Westík a Dášenka
(Denisa Fulmeková: Ňuňo. Bratislava: SLOVART, 2019, 103 s.)
Zvieratá a deti v umení začal preferovať hlavne film, to však neznamená, že predtým sa nevyskytovali v literatúre. Stačí si spomenúť na Jacka Londona a jeho Bieleho tesáka. Ale dôstojnosť zvierat nie je u neho narušená, zviera žije svoj prirodzený život, ťažký, plný boja, ale svoj. Od prirodzeného života psov sa to pohlo v 20. storočí – povedal by som – k salónnemu životu. Svedčí o tom kniha Karla Čapka Dášenka, ktorú právom môžeme považovať za predchodkyňu diela Denisy Fulmekovej Ňuňo. K. Čapek sa chopil témy na základe osobných skúseností so svojou Dášenkou, no vzťah medzi majiteľom a zvieratkom sa rozvíja v medziach rešpektovania prirodzených vlastností zvieraťa. Román D. Fulmekovej je predovšetkým kniha pre mládež a chtiac-nechtiac nadväzuje na Čapkovu knihu, aj keď autorský postoj je celkom iný. Iný je hlavne v tom, že svetoznámy český autor vychádzal z vlastných pozorovaní, tie potom transformoval do umeleckého tvaru. U Fulmekovej ide predovšetkým o ďalší pokus, lebo autorka je známa tým, že rada siaha po nových témach, ale aj záber jej experimentovania je veľmi pestrý a rôznorodý. Od feministickej tematiky až po tento román vyskúšala už kadečo.
Ako sama priznáva, skúsenosti s domácim psíkom nemá, skôr si túto tému prisvojila ako populárnu a príťažlivú pre mnohých čitateľov, hlavne pre mladšiu generáciu. Psiská rozličnej veľkosti, druhu či spôsobov vidno neustále sa pohybovať na sídlisku, všade, kde sa vyskytujú aj ľudia. Ich majitelia, neraz zívajúc či unudene kráčajúc, sa usilujú zachovať si svoju autoritu, ale nie vždy s náležitým úspechom. Vynára sa otázka: čo je príčinou tohto javu. Svätý otec František uvádza dve príčiny: po prvé je to pocit samoty a po druhé ľudia sa chcú zahrať na boha (František. Rozhovor s Thomasom Leocinim: Boh je mladý. Bratislava: Fortuna Libri, 2018, s. 40 – 41). Zdá sa, že pocit samoty dominuje, vyplývajúci z deficitu zmysluplnej komunikácie medzi ľuďmi, obyčajne aj medzi tými najbližšími. Osobne by som k tomu pridal aj vernosť: pes je prototypom tejto vlastnosti, čo už o mačke nemožno povedať. Mačka je túlavá, nie je natoľko pripútaná k svojmu majiteľovi ako pes. Pes, ak je dobre vychovaný, dokáže byť verný až do smrti. A pri toľkej nevernosti, rozvodoch pes môže byť náhradou za tento deficit.
Samotný román Fulmekovej možno rozdeliť na tri časti: prvou časťou je predhistória rodiny ešte bez Ňuňa, potom nasleduje jeho príchod do bezdetnej rodiny Milých a jeho postupné udomácňovanie v novej spoločnosti bez maminky. Napokon tretia časť sa začína príchodom bábätka na svet a začiatkom novej situácie pre Ňuňa. Od tejto chvíle už nie Ňuňo je stredobodom pozornosti majiteľov, ale nový prírastok do rodiny – Samko. S touto novou situáciou sa psík iba ťažko vyrovnáva. Napriek tomu v celej knihe Ňuňo nielen vyčíňa, ale je zároveň aj hrdinom mnohých dobrodružstiev. Aj keď hovoríme o troch častiach, výrazne do deja zasahujú Vianoce. Prvé Vianoce už prežíva manželský pár spolu s Ňuňom, dokonca mnohé dobrodružstvá sa odohrávajú do prvých spoločných Vianoc, no práve tu sa dozvie budúci otecko, že Inge je tehotná. Veľmi vtipne a originálne dáva na vedomie svojmu manželovi ako vianočný darček, že je v druhom stave:
„No ták,“ súrila muža Inge a ten napokon odbalil vianočný papier a… A videl iba celkom maličké háčkované biele papučky, ku ktorým bola prilepená ozdobná kartička s nápisom – Budeš tato!
