a spolu s Milanom Rúfusom, Petrom Karvašom, mladšími členmi Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom či Pavlom Vilikovským boli celou literárnou obcou vnímaní ako osobnosti, ktoré už mali trvalé miesto v dejinách modernej slovenskej literatúry – a tvorivá autorská nezávislosť bola emblematickým znakom ich tvorby. 28. apríla by sa Klára Jarunková dožila storočnice a Slovenské pohľady si ju v čísle 4/1922 pripomenuli spomienkovými textami Otakara Kořínka, Tomáša Janovica, Ondreja Sliackeho...
Anton Baláž: Večný pokoj, Vilko
Slovenský literárny vedec, prekladateľ a básnik Viliam Turčány zomrel 10. mája 2021 vo veku 93 rokov.
Správa o Vilkovom odchode na večnosť ma zastihla v Bratislava, v Literárnom informačnom centre, na mojom dlhoročnom odbornom pracovisku. Práve v „licke“ som sa v roku 2003 stal redaktorom dvojzväzkového výberu z literárnovedného a prekladateľského diela Viliama Turčányho. Vyšlo v reprezentačnej knižnej podobe pod názvom Cestami poézie I. Za obraznosťou básnictva, Cestami poézie II. Pri domácich prameňoch. Na vydanie rozsiahleho výberu nám poskytol štedrú dotáciu Rudolf Chmel ako minister kultúry SR.
Ján Zambor: Tvorca impozantného diela
Za Viliamom Turčánym
Uprostred jari obnovujúcej zdroje básnikov sa lúčime s významnou osobnosťou slovenskej básnickej kultúry Viliamom Turčánym, ktorý od nás v požehnanom veku 93 rokov v tichosti 10. mája odišiel.
Spájal v sebe praktika a teoretika, pôvodného básnika, prekladateľa poézie a literárneho vedca. Každá z týchto zložiek jeho tvorby je významná a stačila by na jeden produktívny život. Jeho život bol naplnený neúnavnou prácou na diele. Je impozantné. A dodajme, že súčasníkmi ťažko obsiahnuteľné. Začínal ako trnavský gymnazista básňami a prekladmi poézie klasického strihu. Spolu s Vojtechom Mihálikom a Miroslavom Válkom...
Zomrel Július Vanovič
25. decembra 2020 nás vo veku 85 rokov navždy opustil Július Vanovič. Táto ohromujúca správa bola ako blesk pod vianočnou oblohou. Čas narodenia Božieho syna je časom otvoreného neba. Bola ti vybratá táto príležitosť, drahý Julo. Tvoj priateľ Roman Berger ťa predišiel o tri dni. V lete mi písal, že na to obdobie na Palisádach spomína ako na rozprávku.
Vidím teraz aj ja ten rozprávkovo silný príbeh so všetkým, čo Život prináša aj odnáša na miesto, odkiaľ sneží jemný sneh Bytia.
Posielam prianie, nech sa ocitneš v blízkosti svetla Najvyššieho, kde už nebudeš musieť strážiť princípy spravodlivosti, pravdy a múdrosti. Boj dobrý si dobojoval, mier sa v tebe rozhosťoval už dlhšiu dobu a dozreté ovocie, ktorého strom si urputne sadil a obraňoval v búrkach života tu zotrvá s nami.
Zostaň v svetle tej nádhernej vianočnej hviezdy v blaženom pokoji.
Letmé spomienky / za Jánom Beňom
V náročnosti dnešných dní som sa oneskorene dostala k smutnej správe o tom, že nás opustil Janko Beňo. Zabolela ma, spomenula som si, aký to bol zaujímavý, živý človek, dychtivý a nepokojný, vždy pripravený poznávať nové (v literatúre), zaujať postoj, vysloviť sa (v diskusiách, recenziách). A tiež otvorený kritik rôznych neduhov, v 90. rokoch pri náhodných stretnutiach na ulici svojím úsmevným spôsobom vykladal, ako bojuje s negatívnymi javmi na Ministerstve kultúry. Bolo to sympatické. Na Klube nezávislých v radoch medzi kolegami obvykle čnela jeho výrečná tvár...
