Zilka_Dobias

Rudolf Dobiáš – slovenský Solženicyn

Tibor ŽILKA

Rudolf Dobiáš (29. 9. 1934) je autorom, ktorého životný osud a tvorba sa dá prirovnať v postkomunistickom svete iba Alexandrovi Solženicynovi. Pokiaľ A. Solženicyn prežil osem rokov v GULAGU[1], Dobiáš sedem rokov vo väzení a väčšinu v uránových baniach (1953 – 1960). Zatknutie a odsúdenie R. Dobiáša na 18 rokov odňatia slobody za to, lebo údajne spolu s ďalšími odsúdenými „prevádzali protištátnu činnosť vo forme vyhotovenia a rozširovania letákov, zhromažďovania zbraní a ilegálneho schôdzovania s konečným cieľom pričiniť sa o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia a nastolenia samostatného tzv. slovenského štátu“ – citát z rozsudku (Baláž 2014, s. 51). Bol zaistený 23. decembra 1953 na dvore v Dobrej (súčasť obce Trenčianska Teplá), ale vraj zvládol to pomerne pokojne, vďaka aj predvianočnej spovedi, ktorú absolvoval ešte v Bratislave. R. Dobiáš vyfasoval 18 rokov v procese, ktorý sa začal 11. augusta 1954. Bol členom ilegálnej organizácie Stráž ľudu, ich činnosť spočívala hlavne vo výrobe a vydávaní protikomunisticky ladených letákov. Istým spôsobom nadväzovali na Bielu légiu, ktorá tiež pôsobila predovšetkým v Trenčíne a jeho okolí. R. Dobiášovi hrozilo, že keď sa dokáže, že bol ideovým vodcom Stráže ľudu, môže byť odsúdený na trest smrti. Doslova píše: „Môj obhajca ma pred súdnym pojednávaním upozornil, ako „ideovému vodcovi“ Stráže ľudu v prípade, že by sa to, čo Huňa popriznával, aj potvrdilo, hrozil by najvyšší trest“ (Baláž, 2014, s. 36). Treba ešte dodať, že Ján Huňa viedol tajnú organizáciu Stráž ľudu, ktorá nadväzovala na skauting a sám aj pripravoval letáky. Napokon tieto letáky boli bezprostrednou príčinou zatknutia R. Dobiáša, hoci tých letákov nebolo veľa. V rokoch 1950-1952 vyrobili asi 6 druhov letákov v náklade asi po 50 kusov. Keďže R. Dobiáš býval v Trenčianskej Teplej a chodil do gymnázia v Trenčíne, časť týchto letákov nechával vo vlaku, časť na rozličných miestach po parku alebo na staničných verejných záchodoch. Za túto činnosť teda dostal takmer trest smrti. Zdanlivo miernejší trest môže ďakovať aj tomu, že v roku 1953 zomrel J. V. Stalin a predsa len súdy nevdojak trošku upustili od udelenia hrdelného trestu za každú cenu. Trest však napriek tomu bol vysoký a z 18 rokov strávil vo väzení viac ako 7 rokov. Prepustili ho na základe amnestie k 15. výročiu oslobodenia Československa sovietskou armádou. Aj po prepustení z väzenia bol neustále diskvalifikovaný, vysunutý na vedľajšiu koľaj. Až po roku 1989 mohol sa vyjadrovať a písať o svojich skúsenostiach s totalitným režimom. Pracoval v jáchymovských uránových baniach, kde sa zoznámil s Eugenom Löblom, Antonom Srholcom, Janom Zahradníčkom, Emanom a Janom Zábranom a pod.

