Juraj Kuniak: Za mestom
Levoča, Modrý Peter 2015
Básnikova autentická pravosť a autorská úprimnosť
Jubilujúci básnik, prozaik a prekladateľ Juraj Kuniak (1955) namiesto bilancovania zvolil možnosť tvorivého napredovania. Aktuálnou básnickou zbierkou Za mestom docielil presvedčivý výkon, ašpirujúci na popredné miesto v súčasnej slovenskej poézii. Básnické texty sa vyznačujú kompozičnou stmelenosťou, koncentrovanosťou výrazu a metaforickou zrozumiteľnosťou.
Priliehavý titul z vyprofilovanej levočskej edície Mušľa predznamenáva osobitý charakter, hĺbku a predovšetkým lokalizáciu Kuniakovho tvorivého záujmu. Mimomestský priestor stelesňuje estetické východiská, ako aj dominantný uhol pohľadu, dotvorený výtvarným cítením. Vrstevnatý obraz stredoslovenskej horskej krajiny zapadá do bezrozmerného času, reflektujúceho návraty, spomienky a hlavne prítomnosť. Konkrétne krajinné územie vymedzuje líniu sledovanej cesty, po ktorej je nevyhnutné "ísť sám so sebou". Motívy krajiny nie sú samoúčelné, dotýkajú sa najzávažnejšieho okruhu tém: komunikácia so sebou a s najbližším okolím, rodinné väzby, ekológia. Ústrednou zložkou Kuniakovho vnímania skutočnosti je reflexia prežívanej chvíle ako nespochybniteľnej hodnoty. V záhlaví zbierky autor uvádza výroky Walta Whitmana a Williama Carlosa Williamsa, ktoré vyzdvihujú "každý okamih života" aj "ten večný". Zmyslová skúsenosť je v tomto prípade univerzálna, nedotýka sa len predmetnej lokality. Kuniak citlivo zobrazuje nadradenosť prírodných zákonov, večnosť horských masívov, ale uvedomuje si krátkosť individuálneho času. Spojitosť medzi týmito paralelami vytvára verný obraz jedinca vklineného do najprirodzenejšieho prostredia s intímnymi vzťahmi a väzbami.
Zbierka je rozdelená do dvoch častí, ich názvy vystihujú noetický rozmer Kuniakovej poetiky. Prvá časť Stratený vo veľkosti neba odráža pokoru pred absolútnosťou stromov, trávy, vetra, vtáctva a nebies. Druhá časť Zrastený s krídlom evokuje prepojenosť s hudbou a v hlbších súvislostiach aj s úžasmi všedného života. Kuniakova krajina je harmonická a tvarovo usporiadaná, ale aj nevľúdna, skrývajúca nepredvídateľnú silu, pustošená ničivou rukou (ne)víťaziaceho jedinca. Prírodné živly prijíma s rešpektom rozvážneho pútnika, vyhodnocujúceho rovnováhu rastlinného sveta. Kuniak na pozadí plynúceho času a striedajúcich ročných období sleduje nevyhnutnú premenu tvárnej krajiny. V básni Bralo je tento aspekt najvypuklejší: "stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek, // z aleje topoľov sú rady pňov, / cesty lemujú kríže po nehodách , / bralo sa týči do výšky // a mlčí". S geometrickou presnosťou zaznamenáva intímnu polohu lyrického subjektu: "pevné body / sú iba dva, pre každého z nás jeden, / ty pre mňa, ja pre teba". V rovnomennej básni Za mestom, ktorú môžeme chápať ako Kuniakov programový manifest, čítame aj tieto verše: "a pridať štipku navyše // pre večných milencov: život a smrť / kráčajú za mesto ruka v ruke". Stíšená komunikačná línia, hlas diktujúci zvnútra, život a smrť a medzi nimi zachraňujúca láska.
Kuniakova prednosť je v pokore a pravdivosti ( "umierajúce leto / vie o mne viacej / ako ja"). Práve tieto nesamozrejmé danosti rozširujú jeho poéziu o autentickú pravosť a autorskú úprimnosť.
Levoča, Modrý Peter 2015
Básnikova autentická pravosť a autorská úprimnosť
Jubilujúci básnik, prozaik a prekladateľ Juraj Kuniak (1955) namiesto bilancovania zvolil možnosť tvorivého napredovania. Aktuálnou básnickou zbierkou Za mestom docielil presvedčivý výkon, ašpirujúci na popredné miesto v súčasnej slovenskej poézii. Básnické texty sa vyznačujú kompozičnou stmelenosťou, koncentrovanosťou výrazu a metaforickou zrozumiteľnosťou.