A práve tu nastáva rez. Veľká príprava na nový život v rodine. Napokon príchod Samka na svet a vážna konkurencia pre Ňuňa. Pri tomto dejovom zlome možno trošku pouvažovať o funkcii psíka v rodine. Vynára sa otázka, či bezdetní manželia nepotrebovali psa ako akúsi náhradu namiesto dieťaťa. Ak by sa to malo zovšeobecniť, v takýchto prípadoch je pes ako dieťa – v panelákoch spáva na posteli alebo dokonca priamo v posteli. Zviera naraz má salónny život, ktorý je obyčajne neprirodzený, umelo vypestovaný. Pelech sa stáva v noci takmer zbytočným. To je jeden extrém. Druhým extrémom je, keď majiteľ je priam krutý a bezcitný, postupuje ako diktátor k svojmu zvieraťu. Tento typ možno nazvať technokratickým majiteľom, keď je psík akoby vec, úžitkový predmet, ktorý behá a havká, ale musí v každej situácii počúvať svojho gazdu, lebo v opačnom prípade je drasticky trestaný. Aj tu je asi najprijateľnejšia zlatá stredná cesta: rešpektovať prirodzené vlastnosti psíka, umožniť mu vlastný život a nerozmaznávať ho ako nejaké decko. Prirodzený život nič nemení na základnej vlastnosti psa, a tým je vernosť k svojmu majiteľovi. Na druhej strane istá dravosť či iné zvieracie vlastnosti si pestuje, vyznačuje sa sviežim pohybom. Prirodzene, treba rešpektovať aj rozdiely medzi rozličnými druhmi. V každom prípade je však pes zábezpekou, že jeho majiteľ či majiteľka má postarané o vychádzku.
Túžba po psíkovi u manželského páru sa prebúdza v románe D. Fulmekovej postupne. Uvedomujú si, že ich život sa čoraz viac sústreďuje na ťukanie do mobilov, počítačov a tabletov a čoraz menej podnikajú výlety do prírody. Navyše ani po sídlisku sa neprechádzajú, skrátka, stávajú sa komótnymi, chýba im pohyb, náležitá kondícia. Akosi v podvedomí sa trápia, že sú bezdetní a túžia po istej zmene vo svojom životnom štýle. Ako obyčajne: čím viac myslí manželský pár na dieťa, tým ťažšie žena otehotnie. Asi je to dané tým, že v dnešnom živote všetko chceme mať presne naplánované a práve v tejto sfére aj pri veľkej snahe mladí ľudia neraz zlyhávajú. Z toho plynie často psychický problém, ktorý chcú manželia riešiť kúpou živého tvora. Takýto prípad pripomínajú aj manželia Milých v románe D. Fulmekovej.
Psík ako tretia osoba v rodine prináša plno nových udalostí. Keď preberajú Ňuňa od pani Rosíkovej, dostávajú dôležité informácie: oficiálny názov je westhighlandský biely teriér, ale zjednodušene iba westík. Pochádza zo Škótska a má bielu srsť. Z vlastností treba spomenúť, že je nezbedný, hravý, veselý a je dobrým spoločníkom. Zároveň je sebavedomý, ale aj priateľský. Tieto vlastnosti sa prejavujú aj u Ňuňa, ktorý po dlhšom uvažovaní manželského páru dostáva meno podľa portugalského futbalistu Ňuňa Goméza (1976), ktorý hrával hlavne za Benficu Lisabon, ale aj za reprezentačné mužstvo: 77 zápasov, 29 gólov. Tým vlastne aj časovo umiestňuje D. Fulmeková dej do obdobia, keď tento futbalista aktívne hrával (1994 – 2011), ale skôr ide už o roky v tomto storočí. Samotné meno je výstižné, navyše vlastnosti psíka sú v zhode s aktivitou športovca, jeho pohyblivosťou, hravosťou a poskytovaním zábavy pre svojich bezprostredných fanúšikov. Už prvé chvíle v novom prostredí si totiž Ňuňo užíva: behal po celom byte, ovoniaval každý kút a všetko zjedol, čo mu prichystali do misky. Aj do pelešteka v hale sa vyvalil. Nový domov sa mu zapáčil, až na spanie. Druhú noc už nový obyvateľ bytu nezvláda: kňučí, narieka dovtedy, pokiaľ si ho majitelia nepritúlili k sebe v posteli. Takto sa stáva okupantom postele a tu sa začína cesta psíka ku komótnemu životu. O Ňuňovi to však celkom neplatí.
