Anna Valcerová: Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry
Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2014
Literárna vedkyňa, prekladateľka a poetka Anna Valcerová pôsobí pedagogicky už viac ako štyri desaťročia na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 2005 ste na tejto prestížnej univerzite riaditeľkou Inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva. Problematikou prekladu a teoretickými otázkami spojenými s umeleckým prekladom sa zaoberá v početných prácach, v ktorých sa sústreďujete na teoretické a praktické otázky prekladu básnických textov, osobitne z ruskej poézie, ktorej vrcholní predstavitelia mali výrazný vplyv aj na modernú slovenskú lyriku. Významnú súčasť jej tvorivej biografie predstavujú vysokoškolské učebnice. Je editorkou zborníkov z vedeckých konferencií Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia a Literatúra v medzikultúrnych vzťahoch. Jej novú knihu predstavili na klubovom stretnutí v máji 2015 literárny kritik a prozaik Jozef Špaček a germanista, prekladateľ a básnik Ladislav Šimon.
Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2014
Literárna vedkyňa, prekladateľka a poetka Anna Valcerová pôsobí pedagogicky už viac ako štyri desaťročia na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 2005 ste na tejto prestížnej univerzite riaditeľkou Inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva. Problematikou prekladu a teoretickými otázkami spojenými s umeleckým prekladom sa zaoberá v početných prácach, v ktorých sa sústreďujete na teoretické a praktické otázky prekladu básnických textov, osobitne z ruskej poézie, ktorej vrcholní predstavitelia mali výrazný vplyv aj na modernú slovenskú lyriku. Významnú súčasť jej tvorivej biografie predstavujú vysokoškolské učebnice. Je editorkou zborníkov z vedeckých konferencií Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia a Literatúra v medzikultúrnych vzťahoch. Jej novú knihu predstavili na klubovom stretnutí v máji 2015 literárny kritik a prozaik Jozef Špaček a germanista, prekladateľ a básnik Ladislav Šimon.
Zaostrené na hodnoty
Literárna vedkyňa, poetka, prekladateľka a vysokoškolská pedagogička Anna Valcerová vydala na svojom materskom pôsobisku - Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove - ppublikáciu pod výraznú pozornosť vzbudzujúcim názvom Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry. Sústredila do nej štúdie, state, recenzie a esejisticko-biografické portréty rôznych autorov a autoriek za obdobie cca od roku 2000 po súčasnosť, presnejšie po rok 2014, rok vydania knihy. Knihu formálne rozčlenila na dve časti - v prvej sa zameriava na svetovú literatúru, s dôrazom na komparatívne aspekty interpretácií diel autorov zo svetovej i našej literatúry, a tiež si všíma problematiku umeleckého prekladu výhradne básnických textov. V druhej časti upriamuje svoj pohľad na slovenskú literatúru a jej axiologicky podľa nej najpodnetnejších predstaviteľov. Z celkového pohľadu možno konštatovať, že svoju pozornosť zamerala vcelku na pomerne širokú či početnú paletu autorov - zo slovenských začína romantikmi a končí Václavom Pankovčínom a Annou Ondrejkovou, zo svetových od Máchu cez Rilkeho až po Márquéza a Hrabala.
V úvodnej kapitolke o Máchovi a slovenskom romantizme tlmočí, ako vyzneli jej pedagogické skúsenosti s komparatívnym prístupom ku K.H. Máchovi a J. Kráľovi u študentov, ktorým zadala túto úlohu. Je zaujímavé, že Valcerová i jej študenti posunuli zmysel tejto komparácie do iných súvislostí, ako to bolo zaužívané v stredoškolskej praxi výuky literatúry, keďže aj v maturitných témach sa zdôrazňovala či porovnávala príbuznosť Máchu a jeho skladby Máj s Bottovou Smrťou Jánošíkovou.
Literárna vedkyňa, poetka, prekladateľka a vysokoškolská pedagogička Anna Valcerová vydala na svojom materskom pôsobisku - Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove - ppublikáciu pod výraznú pozornosť vzbudzujúcim názvom Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry. Sústredila do nej štúdie, state, recenzie a esejisticko-biografické portréty rôznych autorov a autoriek za obdobie cca od roku 2000 po súčasnosť, presnejšie po rok 2014, rok vydania knihy. Knihu formálne rozčlenila na dve časti - v prvej sa zameriava na svetovú literatúru, s dôrazom na komparatívne aspekty interpretácií diel autorov zo svetovej i našej literatúry, a tiež si všíma problematiku umeleckého prekladu výhradne básnických textov. V druhej časti upriamuje svoj pohľad na slovenskú literatúru a jej axiologicky podľa nej najpodnetnejších predstaviteľov. Z celkového pohľadu možno konštatovať, že svoju pozornosť zamerala vcelku na pomerne širokú či početnú paletu autorov - zo slovenských začína romantikmi a končí Václavom Pankovčínom a Annou Ondrejkovou, zo svetových od Máchu cez Rilkeho až po Márquéza a Hrabala.
V úvodnej kapitolke o Máchovi a slovenskom romantizme tlmočí, ako vyzneli jej pedagogické skúsenosti s komparatívnym prístupom ku K.H. Máchovi a J. Kráľovi u študentov, ktorým zadala túto úlohu. Je zaujímavé, že Valcerová i jej študenti posunuli zmysel tejto komparácie do iných súvislostí, ako to bolo zaužívané v stredoškolskej praxi výuky literatúry, keďže aj v maturitných témach sa zdôrazňovala či porovnávala príbuznosť Máchu a jeho skladby Máj s Bottovou Smrťou Jánošíkovou.