Osobitné miesto v jeho literárnych textoch zaujíma Biela légia, najmä odsúdenie a poprava troch absolventov trenčianskeho gymnázia – Antona Tunegu (1927 – 1951), Alberta Pučíka (1921 – 1951) a Eduarda Tesára (1922 – 1951). Medzi odsúdenými boli aj Gašpar Fronc (12 rokov), ktorého som mal tú česť aj osobne poznať. Medzi odsúdenými sa nachádza aj meno Ferdinanda Daučíka (10 rokov), futbalového reprezentanta a trénera ŠK Bratislava a FC Barcelona.[2] Tento šahanský rodák už v roku 1947 sa dostal nevinne do väzenia, lebo po návšteve Viedne sa pochválil tým, že priniesol pozdrav od dr. Jozefa Mikulu, ktorý spolu s Jozefom Vicenom založili Bielu légiu v zahraničí. Jozef Mikula bol totiž počas Slovenského štátu popredným funkcionárom Slovana Bratislava a F. Daučík trénerom tohto mužstva. V roku 1947 sa to ešte vyriešilo, aj keď F. Daučíka pri výsluchu vyšetrovatelia viackrát neľútostne zbili. F. Daučíka potom znovu zatkli 10. januára 1949 (Staško, 2017, s. 119). Bol väznený v pracovnom tábore v Novákoch, ale zároveň mu dovolili trénovať futbalový klub v Prievidzi, ktorá hrala IV. triedu Nitrianskeho kraja s takými mužstvami ako Šurany, Komjatice, Šaľa, Štúrovo alebo Želiezovce. Bol obvinený, že sa 20. októbra 1948 vo Viedni stretol s Jozefom Mikulom a Jozefom Vicenom, ktorí Bielu légiu založili. Za veľmi dobrodružných okolností sa mu podaril útek koncom októbra na západ spolu s celou rodinou (Staško, 2017, s. 138 – 144). O necelý rok sa stal trénerom FC Barcelona, čiže z Prievidze prešiel do jedného z najslávnejších futbalových klubov na svete. Ako tréner doviedol Barcelonu k dvom majstrovským titulom a slávil aj v neskoršom období svojho života jeden úspech za druhým, ale keďže bol v procese s A. Púčikom a spol. odsúdený na 10 rokov väzenia, nikdy sa do svojej vlasti nemohol vrátiť. Celý prípad je absurdný, lebo s Bielou légiou sa dostal do kontaktu iba náhodne, o ich zámeroch nemal ani najmenšiu predstavu.

Biela légia bola hnutím s istým programom a názov dostala od Jozefa Vicena po februári 1948, hoci jestvovala už od roku 1945. Ciele Bielej légie možno zhrnúť takto:

1. Odstránenie komunizmu a jeho historicko-materiálnej ideológie, 2. Udržanie kresťanského svetonázoru a jeho uplatnenie v živote verejnom i súkromnom, 3. Zavedenie ľudského sociálneho poriadku na Slovensku, 4. Nastolenie skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku, podľa zásad o demokracii, vyslovených vo vianočnom posolstve Pia XII. z roku 1944, 5. Obnovenie samostatného, demokratického slovenského štátu v rámci federatívneho Československa, alebo v rámci federatívneho zväzu stredoeuerópskych alebo európskych národov (Dobiáš a kol., 2004, s. 67).

Prokurátor Anton Rašla a jeho odvolanie proti nízkej výmere trestu sa tu opisuje podrobne a veľmi kriticky (Dobiáš, 2000, s. 16 – 21). Bol to on, ktorý podal 12. apríla 1949
za Štátnu prokuratúru obžalobu Štátnemu súdu v Bratislave: obžalovaných bolo až 62 osôb. Rozsudok nad skupinou A. Púčik a spol. bol vynesený 19. mája 1949. Nikto nebol odsúdený na trest smrti, ale A. Rašla po vynesení rozsudku sa odvolal kvôli nízkym trestom. V prípade štyroch odsúdencov na doživotie pokladal tento trest za nepostačujúci (Dobiáš a kol., 2004, s. 72 – 73). Najvyšší súd v Prahe potom zmenil v troch prípadoch doživotie na trest smrti. Poprava A. Púčika, E. Tesára a A. Tunegu bola vykonaná 20. februára 1951. Najvyšší súd vymeral F. Daučíkovi 10 rokov, ale už v jeho neprítomnosti.