Priliehavý titul z vyprofilovanej levočskej edície Mušľa predznamenáva osobitý charakter, hĺbku a predovšetkým lokalizáciu Kuniakovho tvorivého záujmu. Mimomestský priestor stelesňuje estetické východiská, ako aj dominantný uhol pohľadu, dotvorený výtvarným cítením. Vrstevnatý obraz stredoslovenskej horskej krajiny zapadá do bezrozmerného času, reflektujúceho návraty, spomienky a hlavne prítomnosť. Konkrétne krajinné územie vymedzuje líniu sledovanej cesty, po ktorej je nevyhnutné "ísť sám so sebou". Motívy krajiny nie sú samoúčelné, dotýkajú sa najzávažnejšieho okruhu tém: komunikácia so sebou a s najbližším okolím, rodinné väzby, ekológia. Ústrednou zložkou Kuniakovho vnímania skutočnosti je reflexia prežívanej chvíle ako nespochybniteľnej hodnoty. V záhlaví zbierky autor uvádza výroky Walta Whitmana a Williama Carlosa Williamsa, ktoré vyzdvihujú "každý okamih života" aj "ten večný". Zmyslová skúsenosť je v tomto prípade univerzálna, nedotýka sa len predmetnej lokality. Kuniak citlivo zobrazuje nadradenosť prírodných zákonov, večnosť horských masívov, ale uvedomuje si krátkosť individuálneho času. Spojitosť medzi týmito paralelami vytvára verný obraz jedinca vklineného do najprirodzenejšieho prostredia s intímnymi vzťahmi a väzbami.
Zbierka je rozdelená do dvoch častí, ich názvy vystihujú noetický rozmer Kuniakovej poetiky. Prvá časť Stratený vo veľkosti neba odráža pokoru pred absolútnosťou stromov, trávy, vetra, vtáctva a nebies. Druhá časť Zrastený s krídlom evokuje prepojenosť s hudbou a v hlbších súvislostiach aj s úžasmi všedného života. Kuniakova krajina je harmonická a tvarovo usporiadaná, ale aj nevľúdna, skrývajúca nepredvídateľnú silu, pustošená ničivou rukou (ne)víťaziaceho jedinca. Prírodné živly prijíma s rešpektom rozvážneho pútnika, vyhodnocujúceho rovnováhu rastlinného sveta. Kuniak na pozadí plynúceho času a striedajúcich ročných období sleduje nevyhnutnú premenu tvárnej krajiny. V básni Bralo je tento aspekt najvypuklejší: "stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek, // z aleje topoľov sú rady pňov, / cesty lemujú kríže po nehodách , / bralo sa týči do výšky // a mlčí". S geometrickou presnosťou zaznamenáva intímnu polohu lyrického subjektu: "pevné body / sú iba dva, pre každého z nás jeden, / ty pre mňa, ja pre teba". V rovnomennej básni Za mestom, ktorú môžeme chápať ako Kuniakov programový manifest, čítame aj tieto verše: "a pridať štipku navyše // pre večných milencov: život a smrť / kráčajú za mesto ruka v ruke". Stíšená komunikačná línia, hlas diktujúci zvnútra, život a smrť a medzi nimi zachraňujúca láska.
Kuniakova prednosť je v pokore a pravdivosti ( "umierajúce leto / vie o mne viacej / ako ja"). Práve tieto nesamozrejmé danosti rozširujú jeho poéziu o autentickú pravosť a autorskú úprimnosť.
Miroslav Brück
Blízkosť
Pri mojich nohách pes, uprene
hľadí na mňa, ja na hviezdy.
Možno vie, o čom mlčia.
Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji.
Do rána môžem zomrieť.
Vyznanie M.
V sychravom počasí, keď pália
staré rany, na mňa sa usmieva tvár
dievčaťa z Nového Zélandu.
Zablúdená guľka, čo prestrelila
moju dušu, čistý priestrel, aký
pochádza len z krásy.
Úprimne, len medzi nami,
keby si ma nenašla ty,
šiel by som tú tvár hľadať.
( Zo zbierky Za mestom)
Pri mojich nohách pes, uprene
hľadí na mňa, ja na hviezdy.
Možno vie, o čom mlčia.
Vesmír sa trblieta v hlbokom pokoji.
Do rána môžem zomrieť.
Vyznanie M.