Dôvod k takémuto prístupu bola skutočnosť, že hlavné postavy boli zbojníci. Valcerovej interpretácia však kladie dôraz na Máj a Zakliatu pannu vo Váhu a divného Janka, nakoľko v týchto dvoch básnických textoch je predsa len viac filiácií ako pri predchádzajúcom príklade. Vilém a Janko sú si i podľa študentov predsa len v mnohom podobnejší ako Vilém a Jánošík. Súvisí s tým, pochopiteľne, i samotný naturel týchto romantických tvorcov i ich životné osudy. Zaujímavý postreh zo strany študentov je ten, kedy konštatujú o.i. o motíve väzenia, ktorý je tu spoločný v tom, že sa v ňom "Vilém nachádza skutočne a Janko obrazne, keďže je uväznený v sebe" (str. 21). A. Valcerová takýmto zainteresovaním študentov ukazuje, že sa jej darí vychovávať zdatne fundovaných budúcich učiteľov, ale aj interpretov literárnych hodnôt. V ďalšej časti Valcerová komparatívne interpretuje dve knihy básnikov, ktoré však paradoxne nie sú básnické. Kým Rilkeho román Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho je svetovo známy, Silanov román Dom opustenosti je aj v našej literatúre takmer neznámy. Valcerová nachádza u oboch autorov pomerne dosť zhodných prvkov nielen v samotných textoch, ale aj v detstve a životných osudoch vôbec. Hoci tieto romány, čo sa týka doby ich vzniku, časovo od seba delí niekoľko desaťročí, Valcerová vo viacerých citáciách ukazuje na množstvo motívov, spätých s tvorivým naturelom a životnými osudmi oboch autorov. Pre oboch je podľa autorky literatúra záchranným bodom a účinným spôsobom katarzie. Ďalej je pre nich typická priorita lyrického prežívania skutočnosti, asociatívne radenie predstáv a kompozičné postupy, charakteristické pre lyrickú poéziu, ktoré viac ako výrazne ozvláštňujú kompozičnú štruktúru oboch románových textov. Valcerová ďalej uvádza, že písanie im slúži ako obrana pred cudzosťou a hrôzami vonkajšieho sveta, tiež ako zhodný prvok uvádza oidipovské zameranie sa na matku u oboch tvorcov a dokonca i taký prvok ako labyrint, ktorý si neskôr prisvojili najmä postmodernisti, Rilke ho posilňuje motívom zrkadla, z ktorého nedokáže vyjsť, Silanov labyrint je priestor totality, z ktorého preňho niet úniku. Silan sa priamo hlási k Rilkeho vplyvu najmä v pasáži príbehu o kňažnej Otílii, do tragiky ktorého sa transformuje podľa autorky sám básnik. Túto kapitolu možno považovať z hľadiska využitia komparatívnosti pri hermeneutickej interpretácii za najvydarenejšiu, pretože priniesla celý rad nových podnetov a aj apel na literárnovedných interpretov upriamiť pozornosť na tvorbu do istej miery neprávom opomínaného Janka Silana. V ďalšej časti A. Valcerová upozorňuje na výrazný vplyv konštruktivizmu nie v ideovej, ale v kompozičnej rovine výstavby básnického textu na avantgardné vyznenie poézie Laca Novomeského pri jeho vstupe do slovenskej poézie. Zdôrazňuje tiež skutočnosť, že poéziu písal tento autor v časoch sviatočných nie z patetických, ale univerzálnych, nadčasových pohnútok. Novomeský i vďaka Wolkrovi potvrdil princíp, že v jednoduchosti je krása a aj preto jeho verše z tohto obdobia nič nestrácajú na príťažlivosti. V kapitole Česko-slovenské literárne vzťahy v Smrekovom Eláne (1930-1936) Valcerová akoby vybočila z dovtedy uplatňovanej interpretačnej línie, zameranej na konkrétnych autorov a spracovala tému skôr literárno-historickú. Poukazuje na to, akú úlohu zohral Smrekov časopis pri formovaní či vývine česko-slovenských a slovensko-českých nielen literárnych vzťahov v tomto období. Špecifikum problému vidí v tom, že Elán bol v týchto rokoch slovenským časopisom v Čechách s ambíciami prezentovať tu najlepšie slovenské kultúrne hodnoty a tak jej, s Novomeským povedané, otvárať okná i ďalej do Európy. Ohlasy na časopis boli nadšené (napr. Josef Hora) i odmietavé (najmä zo strany Rudolfa Uhlára). Postupne sa však časopis vyprofiloval zásluhou kvalitných prispievateľov z českej ale najmä zo slovenskej strany na neprehliadnuteľný zdroj nápaditých a fundovaných príspevkov, týkajúcich sa nielen kultúry či literatúry, no i takej pálčivej otázky, ako bola vyváženosť česko-slovenských vzťahov v politicko-spoločenskej rovine, nakoľko sa v Eláne objavili aj príspevky čechoslovakisticky orientovaného Miloša Weingarta a výrazne proslovenského Stanislava Mečiara, táto fáza Elánu sa končí rokom 1936 aj preto, že sa vtedy v Trenčianskych Tepliciach konal známy Kongres slovenských spisovateľov, po ktorom sa "dostáva slovenská literatúra do nových koľají a slovensko-české literárne vzťahy sa začínajú posúvať do nových súvislostí".