Poprava troch absolventov trenčianskeho gymnázia je stálou témou R. Dobiáša a prenáša sa vo forme akoby umeleckej fikcie aj do jeho literárnej tvorby. Ešte vhodnejším príkladom na prenos z reality do fikcie je jeho kapitola o odsúdení a poprave Tomáša Chovana (1926 – 1951), poručíka československej ľudovej armády. Večer pred popravou sa prišli s ním rozlúčiť: matka, brat Jozef a jeho strýko. O matke píše autor: „Musela ešte priniesť synovi šaty, do ktorých ho zriadenci nastroja na poslednú cestu. O hodinku neskôr sa už môžu ísť na neho pozrieť. Aké je však ich prekvapenie, keď v prinesenom odeve uvidia cudzieho muža... Vzápätí Jozef Chovan (brat) objavil bratovo telo“ (Dobiáš, 2000, s. 40). Tento motív zámeny šiat sa stáva súčasťou novely R. Dobiáša Mladší brat a tvorí hádam najsilnejšiu časť (pointu) textu. Rozprávačom je mladší brat popraveného, ešte nezrelý, ktorý popravou svojho brata sa stáva dospelým: „Dieťa vo mne zomrelo“ (Dobiáš, 2014, s. 123). Takto vyrozpráva príbeh na konci „mladší brat“: „Videl som ho ešte raz, už bez života, v márnici. V to včasné sychravé ráno popravili troch odsúdencov na smrť. Noc sme prečkali na stanici, o šiestej sme však už boli v márnici... Mama ma vzala za ruku a viedla ma k otvorenej rakve. Videl som ostrý profil dohola ostrihanej hlavy, ruky, vytŕčajúce z čierneho obleku so striebornými pásikmi, nehybne položené na prsiach. Bol to Tomášov maturitný oblek. Až keď sme pristúpili bližšie, spoznali sme, že ho má oblečený niekto iný, cudzí a starší chlap“ (Dobiáš, 2014, s. 123).

S prípadom odsúdenia Tomáša Chovana na trest smrti sa autor stretol začiatkom 90. rokov na Vyššom vojenskom súde v Bratislave, medzi súdnymi spismi našiel aj vložený lístok o vykonaní popravy. Ako sám priznáva, bol to jeden z najsilnejších úderov, aké musel prežiť už mimo väzenia (Baláž, 2014, s. 229). Na Pankráci totiž bol umiestnený v cele, ktorá sa nachádzala naproti cele, kde boli odsúdení na trest smrti. V období jesene v roku 1954 počul aj buchot a tlmené výkriky na chodbe, keď odvádzali týchto odsúdencov na popravu (Baláž, 2014, s. 56). V knihe rozhovorov A. Baláža sa dozvedáme, ako sa dostal R. Dobiáš do bezprostredného kontaktu s popravami počas väzenia v Prahe na Pankráci:

Keďže som mal vysoký trest, bol som v cele, ktorá sa nachádzala kúsok od ciel odsúdených na smrť. A tak som v neskorej jeseni 1954 nadránom počul, keď týchto odsúdencov odvádzali na popravu. Niektorých aj nasilu. Bolo počuť buchot na chodbe, tlmené výkriky. Z popraviska sa raz ozval aj výkrik: „Nech žije sloboda!“ A - ak ma sluch neoklamal – počul som volať aj „Nech žije Stalin! (Baláž, 2014, s. 56).

Pri čítaní spisu o poprave T. Chovana sa mu tieto spomienky vynorili v hlave, niekoľko nocí nemohol spať, musel sa od toho záznamu oslobodiť. Takto vznikla poviedka pod názvom Mŕtvy brat (Baláž, 2014, s. 229). Ale samotné písanie – ako sa priznáva – patrilo k najťažším chvíľam, aké vôbec počas svojej literárnej tvorby zažil. Tomáša Chovana, rodáka z Hubovej, kde v súčasnosti má aj pamätnú tabuľu, predviedla stráž na dvor Justičného paláca v Bratislave o 4,30 hod. a o 16 minút neskoršie už lekár konštatoval jeho smrť (Baláž, 2014, s. 230). Spolu s ním popravili aj diplomata Juraja Dlouhého a partizánskeho veliteľa Vladimíra Veleckého. Prokurátori a sudcovia sa postarali o to, aby „výber“ bol pestrý – aj z hľadiska veku, aj z hľadiska profesie. Ale práve to bolo príčinou, že do šiat T. Chovana obliekli niektorého z tých dvoch popravených. Napokon takáto maličkosť im ľahko unikla, väčšmi sa sústreďovali na fyzickú likvidáciu triedneho nepriateľa. Triedny nepriateľ bol v totalite sovietskeho typu adekvátny tomu, čo pre fašistov predstavovali Židia, lebo každá totalita si zakladá svoju ideológiu na boji proti vnútornému nepriateľovi. A toho treba ničiť, aj fyzicky zlikvidovať. Takto prišiel o život aj 25-ročný T. Chovan. Jeho príbeh sa stal východiskom pre vznik poviedky, ktorá patrí k najlepším, ale aj najtragickejším v slovenskej literatúre.

