"Štefan Kuzma nás svojím jedinečným dielom presviedča, že rovnováhu ľudského bytia možno predsa len nájsť."
Pavol Tomašovič
Básnik a prozaik Štefan Kuzma (1952) vstúpil do slovenskej literatúry iba nedávno a v zrelom veku, počtom vydaných diel však vonkoncom nezaostáva za etablovanými autormi. Od roku 2009 má na konte osem knižných titulov, ku ktorým tento rok pribudli ďalšie štyri - román a tri básnické zbierky. Číslo tri je najmä pre jeho poetickú tvorbu príznačné - aj predošlé tri zbierky Blázniví anjeli, Posúvanie hrany a Krehká bublina predstavovali voľne na seba nadväzujúci triptych a podobne je to i v prípade jeho aktuálnych básnických kníh prelet, do zbla a tvár (ne)videného (všetky Georg). Malé začiatočné písmená ich názvov by mohli predznamenávať, že autor sa bude zaoberať "malými", každodennými a nepoetickými vecami, opak je však pravdou. Za tými maličkosťami sa totiž skrývajú tie najväčšie otázky človeka i celého ľudstva...
Prvá z novej trojice básnických zbierok prelet je minimalistická aj formálnym stvárnením - Kuzma v nej ponúka svoje myšlienky vyjadrené v úspornej podobe haiku. Sedemnásť slabík mu však stačí na to, aby zachytil výnimočné momenty v okolitom svete, popísal rozorvané stavy duše lyrického subjektu a znepokojil čitateľa neurčitým pocitom ťažoby. Táto zbierka je spomedzi všetkých troch najviac ukotvená v konkrétnej zmyslovej realite, predovšetkým v prírodných motívoch, ktoré vytvárajú niekedy až symbolistické kulisy: "psy vyjú v daždi / uplakaná noc spieva / piesne sú chladné". Rovnako veľký (teda rovnako malý) priestor mu však slúži aj na vecné, a preto niekedy i drsné skonštatovanie základných životných právd. Zbierka ako celok však vyznieva skôr harmonicky. Hneď v nasledujúcej knihe do zbla sa už ale naplno prejavuje Kuzmova existencialistická nátura. Jeho lyrický subjekt sa ocitne v stave chaosu, keď prestáva rozumieť svetu okolo seba a spochybňuje všetky svoje doterajšie činy a rozhodnutia. Autor si situáciu nijako nezľahčuje, práve naopak, kladie znepokojivé otázky o zmysle ľudského bytia. Pocit stratenosti sa stupňuje aj s plynúcim časom, ktorý si subjekt čoraz naliehavejšie uvedomuje... Východisko autor ponúka v tretej knihe tvár (ne)videného, ktorá začala vznikať na jeho druhej ceste po Izraeli - ako uvádza aj v doslove, práve tam pocítil zvláštny pokoj, ktorý sa pretavuje i do jeho veršov. Univerzálne odpovede ukotvené v nespochybniteľných pravdách viery a uvedomenie si metafyzického presahu vlastného života zrazu pomáhajú lyrickému subjektu spoznať, "že jediná správna / je nielen odpoveď ale aj otázka". A to je to najdôležitejšie posolstvo, ktoré si z Kuzmovej poézie treba odniesť, obzvlášť v tomto predvianočnom období...
Katarína Zitová
Vyšlo v Knižnej revue č. 25/26 zo 16. 12. 2015
Vyšlo v Knižnej revue č. 25/26 zo 16. 12. 2015