Július Vanovič: Zápisky z mŕtveho času. Antimemoáre
Bratislava, Literárne informačné centrum 2014
Nova et vetera
Ivanka pri Dunaji, F.R. & G. 2014
Július Vanovič (1935, Dražkovce) je literárny historik, kritik, esejista, publicista a prozaik. Po knihe rozhovorov Antidialógy (1968) bol na dve desaťročia vyradený z literárneho života. Od roku 1990 vychádzajú jeho knižné monografie, knihy esejí, rozhovorov a spomienok. Na klubových stretnutiach sme predstavili jeho knihy Nové antidialógy a Listy zo starého dvora ( Cena Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska za rok 2012. Jeho dve nové knihy k jeho životnému jubileu predstavili na klubovom stretnutí v apríli prozaik a kritik Ján Beňo, prozaici Anton Baláž a Rudolf Dobiáš.
O univerzite jeho života ako najnáročnejšej alma mater píše Kornel Foldvári v doslove k románu Kronika nepriznaného času dokončenom roku 1979 a vydanom v Tatrane v roku 2008, že "Július Vanovič ju zvládol s červeným diplomom -žiaľ, až po absolvovaní nekonečných semestrov ako bezprávne dieťa triednych nepriateľov, semestrov plných krívd, ústrkov a zaznávania." Krátko po februári 1948 sa zo života štrnásťročného chlapca začal stávať osud. A to, čo sa potom za komunizmu dialo, je - ako hovorí v autorskom vstupe do knihy - "aspoň pre mňa viac ako tragédia." Hneď po vojne zažil nezabudnuteľné chvíle na chýrnom martinskom gymnáziu, kde na hodinách s dobrými profesormi "akoby vyletovali iskry" zapaľujúce vnímavé mladé duše. Chlapcova idyla netrvala dlho. Rozrušili ju udalosti spojené s krutou a zločinne vykonštruovanou "žingoriádou", otcovo zatknutie a väznenie s tvrdými následkami pre rodinu, na gazdovstvo ktorej prišiel "národný správca" a jej členovia sa stali bezprávnymi cudzincami vo vlastnom dvore a i dome.
Deti uväznených čakala budúcnosť bez perspektív. Július Vanovič sa v roku 1950 ešte dostal do prvej triedy 11-ročného gymnázia. Lenže komunistická kontrola z kraja zistila na škole vážne ideologické nedostatky. Riaditeľa, pravdaže, odvolali a na jeho miesto prišiel 24-ročný evanjelický učiteľ Jamriška zo Slovenského Pravna. Zo zbožného rechtora sa urýchlene prezliekol na sekerníckeho komunistu a s prezývkou Makarenko začal dirigovať žiakov i profesorov. Na dverách pri vchode do tried viseli menoslovy žiakov a graf ukazoval výšku rodičovského majetku. Pred triedou I.B sa najvyššie dvíhal nad menom Evy Passerovej, sestry neskoršieho známeho hollywodského režiséra a Júliusa Vanoviča. O rok čéesemácky triedny aktív usmerňovaný triednym profesorom Zelenkom vyhodil zo štúdia najprv súrodencov Passerovcov a po nich aj Vanoviča pre jeho "mýlne, spiatočnícke a evolučno-revolučné názory neprijateľné pre kolektív." Triedny boj sa mládencovi začal spájať s rasizmom. Keď mu vtedy už ťažko chorý dramatik Július Barč-Ivan, ku ktorému ho doviedol Vanovičov priaznivec doktor Boris Bálent, požičal posledný, deviaty ročník Šaldovho Zápisníka, priam zhltol jeho dve state Ve věku železa a ohně a Gidovo Zklamání ze sovétského Ruska.
Bolo preňho zjavením a osvietením, keď sa dozvedal, že medzi šestnástimi popravenými boli Zinoviev, Kamenev a iní "vesměs členové staré leninské gardy, přátelé a soudruzi Leninovi, otcové ruské komunistické revoluce...Ti zlomení bylo oloupení o poslední špetku sebevědomí, o poslední potuchu lidské důstojnosti". Vie v sedemnástich rokoch, čo vie málokto, čo v ňom vyostruje neskoršie nekompromisné odsudzovanie ľudí ako Ladislav Mňačko, autor ohavnej brožúry o Žingorovi a jeho spoločníkoch, dokument pripravujúci popravu nevinných. Pridáva k nemu Juraja Špitzera, ktorý so skupinou ďalších partizánskych veliteľov žiadal v liste Štátnemu súdu "spravodlivé a prísne potrestanie velezradného Žingora a jeho odporných pomáhačov" čiže smrť. Nezabudne ani na Špitzera ako spolulikvidátora básnickej budúcnosti E.B.Lukáča a jeho Tvorby, na Daniela Okáliho s jeho tajnými prstami v žingoriáde. Ani na bývalého príslušníka martinského lumpenproletariátu a pochybného partizána Daneka, ktorý ako krajský veliteľ ŠTB v Žiline organizoval polapenie Viliama Žingora a jeho partizánsku skupinu obviňuje aj z doživotnej traumy spôsobenej J.C.Hronskému počas povstania, keď ho na noc zavreli a vystrašili v pivnici, čo viedlo k jeho emigrácii.
Vylúčený z gymnázia sa pričinením známeho rodiny na úrade práce vyhol honelníčeniu pri družstevných ovciach, kde si vraj mohol aj knihy čítať a pridelili ho ako pomocného robotníka do Neografie. Najprv robil v ofsetovej strojárni a keď tam od benzínu, petroleja a farieb dostal hnisavé vyrážky na ruky a tvár, závodný lekár ho preradil do ručnej a strojovej sadziarne. Nadobúda životnú skúsenosť, pri typografoch spoznáva dosť ľudí, ktorí boli sem preradení z iných nerobotníckych a súkromných zamestnaní. Po poldruha roku si pýta od kádrovníka odporúčanie do školy, však tu mal byť iba jeden rok -a ten mu dá prihlášku do ostravských baní. Keď potom napísal do závodného časopisu článoček o knihárovi Gašparovi Belopotockom a vedúci korektorne zistil, že v ňom nebolo treba nič meniť, získal jeho uznanie a stal sa pomocným korektorom v Neografii. V prúde rozprávania sa Vanovič zrazu necíti dobre, že hovorí stále len o sebe, o tom, čo sa jeho týka, no uvedomí si, že vstúpiť do tej "sprepadenej doby" okolo neho sa nedá ináč ako cez seba, to je "svedectvo z prvej a pravej ruky". Pravda trpiteľov, nie ich trápiteľov, je predsa ľudsky a mravne najsmerodatnejšia. V korektorni mohol osem hodín čítať aj kvalitné texty a získal prístup ku knihám, svojej duševnej potrave. Osud bol k nemu na jednej strane nežičlivý, ale na druhej strane ešte ako študent mohol vďaka doktorovi Bálentovi, manželovi svojej profesorky chodiť do knižnice Matice slovenskej, ktorú tento viedol a jeho prostredníctvom sa dostal k Barčovi - Ivanovi. Ten mu knihy nielen požičiaval, ale aj darúval a prostredníctvom týchto darov a kníh z matičných pivníc vznikal zlatý poklad jeho mladej knižnice.
Čítaním a uvažovaním sa dvíhal a intelektuálne mocnel napriek všetkému, čo ho postihlo a ďalej naňho striehlo do roku 1962. Získal povolenie dokončiť si gymnázium. Od júla 1954 do konca mája 1955 poskladal skúšky z polovice desiateho, z celého jedenásteho a pripravil sa na maturitu. Keď sa dostal do knihovedného oddelenia oklieštenej MS, predovšetkým triedil, usporiadoval a spisoval archivované multiplikáty matičného vydavateľstva, celú jeho knižnú a a zborníkovú produkciu. Od konca novembra 1954 do konca augusta 1955 prešlo jeho rukami všetko, čo Matica vydala. Vďačil osudu, že ho obdarúval knihami a takým rozhľadom, o akom jeho rovesníci v školách ani nechyrovali. Pri tejto práci sa zbierala aj látka na jeho budúcu staromartinskú trilógiu.
Lenže osud má preňho aj odvrátenú stranu tváre. Po maturite sa nedostal na filozofickú fakultu a po prvom semestri štúdia ruštiny, nie slovenčiny, na Vysokej škole pedagogickej musel napísať na kádrovom oddelení vlastný životopis a po niekoľkých dňoch ho zo školy vyhodili "pre zamlčanie vážnych kádrových údajov". Otcov žalár, pravdaže. Predseda KSS a tajomník MNV z Dražkoviec oznámili, že odišiel na vysokú školu bez ich povolenia. A funkcionári VŠP dostali strach, pri ktorom vyjadrenie dekana Topoľského "My vám nechceme zle" bolo karikatúrnym táraním. Kladie si otázku: "Čo je triedne zaťažený oproti čistému pofebruárovému kádru, hoci ten prvý sa učí lepšie?" A tak sa vrátil do Martina k doktorovi Bálintovi. Tam ho zakrátko postihne podozrenie manželky dôstojníka z požičovne, hľa: Politicky nespoľahlivý, vyhadzovaný zo škôl, a má väčší plat ako ja!" Nasleduje vojenská prezenčná služba, majú ísť o mesiac na hranice, ale jemu sa obnoví porucha reči, pustia ho domov a socialistický smoliar má aj šťastie a do roka dostane modrú knižku...Jeho hviezdnou chvíľou, ako ju nazve, sa stane potom návšteva žilinského antikvariátu. Medzi staršími vydaniami, aké tam nájde roku 1957, sú aj Mukařovského Kapitoly z českej poetiky a kniha Václava Černého Osobnost, tvorba, boj. Z listovania v nich bolo impulzívne rozhodnutie pre Černého. Ak Július Vanovič napísal, že: "Bol som odchovaný kultom obdivu a uctievania", tak našiel osobnosť, ktorú v ďalších desaťročiach mal prečo obdivovať a uctievať.
