O NOVEJ KNIHE JOZEFA ŠPAČKA
(Odznelo na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov 28. 3. 2018 v Bratislave)
Jozef Špaček: Pascalov tieň
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2017
Náš kolega a skúsený autor Jozef Špaček v uplynulom roku obohatil svoju osobnú bibliografiu a slovenskú prózu o čitateľsky pútavú knihu poviedok Pascalov tieň. Akýmsi mottom diela je krátky náčrt biografie v názve uvedeného francúzskeho fyzika, matematika a filozofa. Pascal sa v istom štádiu svojho krátkeho života (zomrel tridsaťdeväťročný) uchýlil do kláštora a už sa venoval len duchovným veciam, mysliteľstvu, filozofii, pričom ovplyvnil renesančné uvažovanie. Viedol svár medzi racionálnym a iracionálnym rozmerom bytia – a v tom zrejme treba hľadať prepojenie na Špačkove prózy.
Život spisovateľa Jozefa Špačka je nerozlučne spätý so Skalicou a skalickým regiónom. V meste s bohatými kultúrnymi tradíciami sa narodil, žije v ňom – ako vieme – dodnes a tu až do odchodu na dôchodok pracoval ako pedagóg, učiteľ slovenčiny, ruštiny a estetiky na gymnáziu. (Výnimku tvorí len asi ročné pôsobenie vo funkcii riaditeľa Záhorského múzea.) Tieto biografické súvislosti uvádzam preto, lebo sa odzrkadľujú vo viacerých Špačkových knihách a výrazne aj v tej, ktorá je predmetom mojej úvahy. V poviedkach Pascalovho tieňa sa Skalica buď priamo pomenúva, alebo ju možno určiť podľa rôznych regionálnych miestopisných názvov, napr.: Líščiny, Hurbánek, Splávek atď.
Atmosféru jedinečného západoslovenského regiónu autor vytvára aj častým opisom vinohradov, búd v nich, práce v ňom, rozhovormi postáv o dorábaní vína, jeho kvalite a samozrejme tiež pasážami, v ktorých sa víno umiernene alebo aj neumiernene popíja. V poviedke Kentaur, prestupná stanica sa mestečko, v ktorom sa príbeh odohráva, nazýva Zákolie, ale za ním tiež môžeme vytušiť Skalicu, keďže sa tu spomína vodná nádrž Mlynky. Špecifiká a svojráz Skalice a regiónu zohrávajú v Špačkových poviedka svoju úlohu, ale dôrazne musím upozorniť, že vonkoncom nejde o dajaký folklorizujúci typ prózy alebo nejaké etnografické črty, na aké sme zvyknutí pri tzv. regionálnych autoroch. Špaček takýto regionalizmus ďaleko presahuje, i keď niekoľko dialógov v nárečí predstavuje skvelé obohatenie textu, najmä v poviedke Stevenson na Záhorí. Autorove prózy smerujú k zachyteniu psychiky jednotlivca v istých zložitejších životných situáciách, v niektorých prípadoch tak trocha osudových, v čase istého vyhorenia či krízy.
Ak som naznačil isté jemné biografické súvislosti, spomenúť treba i skutočnosť, že väčšina jeho hrdinov sú stredoškolskí učitelia, postavy teda pochádzajú zo sociálneho, pracovného prostredia, ktoré autor dôverne pozná a je preňho zdrojom inšpirácie. Teraz však treba zasa zdôrazniť, že nejde o dajaké banálne príbehy o členoch pedagogického zboru či zo zborovne. Tvorca vstupuje skôr do súkromia, do intimity jednotlivca, v ktorého živote sa odzrkadľujú aj spoločenské súvislosti.
V knihe Pascalov tieň je jedenásť próz, ktoré autor rozdelil do dvoch častí. Prvá, ktorú nazval kentauri.sk, obsahuje deväť poviedok, druhá s názvom Oni a ony, dva dlhšie texty, ktoré vzhľadom na ich väčšiu fabulačnú rozvetvenosť môžeme pokladať za novely.
Štyri z deviatich poviedok prvej časti majú v názve slovo kentaur. Prirodzene, čo len trocha vnímavému čitateľovi nemôže ujsť zvuková podobnosť tejto lexémy so slovom kantor. Učitelia či stredoškolskí profesori sú tu neraz aj priamo označení ako kentauri. Napr. už spomenutá poviedka Kentaur, prestupná stanica sa začína takto: „Niekedy sa aj kentaurovia dopracujú k závažnému životnému rozhodnutiu až po dlhej a zrelej úvahe. K takémuto kroku dospel svojho času aj Arnold Krivička, stredoškolský vyučujúci geografie a chémie v Zákolí...“ (s. 48). (Za zmienku tiež stojí plurál kentaurovia, hoci spisovný tvar by mal byť kentauri.)
