Ján Milčák pútavý aj
v povestiach
Jeho knižný debut (Deväť
poviedok, 1978) predbehlo až šesť realizovaných rozhlasových hier pre dospelých
ako aj dve divadelné hry. Za svoje rozhlasové hry získal dohromady štyri hlavné
ceny na festivaloch pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry. Rozhlasové hry
spravili z Jána Milčáka vlastne európskeho klasika tohto žánru. Pre deti
vytvoril vyše dvadsať hier a dosť z nich preniklo do vyše ôsmich európskych
rozhlasových vysielaní.
Vždy si zakladal na originalite a vyhýbal sa napodobňovaniu.
Otváral nové možnosti pre rozhlasovú realizáciu tým, ako pracoval so slovom
ukladajúc do strohých, hutných replík významy a sugestívne stvárňujúc
postavy výpoveďami o situáciách, do ktorých vstupujú. Perfektným
v celej šírke slovesnej tvorby ho robila aj dôsledná kompozícia. Svet
v Milčákových textoch býva tajomný a akoby z výšky,
z vtáčej perspektívy vypovedá o úsiliach človeka, o jeho
veľkostiach, ale aj pochabostiach, ktoré stvára.
Autorská filozofia lekára, ktorý začínal ako učiteľ
a na svoje pôsobenie v škole rád spomína v skratke znie: „Človek by mal zostať dieťaťom celý život,
mal by si starostlivo chrániť všetky detské vlastnosti, o ktoré ho obral
dospelý vek.“ Hranice medzi skutočným a fantazijným neexistujú.
Fantazijné s reálnym sa prelína. Tvorivé postoje autora sa prejavujú
s príslušnými modifikáciami aj v žánri historickej povesti, do
ktorého vstúpil divadelný, rozprávkový, prozaický i poetický majster.
Levočské povesti,
sedem literárnych obrazov a rozprávaní o ľuďoch, ľudkoch a dianí
v historickej Levoči sa stali Milčákovou ďalšou príležitosťou byť svojský
a vyhýbať sa šablónam. Keď si v povesťovych
kompozíciach „postavil“ dobovú scénu s múrmi, s radnicou, troma
bránami, podáva a fabuluje na nej živo, dramaticky a vynaliezavo zachované
stariny ako inovované deje, odohrávajúce sa hlavne na levočskom rínku
a v jeho okolí.
Pozná vyše tucta remeselníkov, od súkenníkov a čižmárov
po barchetárov a puškárov ako aj kupcov a boháčov z blízkeho
Poľska i Talianska, ojedinele až z arabského sveta. Na scéne nemôže
chýbať kat, ctihodní páni richtári, spomenú sa na rínku vystupujúci herci,
kaukliari, trubadúri, kúzelníci a významne slúžia autorskej fantázii
verklikári, žobráci a kmíni. Popri častých sýkorkách sa v meste
vyskytne aj ľudskou rečou hovoriaca mladučká sova plamienka driemavá, čert
Tulius je považovaný za veľmi hlúpeho, ale nikto okrem neho nevie vyslobodiť
z klietky hanby krásnu Teofilu. A stane sa aj taký zázrak, že sám
Mesiac z oblohy rád zavíta na debatu do kováčne majstra Eliáša.
Dávna Levoča je pre jej rodáka malá, no krásna
a rozprávková. Autor je predovšetkým ctiteľom pravdy, spravodlivosti
a priateľom ľudí, ktorí sú podľa jeho gusta. Pritom nemusí na nič okato
upozorňovať, nič násilne zdôrazňovať – deje povestí plynú akoby samy od seba
a zbytočné slová z nich povypadávali ešte skôr, ako začal vznikať.