Musel odísť z Martina, o ktorom bol presvedčený, že v ňom bude "navždy prekliaty a zakliaty". V Bratislave si napokon našiel miesto v Slovenskej pedagogickej knižnici. Myslel si, že tam sa kádrovo oslobodí a pomôžu mu dostať sa na vysokú školu. Ale toto od riaditeľky Ireny Bluhovej a svojho bezprostredného šéfa profesora Juraja Čečetku nedosiahol. Prvá bola veľká a ctižiadostivá snobka, ktorá chcela dôverčivého Vanoviča využiť a druhý bol iba zdanlivo ľudský a jemný a pomohol mu k výhadzovu z knižnice. Hľadal uplatnenie aj v bratislavskom mestskom múzeu. Jeho slušný riaditeľ doktor Bodlák nad papierom z Vanovičových Dražkoviec povedal: "S takýmto posudkom len do fabriky!" Až traja obecní funkcionári písali, že syn odsúdeného dedinského boháča sa do poľnohospodárstva nehodí, preto ho z dediny uvolňujú, neodporúčajú však do nijakej vedúcej funkcie, žiadajú jeho osobu sledovať, veď "menovaný platil v obci súc za podivýna".
Od prvého júna 1962 sa však nečakane stal redaktorom Slovenských pohľadov! Na začiatku mu žičlivý Kornel Foldvári dal recenzovať knihu z Mladých liet, ten dal recenziu Kotovi, zastupujúcemu šéfredaktora Milana Ferku - Kot potom zavolal Vanoviča, vyzval k ďalšej spolupráci a o niekoľko dní sa ho opýtal, či by nechcel nastúpiť do redakcie SP. O Václavovi Černom písal Vanovič pri jeho šesťdesiatinách roku 1965, no najväčšiu spokojnosť prežíval už predtým ako redaktor SP, keď v ich desiatom čísle ročníka 1962 vyšla štúdia tohto Šaldovi najbližšiemu a v Čechách diskriminovaného človeka Hrst poznámek o Kafkovi a kafkovském světe. Ďalšia komunikácia Václava Černého s Pohľadmi išla už cez redaktora Vanoviča - ten sa neskôr stal na Slovensku najlepším znalcom života a diela tejto vynikajúcej osobnosti českej kultúry. Obdivoval ho, stretával sa s ním a roku 1999 mu vzdal hold personalistickou monografiou Osobnosť Václava Černého.
Šesťdesiate roky dostali prívlastok "zlaté". Lenže Vanovič je človek kontinuitný. Pri delení dejín na obdobia neslobodno zabúdať a vynechávať zo súvislého celku. "Keď sa prítomnosť nepociťuje kontinuitne, na pozadí minulosti, čiže v súvislom, nedeliteľnom celistvom čase, vystúpia prítomné dni - ani o tom nevieme - v neúplnej a lživej, ba nemorálnej podobe." Áno, autor citátu vidí do vecí, zabúdalo sa nielen na servilné režimové, ale doslova kruté, nehumánne texty literárnych a publicistických protagonistov šesťdesiatych rokov, ktorými sa v päťdesiatych rokoch tak "vyznamenali." Tak vtedy, tak po Novembri 1989.
Spod Vanovičovho "pera" sa až tak iskrí, keď dokazuje, čo všetko popáchal v nedávnej dobe Ladislav Mňačko, odhaľujúci v reportáži Záhrada mučenia uverejnenej roku 1964 v SP "v našej literatúre obdobie takzvaného kultu osobnosti v jeho protihumanistických, a teda protisocialistických zvratoch a či dokonca zvrátenostiach". Proti reportáži "literárne a mravne" protestoval Dominik Tatarka. Podľa neho sudca, o ktorom píše Mňačko, spáchal vraždu vynesením rozsudku smrti nad nevinným, on nesie za ňu zodpovednosť, nie nijaký kult. Rozhnevaný humanista Tatarka odsudzuje falošný prístup iného spisovateľa, zabúdajúc pritom, čo všetko rovnako aj on má na rováši v prvej polovici päťdesiatych rokov. Obviňuje Mňačku - a mal by rovnako obviňovať seba. Autor Zápiskov...a Antimemoárov dôkazne usvedčuje viacerých predstaviteľov slovenskej literatúry, v čom všetkom
zlyhali z morálneho i ľudského hľadiska po februári a po auguste. Proti Tatarkovi uňho, ktorý ho mal rád pred poznaním jeho "čiernych"textov, je kniha Ľudia a skutky, dve hrôzostrašné stránky textu v Pravde z 26..novembra 1952 nazvaného Prudšie nenávidieť nepriateľa - vrúcnejšie milovať stranu, fejtón Rozžaly sa svetlá na Orave, nekrológy za Stalinom a Gotwaldom, proklamácie pred zjazdami strany, pochvalné agitácie venované brigádam socialistickej práce. Vanovič hovorí, že u Tatarku ako u iných dôvodom takejto angažovanosti to bol "holý človečí strach" strach, ale žila v ňom zároveň "nesmierna ctižiadosť zostať známym a slávnym, režimom uznávaným a zvýhodňovaným." Čosi dosť podobného sa odohrávalo aj u Vojtecha Mihálika, Alexandra Matušku a u ďalších menej ohrozovaných.
Keď Kot odišiel do Tatranu a Milan Ferko a vrátil z Prahy, Vanovič sa začiatkom roku 1967 rozhodol odísť do Mladej tvorby. Tam spoznal, že časopis pre mladých autorov preňho celkom nie je a od začiatku roku 1969 do apríla 1971, keď ho "konsolidačný riaditeľ" Ján Brezina prepustil, mal možnosť zisťovať v akom úpadku je Ústav slovenskej a svetovej literatúry, podľa neho táto "vedecká komédia". Doplatil na Brezinu aj tým, že mu tento zlikvidoval všetky jeho kandidátske materiály, na základe ktorých sa mal stať kandidátom vied, a tak hodnosť CSc mohol získať až o tridsať rokov...Za šéfovania Brezinu začal písať tajný denník a so svojimi Zápiskami z mŕtveho času vydržal šesť rokov - od roku 1970 do roku 1975.
Odborne stratil, ako píše, 11 rokov života. A ďalších sedemnásť, od roku 1971 do roku 1989, mohol robiť len korektora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V denníku píše o osobných zážitkoch i o veciach z literárneho sveta, o tom, čo sa deje v Ústave na Konventnej . Uvažuje o svojom živote i o spoločenskej situácii. Skepsa sa strieda s pocitmi radosti, odhodlania vytrvalo, húževnato robiť. Má čas aj na džudo, na tenis, na plávanie. A plán na päť rokov písania, knihu po knihe. Prvú, románovú Kroniku nepriznaného času, dokončil roku 1979, vyšla však až roku 2008. Potom nasledovalo písanie o starom Martine a ďalšie a ďalšie. Vie opovrhovať nehodnými ľuďmi a byť hrdý. Slovenská literatúra mu "hovorí strašne málo". Väčšina z ľudí, ktorým veril, ho sklamala. Kladie si otázku, kto napíše román o tomto čase, režime a ľuďoch. Ozýva sa v ňom pocit, že nepatrí nikomu, všetko mu je odcudzené. A že sa bude obracať čím ďalej, tým viac do sveta a men na Slovensko.
"Ono je čosi iné" uvažuje "byť odstavený a znemožňovaný - ako ostatní povyhadzovaní a umlčaní - len od roku 1971- 72, a byť znemožňovaný aj predtým 11 rokov - 1952 - 62." Hovorí, že po februári sa dávali do služieb a kolaborovali zo strachu, po okupácii v 68 - om sa dávalo do služieb a kolaborovalo už iba z vypočítavosti, utilitárne, s chladným, nemorálne kalkulujúcim rozumom. A nechce tisíckrát nechce, "aby nedávnu minulosť nepoznala, ale ju tragicky opakovala generácia, ktorá komunizmus nezažila, ba ani sa oň nezaujíma, či jednoducho nechce ho poznať."
A on, Július Vanovič, sa svojím písaním a životom vrchovato zaslúžil o to, aby takáto možnosť poznania vošla do čelných análov skúsenosti pre tento ustavične problematický národ.
