Pohreb ako návšteva
Reflexia rozlúčky s Jozefom Marušiakom (22. 11. 1932 – 7. 1. 2018)
Ak sa zúčastňujeme pohrebu, je to smutná situácia, pretože ide o stratu bezprostrednej blízkosti navždy, ak ide o veľmi blízkeho človeka, ale aj o stratu ďalších výborných prekladov z ruštiny a poľštiny a aj o stratu možnej podpory slušnosti a korektnosti na odborných a spisovateľských fórach – ak ide konkrétne o slávnosť rozlúčky s kolegom a priateľom Jozefom Marušiakom.
Zvyčajné rozdelenie On – zosnulý – tam a my – živí – tu, akoby na druhej strane, sa pri tejto rozlúčke nekonalo. Keď vstupujeme, z reproduktorov sa rinie pesnička našich mladých liet Krajina posedlá tmou... rytmicky a odľahčene, akoby sa smutná obradná sieň premenila na príjemný priestor intímneho stretnutia, akoby tu vedľa nás kráčal Jozef a usmieval sa tým zvláštnym spôsobom, akoby sám pre seba, a predsa nás bral pod pazuchu a viedol akoby do svojho priestoru. Následne si, keďže sme tu väčšinou ľudia „od slova“, uvedomujeme význam slov piesne, celú tú skepsu, ktorú Suchý a Šlitr do piesne vložili.
Z veľkej fotografie medzi vencami sa pozerá na nás Jozefov veľmi komunikatívny portrét – s pootvorenými ústami, akoby k nám práve hovoril. Nato vystúpi k rečníckemu pultu jeho priateľ a kolega v Klube nezávislých spisovateľov Ján Beňo a jednou vetou oznámi vôľu Jozefa Marušiaka, aby sa nekonali žiadne prejavy. Oficiálne pódium a celá oficiálna scéna týmto mizne. Pozornosť všetkých sa sústreďuje na obrazovku, kde namiesto portrétu idú zábery, rodinou starostlivo vybraté fotografie rodného domu v Hybe, starých rodičov, manželky, detí, turistík v prírode, bohatého rodinného a miestami aj verejného života. Nič, žiadna (a už vôbec nie pohrebná) reč nemôže lepšie charakterizovať osobu nášho dnešného hostiteľa ako tieto dokumentárne zábery. Keď rakva klesá, nám vôbec neprichodí, že Jozefa Marušiaka už naživo nikdy neuvidíme. Z reproduktorov ide skladba Bolero od Maurice Ravela – pochod alebo hymnus, ktorý je najlepšou oslavou života Jozefa Marušiaka. Určil ju na túto príležitosť sám ešte v jeseni, keď mu určili diagnózu.
Cez túto silnú návštevu, u neho poslednú, máme pocit, že s nami ostáva viac, ako býva zvykom pri iných takýchto rozlúčkach.
Na kare, kde sa zišla rodina a známi, Ján Beňo prečítal reč, ktorú si pripravil za seba, svoju manželku, keďže boli aj rodinní priatelia, a za Klub nezávislých spisovateľov. Z tohto spisovateľského zoskupenia pochádza aj moja osobná spomienka na Jozefa Marušiaka, kde sa veľmi jednoznačne a explicitne postavil za spravodlivosť, proti agresivite a manipulácii. Nikdy potom sme o tom spolu nehovorili, no vznikla medzi nami bezpodmienečná súdržnosť. V posledných dňoch života som mu ešte stihla za túto grandióznu odvahu, ktorá je tu taká zriedkavá, jemu však bola prirodzená, poďakovať. Dúfam, že tento typ človeka, ktorý si vážime za odbornosť, ale aj statočné – slobodné postoje nevymiera, že ľudia typu Jozefa Marušiaka ostávajú ako príklady v našich mysliach a životoch!
Mária Bátorová