Ján Zambor: Dom plný neviditeľných
Dunajská Lužná, MilaniumM 2014
Ján Zambor je básnik, literárny vedec, prekladateľ z ruskej a španielskej poézie a dlhoročný vysokoškolský pedagóg, profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK v Bratislave. Jeho literárnovedné diela Báseň a ticho, Preklad ako umenie, Interpretácia a poetika, O poézii slovenských básnikov 20. storočia a Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu predstavujú významný príspevok z oblasti interpretačného výskumu slovenskej a inonárodnej lyriky, prekladu a kritiky. Z prekladateľských aktivít osobitne zaujal prekladom viac ako tridsiatich ruských klasických básnikov 19. a 20. storočia v antológii Kniha ruskej poézie. Jeho novú zbierku poézie Dom plný neviditeľných predstavili na marcovom klubovom stretnutí básnik a literárny kritik Miroslav Brück, poetka a memoaristka Mila Haugová a literárny kritik Igor Hochel.
Poézia bdelosti
Básnickú tvorbu Jána Zambora vnímam ako stíšený, ale dôrazný apel na zachovanie najbytostnejších hodnôt človeka, vystaveného civilizačným skúškam a spoločenským diktátom. Zambor nie je prototypom ukričaného dobového glosátora, ktorý po vstupe na literárnu scénu okamžite zažiari a vzápätí zhasne. Od debutu Zelený večer (1977) si razí priamočiaru cestu bez úmyslu oklamať čitateľskú a kritickú verejnosť, a už vôbec nie sám seba pohodlnejšími skratkami a taktickými odbočkami. Vytrvalo sa hlási k nespochybniteľným vrcholkom domácej poézie, (Krasko, Horov, Rúfus), ktoré spája s dôverným poznaním progresívnych inonárodných literatúr. Sústavná prekladateľská činnosť z ruskej a španielskej poézie sugestívne zasahuje do centra autorovej pôvodnej tvorby. Sympatizuje s avantgardnými predstaviteľmi európskej literatúry, viacerým z nich pripisuje svoje básne, (Ajgi, Chlebnikov a ďalší). Jednotlivé básne, či ucelené knižné oddiely uvádza častými citátmi z diel prekladaných autorov, ktorí vstupujú do Zamborovho textu s plnohodnotnou účasťou. Slovenská tradícia zosobnená východoslovenským valalom sa u Zambora pretína s európskou rozhľadenosťou. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku nepôsobí protikladne, ani rušivo, ale predovšetkým integrujúco, prezrádzajúc empatickú osobnosť autora.
Inak tomu nie je ani v najnovšej Zamborovej zbierke Dom plný neviditeľných. Názov, ktorý je nedopovedaný a čiastočne neurčitý sa na prvé prečítanie halí do jemného oparu tajomstva. Ako sa následne dozvedáme, predmetný dom, hoci je už nenávratne opustený, ešte intenzívnejšie je prežiarený blízkymi, dokonca tými najbližšími, otcom a matkou, potom aj samotný titul nadobúda konkrétnejšie obrysy. Ťažko si predstaviť Zambora básnika, ktorý sa definitívne odstrihol od rodného kraja, nahradil ho regiónom, ktorý v súčasnosti obýva a bezbolestne zabudol. Podobne ako u bytostného lyrika Zemplína Pavla Horova, tak aj Zamborova vidiecka skúsenosť je univerzálna. V porovnaní s rušnými európskymi metropolami, ktoré sa stávajú objektom jeho záujmu aj v tejto zbierke (Moskva, Madrid) neuchyľuje sa ku konfrontačnej výmene, hodnoty stelesnené dedinským spôsobom života sú legitímne a platné. Básni Rútňava diktuje veršový rytmus preľudnenosť, dopravný hluk Moskvy, stiesnenosť z masy cestujúcich valiacich sa z metra. Akcent na nezmyselné náhlenie a predbiehanie sa prekrýva so zákonitými otázkami, ktoré prerušuje dievčenský úsmev, aby vykresal presvitajúcu nádej. Tá sa u Zambora spája s obyčajnými, ale stále cennejšími a ubúdajúcimi prejavmi. Ústredný motív básne Posledná krava vychádza z rituálu odprevádzania zbožňovaného zvieraťa. Nevyhnutný, ale bolestivý odchod poukazuje na súvisiace dramatické okolnosti. "Čo všetko odchádzalo s ňou...!" konštatuje s argumentačnou emotívnosťou Zambor, opierajúc sa o spoľahlivú pamäťovú štruktúru. Krava reprezentovala osvedčené istoty, materiálne zázemie a stáročné puto medzi človekom a domácim zvieraťom. Do farbistých obrazov zaužívaného roľníckeho života je zakomponovaná zmienka o maľbách Chagalla a Maleviča so stránkami kníh Jesenina a Platonova. Spojenie týchto navonok nesúrodých prvkov vytvára pod ťarchou vypätej udalosti svojbytný ostrov vnútornej istoty a harmónie. Zambor neinklinuje k idylickým momentkám, s prenikavým videním prehodnocujúceho muža reaguje na každú zmenu, ktorou prešiel kraj od jeho detstva až po súčasnú nejednoznačnú situáciu. Úvod básne Horúci pozdrav z rodného kraja zasahuje výstižnou myšlienkovou formuláciou, zhutnenou do troch veršov: "V rieke sa nekúpať. / Zo studní radšej nepiť. / Studničku už len v básňach". Autor kultivovanou formou poetickej skratky vypovedá o devastácii prírodných zdrojov a vodných tokov, ktoré svojou dávnou priezračnosťou predstavovali nezakalený chlapčenský svet. Na inom mieste jabloň s dozretými plodmi sprostredkováva krehké pradivo s fyzickým priestorom domova. Jablko ako žiarivá hmatateľná spomienka vzídená z rodičovskej záhrady svojimi dôverne známymi a prenesenými vôňami udržuje kontinuitu jediného absolútneho domova.
