Príhovor IVANA KAMENCA na vernisáži knihy Antona Baláža Môj príbeh sa ešte nekončí
Artfórum, 25. apríl 2024, Bratislava
Pre prítomné publikum nie je novinkou konštatovanie, že Anton Baláž patrí v súčasnosti k najusilovnejším slovenským prozaikom. Romány, rozhlasové hry, filmové scenáre, mnohostranná kultúrno-organizačná činnosť, resp. verejno-spoločenská angažovanosť, vytvárajú obraz o jeho osobnosti a sú neprehliadnuteľnou súčasťou slovenskej literatúry, a kultúrneho života vôbec. Jeho literárny záber je po tematickej i žánrovej stránke až prekvapujúco rôznorodý, široký, objavný.
V ostatných rokoch autor vo svojej tvorbe stále viditeľnejšie akcentuje memoárový žáner. Nie je to len v knihe, o ktorej dnes hovoríme. Možno to pozorovať aj v jeho viacerých predchádzajúcich prácach, ktoré nesú viditeľné autobiografické črty (napr. román Len jedna jar.) Ešte viac to vidno v knihe Dva slovenské osudy. V nej, okrem umelecko-dokumentárneho spracovania dramatických a kontroverzných životných osudov Juraja Špitzera a Alexandra Macha, autor čitateľovi približuje udalosti z vlastného osobného života, ktoré sú priamo alebo nepriamo spojené s dvoma vyššie uvedenými mužmi na základe rozhovorov, ktoré s nimi viedol. Neviem, či tomu dobre rozumiem, no mám dojem, že najnovšia Balážova kniha, akoby bola istým voľnejším pokračovaním, komplexnejším, detailnejším a širším rozpracovaním vyššie spomínanej publikácie, pravda, len pokiaľ sa týka osoby jej autora. Okrem toho, v akomsi opačnom garde memoárový prístup sa presadzuje aj v dvoch ďalších Balážových knihách, v literárne spracovaných rozhovoroch s Rudolfom Dobiášom a Tiborom Žilkom.
Neviem odolať pokušeniu uviesť jeden postreh od Milana Lasicu, ktorý pri sporadickom písaní svojich denníkových poznámok (vydala ich po jeho smrti dcéra Hana Lasicová) konštatoval, že „spomienky sú príznakom staroby“. V danej súvislosti reagujem na Tonove slová, ktoré mi napísal k môjmu okrúhlemu životnému jubileu, keď ma povzbudzoval do ďalšej činnosti zvolaním: „A čože je to osemdesiatka.“ Myslím však, že on toto povzbudzovanie nepotrebuje, lebo na rozdiel odo mňa lenivca a skeptika, má stále množstvo tvorivej invencie, nápadov a energie. To vlastne deklaruje aj v nadpise knihy svojich pamätí, lebo jeho „príbeh sa ešte nekončí.“ Dopísanie svojich memoárov datuje 17. decembrom 2023. Odvtedy uplynuli štyri mesiace. Nemám síce o tom žiadny dôkaz, ale som presvedčený, že už píše ďalšiu knihu. Ak aj nie, tak sa na ňu pripravuje, študuje k jej téme potrebné materiály. Sám, parafrázujúc, Janka Kráľa píše o sebe, ako o „Divnom Tonkovi.“
Môj čitateľský záujem o Balážovu literárnu tvorbu pramení ešte z jednej pre mňa dôležitej profesionálnej príčiny: Mnohé jeho romány i rozhlasové hry často v literárnej umeleckej podobe stvárňujú viaceré historické procesy, udalosti a osobnosti. Ich tematicky obsah a chronologický rozmer je rámcovaný modernými slovenskými dejinami, čím myslím dejiny 20. storočia. Takéto literárne práce sú pre dejepisca dôležitým, no historiografiou, žiaľ, málo využívaným alebo nedoceneným prameňom, ktorý pri jeho citlivom exploatovaní, rozvíjaní a doplnení, dáva výsledku historického výskumu akýsi „štvrtý rozmer.“ Dané konštatovanie ešte viac platí pre memoárovú literatúru. Pokiaľ ich píše prozaik alebo autor z inej kultúrnej oblasti, posudzujú sa dané texty predovšetkým z aspektu ich literárnej kvality a poznávacieho prínosu. Dejepisectvo ich však vníma aj svojou špecifickou optikou, teda k nim kriticky pristupuje, ako k potenciálnemu prameňu vlastného výskumu. Pravdaže, vždy tu zostáva otvorená otázka, na ktorú sa ťažko hľadá presná odpoveď: Kde je tu neistá a chvejúca sa hranica medzi rešpektovaním historických faktov a právom umeleckého tvorcu na ich vlastnú interpretáciu, či fabuláciu?
