Oleg, Oleg
Keď sme s Olegom Pastierom v januári 2017 elektronicky korešpondovali o mandeľštamovskom zväzku, ktorý potom vyšiel v jeho vydavateľstve, mejlu dal názov Osip, Osip. Je to vlastne účinná elegická báseň-názov, účastná k básnikovmu tragickému osudu. Osip Mandeľštam po rokoch stalinského prenasledovania zahynul v pracovnom tábore.
Teraz sa mi vzhľadom na Olegov viacročný zápas s chorobou a jeho predčasný odchod žiada písať Oleg, Oleg. Odišiel po trápení, ktoré sa striedalo aj s nádejnými mesiacmi. Z Nového Baru znova prichádzal do Bratislavy, 8. júna 2017 sme sa stretli na besede s Mihalkovičovcami v Modre. Choroba však prepukla znova. Podstupoval ďalšie liečebné procedúry, neopúšťal sa, pracoval, keď a dokedy to bolo možné.
Pri redigovaní časopisu Fragment a jeho knižnej edície zachovával vernosť kamarátom z disentu a autorom vyraďovaným z verejného literárneho obehu, ale súčasne sa obklopoval ďalšími blízkymi kvalitnými tvorcami. Výsledkom bol skutočne hodnotný výberový časopis a celý rad pozoruhodných knižných zväzkov.
S Olegom Pastierom sa mi nerozlučne spája slovo sloboda. Ako jej dôsledný zástanca dal v čase komunizmu prednosť samizdatom. Diagnostikovanie minulého totalitného režimu bolo leitmotívom Fragmentu i knižnej edície tohto časopisu. Platí to aj o ich podobe v poslednom období. Za dôležité pokladám, že v Pastierovom chápaní sloboda nebola nezáväznosť. Na besede na Filozofickej fakulte UK, kam som ho v čase, keď bol aj redaktorom Romboidu, pozval, prezentoval svoju zreteľnú hodnotovú orientáciu, v čom niektorí, pobalamutení módnym trendom, mohli vidieť niečo starosvetské.
Musím povedať, že Olega Pastiera som v rámci slovenských literátov vnímal ako jedného z najslobodnejších. Ako nezávislá osobnosť sa vynímal aj v okruhu autorov, v ktorom sa pohyboval. Nikým sa nedal zmanipulovať. Na jednom stretnutí na pôde Klubu nezávislých spisovateľov sa v diskusii o staršom kolegovi s toleranciou vyjadril: „Je to jeho príbeh“.
Prekvapoval ma zorientovanosťou v literatúre, osobitne v slovenských literárnych časopisoch od konca päťdesiatych rokov minulého storočia. Mal dobrý prehľad v ruskej literatúre, a to nielen v poézii, ale aj v próze. To všetko produktívne využíval ako editor.
Bližšie sme sa spoznali v čase, keď bol redaktorom Romboidu. Pritiahol ma aj k spolupráci s Fragmentom, kde mi uverejnil pôvodné básne, preklady a literárnovedné úvahy, a k tvorbe kníh vo svojom vydavateľstva. V poslednom období som bol členom redakčnej rady tohto časopisu; keď ma s touto ponukou oslovil, povedal som mu: „Bola by to pre mňa česť“. V základných veciach sme si – akosi celkom prirodzene – rozumeli. Pri spolupráci s ním, bývalým disidentom, som sa nemusel prispôsobovať, rešpektoval ma takého, aký som. Ako redaktor a editor do mojich rukopisov nikdy nezasahoval. Na základe jeho oslovenia vznikli moje doslovy k dvom knihám Jozefa Mihalkoviča a ku korešpondencii Albína Bagina a Ivana Kadlečíka a ako prekladateľ a v prvom prípade aj inak som sa zúčastnil na tvorbe výberov z diela Gennadija Ajgiho, Velimira Chlebnikova a Osipa Mandeľštama. Bez iniciatívy a výzvy Olega Pastiera by tieto knihy neboli vznikli.
Kamaratu-bratu (týmto archaickým výrazom z rodného kraja som niekedy Olega oslovoval v mejloch), ďakujem Ti za dôveru a priazeň. Vďaka za to, čo si vykonal pre slovenskú kultúru.
Napísané pre Tvorbu a stránku Klubu nezávislých spisovateľov.
Ján Zambor
Ubúda z nás všetkých...
Anna Ondrejková
Milý Oleg, kamarát,
je mi nesmiernou cťou, že moja kniha Pán Ó mohla vyjsť v takom skvelom vydavateľstve, aké si dlhé roky viedol. Bola jednou z Tvojich troch posledných, ktoré si spolu s manželkou Ľudmilou a priateľom Karolom vydal. Ďakujem.
Držal si sa tu statočne. Verím, že Ťa tam, kde si teraz, čaká hojná odmena.
Budeš mi veľmi chýbať.
Tvoj Rudo
Odišiel vzácny človek a priateľ. Smútime za ním.
A. Bžoch
Veľká vďaka za všetko, čo v nás zanechal...
Dagmar Inštitorisová