S darom a bremenom Tibora Žilku v Šahách
Slovníky slovenských spisovateľov uvádzajú, že literárny vedec Tibor Žilka sa narodil v Plášťovcich, ale jeho trvalým domovom až do odchodu na vysokú školu sa stali Šahy, mesto na slovensko-maďarskej hranici s historickým názvom Ipolyság, ktoré sa v Ballekovým románoch zmenili na takmer mýtický Palánk. Tak tam sme sa 10. novembra 2022 vybrali s Tiborom Žilkom na dve besedy o našej spoločnej knihe rozhovorov Dar a bremeno dvojitej identity (vyšla v Literárnom informačnom centre v roku 2021).
Prvá beseda sa uskutočnila v dvojjazyčnej mestskej knižnici, starostlivo ju pripravili pracovníčky knižnice a v početnom publiku bolo ešte i niekoľko Žilkových spolužiakov zo základnej školy a gymnázia, miestni literáti a pravidelní návštevníci knižnice, v ktorej nájdu dostatok čitateľských podnetov v oboch jazykoch (malým dôkazom je sedem mojich slovenských kníh a jedna v preklade do maďarčiny i početné vydania Ballekových románov v oboch jazykoch). Ťažiskom besedy okrem Žilkových spomienok na dobové Šahy, bola práve téma jeho dvojitej identity: získaval ju ako žiak základnej osemročnej školy aj od svojho konškoláka Laca (vtedy ešte Dušana) Balleka nielen v škole, ale aj v miestnom futbalovom družstve, za ktoré roky spolu hrávali, a maďarskú identitu v prostredí rodiny, počas štúdia na maďarskom gymnáziu, ale i v obdive k „zlatému“ maďarskému futbalovému mužstvu, ktoré v päťdesiatych rokoch uplynulého storočia slávilo svetové úspechy. V diskusii s účastníkmi ale priznal, že boli obdobia v jeho živote, často spojené s politickou situáciou v spoločnosti, keď svoju identitu pociťoval viac ako bremeno. Z reakcie publika som usúdil, že podobné pocity sprevádzali aj ich životy.
Besedu v mestskej knižnici moderovala riaditeľka slovenského gymnázia v Šahách Tatiana Wenclová. Na jej pozvanie sme sa na druhý deň dopoludnia stretli aj s ich študentmi. Na besedu prišli aj študenti maďarského gymnázia a tak mala beseda čiastočne aj dvojjazyčnú podobu. Na odľahčenie témy, ktorej stálu aktuálnosť v tomto prostredí vnímajú aj predstavitelia mladej generácie vyrastajúca v tomto prostredí, odľahčila pani riaditeľka filmovou ukážkou z môjho románu Tábor padlých žien (časť študentov si predtým už pozrela celý film), a tak sme sa v inej podobe vrátili do minulosti, ktorá formovala i deformovala Žilkovu a moju generáciu.
Dvojdňový pobyt v Šahách som využil aj na to, aby som si s Tiborom ako zasväteným sprievodcom prešiel miesta, do ktorých Ballek situoval svoje poviedky v knihe Južná pošta a palánske romány Pomocník a Agáty. Bola to predovšetkým Parková ulica, kde vyrastal so starším bratom a sestrou v rodine finančného a colného úradníka. Ulica, už pod novým názvom, sa odvtedy takmer nezmenila, lemuje ju veľký mestský park a v zrenovovanej podobe v nej nájdeme aj dom, malú mestskú vilku, s ktorou Ballek spojil aj osud rodiny Riečanovej z Pomocníka a rástla v nej vzácna agáva, ktorá sa stala ústrednou témou v románe Agáty. Z Parkovej ulice nie je ďaleko k Ipľu – s ním je zasa natrvalo spojený Žilkov život v Šahách. Ich domček bol len kúsok od rieky, vtedy ešte nezregulovanej, a práve jej časté záplavy ( (voda vystúpila aj meter vysoko) prinútili Tiborovu rodinu odsťahovať sa do bytovky v meste. Prešli sme si ale spolu s Tiborom miesto, kde ich dom stál a stále tam cítiť čaro pririečnej atmosféry, v ktorej vyrastal. Rovnako sme si potom prezreli budovy, kde predtým stálo mestské kasíno, bývalý župný dom a škola, kde obaja študovali: sú v nich dodnes školské objekty a prekvapilo ma, že to boli napospol honosné budovy v štýle architektúry Rakúsko-Uhorska, keďže v čase jeho trvania boli Šahy sídlom hontianskej župy. Prechádzku sme zavŕšili na nádvorí zrenovovanej synagógy, ktorá v súčasnosti slúži na kultúrne účely. Tu v máji 2016 odhalili Ladislavovi Ballekovi pamätnú tabuľu. Mesto Šahy mu tak vzdali zaslúžený hold a zaradil sa tak k osobnostiam mesta, medzi ktoré patrí Ľudovít Winter, Alojz Sokol či Fredinand Daučík.
