K osobitosti próz Rút Lichnerovej
Príspevok Vladimíra Petríka, ktorý odznel v rámci kritických reflexií tvorby členov KNS na klubovom stretnutí 9. marca 2016: Reflexia knihy Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko
V kritických ohlasoch na Rút Lichnerovú, na jej tvorbu či na jednotlivé knihy, sa objavujú najčastejšie výrazy: originálna, ide svojou cestou, jedna z najvýraznejších autoriek, jedna z najosobitejších autoriek, autorka prekračujúca tradičné témy i poznanie, jedna zo solitérok. Tieto i ďalšie vyjadrenia treba chápať ako pozitívnu reakciu. Originalita tu neznamená len osobitnosť, ale aj hodnotu. Ba vlastne všetky spomenuté názory majú hodnotovú konotáciu. Čo vyvolalo tieto a iné podobné ohlasy? Teda, v čom je Rút Lichnerová originálna a v čom spočíva hodnota či kvalita jej tvorby? Je to viacero činiteľov, dotkneme sa tu aspoň niektorých.
V próze Láska je jabĺčko ide zrejme o návrat do detstva, nie abstraktného, ale zrejme autorkinho. No keďže ide o beletriu, tak štylizovaného. Malá Liliana má blízko k samej autorke. Tú blízkosť umocňuje aj priame rozprávanie, teda rozprávanie v prvej osobe singuláru. Liliana je neposedné dieťa, ktoré sa odmieta podriadiť regulám rodičov či starých rodičov, šokuje ich svojím nekonformným správaním sa i názormi. Hrá sa so žabami, aj ich bozkáva ako zakliate princezné, jej prirodzeným prostredím je záhrada, teda príroda, nie izba, nie prítomnosť rodinných príslušníkov, zväzujú ju nielen príkazy a zákazy dospelých, ale aj šaty, ktoré má na sebe, takže ich zhadzuje a potuluje sa nahá.
Príspevok Vladimíra Petríka, ktorý odznel v rámci kritických reflexií tvorby členov KNS na klubovom stretnutí 9. marca 2016: Reflexia knihy Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko
V kritických ohlasoch na Rút Lichnerovú, na jej tvorbu či na jednotlivé knihy, sa objavujú najčastejšie výrazy: originálna, ide svojou cestou, jedna z najvýraznejších autoriek, jedna z najosobitejších autoriek, autorka prekračujúca tradičné témy i poznanie, jedna zo solitérok. Tieto i ďalšie vyjadrenia treba chápať ako pozitívnu reakciu. Originalita tu neznamená len osobitnosť, ale aj hodnotu. Ba vlastne všetky spomenuté názory majú hodnotovú konotáciu. Čo vyvolalo tieto a iné podobné ohlasy? Teda, v čom je Rút Lichnerová originálna a v čom spočíva hodnota či kvalita jej tvorby? Je to viacero činiteľov, dotkneme sa tu aspoň niektorých.
V próze Láska je jabĺčko ide zrejme o návrat do detstva, nie abstraktného, ale zrejme autorkinho. No keďže ide o beletriu, tak štylizovaného. Malá Liliana má blízko k samej autorke. Tú blízkosť umocňuje aj priame rozprávanie, teda rozprávanie v prvej osobe singuláru. Liliana je neposedné dieťa, ktoré sa odmieta podriadiť regulám rodičov či starých rodičov, šokuje ich svojím nekonformným správaním sa i názormi. Hrá sa so žabami, aj ich bozkáva ako zakliate princezné, jej prirodzeným prostredím je záhrada, teda príroda, nie izba, nie prítomnosť rodinných príslušníkov, zväzujú ju nielen príkazy a zákazy dospelých, ale aj šaty, ktoré má na sebe, takže ich zhadzuje a potuluje sa nahá.
Tento kapric je len hyperbolizovaným gestom slobody či prirodzenosti, alebo aspoň túžby po nej. Rovnako ako posadnutosť žabami, rakmi, rybami. To sa už týka iných, dospelých hrdiniek, ktoré pokračujú v tom, čo začala Liliana. Fakt, že sa takto správajú aj inej Lichnerovej hrdinky, len potvrdzuje podozrenie, že tieto vlastnosti treba prisúdiť autorke. Originalita tvorby Rút Lichnerovej vyrastá z originality jej osobnosti, či aspoň literárneho obrazu jej osobnosti.