Zambor je básnikom precíznych impresií a tvarových línií, ktoré zapadajú do jednoliatych kompozičných celkov. Úvodná báseň A boli to zákmity čistého chvejivého svetla nenechá vnímavého čitateľa(ku) na pochybnostiach, čo sa týka prežívania a spolucítenia s ľudským jedincom alebo tvorom zo živočíšnej ríše, ktorí sa ocitli v zúfalom rozpoložení. Za bránou vidieckeho domu leží vyčerpaná srna, "uštvaná dozaista ľuďmi, / ich krikom, autami a motorkami". Je až dojemné, s akou detskou starosťou a starostlivosťou sa lyrický subjekt skláňa nad nevládnym telom zvieraťa a ráznym hlasom vyzýva k tolerantnosti: "Srnka, krík, strom, kvet, motýľ, chrobáčik... / Nech si z nás každý vštepí do pamäti, / ako sa správať ku krehkým / bytostiam zeme". Bez zbytočného poúčania a moralizovania, s prirodzenou potrebou pomáhať slabším poukazuje na ohrozené bytosti zahnané agresívnym správaním na pokraj číhajúcej priepasti. Čoraz ostrejšie sociálne rozdiely, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenských miest znepokojujú aj Zamborovu neutíchajúcu vnímavosť. Prostredníctvom trpkého údelu neznámej ženy spiacej na schodoch luxusnej ulice s prvotriednymi obchodmi vyzýva k obnoveniu primárnej ľudskej dôstojnosti. Záverečné verše vrhajú spiacu bezdomovkyňu do takmer ironického kontrastu s hlučnou zábavou nevšímavých navrátilcov z nočného baru. Vyhrotený protiklad prírodnej scenérie a sociálneho úpadku so staronovými hrubosťami otvárajú priestor k zodpovedaniu pálčivých otázok, týkajúcich sa našej predstieranej slepoty, ospravedlňovanej dejinnou nezvratnosťou. V podobnom duchu sa nesie báseň Holub, ktorá stavia do pozornosti mŕtveho holuba neďaleko madridského pamätníka básnikovi Miguelovi Hernándezovi. Hoci sú pozostatky holuba odpratané, "ostrov smútku" pretrváva s vedomím nezacelenej ruptúry. Báseň Pod jedným slnkom, umiestnenej do ulíc pražského Starého mesta reprezentuje ukážkovú vzorku ekumenickej lásky a spolupatričnosti. Stačí zacitovať krátku pasáž: "Všetci mimo vlastnej predpojatosti, nevraživosti, nenávisti a vzájomných vojen, spojení nesmiernosťou chvíle". K vrcholnému prejavu solidárnosti a nevšedného sociálneho cítenia sa radí báseň Zranení, ktorá ohromuje váhou zrozumiteľného posolstva, podporujúceho nezabudnuteľnú čitateľskú skúsenosť. Zambor odhadzuje masku falošnosti a pretvárky, aby prehovoril s bolestnou úprimnosťou: "buďme láskaví k mužom a ženám / zraneným nespravodlivým obmedzovaním, odsúvaním, / vyraďovaním, väznením alebo postihmi i predčasným / odchodom blízkym". Nepamätám sa na podobnú báseň v súčasnej slovenskej poézii, ktorá s nezahmlievanou odvahou reaguje na zhoršujúcu úroveň medziľudskej súdržnosti. Zambor bez prvoplánových efektov realizuje vlastnú víziu ľudskej angažovanosti s vylúčením ideologických noriem a hraníc.
Zamborova tvorivá studnica nie je sústredená len do bezmennej prírody, ale aj do konkrétnych lokalít. Obzvlášť inšpirujúco na autorovu tvorbu vplývalo prostredie budmerického kaštieľa a najmä priľahlého parku, ideálneho na zádumčivé prechádzky. Aj v zbierke Dom plný neviditeľných sú niektoré datované básne označené miestom ich vzniku - Budmericami. K Budmericiam sa viaže báseň reagujúca na neodmysliteľný motív Kraskovej poézie - dlhý rad zimných topoľov. V básni Predĺžená pauza s podtitulom Ivan Krasko v Piešťanoch sa Zambor originálnym spôsobom, s využitím stupňujúceho lyrického napätia zamýšľa nad poslednými trinástimi rokmi života tohto veľkého symbolistu. V neposlednom rade sa Zambor venuje cyrilometodejskej tematike, okrajovo Samovi Hroboňovi a Jankovi Kráľovi. Dlhšiu báseň Ľudovít Štúr, príbeh národa, príbeh reči môžeme chápať ako živý chronologický záznam Štúrovho života, ktorý nadčasovou aktuálnosťou presahuje do prepolitizovanej prítomnosti práve v čase dvojstého výročia narodenia slovenského velikána.