Ján Beňo
Vanovičove inšpirujúce pamäti
Pri čítani Vanovičových pamätí som si stále viac a viac, a so stále rastúcim nadšením uvedomoval, že táto kniha sa stane jedným z veľkých inšpiračných zdrojov pri písaní mojich vlastných pamätí. Osobitne objavne na mňa zapôsobili Zápisky z mŕtveho času, ktoré začínajú 15. 3. 1970, odrážajú autorove "pocity veľkej márnosti, zbytočnosti ľudského života špeciálne u nás, v tomto štáte a národe" a zachytávajú proces rýchleho zosúvania sa literatúry do opakovaného umeleckého i osobnostného suterénu, aký autor zažil už na začiatku päťdesiatych rokov. Prežil ich po vylúčení z gymnázia v suteréne Matice slovenskej, ale paradoxne ich prežil lepšie ako roky sedemdesiate: obklopený knihami a autormi, ktoré už boli na indexe, v spoločnosti dramatika Barča-Ivana, Šaldovho Zápisníka a s vedomím, že "režisér môjho života mi dovolil na vlastné oči uvidieť a neporušenou mladou dušou zažiť ešte národnú kultúrnu kontinuitu: tú veľkú, celý národ vyživujúcu rieku, valiacu sa od 60. rokov 19. storočia cez toto malé, do februára 1948 vari najslovenskejšie slovenské mesto...".
Ja som s podobným vedomím návratu k tejto kontinuite vnímal a zažíval šesťdesiate roky, čítanie a postupne osobné stretnutia s Jánom Johanidesom, Rudom Slobodom, Vincom Šikulom, ale aj so spolužiakmi Dušanom Mitanom, Jánom Štrasserom, Mirom Piusom, Števom Balákom, rovnako aj s odvážnym Kultúrnym životom a úžasnými Slovenskými pohľadmi, kde práve Vanovičove rozhovory s takmer 40 slovenskými spisovateľmi osobitne výrazne upomínali na potrebu návratu a najmä nadviazania na túto kontinuitu. A potom prišla augustová noc z 20-teho na 21.augusta 1968 a od tej chvíle sa všetko už len zhoršovalo. Vanovič ešte stihol vydať Antidialógy, na chvíľu sa dostal do Ústavu slovenskej literatúry, vrátil sa do Slovenských pohľadov, ale už iba ako korektor, keďže už platila Pezlárova direktíva, že redaktormi literárnych časopisov nemôžu byť tí, ktorí v nich pôsobili v 60. rokoch.
Nechcem v tomto príspevku hovoriť o sebe, ale inšpirovaný Vanovičovými denníkovými zápiskami uvediem aspoň jednu osobnú analógiu k jeho textu z 25. 6. 1970, kde iste úplne oprávnene negatívne posudzuje správanie Michala Chorvátha, ktorý využil vydavateľské vákuum na začiatku normalizácie a vnucoval vydavateľstvu Slovenský spisovateľ svoje terminologicky oprášené marxistické diela. Ten istý Michal Chorváth, v tom čase ideologicky preverený kritik a posudzovateľ nových rukopisov, o niekoľko rokov posúdil aj rukopis môjho románu Sen pivníc, ktorý už skoro tri roky ležal v Slovenskom spisovateli. Keďže som sa ako jeden, hoci z najmenej dôležitých autorov dostal na Kotov zoznam autorov, ktorí nemôžu publikovať, nevedeli čo s ním. Až mimoriadne priaznivý Chorváthov posudok, ktorý zrejme o Kotovom zozname nevedel, mi po zošrotovaní môjho debutu Bohovia ročných období otvoril na sedem rokov a sedem vydavateľských zámkov zavreté dvere do literatúry. Nezabránilo tomu ani inkvizítorské pôsobenie ideologického tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára, ktorý mal veľký podiel na tom, že sedemdesiate a osemdesiate roky Július Vanovič oprávnene nazýva mŕtvym časom slovenskej literatúry.
A keď sa už čas inkvizítorov rôznej provieniencie - aj v literatúre ich bolo požehnane - začal nachyľovať, začal sa hromadný proces ich perestrojkovania. Presvedčivo to dokumentuje v pamätiach aj Vanovič. V jednej zo záverečných kapitol , Nálady a výhľady, zaznamenal Šmatlákovo farizejské privítanie Vanoviča v Budmericiach na seminári Slovenských pohľadov o novej situácii v slovenskej literatúre - hoci práve literárny vedec Stanislav Šmatlák sa vehementne staval proti návratu Júliusa Vanoviča do literárneho života.
Čítanie Vanovičových pamätí ma zastihlo uprostred príprav na román o Štefanovi Krčmérym, a tak som si v jeho pamätiach prečítal a potom zapísal: " A keď som Štefana Krčméryho, ešte s gaštanovými vlasmi, pod ktorými sa už čerilo to jeho geniálne jasnotemno, život božskej intuície, múdrejšej ako studený a obmedzený vedecký rozum, keď som ho vídal na martinských uliciach, ale aj v Dražkovciach kráčať popred náš dom hore do svätohelénskeho kostola, na ktorého starom organe rád hrával, alebo keď som ho videl a počul dokonca v gymnáziu: keď prišiel na neobsadenú hodinu, zasadol za katedru a rovno do rýmov nám prekladal z maďarčiny Jána Aranya - no najmä potom nad jeho knižkami, takými rozsvietenými od jeho neuveriteľných rontgenových očí ..." rozhodol sa ako autor " pre kritiku šaldovskú, čiže pre Krčméryho, Matušku a vôbec: esejistickú, tú s "pathosem a inspirací"-- to je zasa citát zo Šaldu.
No kým Šalda a Krčméry sú v jeho pamätiach i v esejach vždy zdrojom obdivu a inšpirácie, s Matuškom sa vyrovnáva kriticky, tu v pamätiach možno najkritickejšie. " Matuška? Ten, kto povedal známe slová o intelekte a charaktere, ten, ktorý po oslobodení 1945 napísal programové úvahy O duchovnom kolaboranstve - a sám ju čosi -kamsi viditeľne popieral - ma sklamal Zrada literatúry a ľudu - akoby ďalší článok obžaloby proti väznenému Novomeskému a davistom. Neuveriteľný text Stalin v slovenskej poézii, úvodník v Slovenských pohľadoch na 40. výročie VOSR a chvála sovietskej knihy. "U nás je všetko tragické", priam vykríkol na jednej besede s vysokoškolákmi v 60. rokoch. Tragické vedome a dobrovoľne, čiže vlastnou vinou!" s výkričníkom završuje Vanovič.
Chodil som teraz do trenčianskej knižnice čítať Kultúrne životy aj Slovenské pohľady zo začiatku päťdesiatych rokov, kde bol v tom čase Matuška šéfredaktorom, prečítal som si tieto i ďalšie jeho texty a súhlasím s Vanovičom. Rovnako na jeho podnet z pamätí som si prečítal aj Tatarkovu dobovú publicistiku. Okrem známeho, dlho zamlčiavaného a dnes až príliš často citovaného textu v Pravde Prudšie nenávidieť nepriateľa -- vrúcnejšie milovať stranu, má osobitne upútal a tiež rozhorčil jeho fejtón v Kultúrnom živote z mája 1953. Volal sa Rozžali sa svetlá na Orave a Tatarka v ňom píše o návšteve v tábore nútenej práce (on hovorí len o politických zaistencoch), ale nazýva ich vývrheľmi spoločnosti, ktorým katolícky kňaz! pašuje do tábora alkohol a dobré jedlo. Keďže sám som sa po roku 1989 zaoberal tábormi nútenej práce, osobitne aj tým oravským a ešte pre románom Tábor padlých žien som o nich uverejnil v Národnej obrode na pokračovanie cyklus dokumentárnych prác, písať takto už po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, aj s vedomím jáchymovských lágrov, považujem rovnako za neospravedlniteľné. Uzavriem túto časť citovaním Vanovičových pamätí jeho všeobecne prijateľným poznaním, že " z komunistických desaťročí najmä to päťdesiate sa bude v národnej kultúre navždy menovať múzeom hanby a zrady..."
Keď sme si pred piatimi rokmi na našom klube pripomenuli rovnako významné, ale menej okrúhle výročie Júliusa Vanoviča, zo zborníka Večný nepokoj Po-etika, ktorý vyšiel k tomuto jeho jubileu, som citoval hneď prvú vetu úvodného slova, ktorá mala podobu otázky: " Chcel by niekto prežiť život tak, ako prežil Július Vanovič?" a ďalej sa uvádza všetko čo ho od mladosti postihlo a čo my, jeho kluboví kolegovia dobre poznáme. A táto otázka je v istom zmysle opodstatnená i dnes. No s päťročným odstupom je moja i naša odpoveď jednoznačnejšia a jej kladné znamienko je podoprené vydanými knihami esejí Listy zo starého dvora a Nova et vetera, aj týmito spomienkami, múdro napísanou a krásne vydanou knihou, ktorá chváli jej autora a robí česť i jej vydavateľovi, a rovnako pokračovaním vo vydávaní Tvorby, ktorej mnohé čísla predčia i slávnu Lukáčovu Tvorbu.
O tom, že na Júliusa Vanoviča si pri príležitosti jeho požehnanej osemdesiatky spomenuli aj jeho verní literárni druhovia z Martina svedčí veľký článok Miloša Kovačku v Novom živote Turca. Už naposledy a rád tu citujem: "Jeho nadčasová správa o stave ducha, morálky a kultúry na Slovensku, ktorú naďalej píše, má najvyšší umelecký a mravný kredit: je kľúčom "po-etika" do sveta slovenskej literatúry".
Súhlasíme a blahoželáme, Julko.