Ďalšiu kapitolu o komparatívnom aspekte hermeneutickej analýzy s ohľadom na tvorbu G. G. Márqueza, B. Hrabala a ich ohlas v slovenskej literatúre vysvetľuje pozície, z akých vychádza, podrobne konkretizuje podstatu literárnokomparatívneho systému cez "slovenského klasika" tejto metódy Dionýza Ďurišina k Frankovi Wollmannovi, Felixovi Vodičkovi až po Angeliku Carbineu-Hoffmannovú, Umberta Eca a Harolda Blooma. Z týchto pozícií vychádza A. Valcerová pri interpretácii Márquezovej prózy Kronika vopred ohlásenej smrti a Hrabalovej poviedky Smrt pana Balstiberga. Našťastie tieto analýzy od seba výrazne oddelila, pretože Hrabal mal už podstatnú časť svojej tvorby napísanú, keď sa u nás objavili prvé preklady Márquezových próz. Spoločným prvkom oboch autorov je nesporne magickosť, fantázia, snovosť a surreálnosť až ireálnosť. Dovolíme si uviesť, že práve v Kronike ohlásenej smrti je uvedených prvkov predsa len pomenej ako v iných kratších či obsiahlejších Márquezových prózach. Zaujímavé je konštatovanie autorky, že prvky detektívky v nej uplatnené ju však miernou parodizáciou tohto postupu povyšujú na žáner vysokej literatúry. A čo sa týka problému žánru, prekvapuje klasifikovanie tejto v slovenskom 91 stranovom vydaní prózy ako poviedky, keďže v redakčnom doslove sa píše dokonca o krátkom románe či novele, a aj autor obsiahleho Márquezovho životopisu Gerald Martin klasifikuje túto prózu ako román...Jej interpretácia je však nesporne originálna a podnetná, drobný krok stranou ohľadne žánrovej klasifikácie rozhodne nič nemení na potvrdení vysokej hodnoty tohto Márquezovho textu, známeho aj z filmového spracovania. Podobne možno hodnotiť aj interpretáciu Hrabalovej poviedky, zhodou okolností tiež sfilmovanej. O tom, že nebolo pre slovenských autorov jednoduché vyjadriť svoj príklon k akémukoľvek vplyvu magického realizmu na ich tvorbu, svedčí dokument z archívu časopisu Romboid z r. 1987 (!), uverejnený v tohoročnom čísle 4, kde strážcovia ideovej čistoty našej literatúry a obhajcovia socialistického realizmu z ÚV KSS upozorňujú na nebezpečnosť sympatií k tejto tvorivej metóde zo strany našich niektorých spisovateľov...Hodno dodať, že napr. P. Jaroš tieto podnety v Tisícročnej včele predsa len úspešne využil. V kapitolke o Škvoreckom a Bednárovi a ich tvorivých metódach sa ponúka tvrdenie, že v ich tvorbe sa na prvý pohľad nachádza viac zhodných prvkov skôr v neliterárnej oblasti - máme na mysli prekladanie z angličtiny, tvorbu filmových scenárov, príklon k detektívke, ako v ich prozaických textoch. Autorka správne poukázala na to, že ku Škvoreckému a jeho mladým hrdinom, ovplyvnených jazzom, módou zo západu, mestským a mládežníckym slangom sa u nás viac hlásila Jaroslava Blažková. Ale obsahovo v širších súvislostiach predsa len obaja autori prinášajú znepokojivé prozaické svedectvá o závažných politicko-historických spoločenských problémoch, zakorenených v časoch II. svetovej vojny a pokračujúcich hlboko do ďalšieho obdobia. V posledných kapitolkách I. časti sa venuje problematike umeleckého prekladu, ktorý uvádza exkurzom do vývinu najnovších teoretických pohľadov na túto oblasť. Vybrala si príklady zdatných prekladateľov - Rilkeho ľúbostný sonet v preklade M. Válka, preklady S. Jesenina od M. Rúfusa, Ľ. Feldeka, J. Šimonoviča a J. Zambora, V. Chlebnikova M. Ferka a J. Zambora a píše tiež o svojom prekladateľskom vklade a hlbokom osobnom zaujatí životom a tvorbou Mariny Cvetajevovej. Na základe zasväteného textového rozboru a dôkladného poznania originálnych textov vyzdvihuje najmä prekladateľské princípy M. Válka a J. Zambora. Druhú časť publikácie, nazvanú Hodnoty slovenskej literatúry, uvádza dvomi excelentnými interpertáciami zo slovenskej literárnej klasiky, kde už sa nezvykne pochybovať o ich axiologickej významnosti, ak nie výnimočnosti. Možno ich označiť za ťažiskové príspevky celej publikácie. Intepretácia Hviezdoslavovej žalmickej básne De profundis je skvelou ukážkou toho, ako možno priblížiť báseň autora, o ktorej sa nezvykne pochybovať, ale zrejme ani k nej vracať. Komplexnosť prístupu, maximálne využitie hermeneutických možností uchopiť tento neľahký text pripravuje čitateľovi interpretácie v podstate nový a nemenej hlboký zážitok ako pri čítaní samotnej básne. A. Valcerová neopomenula vari ani jednu významnú zložku textu či z hľadiska versologického, semiotického alebo kompozičného. Podľa nej sme v záverečnej časti trojčlenného kompozičného celku svedkami katarzie s alúziou na antickú tragédiu v paiáne na oslavu Boha. Nie víťaziaci vražedný osud, ale Boh napokon zachráni národ a jednotlivca, ktorý vzýva jeho mravné hodnoty. Precizuje a posúva k výrazne hlbším súvislostiam myšlienky, ktoré svojho času k tejto oblasti poézie P. O. Hviezdoslava formulovali S. Šmatlák a A. Matuška. V druhej interpretácii sa vracia k známej próze Martina Kukučína Vianočné oblátky. Podobne ako u Hviezdoslava, aj u Kukučína sa hlboko ponorila do textu a všetkých súvislostí, ktoré bolo možné využiť pri interpretácii tejto prózy. Skúsenosti