Opis toho, ako vystrája, veľmi pripomína Dášenku K. Čapka. Aj ona sa stane vládcom celého priestoru bytu ako aj okolia. Český autor v samostatnej kapitole opisuje Dašenkine činnosti: na prvom mieste je behanie a s tým súvisiace športové výkony – beh, cval, galop, skok do diaľky, skok do výšky, let, naháňačka, let, štart, špurt na desať yardov a pod. Ešte k tomu pribudne hryzenie, preťahovanie, zápasenie a cvičenie. D. Fulmeková si vo svojej knihe až tak nepotrpí na komplexnosť a detaily pri opise Ňuňových činností. Môžeme to nazvať deficitom, ale tento nedostatok potom kompenzuje dobrodružstvami rodinného miláčika. Nahrádza to rozličnými stretnutiami s nebezpečnými tvormi v prírode. Na Liptove Ňuňo vyštartuje oproti diviakovi, ale dobre to dopadne, lebo diviak psíka napokon nenapadne. Druhá príhoda je zdanlivo nebezpečnejšia. Inge, Slavka a Ňuňo sa vyberú na prechádzku a v lese naďabia na medvedie mláďa. Najmenej sa zľakne Ňuňo, medvieďa pokladal za nového kamaráta. Áno, treba dodať, že sa to mohlo stať, napokon napr. v Liptovskom Jáne tabule upozorňujú turistov, že v lese sú medvede. Pre neskúsených turistov z južných miest či dokonca z hlavného mesta ani čítať takéto upozornenia nie sú príjemným zážitkom, ale pre Ňuňa upozornenia nič neznamenajú, dokonca ani samotné stretnutie s dravcom neprivoláva hrôzu. Naraz sa ocitne v zvieracej ríši, cíti sa akoby doma. Zdá sa, že pre jeho prirodzený život je to čosi normálne, dokonca oveľa viac, ako spávať v posteli v panelákovom byte. Tým sa to všetko nekončí. Psík na zvýšenie svojej vzdelanosti potrebuje aj školu. Takže Inge a Jožko sa rozhodnú, že musí absolvovať psiu školu a nadobudnúť náležité vzdelanie. Vzdelanie so záverečnými skúškami, akoby maturitou, po ktorej dostáva vysvedčenie s primeranou kvalifikáciou. Ňuňo znenazdajky dozrieva na plnohodnotného obyvateľa činžiaka na sídlisku. Táto kvalifikácia sa napokon osvedčila pri záchrane susedkinho papagája, ale neskoršie aj pri záchrane Samka pri dusení. Ide teda o psa-hrdinu, o westíka so zásluhami.
Z toho vyplýva, že D. Fulmeková siahla po téme, ktorá je výsostne aktuálna, aj príťažlivá pre čitateľa. O knihe môžu mať záujem nielen mladí čitatelia, ale aj staršie vekové kategórie, pokiaľ ich život psíka v rodine dokáže zaujať. Autorka sa i tu prejavuje ako skúsená spisovateľka, ktorá vie vytvoriť pútavý príbeh a napínavý dej. Až natoľko, že občas máme pocit schematickej dokonalosti výstavby textu. Ňuňove dobrodružstvá niekedy striedajú hrdinské činy, ktoré pripomínajú diela populárnej literatúry. Ale tieto postupy sú zväčša charakteristickým znakom súčasnej literárnej tvorby.