Anton Baláž
Július Vanovič stále aktuálny
Dostal som k osemdesiatke darček od Jula Vanoviča - knižku Nova et etera. Patrí sa mi poďakovať sa za ňu, uvedomil som si, že Julovi som zostal dlžný ohlas, aspoň slovíčko o jeho skoršej knihe Listy zo starého dvora, v ktorej ma nielen poučil o veciach literárnych, ale aj pobavil priznaním, že sa cíti "starý ako pyramída." Poznamenávam, že to "pobavenie" neznamená, že Vanovičove Listy sú zábavné čítanie. Považujem ich za odvážny prelet ponad duchovnou históriou človečenstva, najmä však sú veľkolepou, hlbinne precítenou spomienkovou elégiou na "prahistóriu" jeho turčianskej záhradky, na "preletujúci čas", na "štyridsaťročný močiar", v ktorom sme sa museli zrieknuť "svojho vlastného vedomia i svedomia a doteraz tento "náklad minulosti, nosíme stále so sebou..." Je to kniha nasýtená odkazmi filozofov a básnikov, úvahami o politike aj o literatúre, o vlasti a o "totalitnom ovčinci, plného strachu, desu, podvodov a zločinov..." Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli "temných síl ,, ani tých, čo driemu a číhajú na nás samých". V kapitole, nazvanej "Péle-méle zo starého dvora, " vojdeme do jeho ľudskej i spisovateľskej intimity, do izby jeho života , staneme sa svedkami jeho všedných i sviatočných dní. A keďže vie, že ľudia sa s pribúdaním rokov stávajú "...čoraz väčšmi sami sebou, tak ako sa vraj tvár s pribúdaním rokov blíži k svojej najvlastnejšej podstate...", práve tieto denníkové záznamy v Listoch zo starého dvora, potvrdzujú jeho najvlastnejšiu identitu. Priznáva sa v nich aj k trýzni, keď "štyridsaťročné prázdno dáva o sebe vedieť najmä po nociach: v snoch! ...tlačí a ovíja na zadusenie ako mocný, za štyridsať rokov vykŕmený plaz." Veľakrát takto zaškrípe zubami, veľakrát vzdychne a napokon sa pomodlí: "Bože, zanechať po sebe po svojom živote, o tejto dobe správu! Ako som v nej žil, čo som zažil, čo som vynútene prežil, premyslel a pretrpel, ako som sa mýlil..."
Nie som literárnym kritikom ani historikom, ale odvažujem sa tvrdiť, že Vanovičova tvorba (dokonca aj ním obnovený časopis Tvorba) sú dobrovoľnou misiou človeka, ktorý svoju dušu, svoj život aj svoje "svetlé aj trápne" spomienky naň, tento duchovný poklad odovzdal ako posolstvo a dar budúcim generáciám.
Konečne sa dostávam ku knihe Nova et vetera. Jej, a teda aj Vanovičovou dominantnou témou je "otázka otázok" - čo je pravda? A vzápätí, - povedal by som, že veľmi naliehavo - sa spytuje "Aký čas žijeme?" Zrejme preto nám odporúča zobrať si pravdu a lož ako problém každodenného života. "Tie naše lži každodenné, drobné, bezvýznamné a podľa nás, pravdaže, neškodné...Situácie, v ktorých nie sme si istí, kde sa končí polopravda a začína sa lož, kde začína polopravda a končí sa celá pravda. Kde si, nevieme po koľký raz, kladieme Pilátovu otázku: Čo je pravda?" Vanovič vo svojej knihe hľadá pravdu Štefánikovu, v príbehu Jána Alexandra Sitára pravdu o Povstaní, v príbehu exulanta Ivana Čičmanca pravdu o domove. Cituje Čičmancovu životnú skúsenosť, že "...prílišná pripútanosť k rodisku , absolutizácia jeho relatívnej hodnoty znižuje náš duchovný horizont a vytvára mentalitu zápecníctva a provinciálnosti". Pripomenie aj paradox, že domov nie je len darom, ale aj putami.
Július Vanovič, neúnavný budovateľ "etickej budovy sveta" konštatuje, že "ľudskou vinou sa oná budova nedvíha" A tento bytostný estét svoje sklamanie a znechutenie z tohto vývoja vloží do šokujúceho konštatovania: "Všetko je mäkkýšovité a klzké, neuchopiteľné ako sliz".
Nova et vetera však nie je len knihou pranierujúcou dobu veľkých zmien a veľkých šancí budovania demokracie s malými ľuďmi v čase, "keď sa nám zdá, že staré už nie je pravda a nové sa ešte nenarodilo". Tieto pocity Vanovič čiastočne eliminuje priblížením osobností, ktoré svojim životom a dielom prekročili našské pomery a vstúpili do Európy. Mám na myslí eseje, publikované v knihe Nova et vetera: Turčiansky svätý Martin - Štefan Krčméry - Provence , Východiská k Júliusovi Barčovi - Ivanovi, Rodné končiny Alfonza Bednára, Správa o stave ducha (Na margo poslednej knihy Michala Gáfrika).
Vanovič sa opäť vracia k Barčovi-Ivanovi pravdepodobne preto, aby prelomil názor Zoltána Rampáka, ktorý chápe "Barča len ako avantgardného dramatika, akéhosi umelca ľart pour ľart...Vanovič v Barčovej dramatickej tvorbe vyzdvihuje predovšetkým nadčasové prvky, jeho videnie človeka ako súčasť "kozmických síl a zákonov", aj ako obeť "protikladných princípov", jeho hry konfrontuje so svetovou drámou, s Ibsenom, Strindbergom, Sartrom i s Dostojevským, s filozofiou Sorena Kierkegaarda.
Stať, venovaná Alfonzovi Bednárovi bola adresovaná slávnostnému odhaleniu pamätnej tabule Alfonzovi Bednárovi v jeho rodnej dedine Rožňová Neporadza. Vanovič vo svojej prednáške nezabudol pripomenúť, že Bednár bol prvým prozaikom, ktorý sa odvážil narušiť mýtus o SNP, vytvorený románmi, ktoré o povstaní napísali povojnoví prozaici. Tie videl "ako veľkú lož." Už jeho Sklený vrch a najmä Hodiny a minúty vyvolali nebývalý ohlas nielen v čitateľskej verejnosti, ale aj v politických kruhoch. Vanovič o spisovateľovi Bednárovi, hovorí, že vo svojich prózach nerobí nič inšie, len "obnovuje spretŕhanú alebo stratenú pamäť."
Popri týchto autoroch Vanovič v Nova et vetera nezabudol ani na Michala Gáfrika, znalca slovenskej moderny, na jeho literárnohistorické, textologické, kritické a publicistické dielo. S Gáfrikom ho spája jeho dôraz na kategorický mravný imperatív, na estetické a etické hodnoty literárneho diela a napokon aj jeho osud vyhnanca z literárneho spoločenstva v r. 1973.
Vanovičov Lístok osemdesiatnikovi Mišovi Kováčovi Adamovi a je kytičkou jubilantovi, organizátorovi kultúrneho života, dramaturgovi i dramatikovi, publicistovi, teoretikovi kultúry, matičiarovi, ktorý sa zaradil medzi najvýznamnejšie martinské osobnosti.
Nekrológ Niet ho medzi nami patrí mŕtvemu priateľovi Ivanovi Ivananovi Kadlečíkovi. Sú v ňom spomienky na spoločné stretnutia v Martine i v Dražkovciach, aj spomienky na nežičlivé sedemdesiate roky minulého storočia . uvzatosť a hrdosť s akou tie roky Kadlečík prežíval, etos a pátos jeho diel, predstavuje nám disidenta a rebela, ktorý po novembri "pozorne sleduje dianie a hrozí sa, ako rýchlo starnú ideály revolúcie". Na záver citát ako Kadlečíkov odkaz nám i budúcim: " ...národ, malý národ sa môže a má uskutočňovať predovšetkým duchovne, kultúrne a teda mravne..."
Oslavou eseje možno nazvať záverečnú kapitolu knihy Nova et vetera Vlastný nápev v poézii intelektu. Téma eseje mala svoju premiéru už v Listoch zo starého dvora, v knihe Nova et vetera ju oprášil Oleg Pastier v rozhovore s Júliusom Vanovičom. Vanovič prijíma Goméz-Martinézovu definíciu eseje, ktorá "sedí na stoličke literatúry aj vedy" a "ako literárny druh je blízka poézii, kde poetické je vždy pozadím v eseji, aj keď ide o poéziu intelektu." Rozhovor Olega Pastiera s Vanovičom pripomína roztvorenú náruč, v ktorej nájdeme celý osobný a literárny príbeh Júliusa Vanoviča. Ten sa v ňom priznáva aj k svojim láskam - Bergman, Krčméry, F.X. Šalda, Václav Černý, Barč-Ivan, Martin Rázus i viacerí jeho literárni druhovia.
V eseji Správa o stave sveta Vanovič píše : "Trestuhodne sa zabúda, že literatúra - nie gýčová a bulvárna, lež hodna tohto mena - je duchovná a životná mocnosť; neviditeľná, ale pre úroveň spoločenstva nenahraditeľná..." A na inom mieste dokladá: "Nijaké duchovné úsilie nie je márne, nič z vynaloženého ľudského zápasu, nič z hustoty duše sa nestratí", To je zasa odkaz Júliusa Vanoviča nám i budúcim generáciám.
