Mysliteľské dielo, ku ktorému sa budeme vracať
Na knihou Ivana Čičmanca: Z večerných kontemplácií (Bratislava, Hronka, 2019)
Bratislavský rodák Ivan Čičmanec v roku 1969 ako dvadsaťsedemročný emigroval. V krajine, v ktorej sa usadil, v Nórsku, začal publikovať koncom 70. rokov, a to v čase, keď už pôsobil ako učiteľ v Oslo, a v 80. rokoch prispieval do slovenských a českých exilových periodík, ako aj do Rádia Slobodná Európa. Vzhľadom na politickú situáciu v bývalom Československu je však pochopiteľné, že do kontextu slovenskej literatúry začal výraznejšie prenikať až po roku 1989. Po intenzívnom publikovaní vo viacerých časopisoch postupne vydal cyklus básní v próze V ohnisku neprítomnosti (2005), zbierku poviedok Vzdychy a údery (2011), eseje Krehké čaro disonancií (2012), básnickú zbierku Fialová hudba (2013) a novelu Bratislavský satyr (2015). Veľké zásluhy má na propagácii slovenskej literatúry v Nórsku, resp. v Škandinávii ako takej, ale aj naopak, pričinil sa tiež o vydanie diel nórskych autorov u nás. Dnes možno bez rizika povedať, že súčasná slovenská literatúra by bola bez jeho diel o čosi chudobnejšia.
V osobnosti Ivana Čičmanca však nemáme iba básnika, prozaika, publicistu a prekladateľa, ale aj originálneho, svojrázneho mysliteľa, ak nechcem povedať, že priam filozofa. Svedčí o tom i jeho najnovšia kniha Z večerných kontemplácií. Pozostáva z krátkych, spravidla dvoj-, trojstranových (kde-tu o čosi dlhších) textov bez názvu, ktoré sú k sebe voľne priraďované. Väčšina z nich predstavuje žáner eseje, niektoré sú poviedkami, ktoré však tiež nemajú príbehový, ale reflexívno-filozofický pôdorys. Spoločne tvoria vyváženú syntézu, pevne zovretý celok. Ide o pomerne rozsiahlu, vyše tristošesťdesiatstranovú knihu. Poznamenať sa však žiada, že niektoré myšlienky sa v jednotlivých textoch viackrát opakujú, selekcia pri zostavovaní výsledného tvaru preto mohla byť miestami o čosi prísnejšia. (To je moja jediná kritická výhrada.)
Tematické zameranie Čičmancových úvah je veľmi bohaté a rozmanité, autor venuje pozornosť otázkam podstaty umenia, estetike, literatúre, súčasnej rozporuplnej dobe a spoločnosti, etike, náboženstvám či spiritualite, Fullovmu obrazu Krajina s jazdcom, smiechu, dokonca aj futbalu, princípu hry, migréne... atď., ale predovšetkým človekovi ako bytosti vznešenej, ale i schopnej podlosti, silnej i slabošskej, tvorivej i uspokojujúcej sa so stereotypmi, hľadajúcej čosi povznášajúce nad každodennosť, ale aj podliehajúcej primitívnym pudom, súcitiacej i krutej... Na základe prečítaného sa domnievam, že Čičmancova základná filozofická koncepcia ľudskej bytosti je taká, že vychádza z existencialistickej tézy jednotlivca vrhnutého bez možnosti vysloviť vlastnú vôľu do tohto nehostinného sveta, avšak zároveň zdôrazňuje, že jednotlivec má spravidla k dispozícii potrebné „nástroje“ a je v značnej miere na ňom, ako ich využije, aby prežil svoj život čo najlepšie, aby sa povzniesol nad svoje biologické predurčenie. Prirodzene, Čičmanec si uvedomuje aj faktor sociálneho tlaku či determinácie, preto v jeho úvahách zaznievajú aj rázne tóny spoločenskej kritiky.
Celou knihou sa vinie myšlienka o dvoch typoch základných kontradiktických podstát ľudskej existencie, ktoré v človeku akoby sa neustále svárili, a to: 1. biologická podstata jeho telesnej schránky verzus vedomie s jeho duchovným rozmerom a 2. nevyhnutnosť žiť v spoločnosti, ktorá je obmedzujúca, verzus túžba po absolútnom uplatňovaní vlastnej slobodnej vôle, pričom platí, že „sloboda – to je práve vôľa nebyť ako ostatní“ (s. 115). Človek však od okamihu narodenia je svojím spôsobom obmedzovaný v možnosti slobodnú vôľu uplatňovať, o čom napríklad hovorí esej na stranách 188 – 191, ktorá sa začína týmto skeptickým konštatovaním: „Rodičovstvo je jedným z najbeznádejnejších ľudských projektov“.