Vkusne upravenú knižku praktického formátu dotvárajú jemné ilustrácie Jána Kudličku, ktoré rovnocenne sekundujú kultivovanej výpovedi Jána Zambora. Obidvoch tvorcov spája umelecké a najmä osobné porozumenie, ktoré prerástlo do vzájomne prospešnej spolupráce. Zamborova najnovšia zbierka Dom plný neviditeľných je neprehliadnuteľnou správou pre tých, ktorí rozlišujú rozostrené hranice dobra a zla, lásky a nenávisti, bdelosti a ignorantstva. Humanisticky orientovaná poézia so všetkými atribútmi kvalitnej literatúry bude vždy žiadaná a predovšetkým neustále potrebná.
Miroslav Brück
Poézia živých pamäťových záberov
Dom plný neviditeľných. Je to básnikov rodný dom pri rieke Ondave v Tušickej Novej Vsi, napriek tomu, že je po smrti blízkych už prázdny, je plný drahých bytostí obkolesený nádherou prírody, kde jedine sa dá zabudnúť na hrozby civilizácie, straty a smútky. Dva póly života, ale u Zambora nie sú v protiklade, uštvaná srnka má dvojníčku v dievčine bez domova. Nástojčivý apel básnika na prebudenie našej citlivosti voči zlu, kdekoľvek sa nachádza je čistý, priamy, a hoci je v rovine symboliky je každému prístupný.
Mnohé z básni sú datované spolu s miestom vzniku, ale nie sú to básne z ciest, vždy je tam niečo veľmi súkromné, každá krajina len doplní ars poetiku niečím novým. A piesok, more, čajky, dážď a nekončiace bodky sú kontrapunktom k jeho rodnému kraju milovanému a do každého verša nejakým vnútorným spôsobom vrastenému. Básnické prostriedky, ktorými Zambor dosahuje žiadaný výraz sú bohaté. Tvorba novotvarov, použitie pomlčiek až kraskovské či ajgiovské? a radu bodiek je nielen výtvarne a formálne elegantné, ale aj nosné. Zambor okrem toho, že je poeta natur , je aj poeta doctus, a keď sa už- už bojíme, že prevládne to intelektuálne vedomé, básnik to obráti smerom k prvotnosti, hravosti, najmä vo svojich krátkych básňach. Tu sa transparentne prejaví aj inšpirácia Chlebnikovom...
Borges píše: " ... iba to je naše, čo sme stratili ...". U Zambora je to stratený čas detstva, rodný kraj, drahí neviditeľní v dome, jeho lásky, oživuje a evokuje v živých pamäťových záberoch to, čo aj keď nechceme, tvorí našu podstatu a je prameňom básnenia : naše detstvo dospievanie , tie zraňujúce či šťastné stopy , ktoré nás spoluvytvárali a cez ktoré vidíme ten miznúci a chýbajúci svet.
Mila Haugová
Kontinuita rodu, kontinuita bytia
Do rúk sa nám dostáva v poradí už ôsma samostatná básnická zbierka Jána Zambora. Autor má tiež už svoje roky, je to úctyhodný počet (ku ktorému musíme doplniť dva výbery), úctyhodný najmä preto, lebo poéziu tvorí súbežne so svojím veľkým literárnovedným, prekladateľským, editorským a v neposlednom rade aj pedagogickým záberom. Rozhodne pritom jeho lyrika netrpí nadprodukciou, píše ju naozaj z vnútornej potreby vypovedať a najmä vtedy, keď je znepokojený. Viem, že sa ani neponáhľa hneď všetko publikovať, nad vlastnými textami uvažuje, teda zamýšľa sa hlavne nad ich zdokonalením.
Kniha veršov Dom plný neviditeľných nie je tematicky monotónna, naopak - je polytematická, čo sa dá povedať aj o viacerých básňach, vyznačujúcich sa zároveň bohatou motivickou stavbou. Ak by som však mal stručne vyjadriť akýsi zovšeobecnený tematický základ knihy, povedal by som, že ide o naliehavé vyslovenie znepokojenia na situáciou jednotlivca v tomto našom modernom, civilizovanom, pretechnizovanom, komplikovanom a najmä rozporuplnom svete, ktorý vonkoncom nie je ku každému rovnako spravodlivý. Istá miera znepokojenia a súčasný človek sú prítomní v každej básni (azda s výnimkou niektorých haiku). I v tých, ktorých východiskom je spomienka na detstvo na východoslovenskom vidieku a na rodičov, ba dokonca i v tých, ktoré sú venované osobnostiam našej histórie (básne Konštantín Cyril a Metod, Ľudovít Štúr, resp. báseň, v ktorej rezonuje postava Sama Bohdana Hroboňa).
Ak som naznačil polytematickosť a polymotivickosti, ktorých výsledkom je zákonite aj polysémantickosť, demonštrovať sa to dá na texte Posledná krava. Je to báseň, miestami možno trocha sentimentálna, ktorej témou je to, čo prezrádza jej názov, totiž lyrický záznam udalosti, keď sa rodina nedobrovoľne musela rozlúčiť so svojou poslednou kravou. V intenciách témy sa tu využívajú predovšetkým motívy vidieckeho života, dedinského domova a spomienok dajakým spôsobom spätých so zvieraťom, ale niekde za polovicou "príbehu" sa odrazu objavujú motívy umeleckej a literárnej povahy, pričom nepôsobia neorganicky:
Tá lampa zas sa zažala
pri maľbách Kazimíra Maleviča
a Marca Chagalla,
pri drámach kráv, ich detí,
nad ktorými strašne zažialia
stránky Sergeja Jesenina,
Andreja Platonova,
Francisa Jammesa.
