Najlepší film Mariany Čengel Solčanskej
Po premiére Slúžky v slovenských kinách
V Bratislave sa premiéra konala 30. januára 2023. Celosvetová premiéra sa uskutočnila 20. októbra 2022 v hlavnom meste Estónska na festivale Black Nights Tallinn. Kto dobre pozná filmovú tvorbu režisérky, sotva môže zapochybovať, že Slúžka je najlepším filmom Mariany Čengel Solčanskej.
Napriek tomu, že ide o filmovú adaptáciu „malého“ románu Hany Lasicovej, samotný film však oplýva originalitou, výrazne sa odkláňa od pôvodného literárneho textu. Prototypom hlavnej postavy románu i filmu slúžky Anky je niekdajšia pestúnka Magdy a Emílie Vásáryovej v Banskej Štiavnici. Ako nemanželské dieťa to má ťažké, preto sa v prvej časti románu nespočetnekrát opakuje, že je bastard, nechcené dieťa, ktoré je akoby hodené do vody a musí sa naučiť plávať. Ako slúžka sa dostáva do panskej rodiny, kde denno-denne musí dokazovať, že si to miesto zaslúži. Anna sa práve z Banskej Štiavnice vyberie do sveta: v románe do Viedne, vo filme do Prahy.
Pred prvou svetovou vojnou všetko ešte funguje v panskej rodine ako sa to ustálilo cez dlhé stáročia. Na jednej strane šľachtická rodina, ktorá predstavuje hornú vrstvu spoločnosti, na druhej strane personál v podradnej úlohe. Slúžka, pestúnka, kuchárka, záhradník. Anna začína na najspodnejšom stupienku spoločenského rebríčka, ale – keďže dej sa odohráva za Rakúsko-Uhorska – vie dobre po nemecky, určite aj po maďarsky. Hana Lasicová ako znalkyňa viedenských pomerov ju umiestnila do hlavného mesta rozpadávajúcej sa ríše, no a vo filme sa všetko odohráva v Prahe. Vďaka tomuto posunu sa vo filme až štyri jazyky striedajú: popri nemčine a slovenčine počujeme aj češtinu a maďarčinu. Pani domu hovorí perfektne po nemecky i po česky (Zuzana Mauréry), nižšia kasta je národnostne premiešaná: kuchárka (Aňa Geislerová) hovorí po česky, Anka po slovensky, Líza (v podaní Vice Kerekes) po slovensky. Vysokopostaveného úradníka hrá Čech (Karel Dobrý), aj jeho syna (Cyril Dobrý), ba aj jeho dcéru Resi (Radka Caldová) Češka. Pestrá spoločnosť! Typické pre mnohonárodnostné Rakúsko-Uhorsko! Hádam je ten spoločný základ umeleckého postoja autorky románu a režisérky filmu, čo ich mohlo od samého začiatku spojiť. Myslím tým, na spoločný postoj k rakúsko-uhorským pomerom a vnútorným vzťahom. A ešte niečo. Je zaujímavé ako si našli k sebe cestu.
Píše sa rok 2013. Vychádza kniha H. Lasicovej Slúžka. Mariana Čengel Solčanská je tehotná, čaká ju pôrod prvého dieťaťa. Siaha po knihe H. Lasicovej a je fascinovaná jej obsahom. Elegantne napísaný text o živote obyčajnej slúžky. Na dôvažok hlavná postava je nemanželské dieťa, ktoré sa s týmto handicapom musí prebíjať životom. Režisérke to pripomína niečo z vlastného života. Z vlastnej cesty k uznaniu, prebíjaniu sa životom. Emočne sa úplne naladí na danú tému a zavolá neznámej autorke. A dohodnú sa, že pri káve si premyslia ďalšie kroky, aby z tohto románu vznikol aj film. Odvtedy Marianina dcérka Ester hodne vyrástla, ale bola už na ceste, keď sa jej mama a autorka románu dohodli o vzájomnej spolupráci. A Milan Lasica, otec autorky románu, sa tiež znenazdajky zamieša do príprav. Navrhne, aby sa film nesústredil na nejaký lacný ľúbostný vzťah muža a ženy, ale nech tu radšej dominuje lesbický vzťah. A stalo sa! Resi, dcéra vysokopostaveného rakúsko-uhorského úradníka pri prvej vážnej scéne prinúti slúžku Anku vyzliecť sa donaha, lebo si myslí, že ukradla brošňu. Neukradla. Postupne sa však medzi nimi vytvorí žensko-ženské puto. Z nadradeného postoja vzniká úzke spojenectvo aj so sexuálnymi hrádkami. Treba dodať, že tieto hrádky sa vyznačujú väčším vkusom, ako surové erotické scénky heterosexuálov. Predpokladajme, že to bol aj zámer režisérky. Nech aj konzervatívne Slovensko vidí, že láska môže mať aj takéto podoby. A nech sa pokúsi tolerovať aj to, čo nechce vidieť. Ale tento vzťah naznačuje aj to, že postupne dochádza k stieraniu nebotyčných rozdielov medzi panskou vrstvou spoločnosti a podriadenými. A na príčine je vojna.