Samozrejme, Čičmanec nedáva k dispozícii recept „ako na vec“, ako si najsprávnejšie „usporiadať život“, iba ponúka hĺbkové myšlienkové sondy, nazerá na veci z rôznych zorných uhlov, odhaľuje paradoxy, znepokojuje svojím skepticizmom, ironizuje tým, že popiera vznešené a všeobecne prijaté pravdy a – provokuje. Provokuje naozaj veľmi a často, dalo by sa povedať, že i programovo. Toto tvrdenie si dovolím ilustrovať dvomi dlhšími citátmi.
Prvý je zo strany 194: „Je priam obdivuhodné, ako si neraz aj osvietení, múdri a tvoriví ľudia zjednodušujú otázku zmyslu života, keď ju s plnou vážnosťou stotožňujú s vierou v akéhosi boha. Život má vraj svoj zmysel a svoje oprávnenie v tom, že ho stvoril ich Boh, ktorý – podľa nich – má svoj plán, svoju moc a svoju morálku, našou jedinou spásou je uveriť v tohto Boha a stotožniť sa s týmto plánom, mocou a morálkou. Všetko, naše narodenie, puberta, naše choroby, nezdary v láske a kariére, naša smrť, ako aj utrpenie a smrť tých, ktorých máme radi, je údel Boží, má to vraj zmysel, ktorému my azda celkom nerozumieme, no ktorý nás musí uspokojovať už iba preto, že je dielom moci, ktorá presahuje náš um aj našu predstavivosť... Je pre mňa čoraz väčšou záhadou, že takéto čosi stačí niekomu ku šťastiu.“
Alebo z iného súdka: „Prečo tak nepochopiteľne veľa ľudí túži po niečom takom neoriginálnom, a vzhľadom na uznávanú hierarchiu civilizačných hodnôt takom bizarnom, ako je plodenie potomstva a otroctvo rodinného života?“ (s. 264) A citujem ešte z konca tejto eseje na s. 267: „Ľudia sa ochotne podvoľujú nepohodliu ťarchavosti, pôrodným bolestiam, poklesnutiu do zvieracieho štádia, nutnosti triviálnej každodennej rutiny, polovica ľudstva sa bez protestov vzdáva aj svojho rodného priezviska, čiže vlastnej identity, nevraviac už ani o tom, že hádže do vatry rodinného kozuba aj podstatnú časť osobnej slobody a možnosti naplno rozvíjať vlastné duchovné schopnosti.“
Rodičovstvo Čičmanec zrejme naozaj vníma ako neprimerané bremeno, skutočnosť, že ženy musia rodiť v bolestiach za čosi nedôstojné a poburujúce. To potvrdzuje aj poviedka na stranách 307 – 312, v ktorej bezmenný protagonista po prijatí správy, že sa mu narodilo dieťa, sa ani nezaujíma, či je to syn alebo dcéra, len opätovne prežíva priam hrôzu z manželkinej ťarchavosti a predstavy pôrodu: „márne sa pokúša odháňať spred zraku vidinu v bolestiach rodiacej ženy...“ (s. 311).
Miera autorovej provokatívnosti jeho taká veľká, že nepochybne dokáže i pobúriť – veriacich kresťanov, ako katolíkov, tak evanjelikov, inak veriacich či aj ateistov. Určite minimálne zaskočí tiež intelektuálne orientovaných čitateľov (napokon, len takí ho budú čítať), ktorí s ním v mnohom budú súhlasiť, no iste v mnohom aj nesúhlasiť. Podotýkam však, že kvalitné filozofické uvažovanie sa nevyznačuje, resp. nemusí sa vyznačovať tým, že „má pravdu“, že nás dokáže o niečom presvedčiť, v niečom nás usmerniť, ale tým, že nás núti k zamysleniu, prehodnocovaniu ustálených predstáv, rúca stereotypy a konvencie, ponúka alternatívy, spochybňuje platnosť absolutistických tvrdení, ukazuje rozmanitosť možností, čím napokon aj učí tolerancii. A prirodzene, dôležitý je spôsob podania, estetika formulovania či tvarovania myšlienok. Jazyk a štylistika Čičmancových textov sú bravúrne, jeho výpovede sa vyznačujú obraznosťou, originálnymi prirovnaniami, účinným využitím irónie na miestach, kde to pokladá za potrebné. Autor by sa pritom nemohol púšťať do tak závažných tém, dotýkajúcich sa hlbinnej podstaty ľudského bytia, existenciálnej úzkosti človeka osirelého v záhadnom nekonečnom vesmíre, keby v repertoári svojho poznania nemal obsiahnutú „celú“ filozofiu – od antiky až po súčasnosť, učenie rozmanitých náboženských systémov, ale aj hlbokú znalosť svetového umenia, predovšetkým literatúry. Rozsah jeho erudície je až fascinujúci.
