Anton Uherík KORONAVÍRUS
Toto sme teda nečakali. Celý svet je hore nohami. Už nič nie je také, aké bolo. Prišiel koronavírus, ktorý nevyspytateľným spôsobom infikuje ľudí, ale aj usmrcuje. A smrti sa každý bojí. Celý národ poslušne nosí na tvári rúška, len aby sa zachránil. Padajú všetky ekonomické plány, neplatia kritéria pre štátne rozpočty v krajinách EÚ. Veľké fabriky prestávajú vyrábať, lebo nie je kam exportovať. Prevádzky malých podnikateľov sú zatvorené, ale zatvorené sú aj školy, kiná a divadlá. Nebývalé a nečakané. Ako to celé skončí nik nevie, pretože žiaden matematický model tu nepomôže. Všetci sme v karanténe a čakáme čo bude. A ja iba dodávam, že aj toto je podoba ľudského bytia. A nádej zomiera posledná. A to aj preto, že takéto ničivé pandémie existovali aj v minulosti a život sa nezastavil.
Ale hovorí sa, že táto koronavírusová pandémia má aj pozitívnu stránku. Ľudia sú vraj viac ľudskejší, cítia spolupatričnosť, sú empatickí, prosto, táto situácia ich zmenila k lepšiemu. S týmto však ja súhlasiť nemôžem. Ak si uvedomím, čím všetkým už v minulosti ľudstvo prešlo (napr. len taká prvá a druhá svetová vojna) a predsa sa neponaučilo. Človek nie je lepší, mravnejší, spolucítiaci a empatický. Aj vtedy, v časoch vojen, bol prechodne lepší, no dnes sa o tom už hovoriť nedá. Iba formálne si pri príležitosti 75. výročia ukončenia ničivej, krutej a neľudskej Druhej svetovej vojny zaspomíname na obete, ktorých bolo viac ako 50 miliónov. A všetko obete nevinné, či už to boli Nemci, Rusi, Angličania, Američania a iní, ktorých vojna neobišla. Každý deň v televízii STV 1 zažínajú symbolicky jednu sviecu, a bude ich 75. Nehovorí sa však o tom, aké a koľko strašných lokálnych vojen prebieha tiež v súčasnosti. Koronavírus dal do pozadia aj brexit, aj utečeneckú krízu, aj komplikované vzťahy medzi svetovými veľmocami. Konkrétne medzi USA a Čínou, alebo USA, Iránom a Severnou Kóreou. To dokázal koronavírus, ktorého sa každý bojí. A súčasná situácia s touto pandémiou v Taliansku, Španielsku, Francúzsku, Nemecku, ale aj ostatných štátoch Európy, zároveň ukazuje, že existuje tu akýsi prirodzený pud sebazáchovy jednotlivých národných štátov, ktoré začali fungovať spôsobom, akoby EÚ ani neexistovala. A toto hovorí o podstate EÚ, jej zmyslu a nesprávnom iba politickom koncepte zjednocovania Európy už na začiatku. Bez rešpektu identity národných štátov, ich histórie a špecifickej kultúry. Dnes ozaj už aj kompetentní predstavitelia EÚ priznávajú, že EÚ treba zreformovať a dať viac kompetencií národným štátom. A že to doteraz od jej vzniku akosi fungovalo, to bolo spôsobené prideľovaním eurofondov. Veď práve vďaka nim Slovenská republika realizuje až 80 percent veľkých investícií. Nehovorí sa o tom, a malo by sa, že toto je vlastne korupcia na najvyššej úrovni, proti ktorej odvážne bojujeme na úrovniach nižších a menej významných. Eurofondami si EÚ zaväzuje národné štáty k poslušnosti. Neodškriepiteľný fakt o kríze EÚ je samotný brexit, ktorý je už realitou. A tento fakt je silný hlavne tým, že z EÚ odchádza po 47 rokoch Spojené kráľovstvo. Najväčší, najbohatší a najvplyvnejší štát EÚ.
A nehovorí sa ani o tom, a malo by sa a veľmi, kde sú príčiny súčasných problémov s utečencami a ako ony súvisia s lokálnymi vojnami v Iraku, Sýrii, Líbyi a inde. Bojíme sa povedať, že všetko to začalo v roku 2003 inváziou vojsk USA a Veľkej Británie do Iraku. O tejto invázii vyšetrovacia komisia Veľkej Británie v svojej správe z júla 2016 urobila záver, že invázia nebola opodstatnená, bola porušením medzinárodného práva a štátnej suverenity Iraku. Bojíme sa povedať, že invázia je zodpovedná za vzostup radikálnej organizácie Islamský štát (IS), a tiež mala za následok tzv. arabskú jar, teda sériu revolúcií v roku 2011, ktoré spôsobili pád totalitných režimov v Tunisku, Egypte a Líbyi.
Ale ani toto všetko nie je nič nového pod Slnkom. Politika a záujmy mocností sa vždy takto správali, mali však iba odlišné podoby. A život išiel a ide ďalej. Žiaľ, nie už u tých státisícoch a miliónoch mŕtvych, ktorí nezomreli prirodzenou smrťou.
Na záver chce sa mi povedať, že netreba sa báť koronavírusu, ale treba sa báť človeka, nezodpovedných politikov a ich rozhodnutí. Treba sa viac báť presadzovania vlastných záujmov svetových mocností. Treba sa báť amorálneho konania ľudských bytostí. Netreba sa však báť ani jednoduchých, prostých dedinských ľudí, ktorí, aj keď nevzdelaní, napriek tomu sú strašne múdri, ale aj morálni. To už vedeli myslitelia v Antike.
Najhoršie na celom však je, že proti koronavírusu skôr či neskôr sa vyvinie vakcína, no proti ľudskému zlu a amorálnosti žiadna vakcína sa vyvinúť nedá. Ľudstvo je odjakživa odkázané žiť v takých podmienkach na tejto Zemi, aké mu príroda ponúka. Ale, žiaľ, aj v podmienkach, ktoré vytvára ľudská zloba, tí mocní sveta, ktorí bezohľadne a neľudsky zabíjajú človeka. Uvedomujúc si túto fylogenézu konania ľudstva, o „vakcíne“ proti tomuto zlu môžeme iba snívať.
A z porovnávania následkov krutých svetových vojen, ale aj súčasných lokálnych vojen, ktoré zosnovali veľmoci, vyplýva tiež záver, aj keď trocha prehnaný, že súčasný boj s koronavírusom je iba prechádzkou ružovou záhradou.
A život ide ďalej.