Bratislava, Literárne informačné centrum 2014
Nova et vetera
Ivanka pri Dunaji, F.R. & G. 2014
Július Vanovič (1935, Dražkovce) je literárny historik, kritik, esejista, publicista a prozaik. Po knihe rozhovorov Antidialógy (1968) bol na dve desaťročia vyradený z literárneho života. Od roku 1990 vychádzajú jeho knižné monografie, knihy esejí, rozhovorov a spomienok. Na klubových stretnutiach sme predstavili jeho knihy Nové antidialógy a Listy zo starého dvora ( Cena Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska za rok 2012. Jeho dve nové knihy k jeho životnému jubileu predstavili na klubovom stretnutí v apríli prozaik a kritik Ján Beňo, prozaici Anton Baláž a Rudolf Dobiáš.
O univerzite jeho života ako najnáročnejšej alma mater píše Kornel Foldvári v doslove k románu Kronika nepriznaného času dokončenom roku 1979 a vydanom v Tatrane v roku 2008, že "Július Vanovič ju zvládol s červeným diplomom -žiaľ, až po absolvovaní nekonečných semestrov ako bezprávne dieťa triednych nepriateľov, semestrov plných krívd, ústrkov a zaznávania." Krátko po februári 1948 sa zo života štrnásťročného chlapca začal stávať osud. A to, čo sa potom za komunizmu dialo, je - ako hovorí v autorskom vstupe do knihy - "aspoň pre mňa viac ako tragédia." Hneď po vojne zažil nezabudnuteľné chvíle na chýrnom martinskom gymnáziu, kde na hodinách s dobrými profesormi "akoby vyletovali iskry" zapaľujúce vnímavé mladé duše. Chlapcova idyla netrvala dlho. Rozrušili ju udalosti spojené s krutou a zločinne vykonštruovanou "žingoriádou", otcovo zatknutie a väznenie s tvrdými následkami pre rodinu, na gazdovstvo ktorej prišiel "národný správca" a jej členovia sa stali bezprávnymi cudzincami vo vlastnom dvore a i dome.
Deti uväznených čakala budúcnosť bez perspektív. Július Vanovič sa v roku 1950 ešte dostal do prvej triedy 11-ročného gymnázia. Lenže komunistická kontrola z kraja zistila na škole vážne ideologické nedostatky. Riaditeľa, pravdaže, odvolali a na jeho miesto prišiel 24-ročný evanjelický učiteľ Jamriška zo Slovenského Pravna. Zo zbožného rechtora sa urýchlene prezliekol na sekerníckeho komunistu a s prezývkou Makarenko začal dirigovať žiakov i profesorov. Na dverách pri vchode do tried viseli menoslovy žiakov a graf ukazoval výšku rodičovského majetku. Pred triedou I.B sa najvyššie dvíhal nad menom Evy Passerovej, sestry neskoršieho známeho hollywodského režiséra a Júliusa Vanoviča. O rok čéesemácky triedny aktív usmerňovaný triednym profesorom Zelenkom vyhodil zo štúdia najprv súrodencov Passerovcov a po nich aj Vanoviča pre jeho "mýlne, spiatočnícke a evolučno-revolučné názory neprijateľné pre kolektív." Triedny boj sa mládencovi začal spájať s rasizmom. Keď mu vtedy už ťažko chorý dramatik Július Barč-Ivan, ku ktorému ho doviedol Vanovičov priaznivec doktor Boris Bálent, požičal posledný, deviaty ročník Šaldovho Zápisníka, priam zhltol jeho dve state Ve věku železa a ohně a Gidovo Zklamání ze sovétského Ruska.
Bolo preňho zjavením a osvietením, keď sa dozvedal, že medzi šestnástimi popravenými boli Zinoviev, Kamenev a iní "vesměs členové staré leninské gardy, přátelé a soudruzi Leninovi, otcové ruské komunistické revoluce...Ti zlomení bylo oloupení o poslední špetku sebevědomí, o poslední potuchu lidské důstojnosti". Vie v sedemnástich rokoch, čo vie málokto, čo v ňom vyostruje neskoršie nekompromisné odsudzovanie ľudí ako Ladislav Mňačko, autor ohavnej brožúry o Žingorovi a jeho spoločníkoch, dokument pripravujúci popravu nevinných. Pridáva k nemu Juraja Špitzera, ktorý so skupinou ďalších partizánskych veliteľov žiadal v liste Štátnemu súdu "spravodlivé a prísne potrestanie velezradného Žingora a jeho odporných pomáhačov" čiže smrť. Nezabudne ani na Špitzera ako spolulikvidátora básnickej budúcnosti E.B.Lukáča a jeho Tvorby, na Daniela Okáliho s jeho tajnými prstami v žingoriáde. Ani na bývalého príslušníka martinského lumpenproletariátu a pochybného partizána Daneka, ktorý ako krajský veliteľ ŠTB v Žiline organizoval polapenie Viliama Žingora a jeho partizánsku skupinu obviňuje aj z doživotnej traumy spôsobenej J.C.Hronskému počas povstania, keď ho na noc zavreli a vystrašili v pivnici, čo viedlo k jeho emigrácii.
Vylúčený z gymnázia sa pričinením známeho rodiny na úrade práce vyhol honelníčeniu pri družstevných ovciach, kde si vraj mohol aj knihy čítať a pridelili ho ako pomocného robotníka do Neografie. Najprv robil v ofsetovej strojárni a keď tam od benzínu, petroleja a farieb dostal hnisavé vyrážky na ruky a tvár, závodný lekár ho preradil do ručnej a strojovej sadziarne. Nadobúda životnú skúsenosť, pri typografoch spoznáva dosť ľudí, ktorí boli sem preradení z iných nerobotníckych a súkromných zamestnaní. Po poldruha roku si pýta od kádrovníka odporúčanie do školy, však tu mal byť iba jeden rok -a ten mu dá prihlášku do ostravských baní. Keď potom napísal do závodného časopisu článoček o knihárovi Gašparovi Belopotockom a vedúci korektorne zistil, že v ňom nebolo treba nič meniť, získal jeho uznanie a stal sa pomocným korektorom v Neografii. V prúde rozprávania sa Vanovič zrazu necíti dobre, že hovorí stále len o sebe, o tom, čo sa jeho týka, no uvedomí si, že vstúpiť do tej "sprepadenej doby" okolo neho sa nedá ináč ako cez seba, to je "svedectvo z prvej a pravej ruky". Pravda trpiteľov, nie ich trápiteľov, je predsa ľudsky a mravne najsmerodatnejšia. V korektorni mohol osem hodín čítať aj kvalitné texty a získal prístup ku knihám, svojej duševnej potrave. Osud bol k nemu na jednej strane nežičlivý, ale na druhej strane ešte ako študent mohol vďaka doktorovi Bálentovi, manželovi svojej profesorky chodiť do knižnice Matice slovenskej, ktorú tento viedol a jeho prostredníctvom sa dostal k Barčovi - Ivanovi. Ten mu knihy nielen požičiaval, ale aj darúval a prostredníctvom týchto darov a kníh z matičných pivníc vznikal zlatý poklad jeho mladej knižnice.
Čítaním a uvažovaním sa dvíhal a intelektuálne mocnel napriek všetkému, čo ho postihlo a ďalej naňho striehlo do roku 1962. Získal povolenie dokončiť si gymnázium. Od júla 1954 do konca mája 1955 poskladal skúšky z polovice desiateho, z celého jedenásteho a pripravil sa na maturitu. Keď sa dostal do knihovedného oddelenia oklieštenej MS, predovšetkým triedil, usporiadoval a spisoval archivované multiplikáty matičného vydavateľstva, celú jeho knižnú a a zborníkovú produkciu. Od konca novembra 1954 do konca augusta 1955 prešlo jeho rukami všetko, čo Matica vydala. Vďačil osudu, že ho obdarúval knihami a takým rozhľadom, o akom jeho rovesníci v školách ani nechyrovali. Pri tejto práci sa zbierala aj látka na jeho budúcu staromartinskú trilógiu.
Lenže osud má preňho aj odvrátenú stranu tváre. Po maturite sa nedostal na filozofickú fakultu a po prvom semestri štúdia ruštiny, nie slovenčiny, na Vysokej škole pedagogickej musel napísať na kádrovom oddelení vlastný životopis a po niekoľkých dňoch ho zo školy vyhodili "pre zamlčanie vážnych kádrových údajov". Otcov žalár, pravdaže. Predseda KSS a tajomník MNV z Dražkoviec oznámili, že odišiel na vysokú školu bez ich povolenia. A funkcionári VŠP dostali strach, pri ktorom vyjadrenie dekana Topoľského "My vám nechceme zle" bolo karikatúrnym táraním. Kladie si otázku: "Čo je triedne zaťažený oproti čistému pofebruárovému kádru, hoci ten prvý sa učí lepšie?" A tak sa vrátil do Martina k doktorovi Bálintovi. Tam ho zakrátko postihne podozrenie manželky dôstojníka z požičovne, hľa: Politicky nespoľahlivý, vyhadzovaný zo škôl, a má väčší plat ako ja!" Nasleduje vojenská prezenčná služba, majú ísť o mesiac na hranice, ale jemu sa obnoví porucha reči, pustia ho domov a socialistický smoliar má aj šťastie a do roka dostane modrú knižku...Jeho hviezdnou chvíľou, ako ju nazve, sa stane potom návšteva žilinského antikvariátu. Medzi staršími vydaniami, aké tam nájde roku 1957, sú aj Mukařovského Kapitoly z českej poetiky a kniha Václava Černého Osobnost, tvorba, boj. Z listovania v nich bolo impulzívne rozhodnutie pre Černého. Ak Július Vanovič napísal, že: "Bol som odchovaný kultom obdivu a uctievania", tak našiel osobnosť, ktorú v ďalších desaťročiach mal prečo obdivovať a uctievať.