Z môjho pohľadu je evidentné, že autor sa neprikláňa k nijakému náboženstvu. Vystihuje to aj jeho myšlienka zo s. 281: „Nie vo viere, ale v absolútnej pochybnosti je naša spása.“ Nebudem asi jediný, kto si po prečítaní jeho knihy položí otázku, či je len skeptikom, alebo má vo veciach transcendencie, možného presahu ponad náš svetský život predsa len dajakú „vieru“. Domnievam sa, že ju má, a to v podobe, aká sa čoraz častejšie objavuje v myslení o bytí medzi mnohými vzdelancami, totiž, že presahujeme do formy univerzálnej energie. To je, pravda, tiež ťažko predstaviteľné a nemusí to jednotlivcovi poskytovať veľkú útechu či nádej. Čičmanec túto ideu naznačuje používaním vyjadrení ako „spojenie so základnými silami kozmu“ (s. 272), „čistá energia bytia“ (s.279), „svätá rieka čistého ducha“ (s. 279) a podobne.
Samozrejme, myšlienková bohatosť tejto knihy nevznikla rýchlo, ide o kontemplácie, ktoré autor písal v dlhšom časovom úseku, nie je preto ani možné v mojom texte zachytiť celé jej tematické a významové rozpätie, naopak dotknúť sa možno len zlomku. Nedá mi však ešte v krátkosti nespomenúť tému literatúry, ktorej Čičmanec venoval tiež veľa priestoru. V zásade však nejde o dajaké teoretické či abstraktné uvažovanie o podstate tvorby či poslaní umeleckej spisby. Tvorca vždy vychádza z konkrétnych autorov a konkrétnych diel, poukazujúc na niektoré z ich rozmerov, ktoré ich robia v kontexte svetovej literatúry dôležitými. V nejednom prípade je odkaz na literárne dielo (diela) východiskom filozofickej reflexie o údele človeka či jeho postavení v spoločnosti, resp. o sociálnych procesoch. Iste nás musí potešiť, že na viacerých miestach do množiny velikánov svetovej literatúry bez rozpakov zaradí aj našich spisovateľov, predovšetkým Gejzu Vámoša, ktorého pamiatke svoju knihu zasvätil, a Boženu Slančíkovú Timravu, ale aj iných. Timrave venoval jednu celú esej (ale spomína ju aj na ďalších miestach). Začína sa týmito slovami (s. 146): „Keby som dostal možnosť vzkriesiť jednu z mŕtvych osobností svetovej literatúry a porozprávať sa s ňou, bez váhania by som si vybral našu Timravu.“ Takéto slová nás, ktorí sa zaoberáme slovenskou literatúrou, dokážu potešiť. Esej nie je rozsiahla, má len tri a pol strany, avšak na tomto malom priestore dokáže povedať veľa a originálneho o mnohorozmernosti prozaičkinej tvorby – napríklad ju dokáže usúvzťažniť s viacerými menami svetovej literatúry, pričom konštatuje, že „Timravino umenie je organickou a rovnocennou súčasťou týchto prúdení“ (s. 146), upozorní na „filmársku vizuálnosť jej próz“ (s. 147) a na skutočnosť, že u Timravy možno nájsť „aj skrytú polemiku s Nietzscheho idealizáciou tzv. mužnosti“ (s. 148), odporučí do našej pozornosti autorkinu menej známu novelu Boj atď. Svoje uvažovanie o „večnej slečne Boženke“ (s. 146) završuje konštatovaním (s. 149): „Nič nebolo pre ňu drahšie ako sloboda – a práve v tom je jej najdôležitejší myšlienkový odkaz pre budúcnosť.“
Kniha Ivana Čičmanca Z večerných kontemplácií je dôležité dielo, ktoré by nemalo ujsť nielen pozornosti našich literátov, ale ani filozofov či (aspoň) humanitných vzdelancov vôbec. Predpokladám, že v budúcnosti sa k nej mnohí budú vracať a budú z nej citovať.
IGOR HOCHEL