Myslím, že Baláž vo svojich prozaických textoch, vie vyššie uvedenú otázku vybalansovať v prijateľnej podobe. Umožňuje mu to dôkladná príprava pred písaním umeleckého textu: Bádanie v archívnych prameňoch, štúdium odbornej literatúry, používanie metódy tzv. orálnej histórie, vrátane osobných rozhovorov. Napokon, nejedno svedectvo o tom podávajú jeho memoáre. Uvedený fakt súvisí ešte s jednou dôležitou skutočnosťou: Autor svoje spomienky píše nielen na základe vlastnej pamäti. Ako všetci vieme, pamäť je vždy málo spoľahlivá, selektívna alebo zavádzajúca. Povedané aforizmom Tomáša Janovica: „Naša pamäť sa nedá použiť ani ako šnúrka do topánok – taká je krátka.“ Baláž však svoje spomienky konfrontuje a opiera o dobové zápisy, medzi ktorými sú asi najdôležitejšie vlastné denníkové záznamy, o svoju súkromná, či úradnú korešpondenciu, publikované články, recenzie a rôzne hodnotenia. Tento spôsob písania pridáva jeho memoárom na dôveryhodnosti, pravdivosti a presvedčivosti.
Pravdaže, ani tu netreba idealizovať, lebo každé publikované i nepublikované spomienky nutne nesú v sebe istú črtu individuálneho videnia a subjektívneho prístupu. Pomôžem si tu citovaním Alexandra Matušku, ktorý na margo vlastných (posmrtne vydaných) spomienok s pre seba typickým sarkazmom, či nadhľadom napísal: „Kto povie o sebe celú pravdu, aj keby chcel? A keď veľmi chce, už nehovorí pravdu. Každý povie nejakú pravdu, celú nikto. Celá pravda sa však dá uhádnuť z tej povedanej.“Napokon, sám Baláž si to uvedomuje, keď konštatuje, že „spomienky sú veľmi osobnou a veľmi spontánnou výpoveďou.“
Z hľadiska vnútornej štruktúry knihy sa dajú identifikovať, pri určitej dávke zjednodušenia, prinajmenšom tri navzájom sa prelínajúce a dopĺňajúce roviny. V prvej autor píše o svojom osobnom živote a jeho zdravotných, či iných peripetiách, o svojich úspechoch, nádejach, no aj sklamaniach a pochybnostiach. Nachádzajú sa tu spomienky na rodičov, súrodencov, detstvo, školské a študentské roky, na vlastnú široko rozvetvenú rodinu, na svoje civilné povolania od funkcie poštového úradníka, až po funkciu poradcu a hovorcu prezidenta Michala Kováča, pri ktorom stál a ľudsky i profesionálne ho podporoval v čase surových mečiarovských útokov a spolupracoval s ním aj po skončení prezidentskej funkcie. V memoároch defilujú desiatky autorových osobných priateľov, kolegov, predovšetkým zo spisovateľskej obce a viac či menej blízkych spolupracovníkov v rámci kultúrneho života na Slovensku. Škoda, že v publikácii absentuje menný register.
V texte knihy mi imponuje, že autor nepodľahol vlastnej sebaidealizácii, čo sa pri memoároch často stáva a je to v danom žánri celkom pochopiteľné. Na jednom mieste sám sebe kladie otázku: „Bol som aj ja len taký vyľakaný radový občan a hrdinami boli len postavy mojich románov?“ Nielen v memoároch, ale aj v každodennom živote Tona Baláža poznáme ako citlivého, tolerantného, dobroprajného a nekonfliktného človeka s citom pre spravodlivosť, ktorý hľadá a nachádza v ľuďoch v prvom rade ich dobré stránky. Niekedy sa mi zdá, že to až trochu preháňa, keď „negatívne“ postavy decentne necháva zväčša v anonymite, okrem niektorých všeobecne známych popredných predstaviteľov komunistickej moci, ktorí kládli prekážky nielen umeleckej tvorbe autora, ale škodili rozvoju slovenskej kultúry vôbec a tým negatívne ovplyvňovali aj osobné osudy slovenských umelcov, vedcov a príslušníkov inteligencie vôbec. Zároveň ukazuje, ako sa dalo pri nevyhnutnej dávke občianskej statočnosti a umeleckej odvahy, proti podobným javom aspoň čiastočne brániť. Baláž mal s tým bohaté skúsenosti a napriek cenzúrou vynúteným kompromisom, nakoniec vedel obhájiť vlastnú umeleckú pravdu vo svojom prozaickom diele, ktoré kritika výstižne charakterizovala ako „spoločenské romány“. V rámci odľahčenia týchto poznámok: Pre pokryteckú prudérnosť cenzúry mal Baláž isté problémy aj s erotickými prvkami, resp. scénami vo svojich dielach. Ján Števček ich nazval „sviežou erotikou“ Istou výnimkou je tu kniha Hriešna Vydrica. V jeho textoch mi ďalej imponuje, že v nich prebleskuje štipka irónie, sebairónie a schopnosti kritickej sebareflexie.