V povesti Šebastiánov klobúk prišiel do Levoče
predávať bohatý, ale skúpy a neprajná človek. Silák Šebastián mu musel do
mesta vytlačiť cez mokré blato voz naložený vzácnym zlatým a strieborným
tovarom. Do svojho klobúka, ako bol v Levoči zvyk, však nedostal nijakú
odmenu. Vraj „inokedy“. Potom kupca stihne neobyčajný trest. Všetko z jeho
voza, čoho sa pri predaji dotkne, sa zmení na otruby. Pred hnevom mešťanov
uteká z mesta a keď sa pristaví u pomocníka voziarov Šebastiána,
svedomie sa v ňom ozve. Naplní mu klobúk – lenže už nie otrubami, ale
zlatými a striebornými predmetmi. Poctivý Šebastián si varí čaj ako keby
sa nič nestalo a keď sa uňho zastaví verklikár, hodí rukou na klobúk,
vyber si, čo chceš. Chudobný priateľ si z klobúka skromne vezme len
porcelánovú fajočku a autor ho nasleduje iba poznámkou, že „V
Šebastiánovom dome sa šírila príjemná bylinková vôňa“.
Doba, v ktorej v meste vládne pyšný richtár
a jeho výroky z času na čas posielajú previnilcov do šatlavy, ku
katovi na škripec a niekedy aj na najtvrdší trest, pri ktorom sa
meštianske paničky dávajú do plaču, taká doba priodvážnym nepraje. Ale nájdu sa
takí dvaja vo vyhni kováča Eliáša. Začínajúci učeň Matej smelo odvráva katovi
a kováč nepredá voz so striebornými kolesami panovačnému richtárovi. Povie
mu otvorene, že na to nemá dosť peňazí, ten je voz pre župana Csákyho...
Ľudské vzťahy v povestiach poznajú súlad
i nenávisť, bitky, krádeže i uzmierenia, zriedkavejší súcit
i prejavy pomoci a mesto sa vie kochať vo večernej harmónii, keď
mešťania obdivujú zahviezdenú oblohu a počúvajú hudbu verklikárov. Šikovní
zlodeji sa vedia dostať do Levoče medzi trhovníkmi a pred zotmením sa
z nej vyšmyknúť. Keď sa kradne v zohratej dvojici, príde v lese
aj k bitke o korisť a menej krutý zostane ležať v tráve.
Lenže ukradnutá fajka porcelánka pripraví víťaza tiež o život. Ten sa mu
predĺži o deň, lebo musí popravovať kežmarský kat, pretože levočský sa
pošmykol a zlomil si nohu.
Obchodník z Krakova, ktorý priviezol pred
Vianocami múku z najlepšieho zrna, má vo svojom voze napokon len malý mech
z ľanového plátna – a práve z neho zaznieva anjelský spev, vidieť
anjelov oblečených ako žobráci so záplatami na šatách. Práve žobrákom odmietol
predtým pyšný medovnikár dať zo svojich medovníkov a keď vidí, čo sa deje,
uteká z mesta a zúfalý sa doňho pokorne vracia. Z denárov, ktoré
rozdal žobrákom pri mestskej bráne, sa najesť nedá, a tak ich poľakaný
dovezie domov ako vzácnych hostí, ktorým servírujú pečené pstruhy ma
strieborných podnosoch, nalievajú im víno a autor ani raz nemusí povedať,
prečo sa tak deje na Štedrý večer.
Svet povestí Jána Milčáka je bipolárny, aký sa
ustanovil oddávna. S trápením a s radosťou,s bohatsrvom
i s biedou a originálne, nečakané a nejednoznačné
striedanie rozprávkovosti,.mystérie i tvrdej skutočnosti ho ozvláštňuje do
nevšednej podoby. Sú v ňom lotri i malé hrdinstvá ľudí, ktorí vari
ani nevedeli, čo to slovo znamená. Lepšie rozumejú slovám poctivý – nepoctivý.
Tak nám je to voľáke bližšie, povedali by tí starodávni.
Ján Beňo
(Reflexia o knihe Levočské povesti odznela na klubovom stretnutí
v októbri 2017)