Vyjadrovaním vrúcneho vzťahu k otcovi, mame, k rodisku mi J. Zambor silne pripomína M. Rúfusa. No nielen tým, ale tiež tým, že aj uňho sa hodnotový systém, ktorý si osvojoval v detstve, t. j. hodnotový systém tradičnej slovenskej dediny (ktorá sa, dodávam, pomaly celkom stráca, mizne), stáva východiskom pomeriavania morálky súčasnosti, posudzovania dnešných hodnotových deformácií - a to miestami veľmi prísneho. V tomto zmysle je Zambor dosť staromilský, ale ide o staromilstvo pozitívne, lebo je vyjadrením obavy z pominuteľnosti ľudských rozmerov našej existencie. A tu sa autor svojimi veršami dostáva - ako to vystihuje aj záložka - i do polôh existenciálnych. Zároveň nám stále ukazuje, aké úzke je prepojenie medzi existenčným a existenciálnym, aj to, aká tenká, krehká nitka drží našu existenciu na tomto svete.
Zbierka nesie názov Dom plný neviditeľných, čo je veľmi pekný názov - pripomenúť vari možno, že Janko Silan má prozaickú knihu Dom opustenosti. Ide o tzv. citátový titul - báseň S otcom sa začína touto strofou:
Dom, náhle pustý,
tých, čo v ňom žili, neopustí.
Je plný -
blízkych
neviditeľných.
Kto sú to však tí neviditeľní v pustom dome? Sú to, prirodzene, tak ako to obrazným jazykom hovorí táto strofa a celá báseň, predkovia, ktorí žili v konkrétnom, rodnom dome či v kraji básnika a pominuli sa, sú to teda i tí predkovia, ktorí tu boli pred jeho narodením a na ktorých sa nemôže pamätať. Kontinuita rodu, kontinuita bytia je silným presvedčením lyrického subjektu - len ona dáva nášmu rýchlo pominuteľnému bytiu na tomto svete aký-taký zmysel. Tí neviditeľní z názvu zbierky sú však aj všetci, ktorí sú bezradní pred nehostinnosťou súčasného sveta, sú to - podľa mňa - aj duše zvierat a zvieratiek, ktorým sa ublížilo.
Kládol som si otázku, aké sú základné inšpiračné východiská Zamborovej lyriky. Myslím, že je to predovšetkým zážitok - napokon, výsledkom je aj zážitková lyrika. Často ide o zážitok, aký niekedy síce takpovediac prichádza aj vo všedných okamihoch, ale čímsi je silný, pozoruhodný, zapamätateľný. Preto v žiadnom prípade nejde o poéziu všedného dňa. Prirodzene, nebol by básnik básnikom, keby zážitku nevychádzal v ústrety. Zážitkovosť ako východisko by som mohol - na základe osobnej skúsenosti, čo pravda nie je literárnovedne korektný postup - demonštrovať napríklad na básni Last Tour (pekná slovná hra, korešpondujúca so slovom lastúra), ktorú autor napísal vo Varne, resp. bola Varnou inšpirovaná, a na úvodnej básni A boli to zákmity čistého chvejivého neba. Prvý z uvedených textov je lyrickým opisom malej, nie veľmi útulnej morskej pláže, presahujúci do reflexie. Na takejto pláži som v roku 2012, ktorým báseň datuje, s autorom bol v čase varnenského básnického festivalu. V druhom, komplikovanejšom texte je motív mladej ženy, ktorá "v skoré veľkomestské sobotňajšie ráno" spí "pri spustenej mreži vchodu do metra / na najnižšom schode / na výstavnej ulici s obchodom pri obchode". Pred niekoľkými rokmi som s Jánom Zamborom vyšiel skoro ráno z hotela v centre Madridu, a potom sme čakali, kým otvoria vstup do metra, lebo sme sa prvým spojom potrebovali dostať na letisko. Aj sme tú ženu na tých schodoch obišli či prekročili, ako sa o tom píše v poslednom verši básne.
Dôležité v tejto zbierke sú aj kultúrne a najmä literárne inšpirácie rozmanitej proveniencie - ruskej, španielskej, slovenskej (napr. Ivan Krasko) a inej. Autor ich nielenže priznáva, ale sa k ním aj hlási. V niektorých prípadoch k nim poskytuje aj vysvetlivku v poznámkovom aparáte na konci zbierky, čo je v prípade básnických kníh v našich končinách postup celkom neobvyklý.
Ján Zambor v mnohých svojich teoretických či interpretačných štúdiách zdôrazňuje, že báseň musí byť precízne vystavaná. Hovorí o dôležitosti "stavebnosti" lyrického textu. Túto požiadavku napĺňa aj vo vlastnej poézii. Básne v Dome neviditeľných sa vyznačujú pestrosťou rýmových variácií, kombinovaním rýmovaného a nerýmovaného verša, bohatou zvukovou, ale aj obrazovou inštrumentáciou.
