O slovenskom chorľavcovi žobrákovi Sama Bohdana Hroboňa
a chorom Slovensku
Rozsiahlu básnickú skladbu Prosbopej slovenského chorľavca žobráka vytvoril romantický štúrovský básnik S. B. Hroboňv roku 1874 av interpretácii literárneho vedca JánaZambora vychádza v roku 2020 v Literárnom informačnom centre. S rovnakým dátumom vzniku (2020) sme my všetci vytvorili dnešné choré Slovensko a tiež už má svojich interpetátorov. A kým po prečítaní Zamborovej štúdie, edično-textologických poznámok a slovníčka nezvyčajných básnikových výrazov možno dať jej autorovi kritické i čitateľské absolutórium, o interpetátoroch, presnejšie dezinpretátorochsúčasného slovenského chorľavcato, žiaľ, povedať nemožno.Nedarí sa nám ho zatiaľ ani „rozčujniť plačmi“ako na to svojich rovesníkov nabádal Hroboň.
Ale poďme k dielu, ktorý vyšlo k dvestému výročiu básnikovho narodenia (20. 8. 1820 v Liptovskej Sielnici) a okrem jeho nespornej umeleckej kvality ho vo vedomí dnešného čitateľa aktualizuje forma jeho „žalospevného náreku“, jeho básnické apely: „ Ľudia Boží, ľudia! Nechže vás prebudia/husličky biedneho žobráka chorého.../ či: „Ak vás nevzbudili struny Kollárove,/ ak vás nezbratili volanie Štúrove:/ nechže vás rozčujnia plače žobrákove,/ slzy brata vášho – otcovské stenania/ a pramatky Slávy slzy nariekania.../. Toto rozčujnenie v Hroboňovej básni interpretuje Zambor ako vzbudenie vnímavosti či citlivosti nielen voči trpiacemu básnikovi, ale i národu, Slovanstvu i celému „svetu stvorenstva“.Samo Bohdan Hroboň je považovaný za najvýznamnejšieho básnika slovenského romantickému mesianizmu, ale svojou radikálnou orientáciou na svet ducha a duchovnosti sa vydeľoval z hlavného prúdu romantickej poézie, a tak sa jeho tvorbe ani počas života ani neskôr nedostalo primeranej pozornosti, „skôr naopak, bola zaznávaná. Básnik, ktorý mal tie najvyššie ambície, sa ocital v postavení outsidera poézie, hlasy v prospech jeho tvorby boli ojedinelé“, uvádza v Zambor v predhovore. Návrat k jeho tvorbe prichádza až v 30. rokoch uplynulého storočia, potvrdený na začiatku 90. rokov vydaním dvoch knižných výberov z jeho poézie Iskrice - editor Vlastimil Kovalčík a Slovenské iskrice – editor Edmund Hleba, ktorý pripravil aj vydanie Listov Sama Bohdana Hroboňa. Ján Zambor je tak tretím editorom Hroboňovho diela a prvýkrát prináša plný text jeho básne, ktorá má tri časti, popri Brosbopeju aj Modlidbopej žobráka a Spovedný dospev.
Celú básnickú skladbu Zambor podrobil rozsiahlej interpretácii: charakterizuje ju ako „žánrovo synkretickú, dlhú, lyricky štrukturovanú prosebnú báseň, prechádzajúcu do modlitebnosti, s rozmermi lamentu a spovede zahŕňajúcej i polohy kajúcnosti.“ Zaoberá sa jej autobiografickosťou, jej základným kompozičným tvarovaním, Hroboňovým videním národa a jeho slovný novotvar rozčujniťoznačil za „jeden zo zázrakov v jeho básnickom jazyku, použitý v kľúčových veršoch básne, apeluje na vzbudenie čujnosti, teda vnímavosti, citlivosti k trpiacemu a trpiacim“. Pozoruhodný je i pohľad Zambora ako uznávaného verzológa na piesňovo-hudobné rozmery skladby, Hroboňove vytváranie lexikálnych novotvarov so zámerom pátrať po prvotných zdrojoch reči a projektovanie nového básnického jazyka – práve táto poloha Hroboňovej básnickej tvorby pôsobí dodnes inšpirtatívne aj na súčasnú slovenskú poéziu.