nového učiteľa v Konopanoch Ondreja Pevného Kukučín zachytáva s takou presvedčivosťou, ľahkosťou a nadhľadom, akú by mohli a mali - ak nie závidieť, tak sa nad ňou aspoň zamyslieť - i naši súčasní prozaici. Valcerová si všíma najmä princíp binarity, využitý v značnej miere v rôznych vzťahoch a súvislostiach, no nepôsobiaceho schematicky - veľmi dynamicky pôsobí napr. skutočnosť, že sa všetko v próze odohráva vo vianočnom čase pokoja a mieru a pritom sa dvaja chlapci s oblátkami pri ich roznášaní dostanú do snehovej víchrice, kde takmer zahynú. Približuje tiež postupne sa rozvíjajúci proces vzťahu učiteľ-žiaci-dedinčania od prvotného vzájomného skôr nepochopenia k poznaniu, pochopeniu či porozumeniu, s výnimkou záverečnej scény vzájomného obdarúvania sa farára a učiteľa rovnakou soškou, ktorú hodnotí ako návrat u Kukučína známeho a takmer bez výnimky používaného harmonizačného zakončenia, vyznievajúceho ako násilné zmierovanie rozporov, ktoré umeniu nesvedčí. Napriek takémuto záveru sú Vianočné oblátky stále pôsobivým a komplikovaným obrazom síce už inak existujúceho dedinského sveta, ale stále výrazne osloviteľným i súčasného čitateľa. Mimoriadne vysokú stabilitu kvality konštatuje aj pri interpretácii troch noviel F. Švantnera a v štúdii o básnickej zbierke Milana Rúfusa Vernosť. V ďalších častiach sa venuje hodnoteniu literárno-vedných kníh J. Vanoviča o A. Bednárovi, V. Turčányho Rým v slovenskej poézii a do tejto línie patrí i literárno-biografická štúdia o Abínovi Baginovi. Aj títo spomenutí autori sú zárukou vysokých kvalít a pre autorku majú v podstate význam nielen ako inšpirátori, ale i učitelia literárneho remesla. V záverečných častiach svojej knihy približuje v recenziách a autorských portrétoch L. Balleka, M. Zelinku, V. Pankovčína, J. Zambora, M. Haugovú a A. Ondrejkovú ako predstaviteľov takých literárnych hodnôt, ktoré v sebe majú potenciál oslovovať i tie generácie, ktoré ešte len, dúfajme, prídu. Nie je možné v rámci rozsahu recenzie podrobnejšie analyzovať úplne všetky časti podnetnej knihy, v ktorej Anna Valcerová dokázala zaujať svojím zmyslom pre priblíženie hodnôt svetovej i našej literatúry bez toho, že by sa dala zvábiť niektorými, podľa nás, skôr módnymi trendami ako vývinuschopnými teoretickými postupmi postmoderny a dekonštruktivizmu. Podarilo sa jej hermeneutickým prístupom s využitím aspektu komparatívnosti vniesť celý rad nových pohľadov na literárne hodnoty od romantizmu až podnes, čo si rozhodne zaslúži vysoký stupeň uznania.
Ďalšiu kapitolu o komparatívnom aspekte hermeneutickej analýzy s ohľadom na tvorbu G. G. Márqueza, B. Hrabala a ich ohlas v slovenskej literatúre vysvetľuje pozície, z akých vychádza, podrobne konkretizuje podstatu literárnokomparatívneho systému cez "slovenského klasika" tejto metódy Dionýza Ďurišina k Frankovi Wollmannovi, Felixovi Vodičkovi až po Angeliku Carbineu-Hoffmannovú, Umberta Eca a Harolda Blooma. Z týchto pozícií vychádza A. Valcerová pri interpretácii Márquezovej prózy Kronika vopred ohlásenej smrti a Hrabalovej poviedky Smrt pana Balstiberga. Našťastie tieto analýzy od seba výrazne oddelila, pretože Hrabal mal už podstatnú časť svojej tvorby napísanú, keď sa u nás objavili prvé preklady Márquezových próz. Spoločným prvkom oboch autorov je nesporne magickosť, fantázia, snovosť a surreálnosť až ireálnosť. Dovolíme si uviesť, že práve v Kronike ohlásenej smrti je uvedených prvkov predsa len pomenej ako v iných kratších či obsiahlejších Márquezových prózach. Zaujímavé je konštatovanie autorky, že prvky detektívky v nej uplatnené ju však miernou parodizáciou tohto postupu povyšujú na žáner vysokej literatúry. A čo sa týka problému žánru, prekvapuje klasifikovanie tejto v slovenskom 91 stranovom vydaní prózy ako poviedky, keďže v redakčnom doslove sa píše dokonca o krátkom románe či novele, a aj autor obsiahleho Márquezovho životopisu Gerald Martin klasifikuje túto prózu ako román...Jej interpretácia je však nesporne originálna a podnetná, drobný krok stranou ohľadne žánrovej klasifikácie rozhodne nič nemení na potvrdení vysokej hodnoty tohto Márquezovho textu, známeho aj z filmového spracovania. Podobne možno hodnotiť aj interpretáciu Hrabalovej poviedky, zhodou okolností tiež sfilmovanej. O tom, že nebolo pre slovenských autorov jednoduché vyjadriť svoj príklon k akémukoľvek vplyvu magického realizmu na ich tvorbu, svedčí dokument z archívu časopisu Romboid z r. 1987 (!), uverejnený v tohoročnom čísle 4, kde strážcovia ideovej čistoty našej literatúry a obhajcovia socialistického realizmu z ÚV KSS upozorňujú na nebezpečnosť sympatií k tejto tvorivej metóde zo strany našich niektorých spisovateľov...Hodno dodať, že napr. P. Jaroš tieto podnety v Tisícročnej včele predsa len úspešne využil. V kapitolke o Škvoreckom a Bednárovi a ich tvorivých metódach sa ponúka tvrdenie, že v ich tvorbe sa na prvý pohľad nachádza viac zhodných prvkov skôr v neliterárnej oblasti - máme na mysli prekladanie z angličtiny, tvorbu filmových scenárov, príklon k detektívke, ako