A už len krátky návrat k histórii gymnázia v Šahách, ktoré natrvalo vstúpilo do života Tibora Žilku aj Ladislava Balleka. Prvé, maďarské gymnázium otvorilo svoje brány v roku 1913, prežilo obe svetové vojny a rôzne politické režimy, raz v ňom prevažovali maďarskí, inokedy slovenskí študenti. K storočnici gymnázia vyšla v roku 2013 aj reprezentačná publikácia. Na oslavách v bývalom Župnom dome 23. októbra 2013 nechýbali ani naši dvaja literáti. V našej knihe rozhovorov si na to Tibor Žilka takto spomenul: „ V súčasnosti najznámejší Šahan ako absolvent slovenského gymnázia vystúpil s krásnym, rétoricky dokonalým prejavom, plným emócii, vzdávaním vďaky za nezabudnuteľné študentské roky a holdu svojskej atmosféry mestečka na hranici“.
V úvode reprezentačnej publikácie riaditeľka školy Tatiana Wenclová uviedla, že „počas sto rokov existencie opustilo bránu školy úctyhodné množstvo študentov – z 2972 absolventov sú dnes slávne osobnosti, vynikajúci odborníci v oblasti spoločenských či prírodných vied...“. Zo slovenských uvediem archeológa a umenovedca Jána Dekana, historika Vojtecha Dagla, antropológa Pavla Hraška, výtvarníka Karola Zábradyho, orientalistu Milana Odrana či výtvarníčku Annu Kolesárovú-Ličkovú. Gymnázium vyštudovala aj Tatiana Wenclová, potom na filozofickej fakulte UKF v Nitre študovala slovenský jazyk a históriu a od roku 2010 úspešne vedie slovenské gymnázium. Od osemdesiatych rokov sídli maďarské i slovenské gymnázium v spoločnej modernej budove. V súčasnosti na slovenskom gymnáziu študuje 62 študentov (na maďarskom 72), zapája sa do rôznych projektov na modernizáciu vzdelávacieho procesu a úspešne sa mu darí prechádzať všetkými trubuletnými výkyvmi, ktorými aj dnes celé prechádza slovenské školstvo.
Naše stretnutie využila pani riaditeľka, aby Tibora Žilku už vopred pozvala na pripravované oslavy 110. výročia založenia gymnázia v roku 2023. S vďakou pozvanie prijal. Keď sme spolu vchádzali z veľkej jedálne gymnázia (práve sa tam chystala večerná stužková slávnosť), kde bola v roku 2013 výstava k storočnej histórii školy, Tibor sa na chvíľu zastavil a povedal: „ Tu som naposledy videl Laca, stál uprostred jedálne obklopený spolužiakmi – a už nevyzeral dobre“. Jeho pochudnutá tvár znepokojila i nás v Klube nezávislých spisovateľov pri prezentácii jeho knihy spomienok Trójou a vrškom pamäti v marci 2014. Už o necelý mesiac, 15. apríla 2014 podľahol Ladislav Ballek pľúcnej chorobe. K pripravovanému 110. výročiu založenia gymnázia v Šahách by mu vedenie školy chcelo dať čestný názov Gymnázium Ladislava Balleka. Sľúbili sme pani riaditeľke Tatiane Wnzlovej, že Klub nezávislých spisovateľov sa pripojí k žiadosti, o ktorej bude rozhodovať odborná komisia na Ministerstve školstva SR.
Anton Baláž
Foto: Ján Pleva