Kentauri sú mytologické bytosti, ktoré „stvorila“ raná grécka antika (vyskytujú sa potom aj v rímskej). Podľa mytológie sa zrodili z nevhodného, neprimeraného sexuálneho styku jedného z titanov s kobylou, odtiaľ je ich napoly ľudská, napoly konská podoba. Boli vraj divokí, suroví, voči ľuďom nepriateľskí – z tejto charakteristiky sa vymykajú iba jednotlivci. Sú symbolom chaosu a nespútanej vášne. V Špačkovej knihe môžu stredoškoláci vnímať svojich profesorov ako nepriateľských kentaurov (teda aj ako „vykopávky“). Niektorí Špačkovi kantori – kentauri sú tak trochu chaotickí a podliehajú aj vášni – napr. v poviedke Ťažká diagnóza „kentaur znalý dejín, materinského jazyka i latinčiny“ (s. 15) Gabriel Smolka podlieha nekontrolovateľnej čitateľskej vášni.
Podľa mytológie sa neskôr aspoň časť kentaurov trochu umravnila a tvorila bujarý sprievod boha Dionýzosa (čiže Bakchusa). Ten bol údajne objaviteľom viníc a bol bohom vína. Tadiaľto potom symbolika kentaurov v Špačekovej knihe smeruje práve k vínu a vinohradom, tak častou navštevovaným jeho hrdinami, milovníkmi dobrého hroznového moku.
V Slovníku slovenských spisovateľov od autorského kolektívu, ktorý viedol Valér Mikula, som našiel v hesle ŠPAČEK Jozef takúto úvodnú charakteristiku: „... prozaik a literárny kritik. Vo svojej poetike kombinuje prvky opisného a psychologického realizmu s fantazijnou kreativitou a mystifikáciou histórie.“ (Autorom hesla je Ladislav Čúzy.) Domnievam sa, že táto definícia je výstižná – a vo veľkej miere platí aj na knihu Pascalov tieň. Jej prózy sa dajú čítať realisticky – teda na spôsob „toto sa naozaj mohlo stať“, ale náročnejšieho či diskurzívneho čitateľa nesklamú, poteší ho práve vynikajúce narábanie s fikciou, uvedomí si, že má dočinenie s autorom bohatej predstavivosti, disponujúcim schopnosťou domýšľať a vytvárať to, čo sa dnes odborne nazýva fikčné svety. A je tu ešte rozmer, ktorý už uvedená definícia nepomenúva, lebo sa týka tejto novej autorovej knihy: Realistický spôsob podania celkom organicky dopĺňa či ozvláštňuje jeden z výrazných postupov postmoderny – využívanie odkazov na iné literárne diela, čiže intertextualita alias medzitextové nadväzovanie. V žiadnom prípade však nejde o dajaké „násilné“ zaraďovanie sa do prúdu postmoderny, ale tento postup sa tu rozvíja v intenciách logiky tematického plánu textu a výstavby postavy. Na princípe medzitextového nadväzovania je vybudovaná aj úvodná poviedka Kentaur v pasci čítaniek, intertextualita je jej konštitutívny prvkom. V úvodných pasážach sa tu o hrdinovi píše: „Viktorovi Murkovi po určitom čase jeho pedagogického pôsobenia začali byť podozrivé určité texty v gymnaziálnych čítankách“ (s. 11). Učiteľ postupne zisťuje, že takmer v každom texte čítanky je niečo, čo môže vyvolať (a aj vyvoláva) nenáležitú reakciu študentov, znevážiť dielo a zosmiešniť autora v ich očiach, iniciovať nevhodné sexuálne či vulgárne predstavy stredoškolákov. Napr. verše z básne Sama Chalupku Kráľovohoľská: „Boh do krivdy hromom, / a junák guľami“ (s. 12). Prirodzene, isté sémantické súvislosti tejto poviedky sa otvárajú pred tým čitateľom, ktorý pozná texty, z ktorých sa cituje, resp. na ktoré sú tu alúzie, pred neznalým čitateľom zostanú neodhalené – to je princíp intertextuality.