v ich prozaických textoch. Autorka správne poukázala na to, že ku Škvoreckému a jeho mladým hrdinom, ovplyvnených jazzom, módou zo západu, mestským a mládežníckym slangom sa u nás viac hlásila Jaroslava Blažková. Ale obsahovo v širších súvislostiach predsa len obaja autori prinášajú znepokojivé prozaické svedectvá o závažných politicko-historických spoločenských problémoch, zakorenených v časoch II. svetovej vojny a pokračujúcich hlboko do ďalšieho obdobia. V posledných kapitolkách I. časti sa venuje problematike umeleckého prekladu, ktorý uvádza exkurzom do vývinu najnovších teoretických pohľadov na túto oblasť. Vybrala si príklady zdatných prekladateľov - Rilkeho ľúbostný sonet v preklade M. Válka, preklady S. Jesenina od M. Rúfusa, Ľ. Feldeka, J. Šimonoviča a J. Zambora, V. Chlebnikova M. Ferka a J. Zambora a píše tiež o svojom prekladateľskom vklade a hlbokom osobnom zaujatí životom a tvorbou Mariny Cvetajevovej. Na základe zasväteného textového rozboru a dôkladného poznania originálnych textov vyzdvihuje najmä prekladateľské princípy M. Válka a J. Zambora. Druhú časť publikácie, nazvanú Hodnoty slovenskej literatúry, uvádza dvomi excelentnými interpertáciami zo slovenskej literárnej klasiky, kde už sa nezvykne pochybovať o ich axiologickej významnosti, ak nie výnimočnosti. Možno ich označiť za ťažiskové príspevky celej publikácie. Intepretácia Hviezdoslavovej žalmickej básne De profundis je skvelou ukážkou toho, ako možno priblížiť báseň autora, o ktorej sa nezvykne pochybovať, ale zrejme ani k nej vracať. Komplexnosť prístupu, maximálne využitie hermeneutických možností uchopiť tento neľahký text pripravuje čitateľovi interpretácie v podstate nový a nemenej hlboký zážitok ako pri čítaní samotnej básne. A. Valcerová neopomenula vari ani jednu významnú zložku textu či z hľadiska versologického, semiotického alebo kompozičného. Podľa nej sme v záverečnej časti trojčlenného kompozičného celku svedkami katarzie s alúziou na antickú tragédiu v paiáne na oslavu Boha. Nie víťaziaci vražedný osud, ale Boh napokon zachráni národ a jednotlivca, ktorý vzýva jeho mravné hodnoty. Precizuje a posúva k výrazne hlbším súvislostiam myšlienky, ktoré svojho času k tejto oblasti poézie P. O. Hviezdoslava formulovali S. Šmatlák a A. Matuška. V druhej interpretácii sa vracia k známej próze Martina Kukučína Vianočné oblátky. Podobne ako u Hviezdoslava, aj u Kukučína sa hlboko ponorila do textu a všetkých súvislostí, ktoré bolo možné využiť pri interpretácii tejto prózy. Skúsenosti nového učiteľa v Konopanoch Ondreja Pevného Kukučín zachytáva s takou presvedčivosťou, ľahkosťou a nadhľadom, akú by mohli a mali - ak nie závidieť, tak sa nad ňou aspoň zamyslieť - i naši súčasní prozaici. Valcerová si všíma najmä princíp binarity, využitý v značnej miere v rôznych vzťahoch a súvislostiach, no nepôsobiaceho schematicky - veľmi dynamicky pôsobí napr. skutočnosť, že sa všetko v próze odohráva vo vianočnom čase pokoja a mieru a pritom sa dvaja chlapci s oblátkami pri ich roznášaní dostanú do snehovej víchrice, kde takmer zahynú. Približuje tiež postupne sa rozvíjajúci proces vzťahu učiteľ-žiaci-dedinčania od prvotného vzájomného skôr nepochopenia k poznaniu, pochopeniu či porozumeniu, s výnimkou záverečnej scény vzájomného obdarúvania sa farára a učiteľa rovnakou soškou, ktorú hodnotí ako návrat u Kukučína známeho a takmer bez výnimky používaného harmonizačného zakončenia, vyznievajúceho ako násilné zmierovanie rozporov, ktoré umeniu nesvedčí. Napriek takémuto záveru sú Vianočné oblátky stále pôsobivým a komplikovaným obrazom síce už inak existujúceho dedinského sveta, ale stále výrazne osloviteľným i súčasného čitateľa. Mimoriadne vysokú stabilitu kvality konštatuje aj pri interpretácii troch noviel F. Švantnera a v štúdii o básnickej zbierke Milana Rúfusa Vernosť. V ďalších častiach sa venuje hodnoteniu literárno-vedných kníh J. Vanoviča o A. Bednárovi, V. Turčányho Rým v slovenskej poézii a do tejto línie patrí i literárno-biografická štúdia o Abínovi Baginovi. Aj títo spomenutí autori sú zárukou vysokých kvalít a pre autorku majú v podstate význam nielen ako inšpirátori, ale i učitelia literárneho remesla. V záverečných častiach svojej knihy približuje v recenziách a autorských portrétoch L. Balleka, M. Zelinku, V. Pankovčína, J. Zambora, M. Haugovú a A. Ondrejkovú ako predstaviteľov takých literárnych hodnôt, ktoré v sebe majú potenciál oslovovať i tie generácie, ktoré ešte len, dúfajme, prídu. Nie je možné v rámci rozsahu recenzie podrobnejšie analyzovať úplne všetky časti podnetnej knihy, v ktorej Anna Valcerová dokázala zaujať svojím zmyslom pre priblíženie hodnôt svetovej i našej literatúry bez toho, že by sa dala zvábiť niektorými, podľa nás, skôr módnymi trendami ako vývinuschopnými teoretickými postupmi postmoderny a dekonštruktivizmu. Podarilo sa jej hermeneutickým prístupom s využitím aspektu komparatívnosti vniesť celý rad nových pohľadov na literárne hodnoty od romantizmu až podnes, čo si rozhodne zaslúži vysoký stupeň uznania.