V sychravom počasí, keď pália
staré rany, na mňa sa usmieva tvár
dievčaťa z Nového Zélandu.
Zablúdená guľka, čo prestrelila
moju dušu, čistý priestrel, aký
pochádza len z krásy.
Úprimne, len medzi nami,
keby si ma nenašla ty,
šiel by som tú tvár hľadať.
( Zo zbierky Za mestom)
Básnická destilácia empatie voči človeku a krajine
Jubilujúci básnik, prozaik, cestovateľ, vydavateľ Juraj Kuniak (1955) nečakal, kým ho svet zahrnie gratuláciami a darmi, ale on sám obdaroval seba i druhých vydaním knižky poézie s jednoduchým názvom Za mestom. Kniha je v poradí už jeho ôsmou básnickou zbierkou (debutoval v roku 1983 zbierkou Premietanie na viečka) a vyšla vo vyprofilovanej edícii Mušľa dôležitého levočského vydavateľstva Modrý Peter. Je známe, že Juraj Kuniak žije v horskej osade Kordíky v Kremnických vrchoch a hoci vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Prahe (študoval i v Bratislave a Nottinghame), venuje sa spolu s priateľmi - napospol významnými súčasnými básnickými osobnosťami - vydávaniu poézie vo vydavateľstve Skalná ruža, ktoré založil. Stredoslovenské hornaté prostredie sa vpísalo i motivicky do básnického toposu i etosu jeho prítomnej zbierky.
Svoju knižku uviedol autor citátmi z Walta Whitmana (autora, ktorého Spev o mne nedávno Kuniak výborne preložil): "Musíš si zvykať na ostrosť svetla a každého okamihu života" a z Williama Carlosa Williamsa: "...očistiť, vyjasniť, umocniť ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme". Obaja americkí autori sú vybraní nenáhodne a veľmi dobre vystihujú básnickú líniu i postup, ktorého sa Kuniak v zbierke pridržiava. Môžeme povedať, že autor naozaj stvárňuje sériu "okamihov", privilegovaných chvíľ, v ktorých si básnický subjekt uvedomuje nielen bezprostredné okolie - či už prírodné alebo sociálne (rodinné) - ale intenzitou vnemu sa dostáva do interakcie s dianím vesmírnym, ocitajúc sa v priesečníku tých najdynamickejších vnútorných impulzov, akým môže byť človek vystavený.
Básnik si svoju zbierku rozdelil do dvoch častí s názvami: prvá časť, pozostávajúca z 15 básní, nesie názov Stratený vo veľkosti neba a druhá časť, obsahujúca 17 básní, má názov Zrastený s krídlom. Názvy oboch častí súvisia s konkrétnym veršom konkrétnej básne v prvej alebo druhej časti. Názov prvej nachádzame v štvrtom a piatom verši básne Pat: "šarkan, stratený / vo veľkosti neba" a kľúč od názvu druhej nachádzame v desiatej básni 2. časti Užší výber, Hvar, kde sa v záverečnom štvrtom dvojverší hovorí: "Klavirista pod šírym nebom, čo zrástol / s čiernym krídlom a neprestáva hrať". Už aj tieto sémanticko-lexikálne fakty svedčia o tom, že celá básnická zbierka je nielen napísaná, ale aj "skomponovaná", teda že autor venoval veľkú pozornosť výberu básní a ich zakomponovanosti do celku zbierky.
Na úvod prvej časti a celej zbierky umiestnil Kuniak báseň Spoznávanie, ktorá má iba 5 veršov a ktorá je minimalistickou básnickou charakteristikou stromu, ktorý je "ošľahaný vetrom, / obrastený lišajníkom, / takmer bez zelene, / nemá plody, iba sokola" (s. 15) na dôležitom "modrom pozadí". Báseň je peknou a významovo nosnou vstupnou bránou do prírodného sveta, ktorého rôzne podoby sa budú v celej zbierke objavovať v mnohých obmenách. Hneď v ďalšej básni Bralo sa už objavuje explicitný ekologický dôraz ("Stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek," - s. 16) na pozadí úvodnej bilančnej úvahy o krajine: "Ako sa mení krajina, / do ktorej som sa narodil". Pointa básne o brale je vyslovená empiricky i priliehavo poeticky: "bralo sa týči do výšky / a mlčí. // Jedného dňa si odkašle / obrovským výlomom."
