Paternoster: básne zo zbierky Dany Podrackej v interpretácii Anny Valcerovej
Každú zbierku som dotiahla do konca po smrti blízkych – otca, matky, muža. Aj zbierka Dany Podrackej Paternoster (Skalná ruža, 2018) so smrťou blízkych súvisí. Motív smrti sa vinie celým textom, no napriek tme, „pološera“ (Čičmanec) z nej žiari akési svetlo odľahčenia v porovnaní s predchádzajúcimi básnickými textami Dany Podrackej. Statočne, až urputne sa prebíja cez svoje sny a zážitky, napája ich na súvislosti z prítomnosti a minulosti, v závere mieri do budúcnosti, obklopuje sa blízkymi ľuďmi z osobného života i autormi, ktorí sú jej blízki, súvislosťami kultúrnymi z blízkej a vzdialenej minulosti. Báseň vzniká ako poznanie a ako katarzia.
Vychádza z detailného pozorovania priestoru okolo seba, posúva ho do súvislostí a tvorí básnické obrazy. Nejde o nezainteresované pozorovanie, ale o realitu spracovanú ľudským okom, o čom svedčí žltá škvrna na ňom. Obraz okolitého sveta nadobúda subjektívny význam. Podobne ako v prvom známom sonete Jacopa da Lentina spred 8. storočí, konkrétny jav prechádza cez oko do duše a stáva sa obrazom. Báseň si zároveň uchováva tajomstvo, ktoré ukrýva duch „To, čoho sa nesmiem zľaknúť, je duch“ (Meander rieky).
Pri prvom čítaní tejto zbierky ma prekvapila ľahkosť, akési nadnášanie. Neťahajú k zemi ťažké obsahy, ako pri niektorých jej predchádzajúcich textoch. Spôsobuje to hra svetla a tieňov, ustavičný pohyb na všetky strany a hlavne stúpanie zdola nahor, hra, aj keď na slepú babu. Hybnou silou tohto pohybu je vietor („Ujal sa ma vietor“), ktorý uvádza do textu prvotné mýtické a alegorické významy. Priestor básne nie je ohraničený, je ním „pneuma“, hmota, ktorá je plastická, umožňuje zmršťovanie a rozširovanie hraníc fantazijného priestoru (Vdychovať vietor).
V iných básňach sa motivácia textu, konkrétny zážitok objavuje až v strede textu. Postava v modrom rastri v rovnomennej básni je Timrava. Nadčasový význam dávajú textu bociany, ktoré „keď sú unavené nemôžu udržať hlavu, / jeden sa krkom opiera o chvost druhého / a ten, ktorý je prvý, preletí na koniec“. Príbeh o bocianoch rozpráva poetke starosta Polichna, obce, ktorá sa spája s Timravou, pokračovateľkou tradície je teda autorka, ktorá udržiava tradíciu podobne ako bociany let, v šíku. Spojivom reálnym i prechodom z konkrétneho do duchovného sveta je brod, most, dúha. Obraznosť je civilná, erbovým kvetom básne je „lišajník v skalách“, nie ruže či ľalie, prostý ako texty Timravy. Civilné obrazy depatetizujú text, v ktorom dve autorky „rozpažujú ruky na znak zvítania“.
Depatetizácia výpovede je účinná, realizuje sa ustavičným prelínaním reálneho a duchovného sveta. V Žalme na zvinutú dušu „kanál zaspieva žalm“, spojivom medzi dušou a odtokom vo vani je v tejto básni ruka. Dotykom sa mydlová bublina mení na „zvinutú dušu“. Oxymorony, ktoré vznikajú spojením vysokého (duša, žalm) a nízkeho (kanál, vaňa) sú mimoriadne účinné a zabezpečujú iskrenie významov v celej zbierke. Vysoký žáner žalmu sa stáva vhodným pre civilný zážitok kúpania sa, mydlová bublina sa mení na dušu. Text je esteticky mimoriadne funkčný. Cez tieto motívy vstupuje do textu konkrétna realita a súčasnosť.
Podobnú hru významov nájdeme v básni Rúra, kde jediný predmet v kuchyni opusteného rodičovského domu – rúra – umožňuje spojivo so suterénom domu. Vyvoláva asociáciu s matkou: „Ženské brucho s pupočníkom“, „Večne otvorené lono, kde je jedlo, dieťa, duša“ . „Po schodoch z opracovaného kameňa“ schádza autorka do hlbín domu a zároveň do podvedomia, kde je „Matka, ktorá čaká / Otvára ústa a učí hovoriť tmu“. To je pravý cieľ cesty, korene stromov v záhrade, nie hluk motoriek a zápach výfukových plynov v okolí domu, ktoré tvoria len kontrastnú kulisu. Stretnutím s matkou sa dostávame do centra diania, ktoré tvorí ústredný zmysel zbierky.