Próza však žije najmä z príbehu. Platí to aj v tomto príbehu. Rút Lichnerová čerpá najmä z osobného zážitku - a ten je zárukou autentickosti - ale do procesu tvorby vstupujú aj iné faktory: životná skúsenosť z prostredia - u nej je to Orava a priľahlé kraje a potom Štiavnica, jej prítomnosť i minulosť, ale aj autorský záujem, evidentný v románe Anna Regina, do ktorého zahrnula kus štiavnickej, ale aj slovensko-uhorskej histórie. Na tomto románe treba ohodnotiť aj fakt, že slovenský prvok - a ten je tu rozhodujúci - vníma ako organickú súčasť vtedajšieho spoločenského a kultúrneho celku, bez rozličných animozít, ktorým sa nevyhla predošlá literárna tvorba s historickou témou. Platí to aj o ďalších sekvenciách jej tvorby, ktoré sa dotýkajú spoločnosti ako takej.
No tvorba, skutočná tvorba je proces, na ktorom sa zúčastňuje celá ľudská totalita, teda nielen osobný záujem, ale aj intímne prežívanie, spoluformujúce charakter, nielen intelekt, ale aj emocionálne a vôľové segmenty vrátane všetkých zmyslov, dodávajúcich príbehu farby, zvuky, atmosféru a príťažlivosť. A tak sa znovu vraciame k autorkinej osobnosti, zaručujúcej v tvorbe všetko. V jednom rozhovore o svojej tvorbe, konkrétne o Rieke, hovorí aj toto: Do Rieky "vchádzalo všetko, s čím som sa voľakedy na Orave stretla. Pretavovali sa v nej veci a zážitky rozličnej povahy - páchnuca rybárska sieť, zažínajúca sa láska, spútaná vášeň, mágia, erotika, rozprávka i biblické podobenstvo. Autentický zážitok sa pomiešal so zážitkom z počutého. Predstava čľapotu vesiel rybárskeho člna, blikajúceho svetla a chladu z mokrého oblečenia sa pomiešala s vôňami, farbami a zvukmi, aké som zažívala v detstve..." Inde píše o tom istom podobne: "Zakúšala som tôňu, oblaky, vietor, slnko, mazľavú hlinu... Všetko som zažívala zmyslami. Mäkký mach, suchý lišajník, mäsožravú rastlinu na močaristej lúke, bukové lístky na jar, chlpaté listy liesok na jeseň, kríky, čo rástli hneď za naším domom a pod svojimi konármi poskytovali životný priestor drobným živočíchom. Mravcom, stonožkám, slimákom..." atď. To čo tu hovorí, je osobná charakteristika, ktorá sa pretavuje do diela. Týka sa síce len jednej knihy, teda Rieky, ale jej stopy sú rozsiate po celom prozaickom priestore, nájdeme ju v početných motívoch, ktoré migrujú z jedného sujetu do druhého. V tomto treba vidieť závažnosť tejto charakteristiky. Tvorí jeden, ale závažný pól osobitosti či originálnosti Lichnerovej textov. Pravda, tých pólov je viac. Sú ukotvené v obrazotvornosti, štýle, jazyku, teda vo formálnych komponentoch. Ale aj v koncepcii človeka a sveta. Napr. čítame u nej vetu: "Sú ľudia, ktorých nemožno stretnúť bez následkov." Sila, ktorou pôsobia má rozličné polohy. Je to sila lásky, nenávisti, sila osobnosti vôbec, vyžarovanie energie. To všetko pôsobí v Lichnerovej textoch a formuje vzťahy medzi postavami, ktoré majú osobitný charakter. Pokiaľ ide o formálne prvky, jej vety majú - ako sama hovorí - "svoj rytmus", "svoju melódiu". Pre autorku je dôležitá aj zvuková podoba vety, často takej intenzity, že próza prerastá do poézie. Pokiaľ ide o jazyk môžeme sa oprieť o názor jazykovedca (ide o Jána Kačalu), konštatujúceho, že "miera expresivity" je u Rút Lichnerovej vo väčšine prípadov "veľmi vysoká" a hľadá aj jej pôvod. Nachádza ho v "autorkinom natureli a sklone vnímať veci a javy okolo nás veľmi intenzívne, resp. pripísať im vyššiu mieru živosti či intenzity". Aj Kačalova charakteristika sa týka jedného diela a síce Rieky, dá sa však zovšeobecniť, aj keď nie úplne. Kačala spojil jazykový výraz, v tomto prípade expresivitu, s autorským charakterom, so štruktúrou jeho vnútra, ktorá je prameňom tvorivého gesta, ktorému sa vydáva napospas i vo vedomí čitateľa. Originalita sa tu mení na autenticitu a tá na umeleckú hodnotu.