Za Jánom Beňom
S obavami i nádejou sme v Klube nezávislých spisovateľov sledovali statočný zápas nášho dlhoročného kolegu Jána Beňa s ťažkou chorobu, ktorej nakoniec podľahol v utorok 8. decembra 2020 v ružinovskej nemocnici v Bratislave. Ján Beňo patrí k zakladajúcim členom Klubu nezávislých spisovateľov. Vstúpil do klubu už ako známy a uznávaný prozaik, autor desiatok diel určených mladému čitateľovi, v ktorých priniesol autentický a literárne príťažlivý pohľad na dospievanie jeho generácie v období druhej svetovej vojny, diela, z ktorých stále aktuálne zaznieva téma zraniteľnosti dieťaťa vo vojnových...
Za Pavlom Vilikovským
Vo veku 78 rokov zomrel 10. februára 2020 prozaik, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský. Patril k silnej generácii spisovateľov, ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy. Patril k zakladateľom Klubu nezávislých spisovateľov a našim klubovým kolegom bol takmer dve desaťročia. Väčšina jeho próz, ktoré vydal po roku 1990 sa stali predmetom našich diskusií. Jeho reakciou na zaslúžené slová chvály nad jeho brilantnými prozaickými výkonmi bol zväčša len trocha rozpačitý úsmev a sotva počuteľné, akoby hanblivé poďakovanie, že sme mu opäť a opäť venovali kritickú pozornosť, navyše sme mu udelili i viacero výročných cien či sme ho navrhli na Cenu AOSS.
Za prof. PhDr. Zuzanou Bakošovou Hlavenkovou, PhD. (28. 6. 1947 – 28. 10. 2019)
Na naše klubové stretnutia vždy prichádzala usmiata, elegantná a ak išlo o témy blízke jej srdcu, diskutovala a kládla vecné i znepokojivé otázky. Posledný raz prišla medzi nás celkom nedávno – na klubové stretnutie 22. októbra – plná síl a optimizmu. Nik z nás nepredpokladal, že už sa s ňou viac nestretneme. Nečakane nás opustila v pondelok 28. októbra 2019 vo večerných hodinách a okrem hlbokého smútku nám v srdciach zostalo aj veľké prázdno a veľa otázok, na ktoré by nám pomohla odpovedať. Sme však veľmi hrdí na to, že patrila do Klubu nezávislých spisovateľov. Predstavila sa u nás nielen ako teatrologička, ale aj ako poetka. Naposledy čítala...
Za Dušanom Mitanom
Tragickým odchodom Dušana Mitanu stratila slovenská literatúra jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej modernej a postmodernej prózy za posledné polstoročie. Veľkú pozornosť vzbudil už svojím debutom Psie dni, v ktorom výrazne naznačil, aké prvky okrem prirodzeného rozprávačského talentu bude vytrvalo používať – magickosť, pocity absurdity, rebelantstvo nekonformných hrdinov, nesúhlasné alúzie na existujúci spoločenský systém. Nasledovali ďalšie nemenej úspešné knihy – novela Patagónia, zbierka próz Nočné správy, román Koniec hry. V týchto prózach potvrdil popri výnimočne a netradične komponovaných prvkoch v rozvíjaní často bizarného deja aj neúnavné hľadačstvo pravdy, v ktorom pokračoval aj v ďalších svojich obsiahlejších prózach ako boli Hľadanie strateného autora a Návrat Krista. Obsiahol v nich pozoruhodné množstvo tém, problémov a súvislostí, spojených so základnými otázkami ľudského bytia.
Dušan Mitana bol aktívnym členom Klubu nezávislých spisovateľov najmä v 90-tych rokoch minulého storočia. Jeho miesto v slovenskej literatúre zostane trvale nezastupiteľné. Česť jeho pamiatke!
Jozef Špaček
Odišiel od nás Oleg Pastier.
Keď sme s Olegom Pastierom v januári 2017 elektronicky korešpondovali o mandeľštamovskom zväzku, ktorý potom vyšiel v jeho vydavateľstve, mejlu dal názov Osip, Osip. Je to vlastne účinná elegická báseň-názov, účastná k básnikovmu tragickému osudu. Osip Mandeľštam po rokoch stalinského prenasledovania zahynul v pracovnom tábore.
Teraz sa mi vzhľadom na Olegov viacročný zápas s chorobou a jeho predčasný odchod žiada písať Oleg, Oleg. Odišiel po trápení, ktoré sa striedalo aj s nádejnými mesiacmi. Z Nového Baru znova prichádzal do Bratislavy, 8. júna 2017 sme sa stretli na besede s Mihalkovičovcami v Modre. Choroba však prepukla znova. Podstupoval ďalšie liečebné procedúry, neopúšťal sa, pracoval, keď a dokedy to bolo možné...