Podobne ako návrat k matke v predchádzajúcom texte v básni Eros a mušla nastáva návrat do pôvodného stavu „do čírej esencie mušle“, do jednotného prabytia, keď telo ženy a muža tvorilo jednotu. Splynutie dvoch tiel porovnáva autorka s činnosťou sopky, jeho tajomstvo je ukryté v mušli, ktorá symbolizuje esenciu, východisko, tajomnú podstatu bytia.
V ďalšej časti zbierky sa začínajú objavovať v hojnejšom množstve náboženské symboly, súvisiace s motívom smrti. Križovatka (názov úvodnej básne), je zároveň aj krížom, ktorý je koreňom tohto slova. Neznáma „v červenom fiate“ , ktorá ponúkne autorke, že ju „zvezie“, je smrť. Obraz môžeme dešifrovať na základe predchádzajúcich veršov „mrazenie v chrbte“, „Preskočila ťa smrť“. Sprevádza ju hlas zvona a obraz košieľky, ktorá sa dáva novorodencov pri krste. Motív kríža a križovatky sa raz spája, inokedy rozpája, vo chvíli rozhodujúcej voľby sa lyrický subjekt nevie rozhodnúť, má vždy viac možností, z čoho vzniká v duši uragán. Napokon sa sled obrazov spája, neznáma v aute, smrť, zastala na križovatke života. Vyberá si matku.
Všeobecné sa ozrejmuje konkrétnym a naopak, konkrétna situácia je východiskom pre zovšeobecnenie.
V básni Poznámky v anjelskej reči je konkrétny zážitok priateľovej matky zároveň mystický: „vtedy uvidela seba samu /uprostred veľkej jednoty, prestúpila ňou žiara, všetko sa rozjasnilo// v záblesku vedomia bola súčasťou kolobehu sveta,/ bolo to nad jej chápanie“. „Odvtedy už nič nebolo ako predtým“, okolo „preletel anjel“ , strhla sa búrka „v nej kráľ panna“. Ide o mystický zážitok, aký zažila aj moja mama, keď raz v noci uvidela polárnu žiaru. Odvtedy akoby aj ona žiarila, konala dobré skutky, bola vyvolená, poznačená svetlom tej nebeskej žiary. Sú veci, racionálne nevysvetliteľné, ich svetom je poézia.
Báseň Štvorrozmerná udalosť doplňuje mystický zážitok predchádzajúceho textu konkrétnou udalosťou. Lyrický subjekt sa usiluje o zachovanie podstaty, zbavuje sa zbytočných vecí. Dôležité je pre autorku smerovanie nahor, obsahy, ktoré povznášajú. Drží nad hlavou horiaci lampión, nechce sa ho vzdať, podobne ako ťažko nájdenej rovnováhy, ktorá drží pokope „štyri bytosti“ v nej, smerujúce na rôzne strany. Rozhodujúci je pohyb nahor, vertikála sa postupne stáva dominantným organizujúcim činiteľom zbierky. Súvisí s duchovným obsahom.
Horizontálny pohyb napríklad v Básni prechádzať dnom tvorí motív jednotlivých básní, súvisiaci s podvedomím. Je spätý u Podrackej s hľadaním počiatkov, s podstatou, v tejto básni „s veľkou matkou“, má telesné pozadie. Spojivom sú „chodidlá“, „telefón“, v ktorom sa ozve „psychické zvonenie“. Reálne ja sa spája s podvedomím a v ňom s matkou. Autorka funkčne využila v texte formu dialógu, ktorá text osviežuje: „Počujeme sa? / Počujeme“. Text je prípravou na ďalšiu báseň, v ktorej sa odohrá fiktívne stretnutie s mŕtvou matkou, čo svedčí o vedomom kompozičnom budovaní zbierky.
Ide o báseň Šifrovaný koberec, ktorá tvorí centrum druhej časti a s básňami Žalm na zvinutú dušu a Rúra z prvej časti patrí k vrcholným číslam zbierky. Pre autorku má stretnutie s matkou „v staroružovom kostýme s kosticovým vzorom“ hodnotu najvyššiu - „mana“, „takú smie mať len kráľovná a kráľ“. Nie je náhodné, že mana sa rýmuje s mama. Motív matky sa vynára na asociačnej línii zebrovitý vzor na priechode pre chodcov - vzor na matkinom kostýme. Motív zebry a kráľov dáva textu akúsi staroegyptskú atmosféru, objavuje sa gazela a plameniaci a napokon králi, ktorí jediní môžu vidieť zjavenie, manu. Koberec vybraný s mamou v obchode má egyptský vzor. Exotický vzor a obrazy sa spájajú s domácim prostredím – „kozia brada“ a čistina s trávou „s lesklými listami“ odkazuje na domáce prírodné prostredie. Spomienka na mamu sa v závere básne zavinie do „šifrovaného koberca“. Mama sa stáva akoby egyptskou múmiou, kráľovnou autorkinho života.
