Za Jurajom Andričíkom
Básnik, prekladateľ a bývalý dlhoročný člen Klubu nezávislých spisovateľov Juraj Andričík zomrel v Košiciach 29. januára 2017 vo veku nedožitých osemdemdesiatich rokov. Narodil sa 28. 4. 1937 v Bežovciach, v roku 1955 maturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Sobranciach a po ročnom pôsobení na odbornej škole v rodisku odišiel v roku 1956 do Prahy, kde absolvoval štúdium na Vysokej škole ruského jazyka a literatúry. Po návrate na Slovensko pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Sobranciach a v Humennom a od roku 1983 sa jeho trvalým profesionálnym pôsobiskom stala literárno-dramatická redakcia košického rozhlasu. Jeho básnika a prekladateľská tvorba začala vznikať od sedemdesiatych rokov. O nej aj Jurajovi Andričíkovi ako dlhoročnom priateľovi je nasledujúcu pietna spomienka klubového kolegu Jána Zambora. Pohreb Juraja Andričíka sa bude konať 3. februára 2017 o 14. 00 hod. na Verejnom cintoríne v Košiciach.
Spomínam si na
vstup Juraja Andričíka do pôvodnej poézie a do literárneho prekladu
začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Z básní jeho prvotiny
Vstupovanie na zem (1970) a z prekladov próz súčasného ukrajinského
autora Jevhena Hucalu Súmrak (1974) na mňa dýchla zvláštna zriedkavá čistota. Jeho
druhá básnická zbierka Neznelé spoluhlásky (1973) vyšla vo Východoslovenskom
vydavateľstve v Košiciach v mojej redakcii. Stál som pri zrode edície
slovanských literatúr v tomto vydavateľstve Lipa a potom v jej
blízkosti, lebo jej redaktorkou sa stala moja žena Marta. Juraj Andričík bol
jej kmeňovým spolupracovníkom.
Ako prekladateľ
podstatne prispel k nášmu poznaniu ukrajinskej a bieloruskej prózy i poézie.
Osobitne zarezonoval jeho preklad próz ukrajinského autora Vasyľa Stefanyka
Chýr s pozoruhodným doslovom Stanislava Rakúsa (1976) a preklad diela
Mychajla Kociubynského Tiene zabudnutých predkov (1981). Jazykovo flexibilný
Andričík sa púšťal do prekladov z viacerých slovanských literatúr. Výrazným
obohatením našich prekladov z poľskej literatúry je jeho preklad výberu z
poézie K. K. Baczyńského Biela
mágia (1978), Bolesława Leśmiana Lúka
(2000) a Juliusza Słowackého Beniowski a iné básne
(2011). S Baczyńským,
ktorý vyšiel vo Východoslovenskom vydavateľstve, bol po vytlačení výberu pri jeho
schvaľovaní do distribúcie v Bratislave ideologický problém – knihu
zachránilo to, že redaktorka v posudku vyžiadanom ústredím mohla uviesť
aktuálne kladné vyjadrenie sovietskeho teoretika. Preklad Słowackého je
vzhľadom na hladké zvládnutie veršovo-stroficky náročného rozsiahleho textu
jedným z Andričíkových prekladových vrcholov. Autorova prekladová tvorba
je kvantitatívne a kvalitatívne bohatá. V rokoch 1976 – 1983 som bol
redaktorom Literárno-dramatickej redakcie Československého rozhlasu v
Košiciach.
Juraj Andričík sa
stal jedným z mojich najdôležitejších spolupracovníkov. Pri odchode
z rozhlasu som na svoje miesto navrhol jeho. Vec sa podarila a tak
v rozhlase úspešne pôsobil až do roku 2001. Z odstupu času možno bez
akéhokoľvek nadsadzovania povedať, že roky nášho pôsobenia v tejto
inštitúcii patria v histórii košického rozhlasového štúdia
k najvýznamnejším.
Vďaka prozaikovi Miroslavovi Halásovi,
Andričíkovmu spolurodákovi, som sa raz dostal aj do ich rodných Bežoviec, obci
pri ukrajinskej hranici. Navštívili sme kalvínsky kostol aj Andričíkov rodný
dom. Dom, dedina, rovina smútia.
Juraj, spolu s Martou Ti
ďakujeme, že si bol obohacujúcou súčasťou nášho života, vďaka Ti za
profesionálnu poctivosť a korektné vzťahy.
Ján Zambor
