BRÁNA, ktorá otvára
Otvára cestu do básnického sveta Jána Zambora, situovaného teraz prevažne na Záhorie, medzi borovice „tehlovo svietiace v zelenom prítmí“, pod akými som kedysi na jednej jesennej prechádzke sprevádzal básnika Štefana Strážaya. A keď teraz čítam úvodné verše Zamborovej básne Pripamätávanie Jána Hollého (Ako ma dojímajú tie oblôčky – dlaničky detí/ na tvojom rodnom dome, náš vznešený rozkošný básnik), sprítomní mi to v pamäti Strážayov plachý, akoby ospravedlňujúci úsmev, keď čoraz menej vidomým zrakom tiež sledoval stromové prítmie, ktoré pre neho malo čoraz menej farieb, rovnako ako u Hollého.
Básnická cesta Jána Zambora, trvajúca už viac ako štyri desaťročia je rozkrídľujúcou sa cestou, priberá na ňu svoju tvorivú skúsenosť prekladateľa z ruskej a španielskej poézie a literárneho vedca, ktorý po Viliamovi Turčánym najhlbšie a čitateľsky najpríťažlivejšie približuje vrcholné zjavy modernej slovenskej poézie ( z najnovších opusov Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách a Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách). Ivan Krasko je prítomný aj v tejto zbierke v básni Kräääää( Bývalý klobucky cukrovar, rozvrátená duša...), V Klobukoch na železničnej stanici, Čajky pred domom Ivana Kraska v Piešťanoch a uceleným dotvorením nedokončenej Kraskovej básne Eli, Eli, lema sabakhtani? Do tejto Zamborovej rozkrídľujúce sa tvorivej ceste patri najnovšie aj japonský básnik Macuo Bašó, ktorému v zbierke venuje Poďakovanie „ za spríbuznenosť/ za všetkým jestvujúcim/ Za okamihy/plnosti osvietenia/“, ktorá načerpal pri jeho prekladaní – a umožnil tak stotožniť sa s ním aj slovenským čitateľom. A úryvok z verša mexického básnika Octavia Paza ... umierame s menom, ktorého dielo rovnako priblížil slovenským čitateľom, ho inšpiroval teraz k básni A každý z nich mal meno. Silný príbeh o deportácii dvoch židovských rodín, ktorých mená v obci, z ktorej ich vyviezli, sa nezachovali. A hneď za tým báseň Jáchymov s podtitulom Podľa dokumentárií Rudolfa Dobiáša. A iste aj s vedomím básnického sveta Rudolfa Dobiáša i jeho próz, v ktorých ako dlhoročný jáchymovský väzeň, vyniesol na svetlo dňa svoje „príbehy dlhých nocí“. Zambor týmto muklom, mužom určeným k likvidácii v stalinských gulagoch takto vzdáva poctu v záverečnom verši básne: „ Napriek všetkému slobodní ako jelene a srny/ schádzajúce z hôr do blízkosti tábora“.
Väčšina básni v zbierke Brána vznikla v rokoch 2016 – 2020 v Studienke počas reflexívnych „hviezdoslavovských prechádzok“ a sú svedectvom, že aj krajinu, v ktorej sa zrak nemá možnosť sýtiť pohľadom na nebotyčné hory, možno vnímať a prijať ako rovnaký zdroj inšpirácie. Aj v nej sa rodia takéto básne.
PROSBA
V tiahnucom chlade
sa na broskyni trasú
posledné listy.
Buď blízko –
biela, ihravá.
Sychravá tieseň nastáva,
Si moje smútočisko.
2016,2020
V rubrike Nové knihy sme už uviedli, že básnická zbierka Jána Zambora Brána vyšla vo vydavateľstvo Skalná ruža v roku 2020 v prestížnej edícii Solitudo. V nej editori Juraj Kuniak a Rudolf Jurolek prinášajú tvorbu poetiek a básnikov predstavujúcich vrcholy súčasnej slovenskej poézie. Skalná ruža vydala aj dve prekladové knihy Jána Zambora: Octavio Paz: Každodenný oheň a Macuo Bašó: Haiku.
Anton Baláž