Napriek tomu R. Dobiáš nie je typickým predstaviteľom tzv. lágrovej literatúry ako A. Solženicyn, H. Müllerová alebo P. Juščák, ba románom Matky aj P. Rankov. Svoje skúsenosti z väzenia však vie pretaviť do umeleckého diela, lebo nepríjemných zážitkov má nadostač. Čo sa týka tvorby, jeho literárne diela z obdobia 50. rokov sú autentické a hodnoverné, lebo svoje zážitky nečerpá z druhej ruky, ale z vlastných skúseností. Sám prešiel tzv. „čiernou Sorbonou“, preto sa vie vžiť do cítenia a myslenia svojich postáv. Keďže však mohol spracovať tieto zážitky iba po roku 1989, možno jeho tvorbu zaradiť k dielam, patriacim do postkoloniálnej literatúry.

Umelecky sa totiž spracúva väzenská tematika v mnohých dielach, ale hlavne v tzv. postkoloniálnom románe, novele alebo poviedke. Vznik tohto typu literatúry súvisí s tým, že v druhej polovici 20. stor. je v literárnej tvorbe modernizmus postupne vystriedaný postmodernizmom (T. Pynchon, M. Kundera, I. Calvino, U. Eco), čo sa prejavuje v znovuoživení dejovosti textu a v priblížení prózy stredného a veľkého rozsahu štruktúram realistického typu tvorby. Autori už nepíšu svoje diela pre úzky okruh príjemcov, ale pre všetky typy čitateľov. Aj zo stručného prehľadu o vzniku a vývine tohto typu epického diela vyplýva, že iba ťažko možno nájsť jednotné kritériá na klasifikáciu prózy tohto typu. Obyčajne sa používa viacero hľadísk (Gazda – Tynecka-Makowska 2006, s. 554 – 560) .

Pri názve postkoloniálna literatúra je hlavným kritériom tematické hľadisko (próza podľa témy), ale aj časové hľadisko. Paralelne s postmodernou alebo ako jej súčasť sa vytvorili podmienky pre vznik osobitného typu prózy s témami, ktoré v období tzv. socialistickej spoločnosti boli tabuizované, resp. úplne zakázané. Ďalšou vlastnosťou tohto typu literatúry je, že sa niektoré historické udalosti v nich prehodnocujú, vyznievajú kriticky voči ZSSR alebo konkrétnych totalitných mechanizmov vcelku (Pucherová, 2015, s. 146). Pokiaľ ide o mimetické stvárnenie historických udalostí, Dobrota Pucherová uvádza tri príklady: Viliam Klimáček: Horúce leto ´68 (2011), Anton Baláž: Len jedna jar (2013), Boris Filan: Klimtov bozk (2009). Postmodernú prózu reprezentujú romány Petra Krištúfka, Pavla Rankova a Lajosa Grendela (Pucherová, 2015, s. 147)[1]. L. Grendel s istou dávkou irónie opisuje historické udalosti a obracia vžité strerotypy výkladu dejín naruby (Žilka, 2015, s. 33–34). Mária Bátorová tiež píše o postkolonializme a hovorí o postkoloniálnej krajine a kultúre, zároveň uvádza v tejto súvislosti dvoch autorov (Dominik Tatarka, Pavol Strauss), ktorých tvorba bola poznačená kritikou spoločenskej atmosféry za socializmu (Bátorová, 2014, s. 73 – 88).

Čo sa týka beletrie, ide tu o žáner románu, novely či poviedky. Táto próza má viac variantov, rozličné druhy či už z tematického hľadiska alebo z hľadiska spracovania témy. Pracovne sa nám podarilo vytvoriť až sedem skupín tohto typu prózy :

1. Umelecko-politická próza (Anton Baláž: Krajina zabudnutia, Tábor padlých žien, Viliam Klimáček: Horúce leto 68),

2. Dokumentárno-životopisná próza (Ľuboš Jurík: Smrť ministra, Ľuboš Jurík: Rok dlhší ako storočie, Alexander Dubček),

3. Esejisticko-životopisná próza (Pavol Strauss: Človek pre nikoho, Jozef Tóth: Človek Jób hovorí s diablom[2]),

4. Rodinná téma, resp. próza o rodine (Michal Viewegh: Báječná léta pod psa, Andrzej Mularczyk: Post mortem, Katyń, Denisa Fulmeková: Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga).

