V Artfóre aj ako na klubovej scéne
K vydavateľstvu MARENČIN PT, v ktorom vyšla kniha pamätí Antona Baláža Môj príbeh sa ešte nekončí , sa na jej prezentácii v prestížnom bratislavskom kníhkupectve Artfórum na Kozej ulici pripojil aj náš Klub nezávislých spisovateľov. Prezentácia sa konala 25. apríla 2024, úvodné slovo, pred početným vnímavým publikom, mal historik Ivan Kamenec a k jeho rozsiahlej reflexii Balážovej literárnej, novinárskej i scenáristickej tvorby sa počas prezentácii pripojili aj kluboví kolegovia Ján Zambor, Mária Bátorová, Vlasta Jaksicsová, aj zodpovedný redaktor Balážovej knihy Igor Hochel. Prezentácia tak mala aj podobu našich známych klubových stretnutí. Vo vzťahu k prezentovanému autorovi ako klubovému kolegovi a rovnako aj dlhoročnému literárnemu súputníkovi slovenskou literatúrou, mali ich vystúpenia podobu oceňujúceho priateľstva a želania pokračovať v tvorbe.
Ivan Kamenec v úvodnom slove okrem širšieho pohľadu na doterajšiu Balážovu tvorbu, pri hodnotení jeho pamätí povedal: „ V texte knihy mi imponuje, že autor nepodľahol vlastnej sebaidealizácii, čo sa pri memoároch často stáva a je to v danom žánri celkom pochopiteľné. Na jednom mieste sám sebe kladie otázku: „Bol som aj ja len taký vyľakaný radový občan a hrdinami boli len postavy mojich románov?“ Nielen v memoároch, ale aj v každodennom živote Tona Baláža poznáme ako citlivého, tolerantného, dobroprajného a nekonfliktného človeka s citom pre spravodlivosť, ktorý hľadá a nachádza v ľuďoch v prvom rade ich dobré stránky. Niekedy sa mi zdá, že to až trochu preháňa, keď „negatívne“ postavy decentne necháva zväčša v anonymite, okrem niektorých všeobecne známych popredných predstaviteľov komunistickej moci, ktorí kládli prekážky nielen umeleckej tvorbe autora, ale škodili rozvoju slovenskej kultúry vôbec a tým negatívne ovplyvňovali aj osobné osudy slovenských umelcov, vedcov a príslušníkov inteligencie vôbec. Zároveň ukazuje, ako sa dalo pri nevyhnutnej dávke občianskej statočnosti a umeleckej odvahy, proti podobným javom aspoň čiastočne brániť. Baláž mal s tým bohaté skúsenosti a napriek cenzúrou vynúteným kompromisom, nakoniec vedel obhájiť vlastnú umeleckú pravdu vo svojom prozaickom diele, ktoré kritika výstižne charakterizovala ako „spoločenské romány“. V jeho textoch mi imponuje aj to, že v nich prebleskuje štipka irónie, sebairónie a schopnosti kritickej sebareflexie“. (Celý príhovor Ivana Kamenca publikujeme v rubrike kritických reflexií).
Ján Zambor publiku prečítal listu A. Balážovi, ktorým krátko po jej vyjdení reagoval na jeho pamäti. „ Musím Ti vysloviť obdiv, že napriek zdravotným trampotám neprestávaš písať, ba ponúkol si svoj nový, pomerne rozsiahly syntetizujúci literárny opus. Je dobre napísaný a problémovo bohatý. Navyše sa to dobre číta. Ukazuje Ťa ako neúnavného tvorcu, ktorý má za sebou kopec práce. A veľa práce je aj za napísaním týchto memoárov. Vychádzaš z rozličných materiálov vrátane denníkov, ale pritom disponuješ konkrétnou pamäťou prozaika, s akou som sa stretával aj u Laca Balleka a Milana Zelinku. Mnohé, o čom píšeš, som nepoznal, mnohé si mi pripomenul. Cenné sú kapitoly, venované rodisku, starej dedine, mame a otcovi. Do diela zahŕňaš aj referencie o ohlasoch na svoje práce, čo nebýva v knihách tohto typu bežné. Napísal si vlastne aj o relatívne komplexné dielo o svojom živote a tvorbe, čím si predišiel možných budúcich monografistov. Sumarizácia Tvojich tvorivých výsledkov je impozantná. Predkladáš svoje videnie vecí. Venuješ pozornosť autorom svojej generácie. Reflektuješ rozličné štácie svojho života. Informuješ o situácii, v ktorých Tvoje práce vznikali, o literárnom živote, o situácii v kultúre a spoločnosti. Tvojím špecifikom je nepretržité otvorené reflektovanie spoločensko-politického kontextu a s tým súvisiaci publicistický rozmer písania. Jednou z Tvojich veľkých tém je židovská problematika. Memoáre sa všeobecne vnímajú ako niečo, čím sa dielo autora uzatvára, ale v danom prípade ide aj o upozorňovanie na Tvoje prózy a iné diela, ku ktorým sa môže záujemca vrátiť. Mnohé, o čom píšeš, má paralelu aj v mojej tvorbe (napríklad o Strážayovi a Buzássym mám rozsiahle štúdie). Ku knihe Ti môžem iba blahoželať“.
Na pamäti reagoval v rovnako priateľskom liste reagoval aj prekladateľ Balážovho Tábora padlých žien do angličtiny Jonathan Gresty, v súčasnosti vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Napísal ich autorovi: „Ahoj Tono, mám veľkú radosť z Tvojej knihy. Veľmi sa mi páči a vezmem si ju do postele každý večer. Učím sa z nej veľa nových vecí o minulom režime, ako sa tu žilo vtedy a perfektne sa to číta. Tak ďakujem Ti veľmi pekne ešte raz, že si mi poslal jeden kus. Je to pre mňa balzam na dušu v týchto dňoch, keď častokrát mám pocit, že Slovensko pomaly stráca všetku súdnosť a skromnosť a empatiu v dôsledku toľkých účelových dezinformácií a bezcharakterných politikov... Tvoja kniha je pre mňa skratka dobrou pripomienkou, preto sa tu ešte stále oplatí žiť“.
Prezentáciu moderoval Dado Nagy a na záver večera autor knihy, okrem poďakovaniu klubovým kolegom za priateľské ocenenie jeho tvorby, vyslovil potešenie z prítomnosti svojej dcéry Zuzky, knihovníčky v Geologickom ústave Dionýza Štúra, a svojich troch vnučiek: Martinky, Moniky a Veroniky. Aj pripojené fotografie ilustrujú priateľskú a uvoľnenú atmosféru, ktorá prezentáciu v Artfóre sprevádzala.
(jk, ab)
