Deväť / Flexibuk No. 5
Martin Vlado: Zväčšovanie priestoru
Dive Buki, Košice, 2016
Kniha je originálnym spojením výberu fotografických obrazov – ilustrácii deviatich autorov z Ateliéru fotografie Fakulty umení TU v Košiciach a básní autora strednej generácie Martina Vlada, narodeného i v súčasnosti žijúceho v Košiciach. Výber ilustrácii svojim komentárom, súčasťou ktorého sú i krátke tvorivé biografie mladých výtvarníkov, sprevádza Lena Jakubčáková (jedna z nich) pod názvom Ilustračný experiment alebo hľadanie novej „výhybky“. Kriticko-priateľský pohľad na Vladove básne napísal Radoslav Passia, rovnako Košičan, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa už stihol vypracovať na uznávaného literárneho vedca. V tejto symbióze obrazových ilustrácii a viac ako dvoch desiatok zväčša krátkych básní (často len aforisticky ladených výrokov či gnóm) vznikla graficky a polygraficky originálna kniha, ktorá by bola zaslúžila i pozornosť poroty Najkrajšie knihy Slovenska...
A teraz niečo o autorovi básní Martinovi Vladovi. S jeho poéziou som sa zoznámil až po vydaní siedmej básnickej zbierky Olej z roku 2011. Bol som vtedy členom poroty Literárneho fondu na udeľovanie jeho výročných cien a po prečítaní zbierky som si o. i. poznačil: „ Útla zbierka prináša 15 básní s charakteristickým subtílnym pohľadom na každodenné drobnosti okolo nás. Básne možno označiť aj za príbehové básne, z ktorých zaznievajú prvé tóny dezilúzie i snahy vyrovnať sa s žitým a prežitým. Pečať istej rodinnej intimity nesie aj zrejme fotografia z rodinného albumu autora na obálke knihy. Môže pri nej zísť na um to známe goetheovské: ´ Večné ženstvo nás povznáša´.“ Pridám ešte, že neskôr som si mal možnosť prečítať aj dovtedy jedinú autorovu prozaickú knihu, zbierku poviedok z roku 2009 Mestský pustovník. V nej môže čitateľ objaviť hru s príbehom a postavami, nonsensové situácie, moderný mestský jazyk a zmysel pre iróniu i seba-iróniu. Rovnakú autorskú poetiku nájdeme aj v tejto novej Vladovej zbierke.
Radoslav Passia v doslove nazvanom Staré a nové priestory Martina Vlada za charakteristickú črtu jeho tvorby považuje jeho bytostnú spojitosť s istým konkrétnym priestorom, a tým sú Košice. Situuje ho do priestoru medzi Mestským parkom, Štefánikovou a Masarykovou ulicou a podobne ako u maliara Júliusa Jakobyho, ktorý takmer celý svoj život prežil ako Košický pustovník, ako pomenoval o ňom svoju monografiu Albert Marenčin. „ Tak vnímam aj Martina Vlada, ako košického umeleckého solitéra, trpezlivého dlhoročného pozorovateľa istého konkrétneho priestoru a istého typu subjektu v ňom.“ Charakterizuje ho ako básnika, ktorý sa ustavične pokúša vo svojej básnickej tvorbe experimentovať, rozšíriť svoj umelecký priestor o témy a metódy včlenenia pôvodnej nebásnických textov do svojej tvorby ich „exponovaním do nových funkčných pozícii, pokúša sa vybočovať z básnickej lexiky a overovať si funkčnosť hovorového, technického, či stroho administratívneho slovníka na pôde básnického tvaru...“. Passia upozorňuje na opakované odkazy v básňach zbierky na poéziu Štefana Strážaya – zreteľné možno viac pre čitateľov, ktorí poznajú nielen Strážayovu poéziu, ale mali také šťastie (patrím k ním aj ja) osobne poznať tohto plachého, zádumčivého muža, aj vo svojich slovných prejavoch rovnako úsporného, akými sú jeho príbehové básne.
Aj v tejto novej Vladovej básnickej zbierke nechýba humor, irónia a nonsensové vnímanie sveta, ani výrazová originalita, ako o tom svedčí záverečné báseň zbierky. Okrem nej pripájam aj báseň dnes ráno.
Anton Baláž
dnes ráno
odvtedy čo sme sa zoznámili
som Darling
a keď má dobrú náladu
jeho darlinček
alebo dar
aby som nezabudla
som aj poďsem
to keď má chuť
na sex
ale dnes ráno
pred odchodom do práce
mi môj muž z ničoho nič
povedal anna
a ja som sa strašne zľakla
dosťslov
s týmto dosťslovom sa
nikde nedosťslovujem
na to že ženích bol v čiernom
nevesta v bielom
a fotky boli farebné
je faktvždycky pravda
( Zo zbierky Zväčšovanie priestoru)