Súčasťou tohto Zamborovho vydania Hroboňa je i Slovníček nezvyčajných výrazov, ktorý prináša výklad lexikálnych jednotiek vyskytujúcich sa v Hroboňových textoch. Zaradil do neho i preklad úvodnej časti Prosbopeja do angličtiny od renomovaného írskeho prekladateľa do slovenčiny a nám dobre známeho a cteného klubového kolegu JohnaMinehana a súčasťou knihy je rovnako štúdiaAndrey Bokníkovej Život a tvorba Sama Bohdana Hroboňa.Pod trocha konvenčne znejúcim názvom Boknikovej textu čitateľ knihy nájde príťažlivý, citlivo vnímavý portrét básnika, autora kázní, prekladov, prác o jazyku a rozsiahlych denníkov, ktorý sa za svojho života nedočkal knižného vydania svojho diela. Bokníková zaznamenáva a osvetľuje jeho základné životné i tvorivé zastavenia: narodil sa v rodine evanjelického farára Jakuba Hroboňa ako najmladšie zo siedmych detí, študoval na ev. lýceách v Levoči a v Bratislave, kde aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovenskej, spolu s bratom Ľudovítom v rokoch 1842 – 1843 pokračoval v štúdiách na univerzite v Halle. Rozhodujúcim pre jeho život bol ale rok 1840, kedy sa počas návštevy Prahy zoznámil s českou vlastenkou A. Reissovou, ktorá sa pod básnickým menom Bohumíla Rajská zapísala natrvalo nielen do českých literárnych dejín, ale rovnako i do Hroboňovho srdca: po návrate z Nemecka sa v Prahe znova stretli, ale ani jej opätovaný ľúbostný cit, súzvuk duší, Hroboňova túžba založiť s ňou v Tatrách „slaviansky dom“ , neviedla k šťastnému zavŕšeniu ich vzťahu – pod tlakom dobovej českej spoločnosti sa Rajská rozhodla vydať za ovdovelého českého básnika F. L. Čelákovského. Po návrate domov sa Hroboňutiahol k rodičom a neskôr k bratovi Ľudovítovi, pomáhal im s kázňami, stal sa členom spolku Tatrín a stúpencom štúrovského spisovného jazyka, zdravotné problémy mu zabránili stať sa učiteľom a svoju izoláciu od literárneho a duchovného života si nahrádzal korešpondenciou s osobnosťami ako Štúr, M.M. Hodža, A. Záturecký aj českými vlastencami. Táto jeho korešpondencia vyšla sčasti aj knižne ako Listy Sama Bohdana Hroboňa (1991) a stala sa aj predmetom skúmania O. Čepana(1992). Spolu s denníkmi, ktoré si písal viac ako 4O rokov a obsahujú 8526 strán, čaká v Literárnom archíve SNK na budúcich bádateľov. Z Bokníkovej štúdie ešte uvediem, že v posledných rokoch života stráca zrak, písať mohol len ľavou rukou, bol odkázaný na pomoc príbuzných a nakoniec zomrel opustený a v biede.
Vydanie knihy dotvára pôsobivý Hroboňov olejový portrét maliara Petra Michala Bohúňa, obrazová príloha aj s dobovým portrétom Bohumily Rajskej, Zamborova báseň Lipa – rozkrídľujúca, so žobráckym krídlom, ktorá vznikla v roku 2009 pri Hroboňovom hrobe v Liptovskej Sielnici, počas návštevy so svojimi študentmi. Pod príťažlivé vydanie tejto novej Zambrovejodbornej práce sa netradičnou obálkou a celkovým dizajnom podpísal aj výtvarník a knižný grafik Dávid Koronci. A čo je pri literárnom žánri literárno-vedných štúdii u nás neobvyklé, vzniklo v Literárnom informačnom centre príťažlivé knižné dielo, v ktorom sa dá s potešením hoci si len zalistovať. Ak ale chcete vedieť prečo sme sa na dnešnom chorom Slovensku stále nedopracovali k hroboňovskémurozčujneniuaj občianskemu rozhorčeniu nad necitlivosťou, ktorá vládne v našich mysliach a srdciach, do knihy sa aj začítajte.
Anton Baláž