No tvorba, skutočná tvorba je proces, na ktorom sa zúčastňuje celá ľudská totalita, teda nielen osobný záujem, ale aj intímne prežívanie, spoluformujúce charakter, nielen intelekt, ale aj emocionálne a vôľové segmenty vrátane všetkých zmyslov, dodávajúcich príbehu farby, zvuky, atmosféru a príťažlivosť. A tak sa znovu vraciame k autorkinej osobnosti, zaručujúcej v tvorbe všetko. V jednom rozhovore o svojej tvorbe, konkrétne o Rieke, hovorí aj toto: Do Rieky "vchádzalo všetko, s čím som sa voľakedy na Orave stretla. Pretavovali sa v nej veci a zážitky rozličnej povahy - páchnuca rybárska sieť, zažínajúca sa láska, spútaná vášeň, mágia, erotika, rozprávka i biblické podobenstvo. Autentický zážitok sa pomiešal so zážitkom z počutého. Predstava čľapotu vesiel rybárskeho člna, blikajúceho svetla a chladu z mokrého oblečenia sa pomiešala s vôňami, farbami a zvukmi, aké som zažívala v detstve..." Inde píše o tom istom podobne: "Zakúšala som tôňu, oblaky, vietor, slnko, mazľavú hlinu... Všetko som zažívala zmyslami. Mäkký mach, suchý lišajník, mäsožravú rastlinu na močaristej lúke, bukové lístky na jar, chlpaté listy liesok na jeseň, kríky, čo rástli hneď za naším domom a pod svojimi konármi poskytovali životný priestor drobným živočíchom. Mravcom, stonožkám, slimákom..." atď. To čo tu hovorí, je osobná charakteristika, ktorá sa pretavuje do diela. Týka sa síce len jednej knihy, teda Rieky, ale jej stopy sú rozsiate po celom prozaickom priestore, nájdeme ju v početných motívoch, ktoré migrujú z jedného sujetu do druhého. V tomto treba vidieť závažnosť tejto charakteristiky. Tvorí jeden, ale závažný pól osobitosti či originálnosti Lichnerovej textov. Pravda, tých pólov je viac. Sú ukotvené v obrazotvornosti, štýle, jazyku, teda vo formálnych komponentoch. Ale aj v koncepcii človeka a sveta. Napr. čítame u nej vetu: "Sú ľudia, ktorých nemožno stretnúť bez následkov." Sila, ktorou pôsobia má rozličné polohy. Je to sila lásky, nenávisti, sila osobnosti vôbec, vyžarovanie energie. To všetko pôsobí v Lichnerovej textoch a formuje vzťahy medzi postavami, ktoré majú osobitný charakter. Pokiaľ ide o formálne prvky, jej vety majú - ako sama hovorí - "svoj rytmus", "svoju melódiu". Pre autorku je dôležitá aj zvuková podoba vety, často takej intenzity, že próza prerastá do poézie. Pokiaľ ide o jazyk môžeme sa oprieť o názor jazykovedca (ide o Jána Kačalu), konštatujúceho, že "miera expresivity" je u Rút Lichnerovej vo väčšine prípadov "veľmi vysoká" a hľadá aj jej pôvod. Nachádza ho v "autorkinom natureli a sklone vnímať veci a javy okolo nás veľmi intenzívne, resp. pripísať im vyššiu mieru živosti či intenzity". Aj Kačalova charakteristika sa týka jedného diela a síce Rieky, dá sa však zovšeobecniť, aj keď nie úplne. Kačala spojil jazykový výraz, v tomto prípade expresivitu, s autorským charakterom, so štruktúrou jeho vnútra, ktorá je prameňom tvorivého gesta, ktorému sa vydáva napospas i vo vedomí čitateľa. Originalita sa tu mení na autenticitu a tá na umeleckú hodnotu.
Vladimír Petrík