Jozef Špaček
V jej textoch sa zračí úzky vzťah k umeleckej literatúre
Aká je dnes úroveň slovenskej literárnej vedy? Ako sa darí tejto odbornej disciplíne, ktorá u nás dlhé roky kraľovala medzi takzvanými spoločenskými vedami? Jej spoločenská - hlavne neoficiálna - prestíž zrejme upadla zoči-voči novším výzvam týkajúcim sa napríklad teórie a praxe masovej komunikácie, ale na druhej strane ešte stále existujú odborné časopisy, vychádzajú najrôznejšie zborníky a monografie, o vydanie ktorých sa starajú tak akademické, ako aj vysokoškolské pracoviská. Personálna základňa literárnej vedy sa nesporne zveľadila a popri slovakistike existujú aj iné filologické zamerania. Systém doktorandského štúdia neustále produkuje záľahu priemeru, v ktorom sa sem-tam, ale skôr zriedka zablysne čosi originálne. Neutrálny pozorovateľ môže konštatovať, že by sa malo skôr menej písať a viacej čítať. Publikačný tlak je však neúprosný, hodnotí sa publikačná produkcia, za čítanie sa nikto nedočká uznania. Vznikajú dizertácie, ktoré sa podľa platných predpisov a zvyklostí delia na "teoretickú" a "praktickú" časť. V teoretickej časti sa stručne zopakuje pertraktovaná problematika a tieto pasáže sa v rôznych prácach podobajú ako vajce vajcu. Čosi svojské môžeme hľadať až v druhej časti. Ale obyčajne nenájdeme. Prepáčte mi tieto vzdychy notorického posudzovateľa všelijakých textov, z ktorých som utrápený a unavený.
Poďme však k veci. Najprv pokladám za vhodné a potrebné konštatovať, že nová kniha Anny Valcerovej Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry nepatrí k tým mnohým a zbytočným. Je nesporne pozoruhodná a čitateľovi pripravuje aj príjemné prekvapenia. Na druhej strane predsa len určitým spôsobom odráža dnešný stav našej literárnej vedy. Autorka sa v literárnej vede pohybuje už dosť dlhý čas ako teoretička v oblasti versológie, ale aj ako translatologička, nezaujíma sa iba o dejiny slovenskej literatúry, ale patrí k našim najlepším odborníčkam v bohemistike a dlhé roky prednášala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity svetovú literatúru. Jej rozptyl je obdivuhodný a od počiatku svojho pôsobenia sa usilovala organizovať autorské kolektívy, ktoré koncipovali texty o svetovej literatúre v rôznych obdobiach. Vytvorila napríklad učebné texty o romantizme.
Kto počul Annu Valcerovú rozprávať na vedeckých podujatiach a kto čítal jej texty, pravdepodobne bude konštatovať, že jej interpretácia literárnych diel nie je iba odborne podkutá, ale vyznačuje sa aj zaujímavosťou formulácií; ako autorka niekoľkých poetických knižiek dbá na estetiku svojich prehovorov. No najmä sa v jej textoch zračí úzky vzťah k umeleckej literatúre, úsilie čo najlepšie "prečítať" literárny text a spomínaný vzťah aj svojským spôsobom pretlmočiť poslucháčom a či čitateľom. Táto osobná, ak chcete subjektívna struna je v jej prácach najcennejšia, aspoň podľa môjho názoru. To sa prejavuje najmä v jej interpretáciách, v ktorých vychádza prísne z interpretovaného textu a usiluje sa čo najadekvátnejšie preniknúť do jeho tematickej obsažnosti i formálnej štruktúry. Možno neurobím chybu, keď poviem, že tu badať vplyv vynikajúceho interpreta literatúry Albína Bagina a že v tomto je Anna Valcerová jeho vydarenou žiačkou.
Pri svojich interpretáciách si sústavne pomáha porovnávaním literárnych javov rozličných proveniencií. Pritom uprednostňuje najmä literatúry, ktoré sú jej blízke - českú, latinsko-americký magický realizmus, ruskú a z rakúskeho novoromantizmu Rainera Mariu Rilkeho. Keďže názov prítomnej knihy je axiologický (ide o "hodnoty"), núka sa otázka, či výber pertraktovaných autorov, ktorými sa argumentuje, je práve z hľadiska "svetovosti" dostatočne reprezentatívny. Určite tu mnohé chýba, čo je však na druhej strane prirodzené. Pri takomto postupe sa nevyhnutne vyskytnú aj krátke spojenia vyplývajúce najmä z chýbajúcich či neúplných informácií. Odborníci by mohli mať proti autorkiným formuláciám námietky. Na to by sa dalo odpovedať: Urobte to lepšie alebo inak. Nik a nič vám v tom nebráni.
V prostredí slovenskej literatúry sa autorka cíti očividne lepšie, čo okrem iného vyplýva z toho, že sama je účastníčkou umeleckého i vedeckého pohybu a v uznávaných či latentných hodnotách sa orientuje i vzhľadom na kontext vlastnej generácie. Nečudo, že sa stále znova konfrontuje s tvorbou generačného druha Jána Zambora. Aj iným reprezentatívnym lyrikom však venuje koncentrovanú pozornosť. V teoretických úvahách skôr bilancuje a systematizuje už známe poznatky, kým z interpretácií vie vyťažiť spravidla svieže postrehy. Z tohto hľadiska je veľmi zaujímavá napríklad interpretácia Hviezdoslavovho žalmu De profundis domine, v ktorej autorka, preukázala hlboké znalosti zo slovenskej literárnej histórie , ale aj iných kontextov, a výsledok je presvedčivý. Všade, kde Anna Valcerová pracuje sústredene, dosahuje platné výsledky a vyhýba sa hrozbe povrchnosti. To sa týka aj štúdií venovaných próze. Zaujali ju Martin Kukučín, František Švantner, Alfonz Bednár, Milan Zelinka, Václav Pankovčin, ale aj pamäti Ladislava Balleka. Z lyriky sú to okrem Jána Zambora ešte Milan Rúfus, Mila Haugová a Anna Ondrejková, z literárnej vedy jej školiteľ Viliam Turčány, Albín Bagin a Július Vanovič. Autorka nezanedbáva ani literatúru pre deti (najmä poéziu).