Ešte väčšiu empatiu voči krajine (empatický je už názov básne: Súcit) prejavuje básnik tromi trojveršiami, v ktorých nachádzame okrem úvodnej expozičnej charakteristiky ("Nízke slnečné svetlo zneisťuje.") i básnické uchopenie prírodnej situovanosti pomocou frazeologizmov ("samota roviny strácajúcej dych" a vzápätí "Mráz si brúsi zuby na vodu,"), aby sa cez básnicky účinné prirovnanie súvisiace s takmer smrteľnou bolesťou krajiny ("šípky sú ako kvapky krvi // na zúboženej škrupinke.") dostal k prejavu vlastnej empatie: "Vyčerpané telo krajiny, / nech ho už prikryje sneh!" (s. 4). Inou polohou, do ktorej okrem prírody vstupujú i ľudské dejiny, je Kuniakov básnický pokus (vydarený) evokovať prastarú fylogenézu ľudského rodu na pozadí "pradivočiny" a archaických prvopočiatočných pocitov, ktoré básnik vynaliezavo a účinne rekonštruuje (Odvíjanie). Sofistikovanejším pokračovaním je potom báseň Choroba nevyspelého kmeňa, kde sa vyzdvihuje sila kultúry ako zdroja duchovného, ale i celkového rastu "kmeňa" (teda i Slovákov) v kontraste s primitívnym životom.
Lyrický subjekt Kuniakovej poézie, hoci sa takmer sústavne konfrontuje s prírodným dianím vôkol seba, prechádzajúc od polôh ostentatívne či implicitne ekologických až k polohám subjektívnej, čisto ľudskej empatie voči milovanej krajine, nejestvuje len v týchto prírodných súradniciach, ale hľadá a nachádza prirodzené ukotvenie vo väzbách ľudských, najmä rodinných. Preto v knižke Za mestom nachádzame básne Otec, Syn, Rodičom, či básne venované manželke, ako aj manželskému zväzku. Samozrejme, o prítomnosti aj iných ľudí v citovom živote lyrického subjektu svedčia básne Vyznanie M., M. H., či Užší výber, Hvar.
Reflexiu partnerského (manželského) spolužitia nachádzame napríklad v básni Pevné body: "Sú iba dva, pre každého z nás jeden, / ty pre mňa, ja pre teba."// Len vzájomná blízkosť dáva perspektívu každému z oboch jedincov, ako aj odvahu hľadieť do neznáma: "Len keď sme spolu, vidíme naše / neznáme hviezdy."// A na záver odhodlanie zotrvať spolu aj v nešťastí: "Orientujeme sa podľa nich. / Aj vtedy, keď stroskotáme."// (s. 35). S rodinou súvisí aj básnikov zmysel pre prežívanie sviatočnosti: v každej z oboch častí zbierky nachádzame jednu báseň, venovanú adventnému obdobiu. V prvej časti je to báseň Druhá adventná nedeľa (s. 27), v ktorej sa tematizujú zranenia, čo svet spôsobuje ľudskej duši a necitlivosť ktorého je zdôraznená konfrontáciou s biblickou knihou proroka Izaiáša, ktorú básnik parafrázuje. V druhej časti zbierky je to zasa báseň Advent, kde sa civilne tematizuje ono radostné očakávanie Božieho narodenia, azda i s implicitnou predstavou Kristovej tváre zahrnutej v žiare horiaceho plamienka: "...len nebo a zem / plné očakávania, tak čisto planie / plamienok, jeho detská, priezračná tvár, / pra-pra-tvár v omladzujúcom zrkadle."// (s. 37).
Poézia Juraja Kuniaka je jemnou, mnohovýznamovou prácou, založenou na princípe akejsi trpezlivej a plodnej i z hľadiska básnickej chémie presne vypočítanej a odmeranej destilácie vnemov, slov a psychických stavov, ako sa o tom hovorí napr. v básni Marcové svetlo: "pod dúhou k stromom prehovoril dážď, / zazdalo sa mi, že som porozumel svetu / v jazyku zrozumiteľnom len raz". A druhým sémantickým pólom je báseň Fialkové údolie: "Žiadne slová, toto je neha. / Mlčanie z nevyslovených slov. // V mrazivom ráne pod vysokým nebom / čakajú na milosť, že niektoré z nich platí. // 11.1.2009." Zbierka Za mestom je veľmi dobrou a pritom prístupnou poéziou. Táto recenzia ani zďaleka neodkryla všetko významové bohatstvo a odtiene vzťahu ľudský subjekt - krajina, či jej intertextuálny a iný potenciál. Vrelo odporúčam do pozornosti čitateľov, "dychtivých po blkote poézie".