Ustavičné vytváranie a presúvanie obrazov je tvorbou. Zachraňuje autora, je „dieťaťom spásy“ (Visutý most). Bohatstvo asociácií odhaľuje skutočného básnika. Sled príbehov a postáv z minulosti sa objavuje v prítomnosti, duša sa v takomto vývine „zaostruje“, videnie básnika sa v ustavičnom pohybe fantázie zostruje (Emauzský hostinec v mojej hlave).
V tretej časti vstupujú do básnických textov konkrétni ľudia, najčastejšie básnici, ktorí mali pohnutý osud. Báseň Dlhý stôl Erika Jakuba G. v Uloži je vlastne modlitba pre dvanástich (objavuje sa asociácia s apoštolmi). Je určený pre malomocných „bezmocných, / beznádejných, /bezcenných“, stôl, ktorý prijme každého, básnik sa nikoho neštíti. Sám sa vzdal všetkého hmotného. V básni Horské sedlo sa objavuje Rudolf Dobiáš, ktorý bol politickým väzňom v jáchymovských baniach. Vďaka svojmu utrpeniu sa stal svätým. „Myšlienkou mi naznačoval, / že každý má v lebke /svetelný kríž // Znamenie dvojitej prirodzenosti človeka /Božskej a ľudskej“, prezývali ho Myškin. Aj dve biele žŕdky na kopci sa menia v búrke na kríž, symbol istoty po stroskotaní či inej katastrofe (Dve biele žŕdky na návrší). Rovnakým symbolom je kožušinový golier , ktorý darovala poetke nezištne Anna Ondrejková, poetka a priateľka, jej anjel, ktorý zachráni dušu v mraze. V objatí najbližšieho človeka sa jej podarí uzrieť „Boha ako sadí strom“. Pozitívny obsah sa rodí na pozadí série kontrastov hlbokého utrpenia a výšky, „korene dubov“ vyrastajú zo zeme „ako kosti“, človek čaká na smrť a vtedy uvidí Boha. Báseň Paraván z ľadových štvorcov je báseň o otcovom umieraní. Živočíšne (močenie v záveji) sa mení na „zrná granátovníka“, pohrebné ovocie. „V tú noc umieral otec“... „Držala som ho za ruku v bielom kostole /Lev prebúdzal k životu levíča svojím dychom /Laň pila z prameňa, ako po tom túži duša /Vôl prijíma údel obety“. Séria obrazov zo zvieracieho sveta vyjadruje hĺbku utrpenia kryptosémicky, priame pomenovanie utrpenia je nemožné. Celý tretí cyklus uzatvára krásna jednoduchá báseň Metafyzika rany, kde obraz postupného lúpania rany k stredu objasňuje spätne predchádzajúce básne. Séria kontrastov sa mení na oxymorony, vyjadrujúce jednotu bolesti, utrpenia a vykúpenie z neho: „Rana je brána, trhlina psychického tkaniva, /cez ktorú sa dá vchádzať von a dnu.“ Bez utrpenia a trápenia nie je možné vykúpenie. „Patrím k tým, čo sa domnievajú, že nejestvuje rozpor medzi hudbou /a stigmou“.„Rana spieva“, v jej strede je lýra.“ Nádherný oxymoron uzatvára báseň a v skratke vyjadruje ústrednú myšlienku celého cyklu. Tento cyklus je o ranách fyzických aj duševných, na hranici existenciálnej situácie. Z utrpenia sa rodí katarzia. Tí, čo to prežili sú vyvolení, len v textoch venovaných im sú možné náboženské symboly. Len oni sú ich hodní. Náboženské symboly sa objavujú aj v hodine smrti najbližších. V hraničnej situácii nás zachraňuje viera, nie konkrétne náboženstvo, ale nádej, že cez utrpenie dospejeme k spáse.
Vo štvrtej časti zbierky je takým textom Kostený hrebeň, krásna báseň o matkinom odchode, plná lásky otca k matke. Cez otcovu lásku k matke vyjadruje dcéra aj vlastný cit: „Matka si na poslednú cestu pripravila šaty, /lodičky a kostený hrebeň //Hrebeň je hustý les, vodopád slnečných lúčov / hrebeň sú otcove prsty, ktorými ju česal / s cestičkou nad čelom //...“
„Vo venčeku, lemovanom konvalinkami, / v chvate hľadala spevník a sviečku // V bielych rukavičkách prešla tekutým sklom /na mrazivý chodník a vošla do koróny, /S kosteným hrebeňom vo vlasoch.“„Tekuté sklo“ umožňuje prechod z priestoru živých do „koróny“ smrti. Patetický obsah scivilňuje pasáž, v ktorej autorka zahliadne matku „v autobuse č. 32“, hoci ju nevidí, cíti jej prítomnosť a počuje, ako volá na mŕtve sestry „Jolana! Štefánia! Počkajte!“ z mladého nebytia“. Priama reč vo forme zvolania dodáva textu autentickosť. Priestorom tejto časti je autorkin rodný dom, v ktorom sa „vznáša“ ku kupole, „oslobodzuje“ ju jazyk, ktorým píše „biblické príbehy“ a dospieva ku „celistvosti“. Jej cesta nie je jednoduchá: „Tŕnisté insígnie som niesla v rukách/ úplne prázdnych“. Tŕnisté insígnie odkazujú na Kristovo utrpenie.