Špeciálnou "parketou" Anny Valcerovej je teória prekladu. Okrem toho, že napísala viacero publikácií o básnickom preklade, takže sa začalo hovoriť o "prešovskej" škole teórie prekladu, zaslúžila sa aj o založenie prekladateľského inštitútu, ktorý dosiahol pozoruhodné výsledky a mladí prešovskí teoretici sa postavili na vlastné nohy. Problematike prekladu sa venuje tak v úvode, ako aj v troch štúdiách. Vyslovuje sa k prekladateľskému umeniu Miroslava Válka, recenzuje antológiu ruskej poézie od Jána Zambora a analyzuje preklady Jeseninovej poézie do slovenčiny.
Kniha, o ktorej dnes hovoríme, predstavuje ucelený súbor, pre ktorý sú spoločné hodnoty, dominuje teda kritérium kvality rôznych literárnych výkonov. Autorka v knihe dokumentuje svoj rozhľad a hĺbku myslenia. Zvlášť schopnosť interpretovať literárne texty spravidla zaujme. V podaní Anny Valcerovej literatúra žije tak, ako ona žije literatúre, ktorej sa upísala. To je určite vzácnosť, ktorú si treba vážiť. Anna Valcerová tu nadväzuje na svoje predchádzajúce publikácie a dokumentuje svoje literárnovedné úsilia z nedávnych rokov. Pritom je dosť nepodstatná otázka, či autorkiným ambíciám zodpovedá čo aj relatívna úplnosť záberu. Mnohým literárnym organizmom ani obdobiam či smerom a ani autorom sa nevenuje pozornosť a v spojitosti s tým sa dá hovoriť o probléme výberu, Môžeme vari konštatovať, že inklinuje k tomu, čo jej je bytostne blízke.
I v rámci slovenskej literatúry chýbajú niektoré mená a výkony. Zdá sa však, že absencia toho alebo onoho autora neznamená, že by inkriminovaných spisovateľov vôbec neuznávala - ibaže v danom momente písala práve o tých, o ktorých chcela alebo musela písať. Na to má pravdaže plné právo. Zároveň kniha však dokumentuje súčasný stav autorkinho postoja k literatúre. Z tohto hľadiska je tento dokument prinajmenšom zaujímavý a príznačný. Otázka, či kniha celkom spĺňa naše očakávania, nie je celkom relevantná. Čo máme od literárneho vedca žiadať? Kontinuitu či tvorivú diskontinuitu? Oboje má svoje prednosti i nevýhody.Každá kniha je, či chceme, či nechceme, určitým medzníkom, od ktorého sa treba odraziť. Pogratulujme autorke a zaželajme jej tvorivú budúcnosť.
Aká je dnes úroveň slovenskej literárnej vedy? Ako sa darí tejto odbornej disciplíne, ktorá u nás dlhé roky kraľovala medzi takzvanými spoločenskými vedami? Jej spoločenská - hlavne neoficiálna - prestíž zrejme upadla zoči-voči novším výzvam týkajúcim sa napríklad teórie a praxe masovej komunikácie, ale na druhej strane ešte stále existujú odborné časopisy, vychádzajú najrôznejšie zborníky a monografie, o vydanie ktorých sa starajú tak akademické, ako aj vysokoškolské pracoviská. Personálna základňa literárnej vedy sa nesporne zveľadila a popri slovakistike existujú aj iné filologické zamerania. Systém doktorandského štúdia neustále produkuje záľahu priemeru, v ktorom sa sem-tam, ale skôr zriedka zablysne čosi originálne. Neutrálny pozorovateľ môže konštatovať, že by sa malo skôr menej písať a viacej čítať. Publikačný tlak je však neúprosný, hodnotí sa publikačná produkcia, za čítanie sa nikto nedočká uznania. Vznikajú dizertácie, ktoré sa podľa platných predpisov a zvyklostí delia na "teoretickú" a "praktickú" časť. V teoretickej časti sa stručne zopakuje pertraktovaná problematika a tieto pasáže sa v rôznych prácach podobajú ako vajce vajcu. Čosi svojské môžeme hľadať až v druhej časti. Ale obyčajne nenájdeme. Prepáčte mi tieto vzdychy notorického posudzovateľa všelijakých textov, z ktorých som utrápený a unavený.
Poďme však k veci. Najprv pokladám za vhodné a potrebné konštatovať, že nová kniha Anny Valcerovej Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry nepatrí k tým mnohým a zbytočným. Je nesporne pozoruhodná a čitateľovi pripravuje aj príjemné prekvapenia. Na druhej strane predsa len určitým spôsobom odráža dnešný stav našej literárnej vedy. Autorka sa v literárnej vede pohybuje už dosť dlhý čas ako teoretička v oblasti versológie, ale aj ako translatologička, nezaujíma sa iba o dejiny slovenskej literatúry, ale patrí k našim najlepším odborníčkam v bohemistike a dlhé roky prednášala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity svetovú literatúru. Jej rozptyl je obdivuhodný a od počiatku svojho pôsobenia sa usilovala organizovať autorské kolektívy, ktoré koncipovali texty o svetovej literatúre v rôznych obdobiach. Vytvorila napríklad učebné texty o romantizme.