Igor Hochel
Dunajská Lužná, MilaniumM 2014
Ján Zambor je básnik, literárny vedec, prekladateľ z ruskej a španielskej poézie a dlhoročný vysokoškolský pedagóg, profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK v Bratislave. Jeho literárnovedné diela Báseň a ticho, Preklad ako umenie, Interpretácia a poetika, O poézii slovenských básnikov 20. storočia a Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu predstavujú významný príspevok z oblasti interpretačného výskumu slovenskej a inonárodnej lyriky, prekladu a kritiky. Z prekladateľských aktivít osobitne zaujal prekladom viac ako tridsiatich ruských klasických básnikov 19. a 20. storočia v antológii Kniha ruskej poézie. Jeho novú zbierku poézie Dom plný neviditeľných predstavili na marcovom klubovom stretnutí básnik a literárny kritik Miroslav Brück, poetka a memoaristka Mila Haugová a literárny kritik Igor Hochel.
Poézia bdelosti
Básnickú tvorbu Jána Zambora vnímam ako stíšený, ale dôrazný apel na zachovanie najbytostnejších hodnôt človeka, vystaveného civilizačným skúškam a spoločenským diktátom. Zambor nie je prototypom ukričaného dobového glosátora, ktorý po vstupe na literárnu scénu okamžite zažiari a vzápätí zhasne. Od debutu Zelený večer (1977) si razí priamočiaru cestu bez úmyslu oklamať čitateľskú a kritickú verejnosť, a už vôbec nie sám seba pohodlnejšími skratkami a taktickými odbočkami. Vytrvalo sa hlási k nespochybniteľným vrcholkom domácej poézie, (Krasko, Horov, Rúfus), ktoré spája s dôverným poznaním progresívnych inonárodných literatúr. Sústavná prekladateľská činnosť z ruskej a španielskej poézie sugestívne zasahuje do centra autorovej pôvodnej tvorby. Sympatizuje s avantgardnými predstaviteľmi európskej literatúry, viacerým z nich pripisuje svoje básne, (Ajgi, Chlebnikov a ďalší). Jednotlivé básne, či ucelené knižné oddiely uvádza častými citátmi z diel prekladaných autorov, ktorí vstupujú do Zamborovho textu s plnohodnotnou účasťou. Slovenská tradícia zosobnená východoslovenským valalom sa u Zambora pretína s európskou rozhľadenosťou. Táto skutočnosť v konečnom dôsledku nepôsobí protikladne, ani rušivo, ale predovšetkým integrujúco, prezrádzajúc empatickú osobnosť autora.
Inak tomu nie je ani v najnovšej Zamborovej zbierke Dom plný neviditeľných. Názov, ktorý je nedopovedaný a čiastočne neurčitý sa na prvé prečítanie halí do jemného oparu tajomstva. Ako sa následne dozvedáme, predmetný dom, hoci je už nenávratne opustený, ešte intenzívnejšie je prežiarený blízkymi, dokonca tými najbližšími, otcom a matkou, potom aj samotný titul nadobúda konkrétnejšie obrysy. Ťažko si predstaviť Zambora básnika, ktorý sa definitívne odstrihol od rodného kraja, nahradil ho regiónom, ktorý v súčasnosti obýva a bezbolestne zabudol. Podobne ako u bytostného lyrika Zemplína Pavla Horova, tak aj Zamborova vidiecka skúsenosť je univerzálna. V porovnaní s rušnými európskymi metropolami, ktoré sa stávajú objektom jeho záujmu aj v tejto zbierke (Moskva, Madrid) neuchyľuje sa ku konfrontačnej výmene, hodnoty stelesnené dedinským spôsobom života sú legitímne a platné. Básni Rútňava diktuje veršový rytmus preľudnenosť, dopravný hluk Moskvy, stiesnenosť z masy cestujúcich valiacich sa z metra. Akcent na nezmyselné náhlenie a predbiehanie sa prekrýva so zákonitými otázkami, ktoré prerušuje dievčenský úsmev, aby vykresal presvitajúcu nádej. Tá sa u Zambora spája s obyčajnými, ale stále cennejšími a ubúdajúcimi prejavmi. Ústredný motív básne Posledná krava vychádza z rituálu odprevádzania zbožňovaného zvieraťa. Nevyhnutný, ale bolestivý odchod poukazuje na súvisiace dramatické okolnosti. "Čo všetko odchádzalo s ňou...!" konštatuje s argumentačnou emotívnosťou Zambor, opierajúc sa o spoľahlivú pamäťovú štruktúru. Krava reprezentovala osvedčené istoty, materiálne zázemie a stáročné puto medzi človekom a domácim zvieraťom. Do farbistých obrazov zaužívaného roľníckeho života je zakomponovaná zmienka o maľbách Chagalla a Maleviča so stránkami kníh Jesenina a Platonova. Spojenie týchto navonok nesúrodých prvkov vytvára pod ťarchou vypätej udalosti svojbytný ostrov vnútornej istoty a harmónie. Zambor neinklinuje k idylickým momentkám, s prenikavým videním prehodnocujúceho muža reaguje na každú zmenu, ktorou prešiel kraj od jeho detstva až po súčasnú nejednoznačnú situáciu. Úvod básne Horúci pozdrav z rodného kraja zasahuje výstižnou myšlienkovou formuláciou, zhutnenou do troch veršov: "V rieke sa nekúpať. / Zo studní radšej nepiť. / Studničku už len v básňach". Autor kultivovanou formou poetickej skratky vypovedá o devastácii prírodných zdrojov a vodných tokov, ktoré svojou dávnou priezračnosťou predstavovali nezakalený chlapčenský svet. Na inom mieste jabloň s dozretými plodmi sprostredkováva krehké pradivo s fyzickým priestorom domova. Jablko ako žiarivá hmatateľná spomienka vzídená z rodičovskej záhrady svojimi dôverne známymi a prenesenými vôňami udržuje kontinuitu jediného absolútneho domova.