Musel odísť z Martina, o ktorom bol presvedčený, že v ňom bude "navždy prekliaty a zakliaty". V Bratislave si napokon našiel miesto v Slovenskej pedagogickej knižnici. Myslel si, že tam sa kádrovo oslobodí a pomôžu mu dostať sa na vysokú školu. Ale toto od riaditeľky Ireny Bluhovej a svojho bezprostredného šéfa profesora Juraja Čečetku nedosiahol. Prvá bola veľká a ctižiadostivá snobka, ktorá chcela dôverčivého Vanoviča využiť a druhý bol iba zdanlivo ľudský a jemný a pomohol mu k výhadzovu z knižnice. Hľadal uplatnenie aj v bratislavskom mestskom múzeu. Jeho slušný riaditeľ doktor Bodlák nad papierom z Vanovičových Dražkoviec povedal: "S takýmto posudkom len do fabriky!" Až traja obecní funkcionári písali, že syn odsúdeného dedinského boháča sa do poľnohospodárstva nehodí, preto ho z dediny uvolňujú, neodporúčajú však do nijakej vedúcej funkcie, žiadajú jeho osobu sledovať, veď "menovaný platil v obci súc za podivýna".
Od prvého júna 1962 sa však nečakane stal redaktorom Slovenských pohľadov! Na začiatku mu žičlivý Kornel Foldvári dal recenzovať knihu z Mladých liet, ten dal recenziu Kotovi, zastupujúcemu šéfredaktora Milana Ferku - Kot potom zavolal Vanoviča, vyzval k ďalšej spolupráci a o niekoľko dní sa ho opýtal, či by nechcel nastúpiť do redakcie SP. O Václavovi Černom písal Vanovič pri jeho šesťdesiatinách roku 1965, no najväčšiu spokojnosť prežíval už predtým ako redaktor SP, keď v ich desiatom čísle ročníka 1962 vyšla štúdia tohto Šaldovi najbližšiemu a v Čechách diskriminovaného človeka Hrst poznámek o Kafkovi a kafkovském světe. Ďalšia komunikácia Václava Černého s Pohľadmi išla už cez redaktora Vanoviča - ten sa neskôr stal na Slovensku najlepším znalcom života a diela tejto vynikajúcej osobnosti českej kultúry. Obdivoval ho, stretával sa s ním a roku 1999 mu vzdal hold personalistickou monografiou Osobnosť Václava Černého.
Šesťdesiate roky dostali prívlastok "zlaté". Lenže Vanovič je človek kontinuitný. Pri delení dejín na obdobia neslobodno zabúdať a vynechávať zo súvislého celku. "Keď sa prítomnosť nepociťuje kontinuitne, na pozadí minulosti, čiže v súvislom, nedeliteľnom celistvom čase, vystúpia prítomné dni - ani o tom nevieme - v neúplnej a lživej, ba nemorálnej podobe." Áno, autor citátu vidí do vecí, zabúdalo sa nielen na servilné režimové, ale doslova kruté, nehumánne texty literárnych a publicistických protagonistov šesťdesiatych rokov, ktorými sa v päťdesiatych rokoch tak "vyznamenali." Tak vtedy, tak po Novembri 1989.
Spod Vanovičovho "pera" sa až tak iskrí, keď dokazuje, čo všetko popáchal v nedávnej dobe Ladislav Mňačko, odhaľujúci v reportáži Záhrada mučenia uverejnenej roku 1964 v SP "v našej literatúre obdobie takzvaného kultu osobnosti v jeho protihumanistických, a teda protisocialistických zvratoch a či dokonca zvrátenostiach". Proti reportáži "literárne a mravne" protestoval Dominik Tatarka. Podľa neho sudca, o ktorom píše Mňačko, spáchal vraždu vynesením rozsudku smrti nad nevinným, on nesie za ňu zodpovednosť, nie nijaký kult. Rozhnevaný humanista Tatarka odsudzuje falošný prístup iného spisovateľa, zabúdajúc pritom, čo všetko rovnako aj on má na rováši v prvej polovici päťdesiatych rokov. Obviňuje Mňačku - a mal by rovnako obviňovať seba. Autor Zápiskov...a Antimemoárov dôkazne usvedčuje viacerých predstaviteľov slovenskej literatúry, v čom všetkom
zlyhali z morálneho i ľudského hľadiska po februári a po auguste. Proti Tatarkovi uňho, ktorý ho mal rád pred poznaním jeho "čiernych"textov, je kniha Ľudia a skutky, dve hrôzostrašné stránky textu v Pravde z 26..novembra 1952 nazvaného Prudšie nenávidieť nepriateľa - vrúcnejšie milovať stranu, fejtón Rozžaly sa svetlá na Orave, nekrológy za Stalinom a Gotwaldom, proklamácie pred zjazdami strany, pochvalné agitácie venované brigádam socialistickej práce. Vanovič hovorí, že u Tatarku ako u iných dôvodom takejto angažovanosti to bol "holý človečí strach" strach, ale žila v ňom zároveň "nesmierna ctižiadosť zostať známym a slávnym, režimom uznávaným a zvýhodňovaným." Čosi dosť podobného sa odohrávalo aj u Vojtecha Mihálika, Alexandra Matušku a u ďalších menej ohrozovaných.
Keď Kot odišiel do Tatranu a Milan Ferko a vrátil z Prahy, Vanovič sa začiatkom roku 1967 rozhodol odísť do Mladej tvorby. Tam spoznal, že časopis pre mladých autorov preňho celkom nie je a od začiatku roku 1969 do apríla 1971, keď ho "konsolidačný riaditeľ" Ján Brezina prepustil, mal možnosť zisťovať v akom úpadku je Ústav slovenskej a svetovej literatúry, podľa neho táto "vedecká komédia". Doplatil na Brezinu aj tým, že mu tento zlikvidoval všetky jeho kandidátske materiály, na základe ktorých sa mal stať kandidátom vied, a tak hodnosť CSc mohol získať až o tridsať rokov...Za šéfovania Brezinu začal písať tajný denník a so svojimi Zápiskami z mŕtveho času vydržal šesť rokov - od roku 1970 do roku 1975.
Odborne stratil, ako píše, 11 rokov života. A ďalších sedemnásť, od roku 1971 do roku 1989, mohol robiť len korektora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V denníku píše o osobných zážitkoch i o veciach z literárneho sveta, o tom, čo sa deje v Ústave na Konventnej . Uvažuje o svojom živote i o spoločenskej situácii. Skepsa sa strieda s pocitmi radosti, odhodlania vytrvalo, húževnato robiť. Má čas aj na džudo, na tenis, na plávanie. A plán na päť rokov písania, knihu po knihe. Prvú, románovú Kroniku nepriznaného času, dokončil roku 1979, vyšla však až roku 2008. Potom nasledovalo písanie o starom Martine a ďalšie a ďalšie. Vie opovrhovať nehodnými ľuďmi a byť hrdý. Slovenská literatúra mu "hovorí strašne málo". Väčšina z ľudí, ktorým veril, ho sklamala. Kladie si otázku, kto napíše román o tomto čase, režime a ľuďoch. Ozýva sa v ňom pocit, že nepatrí nikomu, všetko mu je odcudzené. A že sa bude obracať čím ďalej, tým viac do sveta a men na Slovensko.
"Ono je čosi iné" uvažuje "byť odstavený a znemožňovaný - ako ostatní povyhadzovaní a umlčaní - len od roku 1971- 72, a byť znemožňovaný aj predtým 11 rokov - 1952 - 62." Hovorí, že po februári sa dávali do služieb a kolaborovali zo strachu, po okupácii v 68 - om sa dávalo do služieb a kolaborovalo už iba z vypočítavosti, utilitárne, s chladným, nemorálne kalkulujúcim rozumom. A nechce tisíckrát nechce, "aby nedávnu minulosť nepoznala, ale ju tragicky opakovala generácia, ktorá komunizmus nezažila, ba ani sa oň nezaujíma, či jednoducho nechce ho poznať."
A on, Július Vanovič, sa svojím písaním a životom vrchovato zaslúžil o to, aby takáto možnosť poznania vošla do čelných análov skúsenosti pre tento ustavične problematický národ.