V básni Jednorazový plášť z PD plastu sa podrobuje vyšetreniu rakoviny, prekonáva rovnaké mystérium ako „mýtická kačka“, „pohybuje sa po súši, pod vodou a vo vzduchu“, záchranu hľadá v láske, až napokon v hlbine nachádza milovaného „po rukách prichádzaš ku mne s nohami v nebi“, rontgenový obraz je obrátený. V básni Panna alebo orol sa vyslobodzuje z autobusovej zastávky „zaliatej svitom“ , niekto v skle vyseká otvor a vo svetelnom lome sa objavia oči milovanej bytosti. Cesta k nej nebola ľahká, hra „rub alebo líce“ či „orol alebo panna“ je existenciálna. Jej výsledkom sú len dve možnosti : buď/alebo. Zápas o vyslobodenie bol urputný a preto nebol márny.
Dôverne známy priestor sa strieda v ďalších básňach 5. časti zbierky s priestorom snovým (Abeceda bezodného priestoru), svet písmen je svetom pôvodných znakov, jazyk autorky je i jazykom pôvodnej ženy „anima mundi“. Pri ponáraní sa k prapôvodným vrstvám stretáva autorka množstvo postáv, je obklopená ľuďmi „ktorých poznám / aj nepoznám“. „Figúry sa opakujú“, priestor je pohyblivý, zo dna sa dá odraziť ako z „trampolíny“ a vrátiť sa opäť „domov“. Abstraktné vízie obrazov sa prelínajú s reálnymi príbehmi ľudí. Mimoriadne účinná je báseň Strach Oľgy B. z kulís, ktorý autorke vyrozprávala tretia osoba. Oľga B. si zabudla v Amerike v metre mapu s obrazmi. Po úmornom hľadaní ju našla obchytanú a pošpinenú a odvtedy: „Nedokázala oddeliť pravé od nepravého“. „Jediné, čo bolo skutočné, bola rieka, / trblet hladiny, v ktorej sa jagal prievozník“. Rieka je už riekou do podsvetia a prievozníkom Cháron. Motív rieky a prievozníka dáva cez intertextovú súvislosť textu všeobecnú platnosť, smrť sa nespomenie, no vieme, že jediným možným ukončením príbehu Oľgy B. je práve ona.
Prúd asociácií má u Podrackej tekutú podobu. Priestor je pneuma, raz sa rozťahuje a nadúva, inokedy sťahuje. Tak je to i v básni Tekutý tunel. Autorka sa v ňom ponára do hlbín podvedomia, ktoré má znakovú podobu, „kde sú hádanky matiek, jazyk sfíng, rébusy eremitov“. Nepoučiteľná hľadá i po vlastnej poprave novú lásku, nechá sa napriek varovným znameniam oklamať. V básni je funkčne využitý jarmočný obraz vlastnej popravy. Opakuje cestu zostupovania do hlbín, aby došla k prapodstate v básni Lomcujúce ticho veterných katedrál: „Dočasné sa nedelí na /minulosť, prítomnosť a budúcnosť, spolu / tvoria jeden celok a my pulzujeme v ňom / v paternostri krvi, zahrnutí v silnejšom bytí“. Sme súčasťou vesmírneho celku, spája nás paternoster krvi. No kraľuje mu duša ako zaznie v centre básne v nádhernom obraze: „Nič nie je hodnejšie zreteľa ako duša / v lomcujúcom tichu veterných katedrál“. Najvyšší bod duša má svoj pôvod v prapočiatku, ktorým je „zlaté embryo“. Vertikála, ktorá spája dušu, najvyšší bod, so zlatým embryom, prapočiatkom, je pohyblivá a naplnená ľudskou krvou, obrazne ju vyjadruje paternoster, výťah s okienkami, naplnenými ľuďmi. Je spojivom duchovného a telesného princípu.
Báseň všeobecnej platnosti vystrieda opäť konkrétny príbeh pohrebníka Karola K., ktorému keď mal osem rokov umrel otec. Odvtedy pochováva ľudí. Spolu s matkou pochoval za sedemdesiat rokov služby dvadsaťtisíc duší. Napriek tomu to nie je definitívny koniec. Báseň Dvojitá húština pohrebníka Karola K. končí rýmovým echom „Finito?/Non finito“. Je to báseň o životoch, ktoré končia v zemi, ale aj o životoch, ktoré sa ešte neskončili. Nasledujúca Báseň lásky posúva mramory nadväzuje všeobecným posolstvom na báseň Tekutý tunel. Je oslavou žien a ich nezastupiteľných funkcií : „Žena matka, žena gazdiná, žena milenka //a žena duchovná partnerka“ tvoria akýsi jednotný chorál, v ktorom je obsiahnutá kolektívna ženská skúsenosť. Ochrannú ruku nad nimi drží madona. Záverečný obraz tvorí metafora, ktorá je pointou básne, výsledkom poznania, čo vzniklo v priebehu tvorby textu: „Pieseň lásky posúva mramory“. V textoch všeobecného ladenia je metafora sublimovaným výsledkom poznávacieho procesu, ktorý prebiehal v básni. Po smrti rodičov je najdôležitejšou istotou autorky láska, úporne ju hľadá a nanovo nachádza (Vahadlová studňa).