Jubilujúci básnik, prozaik, cestovateľ, vydavateľ Juraj Kuniak (1955) nečakal, kým ho svet zahrnie gratuláciami a darmi, ale on sám obdaroval seba i druhých vydaním knižky poézie s jednoduchým názvom Za mestom. Kniha je v poradí už jeho ôsmou básnickou zbierkou (debutoval v roku 1983 zbierkou Premietanie na viečka) a vyšla vo vyprofilovanej edícii Mušľa dôležitého levočského vydavateľstva Modrý Peter. Je známe, že Juraj Kuniak žije v horskej osade Kordíky v Kremnických vrchoch a hoci vyštudoval Elektrotechnickú fakultu v Prahe (študoval i v Bratislave a Nottinghame), venuje sa spolu s priateľmi - napospol významnými súčasnými básnickými osobnosťami - vydávaniu poézie vo vydavateľstve Skalná ruža, ktoré založil. Stredoslovenské hornaté prostredie sa vpísalo i motivicky do básnického toposu i etosu jeho prítomnej zbierky.
Svoju knižku uviedol autor citátmi z Walta Whitmana (autora, ktorého Spev o mne nedávno Kuniak výborne preložil): "Musíš si zvykať na ostrosť svetla a každého okamihu života" a z Williama Carlosa Williamsa: "...očistiť, vyjasniť, umocniť ten večný okamih, v ktorom jedine žijeme". Obaja americkí autori sú vybraní nenáhodne a veľmi dobre vystihujú básnickú líniu i postup, ktorého sa Kuniak v zbierke pridržiava. Môžeme povedať, že autor naozaj stvárňuje sériu "okamihov", privilegovaných chvíľ, v ktorých si básnický subjekt uvedomuje nielen bezprostredné okolie - či už prírodné alebo sociálne (rodinné) - ale intenzitou vnemu sa dostáva do interakcie s dianím vesmírnym, ocitajúc sa v priesečníku tých najdynamickejších vnútorných impulzov, akým môže byť človek vystavený.
Básnik si svoju zbierku rozdelil do dvoch častí s názvami: prvá časť, pozostávajúca z 15 básní, nesie názov Stratený vo veľkosti neba a druhá časť, obsahujúca 17 básní, má názov Zrastený s krídlom. Názvy oboch častí súvisia s konkrétnym veršom konkrétnej básne v prvej alebo druhej časti. Názov prvej nachádzame v štvrtom a piatom verši básne Pat: "šarkan, stratený / vo veľkosti neba" a kľúč od názvu druhej nachádzame v desiatej básni 2. časti Užší výber, Hvar, kde sa v záverečnom štvrtom dvojverší hovorí: "Klavirista pod šírym nebom, čo zrástol / s čiernym krídlom a neprestáva hrať". Už aj tieto sémanticko-lexikálne fakty svedčia o tom, že celá básnická zbierka je nielen napísaná, ale aj "skomponovaná", teda že autor venoval veľkú pozornosť výberu básní a ich zakomponovanosti do celku zbierky.
Na úvod prvej časti a celej zbierky umiestnil Kuniak báseň Spoznávanie, ktorá má iba 5 veršov a ktorá je minimalistickou básnickou charakteristikou stromu, ktorý je "ošľahaný vetrom, / obrastený lišajníkom, / takmer bez zelene, / nemá plody, iba sokola" (s. 15) na dôležitom "modrom pozadí". Báseň je peknou a významovo nosnou vstupnou bránou do prírodného sveta, ktorého rôzne podoby sa budú v celej zbierke objavovať v mnohých obmenách. Hneď v ďalšej básni Bralo sa už objavuje explicitný ekologický dôraz ("Stromy ustupujú a chradnú, / drevorubači zničili hniezda volaviek," - s. 16) na pozadí úvodnej bilančnej úvahy o krajine: "Ako sa mení krajina, / do ktorej som sa narodil". Pointa básne o brale je vyslovená empiricky i priliehavo poeticky: "bralo sa týči do výšky / a mlčí. // Jedného dňa si odkašle / obrovským výlomom."
