Spisovateľ absolútneho mravného postoja
Približne dve hodiny po tom, ako som Julovi Vanovičovi v prvý deň vianočný 25. decembra 2020 poslal pozdrav, prišla správa Evy Tkáčikovej, jeho spolupracovníčky z Tvorby, že nás pred hodinou opustil. Niekoľko dní predtým som mu volal. Jeho hlas bol chvíľami nezreteľný, strácal sa v húští. Nepokladal som to za dobrý signál. Hovoril, že slabne, má problémy s dýchaním, z bytu nevychádza, potvrdil, že keď sa pandémia trochu utíši, predsa len pôjde na reoperáciu srdcovej chlopne, hoci lekári to pokladajú za riskantné, iná alternatíva sa totiž nečrtá. Vtedy i predtým spomínal, že by mal o čom písať, iba sa mu nedostáva síl.
Júliusa Vanoviča ako osobnosť našej literárnej scény som registroval už v 60. rokoch minulého storočia pri čítaní Slovenských pohľadov a Mladej tvorby, a to nielen ako redaktora, ale aj ako autora úvah a rozhovorov s poprednými literárnymi tvorcami, ktoré vyústili do jeho významnej knihy Antidialógy (1968), a pokračovali rozhovormi s Alexandrom Matuškom. Kedy sme sa zoznámili, si neviem spomenúť. Vynára sa mi jeho obraz v Bratislave v krčme Perlička pri Univerzitnej knižnici, kam sa chodilo na pivo, a neskôr v spisovateľskom klube na vtedajšej Leningradskej, dnes Laurinskej. Od roku 1992 som vďaka nemu začal publikovať aj v Tvorbe. Popri Romboide a Fragmente sa stala časopisom, kde som našiel pre svoje literárne úsilia najväčšie porozumenie. Vyšli mi tam básne, úvahy a preklady. Frekvencia mojich príspevkov v tejto revue postupne hustla. V poslednom čísle, ktoré Julo zredigoval (2020, 4), mám preklady španielskej poézie Zlatého veku, teda obdobia, ktoré ako znalca osobitne zaujímalo aj jeho. (Mimochodom, v čase, keď bola možnosť prezentovať sa na Univerzite Complutense a slovenskom veľvyslanectve v Madride a zoznámiť sa s týmto mestom, chystali sme sa tam aj s ním a s Rudom Dobiášom – obaja však pred cestou ochoreli. Julova esej odznela na univerzitnom podujatí v jeho neprítomnosti.) Priestor Tvorby som si vážil – vyhovovala mi svojou hodnotovou orientáciou, ktorú Vanovič ako šéfredaktor prísne strážil. Usiloval som sa ho rozšíriť aj o to, čo nebolo v okruhu jeho záujmov. Spolu s Andreou Bokníkovou sme mu prihrávali talentovaných študentov – presadili sa najmä Mária Pauligová, Matúš Mikšík a Albert Lučanský, publikovala tam aj Veronika Rácová. Myslím, že spolupráca s týmto časopisom ovplyvnila aj ich písanie. Bol mi vďačný i za podnet na nadviazanie spolupráce s Emilom Višňovským, popredným slovenským filozofom a profesorom Filozofickej fakulty UK, ktorý sa stal kmeňovým spolupracovníkom Tvorby – s rozhľadom v súčasnej filozofii v tejto revue pravidelne reflektuje situáciu dnešného človeka a sveta.
Ramón Gómez de la Serna, ktorým som sa v posledných dňoch zaoberal, v jednej greguerii napísal: „Chceme byť skalou, a sme želatína“. O Júliusovi Vanovičovi to neplatí. Bol jedným z mála slovenských spisovateľov, ktorí voči komunistickej totalitnej spoločnosti, jej praktikám a správaniu sa ľudí v nej, zaujímali absolútny mravný postoj. Tak to bolo v jeho románe Kronika nepriznaného času, ktorý vyšiel roku 2008, a v jeho celom diele. K tomu, čo som o jeho Kronike napísal, sa mi žiada dodať, že by mala mať svoje miesto v učebniciach a čítankách slovenskej literatúry.
Teraz som sa vrátil k jeho Zápiskom z mŕtveho času (Denník 1970 – 75), ktoré uverejnil vo Fragmente, 2003, č. 4 a v obmedzenom počte vyšli aj ako jednoduchšie pripravený separát (autor mi ho s venovaním daroval, čo som vnímal ako vyznačenie). Sú dôležitou súčasťou jeho tvorby. S neúprosnou pravdivosťou a konkrétnosťou reflektujú jedny z najhorších rokov nášho života zo stanoviska osobnosti, ktorá v ničom necúvla z mravných nárokov na správanie sa intelektuála. Pokiaľ ide o spomínaný román, prezrádzajú, že jeho kontúry sa utvárali už v prvej polovici 70. rokov a ako jeho pozadie, s ktorým sa autor chcel nepriamo konfrontovať, vnímal Vaculíkovu Sekyru a Kunderov Žert, ale aj Pasternakovho Doktora Živaga a Solženicynovu prózu. K Pasternakovi mal trvalo kladný vzťah, čo potvrdil aj nedávnym záujmom o český preklad životopisného románu Anny Pasternakovej Lara, ktorý som mu požičal, a jeho priaznivým prijatím.
Vanovičovu životnú a od nej neoddeliteľnú tvorivú cestu vnímam ako heroickú. Je v nej heroizmus hlbšie pochopeného dona Quijota. Príkladné je neohrozené odmietanie kompromisu, nerezignovanie na pravdu, mravnosť a súčasne na vlastnú tvorbu v akýchkoľvek okolnostiach. Jeho cesta je nepretržitý zápas s údermi a zraneniami (otcovo nespravodlivé väzenie v 50. rokoch, vyhodenie zo strednej a neskôr vysokej školy z kádrových dôvodov, neprimerané zamestnanie ako korektora, publikačný zákaz a zaradenie Antidialógov na index v rokoch normalizácie, v poslednom období odchod dcéry, manželkina choroba a vlastné zdravotné komplikácie). Jeho traumy mi dali prvotný impulz na vznik básne Zranení (Dom plný neviditeľných, 2014), ktorá sa, pravdaže, nevzťahuje iba naňho a je viacrozmerná. Nikdy sme o nej spolu nehovorili.
Zranení
Buďme láskaví k mužom a ženám
zraneným nespravodlivým obmedzovaním, odsúvaním,
vyraďovaním, väznením alebo postihmi i predčasným
odchodom blízkych,
k mužom, ženám i deťom
zraňovaným chladom, ignoranstvom, ponižovaním,
výsmechom, šikanovaním,
k zraňovaným pre vernosť pravde,
pre svoju lásku.
Možno aj ten, čo rozsekal na kláte
ružu zo susedovej záhrady
a ja som ho označil za zlého,
bol iba veľmi nešťastný,
zranený nemohúcnosťou
vyhrabať sa zo svojej biedy.
Buďme veľkorysí k vzplanutiam ich hnevu,
zavše aj krivdiaceho,
i sebazraňujúceho.
Vážený a milý Julo, česť Tvojej pamiatke!
Ján Zambor