Kto počul Annu Valcerovú rozprávať na vedeckých podujatiach a kto čítal jej texty, pravdepodobne bude konštatovať, že jej interpretácia literárnych diel nie je iba odborne podkutá, ale vyznačuje sa aj zaujímavosťou formulácií; ako autorka niekoľkých poetických knižiek dbá na estetiku svojich prehovorov. No najmä sa v jej textoch zračí úzky vzťah k umeleckej literatúre, úsilie čo najlepšie "prečítať" literárny text a spomínaný vzťah aj svojským spôsobom pretlmočiť poslucháčom a či čitateľom. Táto osobná, ak chcete subjektívna struna je v jej prácach najcennejšia, aspoň podľa môjho názoru. To sa prejavuje najmä v jej interpretáciách, v ktorých vychádza prísne z interpretovaného textu a usiluje sa čo najadekvátnejšie preniknúť do jeho tematickej obsažnosti i formálnej štruktúry. Možno neurobím chybu, keď poviem, že tu badať vplyv vynikajúceho interpreta literatúry Albína Bagina a že v tomto je Anna Valcerová jeho vydarenou žiačkou.
Pri svojich interpretáciách si sústavne pomáha porovnávaním literárnych javov rozličných proveniencií. Pritom uprednostňuje najmä literatúry, ktoré sú jej blízke - českú, latinsko-americký magický realizmus, ruskú a z rakúskeho novoromantizmu Rainera Mariu Rilkeho. Keďže názov prítomnej knihy je axiologický (ide o "hodnoty"), núka sa otázka, či výber pertraktovaných autorov, ktorými sa argumentuje, je práve z hľadiska "svetovosti" dostatočne reprezentatívny. Určite tu mnohé chýba, čo je však na druhej strane prirodzené. Pri takomto postupe sa nevyhnutne vyskytnú aj krátke spojenia vyplývajúce najmä z chýbajúcich či neúplných informácií. Odborníci by mohli mať proti autorkiným formuláciám námietky. Na to by sa dalo odpovedať: Urobte to lepšie alebo inak. Nik a nič vám v tom nebráni.
V prostredí slovenskej literatúry sa autorka cíti očividne lepšie, čo okrem iného vyplýva z toho, že sama je účastníčkou umeleckého i vedeckého pohybu a v uznávaných či latentných hodnotách sa orientuje i vzhľadom na kontext vlastnej generácie. Nečudo, že sa stále znova konfrontuje s tvorbou generačného druha Jána Zambora. Aj iným reprezentatívnym lyrikom však venuje koncentrovanú pozornosť. V teoretických úvahách skôr bilancuje a systematizuje už známe poznatky, kým z interpretácií vie vyťažiť spravidla svieže postrehy. Z tohto hľadiska je veľmi zaujímavá napríklad interpretácia Hviezdoslavovho žalmu De profundis domine, v ktorej autorka, preukázala hlboké znalosti zo slovenskej literárnej histórie , ale aj iných kontextov, a výsledok je presvedčivý. Všade, kde Anna Valcerová pracuje sústredene, dosahuje platné výsledky a vyhýba sa hrozbe povrchnosti. To sa týka aj štúdií venovaných próze. Zaujali ju Martin Kukučín, František Švantner, Alfonz Bednár, Milan Zelinka, Václav Pankovčin, ale aj pamäti Ladislava Balleka. Z lyriky sú to okrem Jána Zambora ešte Milan Rúfus, Mila Haugová a Anna Ondrejková, z literárnej vedy jej školiteľ Viliam Turčány, Albín Bagin a Július Vanovič. Autorka nezanedbáva ani literatúru pre deti (najmä poéziu).
Špeciálnou "parketou" Anny Valcerovej je teória prekladu. Okrem toho, že napísala viacero publikácií o básnickom preklade, takže sa začalo hovoriť o "prešovskej" škole teórie prekladu, zaslúžila sa aj o založenie prekladateľského inštitútu, ktorý dosiahol pozoruhodné výsledky a mladí prešovskí teoretici sa postavili na vlastné nohy. Problematike prekladu sa venuje tak v úvode, ako aj v troch štúdiách. Vyslovuje sa k prekladateľskému umeniu Miroslava Válka, recenzuje antológiu ruskej poézie od Jána Zambora a analyzuje preklady Jeseninovej poézie do slovenčiny.
Kniha, o ktorej dnes hovoríme, predstavuje ucelený súbor, pre ktorý sú spoločné hodnoty, dominuje teda kritérium kvality rôznych literárnych výkonov. Autorka v knihe dokumentuje svoj rozhľad a hĺbku myslenia. Zvlášť schopnosť interpretovať literárne texty spravidla zaujme. V podaní Anny Valcerovej literatúra žije tak, ako ona žije literatúre, ktorej sa upísala. To je určite vzácnosť, ktorú si treba vážiť. Anna Valcerová tu nadväzuje na svoje predchádzajúce publikácie a dokumentuje svoje literárnovedné úsilia z nedávnych rokov. Pritom je dosť nepodstatná otázka, či autorkiným ambíciám zodpovedá čo aj relatívna úplnosť záberu. Mnohým literárnym organizmom ani obdobiam či smerom a ani autorom sa nevenuje pozornosť a v spojitosti s tým sa dá hovoriť o probléme výberu, Môžeme vari konštatovať, že inklinuje k tomu, čo jej je bytostne blízke.
I v rámci slovenskej literatúry chýbajú niektoré mená a výkony. Zdá sa však, že absencia toho alebo onoho autora neznamená, že by inkriminovaných spisovateľov vôbec neuznávala - ibaže v danom momente písala práve o tých, o ktorých chcela alebo musela písať. Na to má pravdaže plné právo. Zároveň kniha však dokumentuje súčasný stav autorkinho postoja k literatúre. Z tohto hľadiska je tento dokument prinajmenšom zaujímavý a príznačný. Otázka, či kniha celkom spĺňa naše očakávania, nie je celkom relevantná. Čo máme od literárneho vedca žiadať? Kontinuitu či tvorivú diskontinuitu? Oboje má svoje prednosti i nevýhody.Každá kniha je, či chceme, či nechceme, určitým medzníkom, od ktorého sa treba odraziť. Pogratulujme autorke a zaželajme jej tvorivú budúcnosť.
Ladislav Šimon