Dôležitým motívom v zbierke je strom. V básni Vrcholec, ktorá uvádza 6. časť zbierky, strom bez vrcholca stráca dušu, nedotýka sa viac oblakov, je to len drevo: „ak sa stromu odpíli vrcholec, prestane komunikovať /s vesmírom“. Rovnako človek nemôže byť človekom bez duchovna. Prelínanie prírodného obrazu a ľudským obsahom prináša nové poznanie. V básni, ktorá dala zbierke názov, fantáziu spustí do pohybu nečakaná súvislosť: „Bol to len okamih...“ v chráme svätého Martina „Konská noha stvorila oblúk, zakončený kopytom /a vytvárala dúhu...“, vrúcna modlitba muža, ktorý sa modlí Pater noster uvádza do pohybu paternoster fantázie, nastupujú do neho konkrétni ľudia, ktorí sa nachádzajú v chráme, plášť svätého Martina zakrýva bedára. Vysoké sa spája s nízkym, vznešené, duchovné s nízkym. Paternoster spojil ľudí veľmi rozličných. Spája sa v ňom nezlučiteľné, množstvo rozličného sa stáva jedným v pohybe obrazov. Paternoster odhaľuje princíp pohybu obrazov v modernej básni a zároveň je ich spojivom. Po pohybe po vertikále sa vracia k pôvodnému bodu, pod kopyto koňa v soche svätého Martina.
V básni Indigo vydychovanej mysle, venovanej poslednému modrotlačiarovi Stanislavovi T. tvorí paternoster bal látky, na ktorý modrotlačiar tlačí svoje obrazy: „biele jelene, medvede a orly, / altánky, kaplnky a jedle, do medzier vkladal / mužov, ženy aj deti, postupovali jedni za druhými / a za každým nadýchnutím pridal biele srdce“. Práve srdce robí z jeho látky neopakovateľný artefakt ručnej práce, dielo umelca. „Obrazy sa opakujú ako refrény, kým nie sú dokončené, / aby mohli vojsť do prvotnej harmónie“. Tak ako si podávali štafetu v básni venovanej Timrave bociany, tu si ju podávajú obrázky, vytvárajúce pôvodnú jednotu jeho i nášho sveta. V básni Nevesta sa vracia motív mŕtvych rodičov, s ktorým súvisí motív kruhu ako symbol návratov a symbol holubice, ktorý má biblické i reálne konotácie so začiatkom a koncom života. Z konkrétnych príbehov a zážitkov vyťaží autorka v tejto časti zovšeobecnenia trvalej platnosti. Fotka zo spartakiády (Zakrúžkovaný portrét) vyvolá sled spomienok na spartakiádu, z ktorého dokáže vyťažiť takúto pravdu: „Aby sme sa mohli spoznať, obraz sa musí stratiť / a zároveň zostať zachovaný“. Súčasťou autorkinho sveta sa stávajú literáti, zväčša autori a autorky s pohnutým osudom. Mária F. v trieslovine z divokej ruže je poetka, ktorá prekonala chemoterapiu, na spoločnej ceste autom do Levoče ju sprevádza vôňa divokej ruže. Z jej osudu a z fotografie po chemoterapii autorka vyťažila ďalšie poznanie: „ Keby neboli priestory, / kde človek žije básnicky, dom sveta by nebol“. Nevyjadrený súcit sa skrýva v obraze vône divokej ruže, teda ruže s tŕňmi.
Spojovacie momenty medzi za sebou nasledujúcimi textami sú niekedy sotva badateľné, odhalí ich len pozorné čítanie. Dva predchádzajúce texty spájal motív fotografie. Nasledujúci úvodný text 7. časti, Vstupovanie do jazyka neprítomných, spája s predchádzajúcim pichľavosť. V básni venovanej Márii F. sú to tŕne šípových ruží vo Vstupovaní bodliaky „naučili ma milovať mráz“. Láska má rozličné podoby, môže byť horúca i mrazivá, absolútne splynutie je len „pium desiderium“, zbožné želanie. Oxymoron pôsobí stále presvedčivejšie, je ďalším návratným motívom a spojivom celej zbierky. Vyjadruje životné ostne, časti Kristovej tŕňovej koruny.