Zambor je básnikom precíznych impresií a tvarových línií, ktoré zapadajú do jednoliatych kompozičných celkov. Úvodná báseň A boli to zákmity čistého chvejivého svetla nenechá vnímavého čitateľa(ku) na pochybnostiach, čo sa týka prežívania a spolucítenia s ľudským jedincom alebo tvorom zo živočíšnej ríše, ktorí sa ocitli v zúfalom rozpoložení. Za bránou vidieckeho domu leží vyčerpaná srna, "uštvaná dozaista ľuďmi, / ich krikom, autami a motorkami". Je až dojemné, s akou detskou starosťou a starostlivosťou sa lyrický subjekt skláňa nad nevládnym telom zvieraťa a ráznym hlasom vyzýva k tolerantnosti: "Srnka, krík, strom, kvet, motýľ, chrobáčik... / Nech si z nás každý vštepí do pamäti, / ako sa správať ku krehkým / bytostiam zeme". Bez zbytočného poúčania a moralizovania, s prirodzenou potrebou pomáhať slabším poukazuje na ohrozené bytosti zahnané agresívnym správaním na pokraj číhajúcej priepasti. Čoraz ostrejšie sociálne rozdiely, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenských miest znepokojujú aj Zamborovu neutíchajúcu vnímavosť. Prostredníctvom trpkého údelu neznámej ženy spiacej na schodoch luxusnej ulice s prvotriednymi obchodmi vyzýva k obnoveniu primárnej ľudskej dôstojnosti. Záverečné verše vrhajú spiacu bezdomovkyňu do takmer ironického kontrastu s hlučnou zábavou nevšímavých navrátilcov z nočného baru. Vyhrotený protiklad prírodnej scenérie a sociálneho úpadku so staronovými hrubosťami otvárajú priestor k zodpovedaniu pálčivých otázok, týkajúcich sa našej predstieranej slepoty, ospravedlňovanej dejinnou nezvratnosťou. V podobnom duchu sa nesie báseň Holub, ktorá stavia do pozornosti mŕtveho holuba neďaleko madridského pamätníka básnikovi Miguelovi Hernándezovi. Hoci sú pozostatky holuba odpratané, "ostrov smútku" pretrváva s vedomím nezacelenej ruptúry. Báseň Pod jedným slnkom, umiestnenej do ulíc pražského Starého mesta reprezentuje ukážkovú vzorku ekumenickej lásky a spolupatričnosti. Stačí zacitovať krátku pasáž: "Všetci mimo vlastnej predpojatosti, nevraživosti, nenávisti a vzájomných vojen, spojení nesmiernosťou chvíle". K vrcholnému prejavu solidárnosti a nevšedného sociálneho cítenia sa radí báseň Zranení, ktorá ohromuje váhou zrozumiteľného posolstva, podporujúceho nezabudnuteľnú čitateľskú skúsenosť. Zambor odhadzuje masku falošnosti a pretvárky, aby prehovoril s bolestnou úprimnosťou: "buďme láskaví k mužom a ženám / zraneným nespravodlivým obmedzovaním, odsúvaním, / vyraďovaním, väznením alebo postihmi i predčasným / odchodom blízkym". Nepamätám sa na podobnú báseň v súčasnej slovenskej poézii, ktorá s nezahmlievanou odvahou reaguje na zhoršujúcu úroveň medziľudskej súdržnosti. Zambor bez prvoplánových efektov realizuje vlastnú víziu ľudskej angažovanosti s vylúčením ideologických noriem a hraníc.
Zamborova tvorivá studnica nie je sústredená len do bezmennej prírody, ale aj do konkrétnych lokalít. Obzvlášť inšpirujúco na autorovu tvorbu vplývalo prostredie budmerického kaštieľa a najmä priľahlého parku, ideálneho na zádumčivé prechádzky. Aj v zbierke Dom plný neviditeľných sú niektoré datované básne označené miestom ich vzniku - Budmericami. K Budmericiam sa viaže báseň reagujúca na neodmysliteľný motív Kraskovej poézie - dlhý rad zimných topoľov. V básni Predĺžená pauza s podtitulom Ivan Krasko v Piešťanoch sa Zambor originálnym spôsobom, s využitím stupňujúceho lyrického napätia zamýšľa nad poslednými trinástimi rokmi života tohto veľkého symbolistu. V neposlednom rade sa Zambor venuje cyrilometodejskej tematike, okrajovo Samovi Hroboňovi a Jankovi Kráľovi. Dlhšiu báseň Ľudovít Štúr, príbeh národa, príbeh reči môžeme chápať ako živý chronologický záznam Štúrovho života, ktorý nadčasovou aktuálnosťou presahuje do prepolitizovanej prítomnosti práve v čase dvojstého výročia narodenia slovenského velikána.
Vkusne upravenú knižku praktického formátu dotvárajú jemné ilustrácie Jána Kudličku, ktoré rovnocenne sekundujú kultivovanej výpovedi Jána Zambora. Obidvoch tvorcov spája umelecké a najmä osobné porozumenie, ktoré prerástlo do vzájomne prospešnej spolupráce. Zamborova najnovšia zbierka Dom plný neviditeľných je neprehliadnuteľnou správou pre tých, ktorí rozlišujú rozostrené hranice dobra a zla, lásky a nenávisti, bdelosti a ignorantstva. Humanisticky orientovaná poézia so všetkými atribútmi kvalitnej literatúry bude vždy žiadaná a predovšetkým neustále potrebná.