5. Próza s kriminálnou zápletkou (Rudolf Dobiáš: Johana. Johanin chlapec)

6. Próza s námetom o GULAGU (Pavol Rankov: Matky, Peter Juščák: ... a nezabudni na labute!)

7. Próza s postmortálnou postavou[3] (Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu)

Podľa nášho názoru postkoloniálna próza sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré charakterizujú prózu stredného alebo väčšieho rozsahu so skutočným dejom, realistickým zobrazením deja i prostredia. Román Rudolfa Dobiáša Johana. Johanin chlapec s kriminálnou zápletkou za zakladá na reálnych udalostiach. Samotný kriminálny príbeh je vhodný na pertraktovanie závažnej témy atraktívnou formou (Žilka 2014, s. 128 – 129).

Jeho základom v Dobiášovom románe je dedinská vzbura proti kolektivizácii, vražda jedného
z organizátorov, naháňanie roľníkov do družstva a odsúdenie nevinného človeka, a to autor čerpal z reality. Tým nevinným človekom je Matej, manžel Johany a otec Jána. Príbeh je rámcovaný kúpeľnou scenériou, ale – ako sám autor ma informoval – pôvodne chcel umiestniť dej do bardejovských kúpeľov, no po úvahe si radšej zvolil pre miesto deja Trenčianske Teplice a jeho okolie, napokon aj preto, lebo pochádza a aj žije v Dobrej, ktorá sú súčasťou Trenčianskej Teplej, nachádzajúcej sa veľmi blízko týchto kúpeľov. Z reality čerpal autor aj dvoch protagonistov príbehu, Mateja a Johanu, tradičnú dedinskú dvojicu.
Pre Dobiáša bola prototypom pre postavu Johany jeho vlastná matka, ktorú vykresľuje ako jednoduchú dedinskú ženu typickými kladnými vlastnosťami. Z tohto manželstva pochádza Johanin chlapec, ktorý zo slovenského prostredia prechádza do Prahy. Do tejto postavy autor transponuje sám seba, najmä jeho krátky pobyt po sedemročnom väzení v jáchymovských baniach sa stal námetom pre pôsobenie Jána, Johaninho chlapca v Prahe.

Po prepustení na slobodu R. Dobiáš skutočne navštívil Prahu, vďaka Emanovi a Janovi Zábranovi v septembri v roku 1960 sa osobne stretáva s básnikom Holanom na Kampe (Baláž, 2014, 95–98). Namiesto Holana však vystupuje v Prahe ako reálna postava Jan Kristofori, pôvodne maliar z Mukačeva, ktorý strávil tiež niekoľko rokov v jáchymovských baniach (Dobiáš a kol. 2010, s. 227 – 231). Jánovi pomáha maliar počas pobytu v Prahe, ale Kristofori v roku 1968 emigruje do severnej Európy (Nórsko). Aj z toho vidno, že autor veľa námetov čerpá zo svojich skúseností z väzenia. Treba však dodať, že maliar z Mukačeva je jedinou postavou, ktorá v románe vystupuje pod svojím skutočným menom.

Literárne dielo R. Dobiáša je však založené na kriminálnom príbehu, lebo Mateja zavraždia eštébáci pri vyšetrovaní vraždy, hoci on je bez viny, obvinený Matej iba náhodne našiel na toalete mŕtvolu nenávideného funkcionára z dediny. Do deja zapája autor aj židovskú rodinu kúpelného lekára, kde Johana slúžila. Aj tu sa R. Dobiáš opiera o rodinnú skúsenosť, lebo jeho matka slúžila v rokoch 1928-1932 v Trenčianskych Tepliciach u rodiny židovského lekára (Baláž, 2014, s. 113). Pri vykreslení dozrievania budúcej matky autor búra jednu ideologickú dogmu z rokov totality sovietskeho typu: Johana sa veľmi dobre cítila u tejto židovskej rodiny, veľmi dobre s ňou zaobchádzali a vôbec nemáme dojem, že by bola vykorisťovaná. Dokonca sa veľa v tejto rodine naučila. Napokon aj táto rodina bola
za Slovenského štátu odvlečená do koncentračného tábora. Ako mnohí iní židovskí lekári či pekári a obchodníci, odkiaľ sa máloktorý z nich vrátil späť. Aj táto tragická stránka slovenských dejín je obsiahnutá v texte, hoci dej sa viac zameriava na obdobie kolektivizácie a na kriminálny príbeh ako základ rozvíjania deja.