Výskyt náboženských citátov a predmetov narastá najmä v textoch hraničných situácií. Báseň Vrak je o vynorení sa z vody na poslednú chvíľu, no predovšetkým o slúžení omše v uránovej bani: „cínová lyžica je bez rúčky, / zaváraninové viečko namiesto patény / Vo vychádzkovom priestore sa prechádzali mukli, / liturgiu ovládali naspamäť. / V cigaretových papierikoch si podávali / úlomky hostie“. Sled oxymoronov je mimoriadne účinný, evokuje hraničnú existenčnú situáciu, v ktorej sa bohoslužobnými predmetmi stávajú predmety každodennej potreby, nie pozlátené, ale poškodené. V katastrofálnych podmienkach dodávajú väzňom nádej. Paradoxne plnia v texte dôležitejšiu funkciu než tie skutočné, honosné bohoslužobné predmety. Celý text je nasýtený biblickým významom, chudoba cti netratí, ponížení budú povýšení atd. Intertextualita dodáva básni hĺbku a otvára ďalšie možné významy.
V ďalšej básni venovanej mŕtvej matke (Hodina poézie s matkou v inej dimenzii) sa poetka prebíja hlbinami, po rebríku vystupuje do výšok, aby sa stretla s mŕtvou matkou. Účinný je kontrast chvíľky poézie s oblečením matky: „Na nohách má čižmy s červeným brečtanom, / ktoré som jej kúpila do záhrady // Roky stáli v igelite na skrini, / za života si ich ani raz neobula // Ponúka mi pomaranče, / ktoré som jej pripravila na cestu“. Kontrast vysokého a nízkeho obsahu sa mení na paradox, vytvára až dojem irónie či grotesky. Pomaranče, ktoré matka nepotrebuje, jej hádže z neba do člna, v ktorom sa poetka kolíše ako kedysi v jej lone. Po sérii paradoxných obrazov, dosiahla vytúžený cieľ. Obraz gumových čižiem do záhrady hovorí o márnosti svetských vecí, no je zároveň mimoriadne funkčný ako protipól k vznešenej téme smrti. Vyjadruje jej absurditu.
História sa opakuje. To je téma viacerých textov zbierky. V básni Nechať sa vystaviť búrke sa stretávame s motívom potemkinovských dedín, ktoré sa stavajú i dnes (pozdravovanie V.I.P.). História sa opakuje. Autorka privoláva búrku, ktorá by zmyla falošné pozlátko a všetko by zas bolo ozajstné. Dospieva opäť k záveru všeobecnej platnosti, ktoré má podobu paradoxu: „Nechať sa vystaviť búrke značí rozpoznať, / ktoré zlo je nevyhnutné, aby vytvorilo dobro, / a ktoré dobro vedie k zlu“. Len náboženský obrad môže očistiť etickú špinu: „Natrhať živicu, zapáliť kadidlo, voňavý dym“. Je to večný proces očisty.
V básni Prázdny byt je podobnou reáliou ako gumové čižmy v Hodine poézie: ... „písací stroj Underwood, tak ako ho priniesli /z povaly radnice, keď bol vyradený z evidencie // Na zvítanie, keď prídem za nimi“. Báseň je rozlúčkou s obidvomi rodičmi, má podobnú štruktúru ako Hodina poézie..., rovnako i tému rozlúčky, rodičia odovzdávajú dcére štafetu v podobe písacieho stroja, podobne ako bociany v básni venovanej Timrave. Zaraďovanie konkrétnych reálií do textov so zvýšenou emotívnou funkciou je mimoriadne účinná, tvorí kontrapukt reálneho, civilného s citovo exponovaným a text depatetizuje.
V básni Mlyn na strope výťahu je priestorom básne technická reália – výťah. Na strope kabíny sa odohráva hra svetla a tieňov, pripomínajúca spoločenskú hru mlyn s bielymi a čiernymi kameňmi. Tri kamene nad sebou alebo vedľa seba otvárajú brány do Danteho pekla. Sled asociácií smeruje k poznaniu, že mlyn je čosi viac, než spoločenská hra, výťah nie je len „zdvižné lano, kladka a hriadeľ“. Herné plány mlynov vyrezávali rytci do sedadiel katedrál. Je to obraz kozmu Božieho plánu.
V básni Matematický vzorec fialky sa poetka nadchýna krásou kvetu moderným spôsobom. „Fialová obsahuje celé spektrum farieb, od fialovej / rany, po fialové záblesky zapadajúceho slnka“. Fialová ako farba rany vyjadruje pravdivým spôsobom moderné nazeranie poetky, lebo: „najdôležitejšie je a zostane vkladanie myšlienky / do spektra, za ultrafialovú hranicu“. Farba kvetu sa opisuje s využitím vedeckých termínov. Umožňuje prienik do vyššej, duchovnej sféry, kde má fialová sféra úplne nové, nepoznané významy: „Skok cez trojicu matríc do sféry / Mathematical formula of violet“. Auzorka využíva s obľubou latinské citáty, ktoré dodávajú textom intelektuálny rozmer.