Lúčime sa s Jozefom Bžochom
Vo štvrtok 18. januára 2018 sa o 11. hod v bratislavskom krematórium rozlúčime s jedným z našich vzácnych zakladateľov - literárnym kritikom, esejistom, publicistom, prekladateľom a predovšetkým s našim veľmi váženým a milým klubovým kolegom Jozefom Bžochom. Iba „nedávno“ – takmer presne pred rokom 24. januára 2017 - sme sa s ním stretli na slávnostnom laudátiu k jeho vzácnemu životnému jubileu – deväťdesiatym narodeninám. Hold mu prišlo zložiť veľa našich starších i mladších členov. Oficiálne slová vďaky za jeho plodný profesionálny život vtedy odzneli od Rudolfa Chmela, Vladimíra Petríka a Antona Baláža. Boli však plné pochopenia nielen pre jeho literárnovedné a literárnokritické pôsobenie na našej scéne, ale aj pre ťažké životné peripetie, ktoré šťastne prekonal.
Pohreb ako návšteva
Reflexia rozlúčky s Jozefom Marušiakom (22. 11. 1932 – 7. 1. 2018)
Ak sa zúčastňujeme pohrebu, je to smutná situácia, pretože ide o stratu bezprostrednej blízkosti navždy, ak ide o veľmi blízkeho človeka, ale aj o stratu ďalších výborných prekladov z ruštiny a poľštiny a aj o stratu možnej podpory slušnosti a korektnosti na odborných a spisovateľských fórach – ak ide konkrétne o slávnosť rozlúčky s kolegom a priateľom Jozefom Marušiakom.
Zvyčajné rozdelenie On – zosnulý – tam a my – živí – tu, akoby na druhej strane, sa pri tejto rozlúčke nekonalo. Keď vstupujeme, z reproduktorov sa rinie pesnička našich mladých liet Krajina posedlá tmou... rytmicky a odľahčene, akoby sa smutná obradná sieň premenila na príjemný priestor intímneho stretnutia, akoby tu vedľa nás kráčal Jozef a usmieval sa tým zvláštnym spôsobom, akoby sám pre seba, a predsa nás bral pod pazuchu a viedol akoby do svojho priestoru. Následne si, keďže sme tu väčšinou ľudia „od slova“, uvedomujeme význam slov piesne, celú tú skepsu, ktorú Suchý a Šlitr do piesne vložili...
Za Jozefom Marušiakom
Krátko po začiatku nového roka – 7. januára 2018 nás navždy opustil náš dlhoročný kolega, jeden zo zakladajúcich členov Klubu nezávislých spisovateľov, vydavateľský redaktor a prekladateľ Jozef Marušiak. Naposledy sa s ním rozlúčime v stredu 10. januára o 17. 00 hod. v bratislavskom krematóriu.
Po skončení štúdia pracoval Jozef Marušiak iba rok na Katedre slovenského jazyka a literatúry FFUK a smeroval do vydavateľstiev Tatran a Slovenský spisovateľ, kde sa mohol realizovať ako vzdelanec podieľajúci sa na výbere, skvalitňovaní a zušľachťovaní nových literárnych textov. Stal sa tiež na tri roky vedeckým ašpirantom Ústavu slovenskej literatúry SAV, aby si zvýšil svoju odbornú reputáciu, redaktorskú i vlastnú prekladateľskú a mohol obsiahnuť komplexnejšiu oblasť domácej i ruskej a poľskej literatúry, z ktorých najmä tá posledná sa stala jeho mnohoročnou doménou pri výbere a prekladaní pre slovenského čitateľa.
Za Vladimírom Petríkom
S literárnym historikom a kritikom Vladimírom Petríkom sme sa rozlúčili 24. novembra o 14.00 h vo Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej ulici v Bratislave.Odišiel od nás 19. 11. vo veku 88 rokov. Vedeli sme, že to raz príde. Uvedomila som si to zreteľne asi pred mesiacom, keď slabulinkým hlasom čítal svoj referát na septembrovom sstretnutí Klubu nezávislých spisovateľov o najnovšom diele Pavla Vilikovského. Miestnosť Galérie Artotéky sa nachádza pod strechou na druhom poschodí, kam ešte vyšiel. Hoci ho od istého času obklopovalo už ticho, lebo máločo počul, referát bol, ako vždy, brilantný. Denne sledoval, čo nové sa deje na literárnej scéne, v literárnej vede a obci a rád sa k tomu vyjadroval...
Za Jánom Štepitom
Z Oravy prišla pred niekoľkými dňami smutná správa, že v žilinskej nemocnici 8. júna 2017 zomrel náš dlhoročný člen Ján Štepita.