R. Dobiáš využíva svoje skúsenosti z väzenia, z tohto hľadiska próza (novela) Temná zeleň môže byť zaradená aj do lágrovej literatúry. Hlavnou postavou je Celo (Celestín) Bizub, bývalý väzeň. Text má dve roviny: 1. päťdesiate roky, prežité v uránových baniach
(1953 – 1960), čiže minulosť, 2. Druhá polovica osemdesiatych rokov, keď sa stretáva s bývalým spoluväzňom – Hoffartom, ktorého volali Kamagore. Dva časy sa sústavne striedajú a vnášajú do textu náležitú dynamiku.

1. rovina: väzenský život, pripomínajúci väzenie samotného autora, veľa autobiografie je v texte (upnutie sa na dievča, ktoré prišlo navštíviť spoluväzna, útrapy matky zo syna, príchod domov z väzenia a pod.). To všetko je obsiahnuté aj v jeho životopise, resp. v knihe A. Baláža Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Napokon dochádza k úteku Kamagoreho a Cela, ktorý sa sčasti podarí, ale Celo si vytkne členok, nemôže pokračovať v ceste, jemu sa útek nevydarí. Kamagore pokračuje v ceste, zrejme jemu sa útek podaril.

2. rovina: telefonát z Bratislavy po rokoch (30), volá Kamagore ako americký občan. Pozýva Cela do Bratislavy, tam sa zabávajú peknými slečnami, nakoniec sa pobijú a rozídu sa. Po návrate prichádzajú za Celom príslušníci polície (ŠTB), lebo treba identifikovať telo zavraždeného Kamigora v Bratislave v pitevni. Akoby bol postrestaný za opustenie priateľa pred rokmi počas úteku.

Dá sa povedať, že R. Dobiáš spojil kriminálny príbeh, známy z literatúry tohto typu so skúsenosťami z väzenia. Autor prenáša do textu aj príbehy, ktoré sám zažil a aj opísal v dokumentárnej próze. R. Dobiáš prejavoval záujem o literárnu tvorbu už v časoch, keď študoval na gymnáziu v Trenčíne. Už ako osemnásťročný čítal básne a mal aj obľúbených básnikov – V. Beniaka, R. Dilonga a A. Žarnova (Baláž, 2014, s. 15). Najviac spomína V. Beniaka, najmä jeho báseň Spoveď v Santa Maria Maggiore zanechala v ňom hlboký zážitok. Rezonovalo v ňom hlavne to, čo vyvieralo z kresťanských zdrojov.

R. Dobiáš na Jáchymov si spomína aj v básnických textoch, ktoré vyšli pod názvom Noci a dni (2016). Celá zbierka má 6 častí a veľmi často sa v nej vyskytujú žánre z náboženskej oblasti (modlitba, rekviem, litánie).

S Bibliou korešponduje aj názov cyklu Rozhovory s Rúth, lebo samotná Rúth je známa postava zo Starého zákona. V tomto cykle sa nachádza aj báseň pod názvom Modlitba za básnika, venovaná Svetloslavi Veiglovi. Tento známy náboženský žáner preferuje autor aj v cykle Medzi trávou a vetrom, ide o tieto básne: Modlitba za veľké deti, Modlitba za opustené deti, Raná modlitba. K spomienkam
na väzenský život sa vracia básnik v nekrológoch, ktoré vznikli pri príležitosti smrti a ktoré zhrnul do cyklu pod názvom Jáchymovskí chlapci. Známa a veľmi pôsobivá je predovšetkým jeho báseň Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci? Báseň sa síce bezprostredne viaže k smrti Štefana Paulínyho, ale báseň všeobecnejšiu platnosť. Jeho smrť spája s odchodom spoluväzňov do večnosti, ale asociačne sa tu jednotlivé motívy vzťahujú aj na spoločne prežité a pretrpené roky v jáchymovských uránových baniach. Práve táto symbióza hrobu a fárania pod zemou dáva básni svoje čaro, hĺbku a umeleckú hodnotu.

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?

(Za Štefanom Paulínym 5)

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?

Rudenku hľadať, fárať do bane?

Po toľkých rokoch a po takej pláci

byť zase na dne a zas na rane?

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?

Odviezť sa v klietke, visieť na lane,

a potom ako špendlík zatvárací

dve ruky zopnúť k márnej obrane?

Či azda chcete, jáchymovskí chlapci,

znovu vziať ťažký krompáč do dlane,

pod zemou hľadať, hoci nevidiaci,

jas Božej lásky v čiernom uráne?