Ján Beňo
Vanovičove inšpirujúce pamäti
Pri čítani Vanovičových pamätí som si stále viac a viac, a so stále rastúcim nadšením uvedomoval, že táto kniha sa stane jedným z veľkých inšpiračných zdrojov pri písaní mojich vlastných pamätí. Osobitne objavne na mňa zapôsobili Zápisky z mŕtveho času, ktoré začínajú 15. 3. 1970, odrážajú autorove "pocity veľkej márnosti, zbytočnosti ľudského života špeciálne u nás, v tomto štáte a národe" a zachytávajú proces rýchleho zosúvania sa literatúry do opakovaného umeleckého i osobnostného suterénu, aký autor zažil už na začiatku päťdesiatych rokov. Prežil ich po vylúčení z gymnázia v suteréne Matice slovenskej, ale paradoxne ich prežil lepšie ako roky sedemdesiate: obklopený knihami a autormi, ktoré už boli na indexe, v spoločnosti dramatika Barča-Ivana, Šaldovho Zápisníka a s vedomím, že "režisér môjho života mi dovolil na vlastné oči uvidieť a neporušenou mladou dušou zažiť ešte národnú kultúrnu kontinuitu: tú veľkú, celý národ vyživujúcu rieku, valiacu sa od 60. rokov 19. storočia cez toto malé, do februára 1948 vari najslovenskejšie slovenské mesto...".
Ja som s podobným vedomím návratu k tejto kontinuite vnímal a zažíval šesťdesiate roky, čítanie a postupne osobné stretnutia s Jánom Johanidesom, Rudom Slobodom, Vincom Šikulom, ale aj so spolužiakmi Dušanom Mitanom, Jánom Štrasserom, Mirom Piusom, Števom Balákom, rovnako aj s odvážnym Kultúrnym životom a úžasnými Slovenskými pohľadmi, kde práve Vanovičove rozhovory s takmer 40 slovenskými spisovateľmi osobitne výrazne upomínali na potrebu návratu a najmä nadviazania na túto kontinuitu. A potom prišla augustová noc z 20-teho na 21.augusta 1968 a od tej chvíle sa všetko už len zhoršovalo. Vanovič ešte stihol vydať Antidialógy, na chvíľu sa dostal do Ústavu slovenskej literatúry, vrátil sa do Slovenských pohľadov, ale už iba ako korektor, keďže už platila Pezlárova direktíva, že redaktormi literárnych časopisov nemôžu byť tí, ktorí v nich pôsobili v 60. rokoch.
Nechcem v tomto príspevku hovoriť o sebe, ale inšpirovaný Vanovičovými denníkovými zápiskami uvediem aspoň jednu osobnú analógiu k jeho textu z 25. 6. 1970, kde iste úplne oprávnene negatívne posudzuje správanie Michala Chorvátha, ktorý využil vydavateľské vákuum na začiatku normalizácie a vnucoval vydavateľstvu Slovenský spisovateľ svoje terminologicky oprášené marxistické diela. Ten istý Michal Chorváth, v tom čase ideologicky preverený kritik a posudzovateľ nových rukopisov, o niekoľko rokov posúdil aj rukopis môjho románu Sen pivníc, ktorý už skoro tri roky ležal v Slovenskom spisovateli. Keďže som sa ako jeden, hoci z najmenej dôležitých autorov dostal na Kotov zoznam autorov, ktorí nemôžu publikovať, nevedeli čo s ním. Až mimoriadne priaznivý Chorváthov posudok, ktorý zrejme o Kotovom zozname nevedel, mi po zošrotovaní môjho debutu Bohovia ročných období otvoril na sedem rokov a sedem vydavateľských zámkov zavreté dvere do literatúry. Nezabránilo tomu ani inkvizítorské pôsobenie ideologického tajomníka ÚV KSS Ľudovíta Pezlára, ktorý mal veľký podiel na tom, že sedemdesiate a osemdesiate roky Július Vanovič oprávnene nazýva mŕtvym časom slovenskej literatúry.
A keď sa už čas inkvizítorov rôznej provieniencie - aj v literatúre ich bolo požehnane - začal nachyľovať, začal sa hromadný proces ich perestrojkovania. Presvedčivo to dokumentuje v pamätiach aj Vanovič. V jednej zo záverečných kapitol , Nálady a výhľady, zaznamenal Šmatlákovo farizejské privítanie Vanoviča v Budmericiach na seminári Slovenských pohľadov o novej situácii v slovenskej literatúre - hoci práve literárny vedec Stanislav Šmatlák sa vehementne staval proti návratu Júliusa Vanoviča do literárneho života.
Čítanie Vanovičových pamätí ma zastihlo uprostred príprav na román o Štefanovi Krčmérym, a tak som si v jeho pamätiach prečítal a potom zapísal: " A keď som Štefana Krčméryho, ešte s gaštanovými vlasmi, pod ktorými sa už čerilo to jeho geniálne jasnotemno, život božskej intuície, múdrejšej ako studený a obmedzený vedecký rozum, keď som ho vídal na martinských uliciach, ale aj v Dražkovciach kráčať popred náš dom hore do svätohelénskeho kostola, na ktorého starom organe rád hrával, alebo keď som ho videl a počul dokonca v gymnáziu: keď prišiel na neobsadenú hodinu, zasadol za katedru a rovno do rýmov nám prekladal z maďarčiny Jána Aranya - no najmä potom nad jeho knižkami, takými rozsvietenými od jeho neuveriteľných rontgenových očí ..." rozhodol sa ako autor " pre kritiku šaldovskú, čiže pre Krčméryho, Matušku a vôbec: esejistickú, tú s "pathosem a inspirací"-- to je zasa citát zo Šaldu.
No kým Šalda a Krčméry sú v jeho pamätiach i v esejach vždy zdrojom obdivu a inšpirácie, s Matuškom sa vyrovnáva kriticky, tu v pamätiach možno najkritickejšie. " Matuška? Ten, kto povedal známe slová o intelekte a charaktere, ten, ktorý po oslobodení 1945 napísal programové úvahy O duchovnom kolaboranstve - a sám ju čosi -kamsi viditeľne popieral - ma sklamal Zrada literatúry a ľudu - akoby ďalší článok obžaloby proti väznenému Novomeskému a davistom. Neuveriteľný text Stalin v slovenskej poézii, úvodník v Slovenských pohľadoch na 40. výročie VOSR a chvála sovietskej knihy. "U nás je všetko tragické", priam vykríkol na jednej besede s vysokoškolákmi v 60. rokoch. Tragické vedome a dobrovoľne, čiže vlastnou vinou!" s výkričníkom završuje Vanovič.
Chodil som teraz do trenčianskej knižnice čítať Kultúrne životy aj Slovenské pohľady zo začiatku päťdesiatych rokov, kde bol v tom čase Matuška šéfredaktorom, prečítal som si tieto i ďalšie jeho texty a súhlasím s Vanovičom. Rovnako na jeho podnet z pamätí som si prečítal aj Tatarkovu dobovú publicistiku. Okrem známeho, dlho zamlčiavaného a dnes až príliš často citovaného textu v Pravde Prudšie nenávidieť nepriateľa -- vrúcnejšie milovať stranu, má osobitne upútal a tiež rozhorčil jeho fejtón v Kultúrnom živote z mája 1953. Volal sa Rozžali sa svetlá na Orave a Tatarka v ňom píše o návšteve v tábore nútenej práce (on hovorí len o politických zaistencoch), ale nazýva ich vývrheľmi spoločnosti, ktorým katolícky kňaz! pašuje do tábora alkohol a dobré jedlo. Keďže sám som sa po roku 1989 zaoberal tábormi nútenej práce, osobitne aj tým oravským a ešte pre románom Tábor padlých žien som o nich uverejnil v Národnej obrode na pokračovanie cyklus dokumentárnych prác, písať takto už po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, aj s vedomím jáchymovských lágrov, považujem rovnako za neospravedlniteľné. Uzavriem túto časť citovaním Vanovičových pamätí jeho všeobecne prijateľným poznaním, že " z komunistických desaťročí najmä to päťdesiate sa bude v národnej kultúre navždy menovať múzeom hanby a zrady..."
Keď sme si pred piatimi rokmi na našom klube pripomenuli rovnako významné, ale menej okrúhle výročie Júliusa Vanoviča, zo zborníka Večný nepokoj Po-etika, ktorý vyšiel k tomuto jeho jubileu, som citoval hneď prvú vetu úvodného slova, ktorá mala podobu otázky: " Chcel by niekto prežiť život tak, ako prežil Július Vanovič?" a ďalej sa uvádza všetko čo ho od mladosti postihlo a čo my, jeho kluboví kolegovia dobre poznáme. A táto otázka je v istom zmysle opodstatnená i dnes. No s päťročným odstupom je moja i naša odpoveď jednoznačnejšia a jej kladné znamienko je podoprené vydanými knihami esejí Listy zo starého dvora a Nova et vetera, aj týmito spomienkami, múdro napísanou a krásne vydanou knihou, ktorá chváli jej autora a robí česť i jej vydavateľovi, a rovnako pokračovaním vo vydávaní Tvorby, ktorej mnohé čísla predčia i slávnu Lukáčovu Tvorbu.
O tom, že na Júliusa Vanoviča si pri príležitosti jeho požehnanej osemdesiatky spomenuli aj jeho verní literárni druhovia z Martina svedčí veľký článok Miloša Kovačku v Novom živote Turca. Už naposledy a rád tu citujem: "Jeho nadčasová správa o stave ducha, morálky a kultúry na Slovensku, ktorú naďalej píše, má najvyšší umelecký a mravný kredit: je kľúčom "po-etika" do sveta slovenskej literatúry".
Súhlasíme a blahoželáme, Julko.