Tibor Žilka
Denisa Fulmeková: Ako Ňuňo dostal meno (ukážka z knihy)
Na druhý deň si Inge priniesla domov z knižnice hŕbu kníh. Starať sa o psíka totiž neznamená iba s ním šantiť a hladkať ho. Treba ho tiež treba správne kŕmiť a ošetrovať, chodiť s ním na prechádzky a naučiť ho základným pravidlám slušného psieho správania. A občas s ním zájsť k veterinárovi, aby mu podal liek alebo, keď je to nevyhnutné, aj pichol injekciu. Toto všetko si teraz museli Inge a Jožko naštudovať, pretože sa chceli o zvieratko, ktoré prijmú do rodiny, postarať čo najlepšie.
„No a ako sa bude volať?“ začal opäť známu tému Jožko.
Inge sa zamyslela. Z detstva si pamätala knihu Bella a Sebastián, kde sa dobrá fenka, čo chránila chlapca Sebastiána, volala Bella. Také meno by sa Inge celkom páčilo, ale nie pre psieho chlapca! Rozpamätala sa aj na Maxipsa Fíka, ale ich westík nie je a ani nebude žiadny maxipes. Westíky sú predsa skôr menšie psíky.
„A čo Rex?“ navrhol Jožko.
„Myslíš ako ten pes, čo pomáhal policajtom? Komisár Rex?“ opýtala sa Inge a hneď si aj odpovedala: „Nuž, nemyslím si, že náš westík bude postrachom zločincov. Na to je príliš hravý!“
„A čo tak nejaké meno zo slovenských rozprávok? Bodrík, Dunčo, Zahraj...“ zamyslel sa Jožko, ale ani tieto mená sa Inge nepozdávali:
„Nie, nie, musíme mu nájsť meno, čo mu viac sedí!“
Jožkovi sa zdalo, že ak to takto pôjde ďalej, meno pre psíka nevymyslia hádam nikdy.
„Vieš čo, ty premýšľaj nad menom a ja si zatiaľ pozriem futbal,“ uzavrel debatu. Inge mykla plecom a do stĺpca si napísala všetky psie mená, čo si pamätala z knižiek, filmov alebo televíznych rozprávok. Keď sa jej minuli nápady, vedľa si zasa pospisovala mená psíkov svojich spolužiačok, kamarátok či susediek. Mala tu zapísané mená ako Abraka, Grem, Lery, Anželo, Atel, Linda, Gogo a mnoho ďalších.
„Môžem ti prečítať, čo som si zapísala?“ spýtala sa naostatok manžela. Ten ju však veľmi nepočúval, lebo na obrazovke sa práve odohrávala napínavá futbalová situácia. Moderátor vzrušeným hlasom vykrikoval:
„A už sa k bránke prebíja známy portugalský útočník Ňuňo Goméz, áno, priatelia, áno! A je to gól! Góóóól!“ volal nadšený moderátor a Inge vyskočila z gauča, akoby oslavovala víťazný gól s portugalským mužstvom.
„Mám to! Mám to!“ oči jej žiarili a Jožko nechápal, čo sa to s jeho ženou deje.
Prepánajána, pomyslel si, ešte tu ten pes ani nie je, a už je všetko hore nohami!
„Mám to meno!“ zvýskla Inge. „Bude to Ňuňo!“ Čakala, čo jej manžel na to.
„Akože náš pes sa bude volať Ňuňo?“ nevychádzal z údivu Jožko, no nápad, že ich westík bude mať meno slávneho futbalistu sa mu v podstate pozdával.
„No – nedbám!“ prisvedčil a Inge na zadnú stranu papiera, ktorú predtým zaplnila všetkými možnými psími menami, rýchlo napísala:
Zoznam vecí pre Ňuňa.