Nádherná i strašná je úvodná báseň 8. časti zbierky, Snehová vločka. Otec autorkinho poľského priateľa bol väzňom koncentračného tábora Ausschwitz II - Birkenau, celý život sa zaoberal fraktálmi. „Spoluväzni ma načúvali z priční, povznášalo ich, / že kvapka obsahuje v sebe more, list strom, / slina genetický kód“. Do knihy mŕtvych bol zapísaný o sedem dní neskôr, než v skutočnosti zomrel. Sklenutím básne je fraktál – poetka odpovedá na otázku „Kde bol tých sedem dní? „V Kochovej vločke“. Skvelá metonymia! Prepája celý text i kompozične, ako fraktál. Báseň je fraktálom i na rovine výrazu.
Podobne je komponovaná báseň Obchod na korze. Gombík vyvolá asociáciu s obchodom na korze, ktorý bol galantériou. Autorka videla film ako dvanásťročná, obsah je nadľahčený motívom lietania, ktorý nájdeme aj vo filme. Motív gombíka rámcuje text, objavuje sa na začiatku a na konci, vo vnútri je básnickou skratkou, formou synekdochy, prerozprávaný obsah filmu: „Stará pani Lautmannová, už celkom mŕtva odrazu vstala a spoločne /plavne prekročili prah...“
Výborná je báseň Slepá panoráma o trhaní zuba so živým nervom. V narkóze sa objavujú obrazy z gréckej mytológie, objavujú sa ženy staroveku, ktoré mali čierne zuby, lebo žuli betel, nervy zubov sa odvíjajú v špirále ako Ariadnina niť, Theseus nezomiera len fyzickou smrťou a v realite čaká Minotaurus. Paralela konkrétnej situácie trhania zuba s príbehmi z gréckej mytológie je skvelý nápad, ktorý je pôsobivý, dodáva textu nadčasovú platnosť, pričom zachytáva pocity konkrétnej bolesti. Bolesť je nevyhnutnou súčasťou ľudského života, tvorí nevyhnutný pendant príjemného, slasti, tá bez bolesti nie je možná. Pociťujeme ju len na jej pozadí.
V básni Privátna zóna autorka využíva moment nesplneného očakávania. Zo spánku ju vyruší telefón. Oznamuje, že v jej byte zrejme vyviera voda a spôsobuje potopu. Musí cestovať vlakom, no keď sa vráti do bytu, zistí, že nič sa neudialo. Biblický motív sa tu využíva v prevrátenej podobe: „Nemám holubicu, ktorú by som vypustila ako Noe / Napokon, k žiadnej potope nedošlo“. Text nadobúda ironický podtón. V dome sa ozývajú hlasy zachránených susedov, sú to literárni priatelia. „Dedičná minca slnka sa kotúľa / zo striech na chodník, prepadáva sa do kanála / a pozlacuje“. Podobný záver má Apollinairovo Pásmo, v Čapkovom preklade sa v ňom slunce, uťatá hlava ku-ku-kutálí, u Podrackej je slnko pozlátená minca, ktorá sa kotúľa do kanála. Povodeň bola falošný poplach. Alúzia na Apollinairov text je funkčná, rovnako ako moment nesplneného očakávania, využitý na tematickej rovine.
Poplach však nemusí byť vždy falošný. V básni Trhlina hovorí o reálnych trhlinách v slovách, pričom „každá chyba môže byť fatálna, / každá chyba môže začať pôsobiť“. Nejde len o trhliny v slovách, o ktorých rozpráva Andrea B., sú aj horšie trhliny: „Trhlina sveta je čoraz zjavnejšia, hoci sa nedá / do nej vložiť prst, ako ho vložil Tomáš do rany / vychádzajú z nej bezprizorné deti / neviem, čie sú, teda sú moje. Autorka upozorňuje v závere na hrôzy sveta a berie do náručia „bezprizorné deti“, ktoré je ochotná si adoptovať. Je ochotná podieľať sa na riešení akútnych problémov tohto sveta.
V básni Ceremoniálna plošina na konci zelene sa objavuje motív vlastnej blížiacej sa smrti. V básni Mystérium antihmoty sa smrť zjavuje v širšom kontexte v podobe antihmoty, telo sa jej javí ako hmota, „duša je antihmota“. Čo nás čaká? Nebo? Peklo? Doteraz to bola iba hra? Myšlienkový boj ústi do citátu, ktorý autorka preberá: „Simone Weilová napísala, že skutočnosť / je iba transcendentálna a musíme zomrieť, / aby sme uvoľnili spútanú energiu lásky“. Poznanie sa mení na poéziu.
Ďalším konštantným motívom autorkinej tvorby je hľadanie príbuzných duší, s ktorými by splynula. V básni Zbeh si kladie otázku: „Existujú duše, nezadržateľne krásne, / rozjasňujúce sa navzájom, ako keď sa čistí striebro?“ Sama seba označuje za zbeha, ktorý sa ľaká absolútneho duchovného spojenia, rovnako ako iní. Ivan Č. nazýva tento postoj „metafyzickou zbabelosťou“, možno ide o snahu zachovať si svoje tajomstvo a byť sebou samým.