Miroslav Brück
Poézia živých pamäťových záberov
Dom plný neviditeľných. Je to básnikov rodný dom pri rieke Ondave v Tušickej Novej Vsi, napriek tomu, že je po smrti blízkych už prázdny, je plný drahých bytostí obkolesený nádherou prírody, kde jedine sa dá zabudnúť na hrozby civilizácie, straty a smútky. Dva póly života, ale u Zambora nie sú v protiklade, uštvaná srnka má dvojníčku v dievčine bez domova. Nástojčivý apel básnika na prebudenie našej citlivosti voči zlu, kdekoľvek sa nachádza je čistý, priamy, a hoci je v rovine symboliky je každému prístupný.
Mnohé z básni sú datované spolu s miestom vzniku, ale nie sú to básne z ciest, vždy je tam niečo veľmi súkromné, každá krajina len doplní ars poetiku niečím novým. A piesok, more, čajky, dážď a nekončiace bodky sú kontrapunktom k jeho rodnému kraju milovanému a do každého verša nejakým vnútorným spôsobom vrastenému. Básnické prostriedky, ktorými Zambor dosahuje žiadaný výraz sú bohaté. Tvorba novotvarov, použitie pomlčiek až kraskovské či ajgiovské? a radu bodiek je nielen výtvarne a formálne elegantné, ale aj nosné. Zambor okrem toho, že je poeta natur , je aj poeta doctus, a keď sa už- už bojíme, že prevládne to intelektuálne vedomé, básnik to obráti smerom k prvotnosti, hravosti, najmä vo svojich krátkych básňach. Tu sa transparentne prejaví aj inšpirácia Chlebnikovom...
Borges píše: " ... iba to je naše, čo sme stratili ...". U Zambora je to stratený čas detstva, rodný kraj, drahí neviditeľní v dome, jeho lásky, oživuje a evokuje v živých pamäťových záberoch to, čo aj keď nechceme, tvorí našu podstatu a je prameňom básnenia : naše detstvo dospievanie , tie zraňujúce či šťastné stopy , ktoré nás spoluvytvárali a cez ktoré vidíme ten miznúci a chýbajúci svet.
Mila Haugová
Kontinuita rodu, kontinuita bytia
Do rúk sa nám dostáva v poradí už ôsma samostatná básnická zbierka Jána Zambora. Autor má tiež už svoje roky, je to úctyhodný počet (ku ktorému musíme doplniť dva výbery), úctyhodný najmä preto, lebo poéziu tvorí súbežne so svojím veľkým literárnovedným, prekladateľským, editorským a v neposlednom rade aj pedagogickým záberom. Rozhodne pritom jeho lyrika netrpí nadprodukciou, píše ju naozaj z vnútornej potreby vypovedať a najmä vtedy, keď je znepokojený. Viem, že sa ani neponáhľa hneď všetko publikovať, nad vlastnými textami uvažuje, teda zamýšľa sa hlavne nad ich zdokonalením.
Kniha veršov Dom plný neviditeľných nie je tematicky monotónna, naopak - je polytematická, čo sa dá povedať aj o viacerých básňach, vyznačujúcich sa zároveň bohatou motivickou stavbou. Ak by som však mal stručne vyjadriť akýsi zovšeobecnený tematický základ knihy, povedal by som, že ide o naliehavé vyslovenie znepokojenia na situáciou jednotlivca v tomto našom modernom, civilizovanom, pretechnizovanom, komplikovanom a najmä rozporuplnom svete, ktorý vonkoncom nie je ku každému rovnako spravodlivý. Istá miera znepokojenia a súčasný človek sú prítomní v každej básni (azda s výnimkou niektorých haiku). I v tých, ktorých východiskom je spomienka na detstvo na východoslovenskom vidieku a na rodičov, ba dokonca i v tých, ktoré sú venované osobnostiam našej histórie (básne Konštantín Cyril a Metod, Ľudovít Štúr, resp. báseň, v ktorej rezonuje postava Sama Bohdana Hroboňa).
Ak som naznačil polytematickosť a polymotivickosti, ktorých výsledkom je zákonite aj polysémantickosť, demonštrovať sa to dá na texte Posledná krava. Je to báseň, miestami možno trocha sentimentálna, ktorej témou je to, čo prezrádza jej názov, totiž lyrický záznam udalosti, keď sa rodina nedobrovoľne musela rozlúčiť so svojou poslednou kravou. V intenciách témy sa tu využívajú predovšetkým motívy vidieckeho života, dedinského domova a spomienok dajakým spôsobom spätých so zvieraťom, ale niekde za polovicou "príbehu" sa odrazu objavujú motívy umeleckej a literárnej povahy, pričom nepôsobia neorganicky:
Tá lampa zas sa zažala
pri maľbách Kazimíra Maleviča
a Marca Chagalla,
pri drámach kráv, ich detí,
nad ktorými strašne zažialia
stránky Sergeja Jesenina,
Andreja Platonova,
Francisa Jammesa.
