Ľubomíra Miháliková: Kvitnúca oskoruša
Ľubomíra Miháliková píše poéziu od detstva. Publikovať začala až v 90. rokoch 20. storočia. Vydala 4 básnické zbierky, najnovšia, o ktorej chcem povedať pár slov, sa volá Kvitnúca oskoruša.
Autorkino básnenie sa veľmi nemení. Je to poézia bez veľkých gest a práve preto jej veríme. Nepokúša sa o experimenty, hovorí jednoducho o tom, čo cíti a o čom uvažuje. Vydáva svedectvo o všetkom, čo ju vzrušilo a o čom si utvorila názor. Každá báseň predstavuje svojským spôsobom konkrétnu životnú situáciu, originálna obrazivosť formuje jej stanoviská a reflexie do pôsobivého poetického celku. Keď sa do poézie Ľubomíry Mihálikovej sústredenejšie začítame, vylúpnu sa nám tri konštanty (možno ich je aj viac, ja som sa zameral na tieto tri). Sú to tematicko-ideové body, určujúce obsahovú náplň či spoluurčujúce charakter tejto poézie. Ide o prírodu, umenie a lásku. Príroda je tu organická súčasť ľudského sveta, v ktorej žijeme, s ktorou žijeme. Nejde len o kvietok či strom (hoci aj kvetmi obsypanú oskorušu), ide aj o vinice, rieky, more, teda živly, s ktorými má autorka osobnú skúsenosť. Teda príroda ako mocnosť zasahujúca do našich životov, ovplyvňujúca ľudskú existenciu. Tu je prítomná na celej rozlohe zbierky. Pokiaľ ide o umenie (v tomto prípade hudbu či výtvarnú tvorbu), tu sme už vo sfére kultúry, ktorá znásobuje prírodný svet osobnými zážitkami, a tie rozmnožujú aj literárne zážitky, spájajú sa s nimi v mnohohlase.
Láska, tretia konštanta, je rozkošatená entita a znamená citové vzplanutie, manželské spolužitie; lásku telesnú i lásku k blížnemu, v tomto diapazóne vníma lásku Ľubomíra Miháliková. Pokiaľ ide o lásku k blížnym (agapé), zvykne sa spájať s metafyzickou vierou – a tak to čitateľ cíti aj tu. Láska, pochopiteľne súvisí aj so smrťou, tá je tu prítomná ako smútok vyvážený predošlým životom. Takto vníma autorka aj smrť Vinca Šikulu.
Pre poéziu Ľubomíry Mihálikovej platí vecný, emóciou len podfarbený tón. To znamená, že je v nej viac faktov životných ako vzrušujúcich konštatácií. Ale nič z toho nezmenšuje výrazovú silu, ktorá spočíva v obraznosti, v metaforike. Väčšina básní je komponovaná voľným veršom, časť je rýmovaná a má pevnú štruktúru. Tie komponované voľným veršom sú spontánnejšie. Všetky Mihálikovej zbierky tvoria napriek odlišnej tematike jeden celok, daný individuálnou poetikou, ktorá je stálou konštantou. Túto poslednú zbierku treba pochváliť aj za celkovú vizáž, námorné mapy vložené do textu ho nielen oživujú, ale zasahujú aj obrazotvornosť čitateľa. Ešte jedna poznámka, Ľubomíra Miháliková patrí k tvorcom mimo Bratislavy, čo sa niekedy chápalo ako mínus: teda vidiecka spisovateľka. Tento vonkajší moment by sa nemal brať dnes do úvahy. Rozhoduje kvalita. A tak je to aj v tomto prípade.
Vladimír Petrík
Strom, ktorý ma dokáže osloviť
Názov mojej zbierky súvisí so zachránenou oskokorušou , ktorá je vzácnou drevinou a nachádza sa za mestskými hradbami v Modre.
Strom, ktorý žije nás dokáže upúta, košatá koruna vytvára tieň , korene vetviace sa pod zemou v našej obrazotvornosti vytvárajú posplietanú históriu. Oskoruša sa dožíva aj niekoľko storočí, prežíva človeka a tieto myšlienky na vzácnosť tohto chráneného stromu ma sprevádzali aj vtedy, keď vznikali jednotlivé básne v zbierke s rovnomenným názvom.
Láska je druhá téma, ktorá si ma získala , osobné , skúsenostné , prežité , možno aj s pochybnosťami, ktoré ma vedú , ale i znepokojujú. Návrat k predstave, čo pripomína dávny čas, archetypálny svet, kamene, z ktorých sú v Modre za mestom hradby. Nie je ďaleko aj v básňach predstaviť si more, skrývajúce život, živly, tajomstvá.
Tieto témy rezonujú, prírodné motívy sa preplietajú či striedajú s pocitmi ženy, hľadajúcej ale i nachádzajúcej. V objave symboliky významov, v zmierení azda so sebou a okolím , s otázkami, ktoré nie vždy čakajú na odpoveď.
Ľubomíra Miháliková
(Prednesené na stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov v apríli 2014)