Za prof. PhDr. Zuzanou Bakošovou Hlavenkovou, PhD. (28. 6. 1947 – 28. 10. 2019)
Na naše klubové stretnutia vždy prichádzala usmiata, elegantná a ak išlo o témy blízke jej srdcu, diskutovala a kládla vecné i znepokojivé otázky. Posledný raz prišla medzi nás celkom nedávno – na klubové stretnutie 22. októbra – plná síl a optimizmu. Nik z nás nepredpokladal, že už sa s ňou viac nestretneme. Nečakane nás opustila v pondelok 28. októbra 2019 vo večerných hodinách a okrem hlbokého smútku nám v srdciach zostalo aj veľké prázdno a veľa otázok, na ktoré by nám pomohla odpovedať. Sme však veľmi hrdí na to, že patrila do Klubu nezávislých spisovateľov. Predstavila sa u nás nielen ako teatrologička, ale aj ako poetka. Naposledy čítala so svojich nepublikovaných básní v júli 2017 v bratislavskom Červenom raku spolu s ostatnými autorkami Klubu a o jej poslednej monografii s názvom Čas činohry našich čias (2017) sme sa aj z jej úst dozvedeli na klubovom stretnutí 20. decembra 2017 v Galérii Artotéka bratislavskej Mestskej knižnice. O knihe i o jej celkovej divadelno-vednej práci vtedy prof. Karol Horák povedal: „Autorka nezapiera svoje ,poučenie` z metodológie štrukturalizmu i postštrukturalizmu (možno z post- i postpostmoderny), určite zo súčasnej estetiky i semiotiky divadla, pričom sa jej darí niekedy scientisticky presne, inokedy esejisticky metaforou výstižne pomenovať efemérny divadelný tvar hereckého, režijného etc. rukopisu divadelného tvorcu.“ (Viac na http://www.kns.sk/horak_bakosova.html) Spôsob jej myslenia o divadle bol pre neho – a určite je aj pre ostatných – jedinečný v schopnosti synkreticky spájať striktné vecné vedecké myslenie s potrebou vytvoriť až umeleckými jazykovými prostriedkami predstavu o diele.
Týmito riadkami sa s ňou nelúčim iba v mene členov Klubu nezávislých spisovateľov. Lúčim sa s ňou aj ako s mojou vysokoškolskou pedagogičkou na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá ma zasväcovala do tajov dejín svetového a slovenského divadelného umenia i ako s členkou skúšobnej komisie na získanie hodnosti PhD. na Vysokej škole múzických umení či ako s kolegyňou na domácich konferenciách atď. Nikdy nezabudnem na jej konferenčné príspevky o inscenácii Commedia dell´arte Petra Šcherhaufera, o tvorbe Blaha Uhlára, hereckej práci Zity Furkovej, Divadle Astorka Korzo´90 a mnohé ďalšie. Vedela v nich vždy imaginatívne priblížiť či už dobu vzniku diel, život tvorcov i diela samotné...
Niektoré z jej teatrologických prác boli povinnou či odporúčanou literatúrou aj pre mojich študentov...
V každom jej vedeckom či odbornom texte bolo cítiť, že je v rámci slovenského teatrologického kontextu výnimočná vo svojej hlavnej špecializácii – v teórii a dejinách hereckého umenia. Aj napriek tomu, že herectvo je umením akoby krátkeho okamihu, vždy mu dodala presvedčivú trvácnosť.
Česť jej pamiatke!
Dagmar Inštitorisová
Veľmi ma zasiahol a otriasol mnou nečakaný odchod Zuzky Bakošovej Hlavenkovej. Spoznal som ju v druhej polovici osemdesiatych rokov na spoločnom pracovisku v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave. Od prvých chvíľ som ju vnímal ako krásnu blízku bytosť. Bola inteligentná a vzdelaná, mala výhodu, že kultúrnu rozhľadenosť a precíznosť si niesla z domu; získané ustavične rozvíjala. Bola žensky krehká, ale aj pevná v názoroch, vedela, čo je čo a kto je kto, a toho sa aj držala. Vzbudzovala prirodzený rešpekt bez toho, aby sa vonkajškovo presadzovala či nebodaj vnucovala. Svetlý zjav generácie. Taká vo mne bude trvať stále. Zuzana, vďaka za tých niekoľko spoločne strávených chvíľ.
Ján Zambor
Zuzana Bakošová Hlavenková na stretnutí členov KNS dňa 22. októbra 2019, v diskusii s Igorom Hochelom a Jánom Zamborom, v strede trojice poetov a akademikov zároveň. Foto: Ľubica Suballyová