Či trúfate si, jáchymovskí chlapci,

dobehnúť ešte vlaky zmeškané

a potom ako sťahovaví vtáci

do vetra zvolať svoje volanie?

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci?

Rudenku hľadať, fárať do bane,

na novom diele pokračovať v práci,

odznova plniť staré poslanie?

Povedzte, prosím, jáchymovskí chlapci:

Keď odídete, kto nám zostane?

Keďže väčšina básní tohto cyklu je nekrológom pri príležitosti smrti spoluväzňov (Hieronym Mokrohajský, Ivan Masár), dve básne majú v názve aj slovo rekviem. Jedna báseň je venovaná Antonovi Srholcovi, s ktorým sa zoznámil práve počas väzenia a prežili spolu niekoľko rokov v jáchymovských baniach. Básne majú svoju hĺbku a citový rozmer, týkajú sa života v neľútostných podmienkach, keď všetci boli vystavení rádiovému žiareniu. Ale je to iba jeden cyklus, inde sa však básnik hlási ku kresťanstvu a čerpá námety, motívy z Biblie a zároveň pridáva do textu svoje bohaté skúsenosti z príbehov – ako sám hovorí – z prítmia. U neho biblické námety, texty s náboženskými alúziami nemajú pesiflážny charakter ako u súčasných básnikov (Vlado Puchala, Viliam Klimáček, Pavol Janík, Igor Hochel, Jozef Urban), lebo sa spájajú s vlastnými skúsenosťami z väzenia a lágrového života. Elegický či ódický charakter textu tu jednoznačne korešpondeje s vážnosťou témy. Nadväznosť posttextu na pretext je teda odlišný u R. Dobiáša, lebo u neho niet ani náznaku persifláže v básnických textoch ako o súčasných autorov (Juhásová, 2016, s. 10).

Krátku úvahu o Dobiášovej tvorbe možno uzavrieť tým, že tento dodnes nedocený autor až do roku 1989 bol stále občanom druhej kategórie, ktorý ako spisovateľ tvoril hlavne literárne diela a rozhlasové hry pre deti a mládež. Aj v kontexte väzenskej a lágrovej literatúry je svojský a jedinečný, lebo čerpá námety hlavne z uránových lágrov, ktorým sa doteraz literatúra dostatočne nevenovala. Jeho autobiografia je najviac rozpracovaná v knihe rozhovorov Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, ktorú pripravil a vydal A. Baláž. Dá sa povedať, že táto kniha rozhovorov v pravom zmysle slova supluje životopis R. Dobiáša. Životopis, ktorý je nielen otrastným svedectvom o období stalinizmu, ale aj poučnou lektúrou pre každého, kto chce mať prehľad o totalite a jej mechanizmov v praxi. Ale o tom je napokon takmer celá literárna tvorba R. Dobiáša.

[1] A. Solženicyn (1918-2008), svetovo uznávaný ruský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny. Od roku 1941 bol vojakom na fronte, ale za kritiku Stalina bol v roku 1945 odsúdený, strávil 8 rokov v GULAGU. Po prepustení napísal novelu Jeden deň Ivana Denisoviča (1963), autentickú výpoveď o sibírskom tábore. V roku 1974 bol deportovaný zo Sovietskeho zväzu, dlho žil v USA, odtiaľ sa vrátil do Ruska až v roku 1994. Napísal aj dokumentárne dielo Súostrovie GULAG (1990), knihu o koncentračných táboroch v Rusku.

[2] F. Daučík, rodák zo Šiah, bol známym futbalistom a potom trénerom. Od roku 1935 hrával za Sláviu Praha a zúčastnil sa ako hráč aj majstrovstiev sveta v roku 1938. Počas Slovenského štátu trénoval mužstvo ŠK Bratislava. Po emigrácii sa v Španielsku stal trénerom FC Barcelona a položil základy súčasného svetoznámeho futbalového klubu.

[3] D. Pucherová podrobne interpretuje román Petra Krištúfka Dom hluchého, Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra a Lajosa Grendela Nálunk New Hontban (U nás v New Honte).