Najrozsiahlejšou, ako červená niť sa tiahnucou rovinou knihy je Balážovo spomínanie na svoju literárnu tvorbu, resp. novinárske reportáže, najmä v týždenníku Sloboda, kde sa v „literárnom nečase“venoval predovšetkým kultúrnym otázkam a písal o zabúdaných udalostiach, resp. osobnostiach z kultúrnej minulosti Slovenska. Predovšetkým však písal knihy prózy. Čitateľovi dáva možnosť dôvernejšie nahliadnuť do svojej literárno-umeleckej dielne. Píše o podnetoch, ktoré ho priviedli k spracovaniu jednotlivých tém, o tvorbe jednotlivých románov, o ich literárnych i mimoliterárnych osudoch, o ich ohlasoch a hodnoteniach u odbornej kritiky i čitateľskej verejnosti. S vďakou spomína na jednotlivých redaktorov, ktorí pomáhali na svet jeho dielam a vynaliezavými spôsobmi ich chránili pred zásahmi tupej cenzúry. Niekedy sa to, žiaľ, nepodarilo, napríklad v prípade jeho prvého románu (Bohovia ročných období), ktorý už po vytlačení skončil v zberných surovinách. V spomienkach často uverejňuje aj stručné obsahy svojich prác, úryvky z nich a tiež cituje ich hodnotenia odbornou kritikou, hovorí o ich spoločenskom ocenení, i o ich prekladoch do cudzích jazykov. Pri čítaní týchto pasáží som si uvedomil, akú hlbokú brázdu vyoral Baláž v dejinách modernej slovenskej literatúry. Práve preto nepovažujem za relevantnú otázku, ktorú sám seba kladie s dnes už s nebohým Paľom Vilikovským : „Koho to zaujíma?“ Na druhej strane však chápem, že každý autor umeleckej literatúry, ale takisto aj bádateľ najmä z oblasti spoločenských vied raz za čas sa sám seba pýta: „Pre koho vlastne píšem?“ Neraz sa na takéto mučivé otázky veľmi ťažko hľadá uspokojivá odpoveď.
Tretiu rovinu prínosu Balážových memoárov vidím v ich viacrozmernej priamej, či nepriamej spoločenskej angažovanosti. Vnímavý autor, citlivý a tolerantný človek v nich spomína a komentuje spoločenské a politické pomery, v ktorých žil od detstva a ktoré ovplyvňovali, raz viac, inokedy menej jeho osobný i spisovateľský život. S trochou zjednodušenia možno konštatovať, že do roku 1989 bol, ako občan i ako umelec objektom zväčša neprajných pomerov vyvierajúcich z totalitného režimu. Po „Veľkej novembrovej demokratickej revolúcii“ sa podieľal, jednak svojím literárnym dielom nezaťaženým už cenzúrou a autocenzúrou, jednak svojou spoločenskou angažovanosťou v rámci novinárskych a spisovateľských organizácii, i ako pracovník Kancelárie prezidenta republiky, ako pracovník Slovenského literárneho centra, atď., na ovplyvňovaní verejného života, predovšetkým v jeho, dodnes sústavne podceňovanej kultúrnej oblasti. Memoáre sa tu niekedy stávajú akoby nechceným komentárom k niektorým spoločenským zjavom na dnešnom Slovensku a nadobúdajú až nepríjemne aktualizačný význam.
Svojím obsahom, nadhľadom a prezieravosťou sa priam núka ich komparácia so súčasnými problémami Slovenska – nielen v politickej, ale v nám najbližšej kultúrnej oblasti verejného života. Niekedy, akoby sme sa tu vracali do literárneho a kultúrneho nečasu, teda do obdobia, ktoré Baláž vo svojej knihe tak často spomína a priliehavo ju označuje nie veľmi salónnym, ale výstižným názvom „predposratosť“. Dnes už kultúrny a literárny nečas nemá formy mocenského presadzovanie tvorivej metódy tzv. socialistického realizmu a z neho vyplývajúcich insitných názorov o kultúre. Pokusy o autoritatívne riadenie kultúry a jej pracovníkov sa pretransformovali na zarážajúco primitívne, či vulgárne kádrovanie a vynášanie rozsudkov, čo je v kultúrnom živote slovenské a čo neslovenské, škodlivé. Smutné je, že o tom majú rozhodovať osoby bez základných vedomostí o kultúre, a čo je ešte horšie aj bez morálky. V danej situácii si treba znova a znova pripomínaťvarovné slová A. Matušku: „Kultúra je pomstivá – kam nemôže sama, kde ju nechcú, pošle namiesto seba nevlastnú sestru, pseudokultúru.“
Nechcem však svoje poznámky ukončiť pesimisticky. Kniha, ani jej autor si to nezaslúžia. Preto som si vybral verš z básne Spomínať od Milana Rúfusa: „Vráťme sa, pamäť, krehká presila./ Nech nastane to tiché zmŕtvychvstanie/ ľudí i dejov. Čo si vzkriesila?“