Film je koncentrovaný hlavne na priebeh a dosah prvej svetovej vojny na šľachtickú rodinu a jej personál. Na rozpad rodiny pod vplyvom vojny. Akoby pars pro toto (časť za celok) ukazuje film aj rozpad Rakúsko-Uhorska. Resi porodí dcéru, no otec prichádza z vojny ako invalid. Ale ani ako zdravý chlap nebol vhodným partnerom pre Resi, ktorá si už dávno našla lepší vzťah so slúžkou. Ale ani slúžka Anna už nie je tou neskúsenou dievčinou ako na samom začiatku. Aj v rámci spoločenskej hierarchie postúpila vyššie: z obyčajnej slúžky sa stala najprv pestúnkou, potom pomocnou kuchárkou a dotiahla to až na kuchárku. Aspoň podľa knihy. Vo filme tento vývoj je naznačený, sme toho svedkami, ale sa to nie vždy vysloví. Zábermi, gestikuláciou a mimikou je to však vyjadrené, filmovo znázornené. Hovorené slovo tu natoľko nezaváži ako to, čo vidíme, čo je vyjadrené obrazom, zábermi kamery. A tá kamera prezrádza skutočne veľa. Ako sa mení život, ako sa ľudia chovajú a navzájom sa nenávidia. Čo je formálne dané, predstierané a čo je emočne prežité či hlboko precítené. Filmový jazyk Mariana Čengel Solčanská ovláda dokonale. Aj vie, koho má obsadiť do jednotlivých úloh. Má to premyslené do detailov.
Na fotke: Marta Žilková, Tibor Žilka, Dana Droppová (hlavná predstaviteľka filmu), M. Čengel Solčanská (režisérka), Norbert Žilka
Režisérka si aj zahrala vo filme. Sama obsadila úlohu matky hlavnej postavy. Na samom začiatku stvárnila jej rozlúčku s dcérkou, ktorú porodila mimo manželského vzťahu. Mariana Čengel Solčanská matkin vzťah k nemanželskému dieťaťu ovláda dokonale. Aj nežičlivý postoj k matke dieťaťa i k samotnému dieťaťu. To všetko má zmapované a precítené. Mohla postupovať podľa princípov, aké vyžadoval od hercov Konstantin Sergejevič Stanislavskij (1863-1938), ktorý uplatňoval zásadu, že každý herec sa musí vžívať do svojej úlohy na základe získavania skúsenosti z toho prostredia, odkiaľ tá-ktorá postava pochádza. Platí to aj o režisérovi, najmä keď sa odhodlá stvárniť síce epizódnu, no veľmi dôležitú postavu. Lebo v tomto prípade sa matka lúči so svojou dcérkou a intuitívne cíti, že sa už nikdy neuvidia. Ani nebolo im dané, že by sa znovu stretli. Podľa románu sa matka stala obeťou španielskej chrípky, ako aj dve deti v panskej rodine vo Viedni. A vtedy ešte Anna slúžila a oddávala sa radovánkam v rakúskej metropole. Nakoniec sa však vracia späť do rodného mestečka z prebohatou históriou. Aj s dievčatkom, ktorú Resi počala so svojím manželom.
Odchod z Prahy a príchod do Banskej Štiavnice je výborne zvládnutý aj vďaka kameramanovi (Laco Janošťák). Malé dieťa v náručí a na obzore sa vynárajú vysoké hory, akoby hlavný znak Slovenska oproti veľkomestu. Predtým na mape ukazuje jeden z protagonistov, ako sa rozdelilo Rakúsko-Uhorsko na malé štáty. Prechod z Prahy do krásneho prostredia s horskou scenériou. A potom už len veta o tom, že Resi a jej dcéra sa už nikdy nestretli. Resina dcéra zostáva na Slovensku, v románe je to iba Slečna bez dieťaťa. V románe na samom začiatku je uvedené, že reálna Anna, presnejšie Anna M. (1895-1986), bola inšpirátorkou príbehu, bola slúžkou, pestúnkou a starou Štiavničankou. Na konci filmu kamera ukazuje jej náhrobný kameň aj s menom, ale chýba tam meno adoptovanej dcéry milenky Resi, ktorá ako fiktívna postava žila a umrela v našom banskom meste.
V súvislosti s filmom Slúžka sa hovorí o historickej dráme, dokonca o prvom lesbickom filme na Slovensku. Ak by sme to prijali, znamenalo by to červené súkno pre konzervatívne Slovensko. Film je viac ako sa dá interpretovať na prvej významovej rovine. Dáva načrieť do atmosféry Rakúsko-Uhorska aj pre divákov, ktorí nemajú o tom žiadne poznatky alebo iba chabé vedomosti. To isté platí o zahraničnom divákovi. Zdá sa, že film môže mať väčší úspech mimo Slovenska, lebo u zahraničného diváka môže vzbudiť záujem o dejiny strednej Európy. Každý divák pritom môže pouvažovať, aké boli klady a zápory existencie Rakúsko-Uhorska ako mocného štátu medzi východom a západom. Aj keď vieme, že zachrániť sa to nedalo. Práve pre tú zmes národov a národností, ktoré defilujú vo filme Mariany Čengel Solčanskej Slúžka.
Tibor Žilka
Režisérka M. Č. Solčanská a Norbert Žilka.