[4] Ján Gallik v štúdii Trpiaci mystici, zaradenej do zborníka s názvom Jozef Tóth a katolícka moderna (Nitra: UKF, 2016), predstavuje tohto gréckokatolíckeho kňaza, spisovateľa a mysliteľa ako osobnosť, ktorá sa, ako mnoho ďalších katolíckych intelektuálov, ocitla po roku 1948 vo víre zložitých spoločensko-politických udalostí. V roku 1950 bol internovaný do vojenských táborov nútených prác (tzv. PTP), nazývajúc toto obdobie svojho života „čiernou Sorbonou“, teda „univerzitou“, ktorou prešiel výkvet inteligencie a charakterných ľudí celého Československa, avšak pre vtedajší režim politicky nespoľahlivých občanov. V uvedenom diele vníma J. Tóth Diabla špecificky, ako miništranta Božieho, ako entitu, ktorá môže tlačiť iba voz, ktorý Boh stvoril, je a bude vždy len tým, ktorý sa večne priživuje. Jozef Tóth tu – obrazne povedané – zostupuje do podsvetia, aby oslobodil lásku, vieru, pravdu a nádej. Zároveň je dielo aj kritickou reakciou na režim, ktorý sa rozhodol vytesniť Boha z ľudskej spoločnosti pomocou bezbrehej ateizácie.

[5] Podľa F. Všetičku je postmortálna postava mŕtvou postavou, ktorá svojou posmrtnou existenciou ovplyvňuje existenciu živých osôb (pozri Všetička, F.: Kompoziciána. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1986, 26). Tu ide síce o nefiktívny dej, lebo J. Rozner opisuje peripetie súvisiace s pohrebom Zory Jesenskej, jeho manželky, ale práve jej smrť prináša pre rodinu v čase normalizácie veľa problémov, dokonca aj absurdných situácií.

Literatúra

1. BALÁŽ, A. Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci. Rozhovory s Rudolfom Dobiášom. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014. 272 s. ISBN 978-80-8119-079-7

2. BÁTOROVÁ, M. Slovak Literature and Culture from the "Postcolonial" Perspective. In Primerjalna književnost : Comparative literature, 2014, roč. 37, č. 3, s. 73 – 88. (2014 - Current Contents). ISSN 0351-1189

3. DOBIÁŠ, R. Zvony a hroby. Príbehy z prítmia. Bratislava: Dilema, 2000. 171 s. ISBN 968 0297-6

4. DOBIÁŠ, R. (ed.). Triedni nepriatelia, I.–IV. Dobiáš, R. et al. Prešov: Michal Vaško – Vydavateľstvo , 2004, 2007, 2011, 2014. 462 s. (1. zv.). ISBN 80-7165-447-7

5. DOBIÁŠ, R. Johana. Johanin chlapec. Prešov: Michal Vaško – Vydavateľstvo, 2013. 250 s. ISBN 978-80-7165-900-6

6. DOBIÁŠ, R. Príbehy z prítmia. Bratislava: HLBINY, 2014. 391 s. ISBN 978-80-89743-00-1

7. DOBIÁŠ, R. Noci a dni. Bratislava: HLBINY, 2017. 176 s. ISBN 9788089743230

8. GALLIK, J. Trpiaci mystici. In: Gallik, J. (ed.). Jozef Tóth a katolícka moderna. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2016. s. 21 – 26. ISBN 978-80-558-1001-0

9. GAZDA, G. – TYNECKA-MACHOWSKA, S. (eds.). Slownik rodzajów i gatunków literackich. Kraków: UNIVERSITAS, 2006. 813 s. ISBN 83-242-0474-1

10. JUHÁSOVÁ, J.: Od symbolu k latencii. Spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok: VERBUM, 2016. 151 s. ISBN 978-80-561-0364-7

11. POSPÍŠIL, Ivo (ed.): Slovník ruských, ukrajinských a běloruských spisovatelů. Praha: Nakladatelství LIBRI, 2001. 680 s. ISBN 80-7277-068-3

12. PUCHEROVÁ, D. Trauma and Memory of Soviet Occupation in Slovak (Post-) Communist Literature. In: Pucherová, D. – Gáfrik, R. (edd.). Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures. Leiden–Boston 2015,
s. 139 – 159. ISBN 9789004303843

13. STAŠKO, M. Útek na lavičku Barcelony. Bratislava : SPORT legal, s. r. o., 2017.
303 s. ISBN 978-80-89920-00-6

14. VŠETIČKA, F. Kompoziciána: o kompozičnej výstavbe prozaického diela. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986. 269 s.

15. ŽILKA, T. Od intertextuality k intermedialite. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Fakulta stredoeurópskych štúdií, 2015. 144 s. ISBN 978-80-558-0860-4