Ešte väčšiu empatiu voči krajine (empatický je už názov básne: Súcit) prejavuje básnik tromi trojveršiami, v ktorých nachádzame okrem úvodnej expozičnej charakteristiky ("Nízke slnečné svetlo zneisťuje.") i básnické uchopenie prírodnej situovanosti pomocou frazeologizmov ("samota roviny strácajúcej dych" a vzápätí "Mráz si brúsi zuby na vodu,"), aby sa cez básnicky účinné prirovnanie súvisiace s takmer smrteľnou bolesťou krajiny ("šípky sú ako kvapky krvi // na zúboženej škrupinke.") dostal k prejavu vlastnej empatie: "Vyčerpané telo krajiny, / nech ho už prikryje sneh!" (s. 4). Inou polohou, do ktorej okrem prírody vstupujú i ľudské dejiny, je Kuniakov básnický pokus (vydarený) evokovať prastarú fylogenézu ľudského rodu na pozadí "pradivočiny" a archaických prvopočiatočných pocitov, ktoré básnik vynaliezavo a účinne rekonštruuje (Odvíjanie). Sofistikovanejším pokračovaním je potom báseň Choroba nevyspelého kmeňa, kde sa vyzdvihuje sila kultúry ako zdroja duchovného, ale i celkového rastu "kmeňa" (teda i Slovákov) v kontraste s primitívnym životom.
Lyrický subjekt Kuniakovej poézie, hoci sa takmer sústavne konfrontuje s prírodným dianím vôkol seba, prechádzajúc od polôh ostentatívne či implicitne ekologických až k polohám subjektívnej, čisto ľudskej empatie voči milovanej krajine, nejestvuje len v týchto prírodných súradniciach, ale hľadá a nachádza prirodzené ukotvenie vo väzbách ľudských, najmä rodinných. Preto v knižke Za mestom nachádzame básne Otec, Syn, Rodičom, či básne venované manželke, ako aj manželskému zväzku. Samozrejme, o prítomnosti aj iných ľudí v citovom živote lyrického subjektu svedčia básne Vyznanie M., M. H., či Užší výber, Hvar.
Reflexiu partnerského (manželského) spolužitia nachádzame napríklad v básni Pevné body: "Sú iba dva, pre každého z nás jeden, / ty pre mňa, ja pre teba."// Len vzájomná blízkosť dáva perspektívu každému z oboch jedincov, ako aj odvahu hľadieť do neznáma: "Len keď sme spolu, vidíme naše / neznáme hviezdy."// A na záver odhodlanie zotrvať spolu aj v nešťastí: "Orientujeme sa podľa nich. / Aj vtedy, keď stroskotáme."// (s. 35). S rodinou súvisí aj básnikov zmysel pre prežívanie sviatočnosti: v každej z oboch častí zbierky nachádzame jednu báseň, venovanú adventnému obdobiu. V prvej časti je to báseň Druhá adventná nedeľa (s. 27), v ktorej sa tematizujú zranenia, čo svet spôsobuje ľudskej duši a necitlivosť ktorého je zdôraznená konfrontáciou s biblickou knihou proroka Izaiáša, ktorú básnik parafrázuje. V druhej časti zbierky je to zasa báseň Advent, kde sa civilne tematizuje ono radostné očakávanie Božieho narodenia, azda i s implicitnou predstavou Kristovej tváre zahrnutej v žiare horiaceho plamienka: "...len nebo a zem / plné očakávania, tak čisto planie / plamienok, jeho detská, priezračná tvár, / pra-pra-tvár v omladzujúcom zrkadle."// (s. 37).
Poézia Juraja Kuniaka je jemnou, mnohovýznamovou prácou, založenou na princípe akejsi trpezlivej a plodnej i z hľadiska básnickej chémie presne vypočítanej a odmeranej destilácie vnemov, slov a psychických stavov, ako sa o tom hovorí napr. v básni Marcové svetlo: "pod dúhou k stromom prehovoril dážď, / zazdalo sa mi, že som porozumel svetu / v jazyku zrozumiteľnom len raz". A druhým sémantickým pólom je báseň Fialkové údolie: "Žiadne slová, toto je neha. / Mlčanie z nevyslovených slov. // V mrazivom ráne pod vysokým nebom / čakajú na milosť, že niektoré z nich platí. // 11.1.2009." Zbierka Za mestom je veľmi dobrou a pritom prístupnou poéziou. Táto recenzia ani zďaleka neodkryla všetko významové bohatstvo a odtiene vzťahu ľudský subjekt - krajina, či jej intertextuálny a iný potenciál. Vrelo odporúčam do pozornosti čitateľov, "dychtivých po blkote poézie".
Boris Mihalkovič (Vyšlo v časopise Vertigo 2/2015)