Anton Baláž
Július Vanovič stále aktuálny
Dostal som k osemdesiatke darček od Jula Vanoviča - knižku Nova et etera. Patrí sa mi poďakovať sa za ňu, uvedomil som si, že Julovi som zostal dlžný ohlas, aspoň slovíčko o jeho skoršej knihe Listy zo starého dvora, v ktorej ma nielen poučil o veciach literárnych, ale aj pobavil priznaním, že sa cíti "starý ako pyramída." Poznamenávam, že to "pobavenie" neznamená, že Vanovičove Listy sú zábavné čítanie. Považujem ich za odvážny prelet ponad duchovnou históriou človečenstva, najmä však sú veľkolepou, hlbinne precítenou spomienkovou elégiou na "prahistóriu" jeho turčianskej záhradky, na "preletujúci čas", na "štyridsaťročný močiar", v ktorom sme sa museli zrieknuť "svojho vlastného vedomia i svedomia a doteraz tento "náklad minulosti, nosíme stále so sebou..." Je to kniha nasýtená odkazmi filozofov a básnikov, úvahami o politike aj o literatúre, o vlasti a o "totalitnom ovčinci, plného strachu, desu, podvodov a zločinov..." Povzbudzuje nás, aby sme sa nebáli "temných síl ,, ani tých, čo driemu a číhajú na nás samých". V kapitole, nazvanej "Péle-méle zo starého dvora, " vojdeme do jeho ľudskej i spisovateľskej intimity, do izby jeho života , staneme sa svedkami jeho všedných i sviatočných dní. A keďže vie, že ľudia sa s pribúdaním rokov stávajú "...čoraz väčšmi sami sebou, tak ako sa vraj tvár s pribúdaním rokov blíži k svojej najvlastnejšej podstate...", práve tieto denníkové záznamy v Listoch zo starého dvora, potvrdzujú jeho najvlastnejšiu identitu. Priznáva sa v nich aj k trýzni, keď "štyridsaťročné prázdno dáva o sebe vedieť najmä po nociach: v snoch! ...tlačí a ovíja na zadusenie ako mocný, za štyridsať rokov vykŕmený plaz." Veľakrát takto zaškrípe zubami, veľakrát vzdychne a napokon sa pomodlí: "Bože, zanechať po sebe po svojom živote, o tejto dobe správu! Ako som v nej žil, čo som zažil, čo som vynútene prežil, premyslel a pretrpel, ako som sa mýlil..."
Nie som literárnym kritikom ani historikom, ale odvažujem sa tvrdiť, že Vanovičova tvorba (dokonca aj ním obnovený časopis Tvorba) sú dobrovoľnou misiou človeka, ktorý svoju dušu, svoj život aj svoje "svetlé aj trápne" spomienky naň, tento duchovný poklad odovzdal ako posolstvo a dar budúcim generáciám.
Konečne sa dostávam ku knihe Nova et vetera. Jej, a teda aj Vanovičovou dominantnou témou je "otázka otázok" - čo je pravda? A vzápätí, - povedal by som, že veľmi naliehavo - sa spytuje "Aký čas žijeme?" Zrejme preto nám odporúča zobrať si pravdu a lož ako problém každodenného života. "Tie naše lži každodenné, drobné, bezvýznamné a podľa nás, pravdaže, neškodné...Situácie, v ktorých nie sme si istí, kde sa končí polopravda a začína sa lož, kde začína polopravda a končí sa celá pravda. Kde si, nevieme po koľký raz, kladieme Pilátovu otázku: Čo je pravda?" Vanovič vo svojej knihe hľadá pravdu Štefánikovu, v príbehu Jána Alexandra Sitára pravdu o Povstaní, v príbehu exulanta Ivana Čičmanca pravdu o domove. Cituje Čičmancovu životnú skúsenosť, že "...prílišná pripútanosť k rodisku , absolutizácia jeho relatívnej hodnoty znižuje náš duchovný horizont a vytvára mentalitu zápecníctva a provinciálnosti". Pripomenie aj paradox, že domov nie je len darom, ale aj putami.
Július Vanovič, neúnavný budovateľ "etickej budovy sveta" konštatuje, že "ľudskou vinou sa oná budova nedvíha" A tento bytostný estét svoje sklamanie a znechutenie z tohto vývoja vloží do šokujúceho konštatovania: "Všetko je mäkkýšovité a klzké, neuchopiteľné ako sliz".
Nova et vetera však nie je len knihou pranierujúcou dobu veľkých zmien a veľkých šancí budovania demokracie s malými ľuďmi v čase, "keď sa nám zdá, že staré už nie je pravda a nové sa ešte nenarodilo". Tieto pocity Vanovič čiastočne eliminuje priblížením osobností, ktoré svojim životom a dielom prekročili našské pomery a vstúpili do Európy. Mám na myslí eseje, publikované v knihe Nova et vetera: Turčiansky svätý Martin - Štefan Krčméry - Provence , Východiská k Júliusovi Barčovi - Ivanovi, Rodné končiny Alfonza Bednára, Správa o stave ducha (Na margo poslednej knihy Michala Gáfrika).
Vanovič sa opäť vracia k Barčovi-Ivanovi pravdepodobne preto, aby prelomil názor Zoltána Rampáka, ktorý chápe "Barča len ako avantgardného dramatika, akéhosi umelca ľart pour ľart...Vanovič v Barčovej dramatickej tvorbe vyzdvihuje predovšetkým nadčasové prvky, jeho videnie človeka ako súčasť "kozmických síl a zákonov", aj ako obeť "protikladných princípov", jeho hry konfrontuje so svetovou drámou, s Ibsenom, Strindbergom, Sartrom i s Dostojevským, s filozofiou Sorena Kierkegaarda.
Stať, venovaná Alfonzovi Bednárovi bola adresovaná slávnostnému odhaleniu pamätnej tabule Alfonzovi Bednárovi v jeho rodnej dedine Rožňová Neporadza. Vanovič vo svojej prednáške nezabudol pripomenúť, že Bednár bol prvým prozaikom, ktorý sa odvážil narušiť mýtus o SNP, vytvorený románmi, ktoré o povstaní napísali povojnoví prozaici. Tie videl "ako veľkú lož." Už jeho Sklený vrch a najmä Hodiny a minúty vyvolali nebývalý ohlas nielen v čitateľskej verejnosti, ale aj v politických kruhoch. Vanovič o spisovateľovi Bednárovi, hovorí, že vo svojich prózach nerobí nič inšie, len "obnovuje spretŕhanú alebo stratenú pamäť."
Popri týchto autoroch Vanovič v Nova et vetera nezabudol ani na Michala Gáfrika, znalca slovenskej moderny, na jeho literárnohistorické, textologické, kritické a publicistické dielo. S Gáfrikom ho spája jeho dôraz na kategorický mravný imperatív, na estetické a etické hodnoty literárneho diela a napokon aj jeho osud vyhnanca z literárneho spoločenstva v r. 1973.
Vanovičov Lístok osemdesiatnikovi Mišovi Kováčovi Adamovi a je kytičkou jubilantovi, organizátorovi kultúrneho života, dramaturgovi i dramatikovi, publicistovi, teoretikovi kultúry, matičiarovi, ktorý sa zaradil medzi najvýznamnejšie martinské osobnosti.
Nekrológ Niet ho medzi nami patrí mŕtvemu priateľovi Ivanovi Ivananovi Kadlečíkovi. Sú v ňom spomienky na spoločné stretnutia v Martine i v Dražkovciach, aj spomienky na nežičlivé sedemdesiate roky minulého storočia . uvzatosť a hrdosť s akou tie roky Kadlečík prežíval, etos a pátos jeho diel, predstavuje nám disidenta a rebela, ktorý po novembri "pozorne sleduje dianie a hrozí sa, ako rýchlo starnú ideály revolúcie". Na záver citát ako Kadlečíkov odkaz nám i budúcim: " ...národ, malý národ sa môže a má uskutočňovať predovšetkým duchovne, kultúrne a teda mravne..."
Oslavou eseje možno nazvať záverečnú kapitolu knihy Nova et vetera Vlastný nápev v poézii intelektu. Téma eseje mala svoju premiéru už v Listoch zo starého dvora, v knihe Nova et vetera ju oprášil Oleg Pastier v rozhovore s Júliusom Vanovičom. Vanovič prijíma Goméz-Martinézovu definíciu eseje, ktorá "sedí na stoličke literatúry aj vedy" a "ako literárny druh je blízka poézii, kde poetické je vždy pozadím v eseji, aj keď ide o poéziu intelektu." Rozhovor Olega Pastiera s Vanovičom pripomína roztvorenú náruč, v ktorej nájdeme celý osobný a literárny príbeh Júliusa Vanoviča. Ten sa v ňom priznáva aj k svojim láskam - Bergman, Krčméry, F.X. Šalda, Václav Černý, Barč-Ivan, Martin Rázus i viacerí jeho literárni druhovia.
V eseji Správa o stave sveta Vanovič píše : "Trestuhodne sa zabúda, že literatúra - nie gýčová a bulvárna, lež hodna tohto mena - je duchovná a životná mocnosť; neviditeľná, ale pre úroveň spoločenstva nenahraditeľná..." A na inom mieste dokladá: "Nijaké duchovné úsilie nie je márne, nič z vynaloženého ľudského zápasu, nič z hustoty duše sa nestratí", To je zasa odkaz Júliusa Vanoviča nám i budúcim generáciám.
Rudolf Dobiáš