V poslednej, 10. časti sa prelínajú konkrétne zážitky so všeobecnými úvahami o živote a smrti. V úvodnej básni Platonické pole autorka spája konkrétny zážitok – platenie hrobového miesta s priečinkom, v ktorom môžu neskôr uložiť aj jej urnu, so spomienkou na platonickú lásku k správcovi cintorína: „Takmer som umierala od lásky, ukrytá v rohoch tmy // Sprevádzal ma v bielom srdci“. Oxymoron tma – biele srdce zachytáva základný kontrast zbierky život – smrť, hmota (telo) – antihmota (duša). Autorka obnažuje v básni asociačný postup, akým báseň vznikla: „Prítomnosť je vedomie, otvárajúce platonické pole“.
Po dolovaní zážitkov v prítomnosti, v ktorých dominuje rozlúčka s rodičmi a hľadanie stratenej lásky a hľadaní paralel v minulosti, v antických a náboženských mýtoch (Zápis na margo), dodávajúcich textom všeobecnejšiu platnosť, sa objaví v závere básne vnučka, ktorá skáče po posteli: „Otvára maličké ústa a prehĺta dúhový prach“. Obraz vnučky odkazuje do budúcnosti, dúha vytvára most s minulosťou a zároveň otvára nové možnosti do budúcnosti.
Rovnako sa uzatvára Zverokruh „gigantický okulár, cez ktorý dovidieť na svet harmónie“ „plný mytologických zvierat“, dôležitý zdroj tajomných znakov Podrackej poézie, plný znamení podvedomia. „Kentaur, drak či kyklop, odrastení na špiku chaosu“, „Sippar v súhvezdí Raka, / Ninive, vystavané podľa Veľkého voza“. Chaos sveta zrodený z lona „pramatky“. „Pravú nohu má na zemi, ľavú zodvihnutú tak vysoko, /že otvára bránu lona do prázdnoty // Zdroja tvorivosti a sily, kreáciu všetkých ľudských foriem“. „Diskrétne pološero“ o ktorom hovorí I. Čičmanec v doslove, je osvetľované zrenicou duše. Ona oživuje zverokruh, dáva ho do pohybu, zabezpečuje harmóniu chaosu hmoty.
V básni Muž hviezdokopa, žena monáda, kde už názov je oxymoronom, sa vytvára ako vo fraktáli paralela so zverokruhom až vesmírom: „On tvorí svet, ona jeho stred“. Každý vzťah je jedinečný, no zároveň: „sú nekonečným počtom všetkých mužov a žien, /ktorí kedy žili na zemi“. V každom mužovi a žene sa odráža vesmír predchádzajúcich vzťahov z minulosti. Na rovine tvaru vyjadruje jednotu a odlišnosť oxymoron, dialektická figúra, v zbierke dominantná.
V básni Hranostaj prevádza matku cez horský priesmyk dominuje obraz už v názve, je vyjadrením prechodu autorkinej matky do nebytia. Sprevádza ju od chvíle: „ Keď sa matke na špičke nosa objavil biely bod“, v tej chvíli sa „spustil program smrti“. Súčasná reália, program, depatetizuje, veľkú tému smrti v podobe genitívnej metafory, ktorá má tiež štruktúru a význam oxymoronu. Sémantika preniká aj na rovinu tvaru. Podieľa sa na výstavbe básnického obrazu. Za priesmyk sa už živý tvor neodváži: „Každú noc rozsvecujem lampu a kladiem ju na stôl, / aby slová našli cestu, keď ma odvaha nepustila ďalej“. Ďalší oxymoron, ktorý sprevádza ústrednú tému života a smrti je protiklad svetla a tmy. Svetlo má ochrannú funkciu. Hranostaj odkazuje na interkultúrne súvislosti, Dáma s hranostajom je známy obraz Leonarda da Vinci, je večnou hodnotou, tak ako je večná smrť.
Autorka sa v zbierke často štylizuje do obrazu stromu. V básni Míľnik neoplotenej mysle je jej strom „útly“, no podarí sa mu „obstáť v mraze“, je to višňa, ktorá zarodí, jej plodom sú tri višne. Jednu ohlodajú vtáci, ďalšiu červík, no posledná je zdravá „nie pre mňa“. Je to: „Prvotina pre toho, kto príde po mne“. Obraz odkazuje do budúcnosti, ako obraz poskakujúcej vnučky a vnúčika v poslednom texte zbierky Zhora dolu, zľava doprava. Ako obstál útly strom višne „v kamenistej zemi“, tak obstála víťazne v zápasoch láska. Zbierka končí nádherným obrazom: „Nezadržateľne krásna je hora, keď láska mrholí /zhora dolu, zľava doprava“. Láska je istotou a základnou ľudskou hodnotou, horou autorkinej tvorby, napriek všetkému.
Anna Valcerová