Vyjadrovaním vrúcneho vzťahu k otcovi, mame, k rodisku mi J. Zambor silne pripomína M. Rúfusa. No nielen tým, ale tiež tým, že aj uňho sa hodnotový systém, ktorý si osvojoval v detstve, t. j. hodnotový systém tradičnej slovenskej dediny (ktorá sa, dodávam, pomaly celkom stráca, mizne), stáva východiskom pomeriavania morálky súčasnosti, posudzovania dnešných hodnotových deformácií - a to miestami veľmi prísneho. V tomto zmysle je Zambor dosť staromilský, ale ide o staromilstvo pozitívne, lebo je vyjadrením obavy z pominuteľnosti ľudských rozmerov našej existencie. A tu sa autor svojimi veršami dostáva - ako to vystihuje aj záložka - i do polôh existenciálnych. Zároveň nám stále ukazuje, aké úzke je prepojenie medzi existenčným a existenciálnym, aj to, aká tenká, krehká nitka drží našu existenciu na tomto svete.
Zbierka nesie názov Dom plný neviditeľných, čo je veľmi pekný názov - pripomenúť vari možno, že Janko Silan má prozaickú knihu Dom opustenosti. Ide o tzv. citátový titul - báseň S otcom sa začína touto strofou:
Dom, náhle pustý,
tých, čo v ňom žili, neopustí.
Je plný -
blízkych
neviditeľných.
Kto sú to však tí neviditeľní v pustom dome? Sú to, prirodzene, tak ako to obrazným jazykom hovorí táto strofa a celá báseň, predkovia, ktorí žili v konkrétnom, rodnom dome či v kraji básnika a pominuli sa, sú to teda i tí predkovia, ktorí tu boli pred jeho narodením a na ktorých sa nemôže pamätať. Kontinuita rodu, kontinuita bytia je silným presvedčením lyrického subjektu - len ona dáva nášmu rýchlo pominuteľnému bytiu na tomto svete aký-taký zmysel. Tí neviditeľní z názvu zbierky sú však aj všetci, ktorí sú bezradní pred nehostinnosťou súčasného sveta, sú to - podľa mňa - aj duše zvierat a zvieratiek, ktorým sa ublížilo.
Kládol som si otázku, aké sú základné inšpiračné východiská Zamborovej lyriky. Myslím, že je to predovšetkým zážitok - napokon, výsledkom je aj zážitková lyrika. Často ide o zážitok, aký niekedy síce takpovediac prichádza aj vo všedných okamihoch, ale čímsi je silný, pozoruhodný, zapamätateľný. Preto v žiadnom prípade nejde o poéziu všedného dňa. Prirodzene, nebol by básnik básnikom, keby zážitku nevychádzal v ústrety. Zážitkovosť ako východisko by som mohol - na základe osobnej skúsenosti, čo pravda nie je literárnovedne korektný postup - demonštrovať napríklad na básni Last Tour (pekná slovná hra, korešpondujúca so slovom lastúra), ktorú autor napísal vo Varne, resp. bola Varnou inšpirovaná, a na úvodnej básni A boli to zákmity čistého chvejivého neba. Prvý z uvedených textov je lyrickým opisom malej, nie veľmi útulnej morskej pláže, presahujúci do reflexie. Na takejto pláži som v roku 2012, ktorým báseň datuje, s autorom bol v čase varnenského básnického festivalu. V druhom, komplikovanejšom texte je motív mladej ženy, ktorá "v skoré veľkomestské sobotňajšie ráno" spí "pri spustenej mreži vchodu do metra / na najnižšom schode / na výstavnej ulici s obchodom pri obchode". Pred niekoľkými rokmi som s Jánom Zamborom vyšiel skoro ráno z hotela v centre Madridu, a potom sme čakali, kým otvoria vstup do metra, lebo sme sa prvým spojom potrebovali dostať na letisko. Aj sme tú ženu na tých schodoch obišli či prekročili, ako sa o tom píše v poslednom verši básne.
Dôležité v tejto zbierke sú aj kultúrne a najmä literárne inšpirácie rozmanitej proveniencie - ruskej, španielskej, slovenskej (napr. Ivan Krasko) a inej. Autor ich nielenže priznáva, ale sa k ním aj hlási. V niektorých prípadoch k nim poskytuje aj vysvetlivku v poznámkovom aparáte na konci zbierky, čo je v prípade básnických kníh v našich končinách postup celkom neobvyklý.
Ján Zambor v mnohých svojich teoretických či interpretačných štúdiách zdôrazňuje, že báseň musí byť precízne vystavaná. Hovorí o dôležitosti "stavebnosti" lyrického textu. Túto požiadavku napĺňa aj vo vlastnej poézii. Básne v Dome neviditeľných sa vyznačujú pestrosťou rýmových variácií, kombinovaním rýmovaného a nerýmovaného verša, bohatou zvukovou, ale aj obrazovou inštrumentáciou.
Igor Hochel
Ach, básnik!
S kým vlastne roky žil
a žije
toľké okamihy?
V noci sa zobudí
a hladká chrbát
novej knihy.
2012
Bolesť
Podľa rozprávania Ladislava Balleka
Po vojne
chlapec s otcom
v čakárni pána doktora:
"Kto sú tie deti na stene?"
"Čit...!"
Pán doktor,
známy chodcom
iba so psom.
Ťahal sa
ulicami mestečka,
priam sa klátil,
s ním len psík.
Občas sa nahol
psíka zľahka
pohladiť - -
Večne sa ťahá
ulicami mestečka,
priam sa kláti,
s ním len psík.
Občas sa nahne
psíka zľahka
pohladiť - -
2013
(Zo zbierky Dom plný neviditeľných)