Intertextualita je výrazne prítomná aj v nasledujúcej poviedke Ťažká diagnóza. Spomínajú sa tu napr. Vajanský a Škultéty, ale aj Jo Nesbø, Stig Larsson – autor slávnej detektívne trilógie Milénium, na ktorú sa priamo odkazuje, zabudnúť nesmieme na Updikovho Kentaura, ďalej sa objavujú mená Faulkner, Márquez, Švantner atď. A dôležitý je tiež Kafka!
Podobne autor v poviedke Stevenson na Záhorí odkazuje na R. Slobodu (a nielen naňho), a to už tým, že svojho hrdinu označuje ako sedliaka, hoci zjavne ide o vzdelanca, intelektuála – opäť „kentaura“, stredoškolského profesora. (Pripomínam, že Sloboda v esejistickom románe Krv hovorí o sebe ako o gazdovi.) Domnievam sa, že za touto postavou sa ukrýva samotný autor (a jej spomenutý priateľ pomenovaný ako Grafik by mohol byť ďalší Skaličan, básnik Miro Brück, ktorý pracuje v miestnom podniku Grafobal). A, milí priatelia, kolegyne a kolegovia, je tu aj naše vážené spoločenstvo – Klub nezávislých spisovateľov. Na potvrdenie tejto skutočnosti odcitujem kúsok zo s. 91: „Referát o knihe jeho priateľa –prozaika bol na úrovni, patrične analytický, možno trochu dlhý. Malo by sa dohodnúť, aby sa autori zasvätených myšlienok vmestili do dvoch strán textu... Aj výčitky voči dodržiavaniu historickej presnosti a úcte voči faktom boli kultivované, namieste. Len reakcia večne nespokojného literárneho vedca, esejistu a memoáristu v jednej osobe nebola primeraná, zdá sa, že sa dokáže rozčúliť aj pri akejkoľvek minimálnej poznámke k danej téme, ktorá mu nie je pochuti! No uznávať život a tvorbu prozaika s toľkými výhradami, aké predniesol, to už nebolo celkom v poriadku! Ale čo už s ním...“ Môžeme si domýšľať, kto je tým nepomenovaným literárnym vedcom...
Pripúšťam, niekomu sa môže zdať, že tých odkazov, alúzií a citátov je v celej Špačkovej knihe až priveľa. Mne neprekážali – dobre som sa na nich bavil.
Prózy Pascalovho tieňa sa vyznačujú zaujímavými zápletkami a majú otvorené konce, teda ponechávajú priestor na domýšľanie – povedal by som, že v nich niet ani vety navyše. Niektorý čitateľ, pravda, môže byť aj sklamaný... Napr. z takéhoto záveru poviedky Ťažká diagnóza (s. 28): „Pozrela sa konečne na druhú stranu postele a nemohla uveriť svojim očiam, čo tam uvidela.“ Ja predpokladám, že tam žena uzrela dajakú novú, premenenú podobu svojho manžela zaťaženého literatúrou, keďže v rozhovore manželskej dvojice sa spomína oná kafkovská premena človeka na chrobáka.
Niektorého čitateľa možno autor roztrpčí, lebo sa nedozvie, ako sa skončil konflikt medzi stredoškolským učiteľom Arnoldom Krivičkom a mafiánskym otcom jeho nepodareného žiaka Dohňanského v poviedke Kentaur, prestupná stanica; môže ho sklamať i to, že zostane utajená symbolika či záhada žltého venčeka v poviedke Žltý venček s bielou stuhou, a pod. Jozef Špaček však podľa mňa vynikajúco narába s tajomstvom, ale aj s erotickými motívmi, ktoré sú v jednotlivých textoch výhradne funkčné (hoci miestami riadne šteklivé). Má tiež vyvinutý zmysel pre iróniu, sebairóniu, humor či komiku. A vtip vie byť v jeho podaní ostrý, keď použije vulgarizmy, tiež sa dá na nich pobaviť. V titulnej poviedke Pascalov tieň si slovenčinár Ignác Kwicht privyrába tým, že rediguje diplomové práce a chabé literárne pokusy amatérskych autorov s ambíciami, a jedného dňa sa mu dostane do rúk aj diplomovka u prof. Ivana Pikulu »Výskyt vulgarizmov „kokot“ a „piča“ v slovenskej próze 20. storočia a začiatku 21. storočia« (s. 39).
Rád konštatujem, že Jozef Špaček napísal pútavú a kvalitnú knihu poviedok, vyznačujúcu sa originálnym videním situácie intelektuála v dnešných komplikovaných pomeroch, v jeho súkromných i spoločenských väzbách, ako aj nápaditým tvarovaním umeleckej výpovede.
IGOR HOCHEL