Oravská Trstená, liptovská Pribylina i náš Klub nezávislých spisovateľov sa tak lúčia s dlhoročným pedagógom, významným kultúrnym pracovníkom, rodákom i horlivým členom, spisovateľom, ktorého bibliografia sa rokmi rozčlenila do celého radu žánrových i subžánrových zložiek. Kto by si myslel, že so svojimi dvoma knihami – Poviedky neskorého leta a Muž s drozdom na pleci – je iba oneskoreným debutantom, náramne by sa mýlil. Ján Štepita, štyridsaťdva rokov pôsobiaci ako profesor i riaditeľ trstenského gymnázia, sa dávno stal plnohodnotným spisovateľom. Veľa rokov sa realizoval v časopisoch, v košickom, banskobystrickom i bratislavskom rozhlase i v televízii. Ak vynecháme jeho autorské začiatky, môžeme spomenúť vysielané i publikované poviedky, dvadsaťštyri rozhlasových hier z rokov 1980 až 2008, niekoľko televíznych inscenácií i dve uverejnené drámy. A za zmienku určite stojí desať cien, ktorí získal predovšetkým za rozhlasové hry...
Za Jurajom Andričíkom
Básnik, prekladateľ a bývalý dlhoročný člen Klubu nezávislých spisovateľov Juraj Andričík zomrel v Košiciach 29. januára 2017 vo veku nedožitých osemdemdesiatich rokov. Narodil sa 28. 4. 1937 v Bežovciach, v roku 1955 maturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Sobranciach a po ročnom pôsobení na odbornej škole v rodisku odišiel v roku 1956 do Prahy, kde absolvoval štúdium na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry. Po návrate na Slovensko pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Sobranciach a v Humennom a od roku 1983 sa jeho trvalým profesionálnym pôsobiskom stala literárno-dramatická redakcia košického rozhlasu. Jeho básnika a prekladateľská tvorba začala vznikať od sedemdesiatych rokov. O nej aj Jurajovi Andričíkovi ako dlhoročnom priateľovi je nasledujúcu pietna spomienka klubového kolegu Jána Zambora. Pohreb Juraja Andričíka sa bude konať 3. februára 2017 o 14. 00 hod. na Verejnom cintoríne v Košiciach.
Za Lacom Ballekom
Bolo to 25. októbra 2013. Vtedy som sa naposledy stretol s Lacom Ballekom. Šahanské gymnáziá - slovenské i maďarské - oslavovali 100. výročie vzniku. V súčasnosti najznámejší Šahan ako absolvent slovenského gymnázia možno naposledy vystupoval na verejnosti s krásnym, rétoricky dokonalým prejavom, plným emócií, vzdávaním vďaky za nezabudnuteľné študentské roky a holdu svojskej atmosfére mestečka na hranici. Nevyzeral dobre, aj spomínal, že nie je zdravý, ale jeho slová ožiarili veľkú sálu bývalého župného domu. Priam esteticky a umelecky pôsobilo jeho vystúpenie. A potom sme sa stretli znovu v štvorici ako bývalí spolužiaci. O literatúre nepadlo ani slovo. Šahania staršej generácie pri takýchto stretnutiach majú iba jednu tému. Spomienky na mladé roky sa vždy točia okolo futbalovej lopty. Ani v ten októbrový deň to nebolo inak.
Pokračovanie
Bolo to 25. októbra 2013. Vtedy som sa naposledy stretol s Lacom Ballekom. Šahanské gymnáziá - slovenské i maďarské - oslavovali 100. výročie vzniku. V súčasnosti najznámejší Šahan ako absolvent slovenského gymnázia možno naposledy vystupoval na verejnosti s krásnym, rétoricky dokonalým prejavom, plným emócií, vzdávaním vďaky za nezabudnuteľné študentské roky a holdu svojskej atmosfére mestečka na hranici. Nevyzeral dobre, aj spomínal, že nie je zdravý, ale jeho slová ožiarili veľkú sálu bývalého župného domu. Priam esteticky a umelecky pôsobilo jeho vystúpenie. A potom sme sa stretli znovu v štvorici ako bývalí spolužiaci. O literatúre nepadlo ani slovo. Šahania staršej generácie pri takýchto stretnutiach majú iba jednu tému. Spomienky na mladé roky sa vždy točia okolo futbalovej lopty. Ani v ten októbrový deň to nebolo inak.
Pokračovanie
