Semiotika literatúry
Teoretické východiská a súčasné dilemy
Nitra, Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre 2015
Odborná publikácia Semiotika literatúry prináša príspevky, ktoré odzneli na medzinárodnom vedeckom seminári, ktorý 10. júna 2015 usporiadala Katedra slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Publikáciu zostavil Dušan Teplan a v úvode charakterizoval dva základné ciele tohto odborného podujatia: " Prvým z nich bolo ukázať, aké sú teoreticko-metodické východiská semiotického bádania literatúry" a " otázky, či je tento typ bádateľskej činnosti stále aktuálny, tvorili už základ druhého cieľa." Popri prácach ponúkajúcich rozbor základných semiotických pojmov ťažiskom seminára i publikácie boli práce, ktoré analyzovali najrôznejšie problémy súvisiace so semiotikou básnického textu i rôznym zložkách semiotických aspektov v prozaických textoch.
Na seminári sa s odbornými príspevkami predstavili aj naši kluboví kolegovia Tibor Žilka, Ján Zambor a Igor Hochel.
Teoretické východiská a súčasné dilemy
Nitra, Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre 2015
Odborná publikácia Semiotika literatúry prináša príspevky, ktoré odzneli na medzinárodnom vedeckom seminári, ktorý 10. júna 2015 usporiadala Katedra slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Publikáciu zostavil Dušan Teplan a v úvode charakterizoval dva základné ciele tohto odborného podujatia: " Prvým z nich bolo ukázať, aké sú teoreticko-metodické východiská semiotického bádania literatúry" a " otázky, či je tento typ bádateľskej činnosti stále aktuálny, tvorili už základ druhého cieľa." Popri prácach ponúkajúcich rozbor základných semiotických pojmov ťažiskom seminára i publikácie boli práce, ktoré analyzovali najrôznejšie problémy súvisiace so semiotikou básnického textu i rôznym zložkách semiotických aspektov v prozaických textoch.
Na seminári sa s odbornými príspevkami predstavili aj naši kluboví kolegovia Tibor Žilka, Ján Zambor a Igor Hochel.
V príspevku Semiotika a "nitrianska škola" T. Žilka uvádza, že koncom šesťdesiatych rokov, v období Pražskej jari, vznikol na pôde vtedajšej Pedagogickej fakulty Kabinet literárnej komunikácie a práca na tomto vedecko-výskumnom pracovisku priniesla nové podnety pre československú teóriu v oblasti interpretácie literárnych textov a postupne vzbudila záujem aj na Západe. Augustová okupácia pribrzdila začínajúcu spoluprácu, v Nitre preto nemohli privítať ani významnú osobnosť svetovej semiotiky prof. Romana Jakobsona. Napriek tomu, že čoskoro začali aj vo vedeckom živote prevládať normalizačné praktiky, " priekopnícka práca slovenských literárnych vedcov našla ohlas aj v zahraničných kruhoch a čoskoro sa vďaka novátorstvu, uplatneného v analýze konkrétnych literárnych textov ujal názov "nitrianska škola", konštatuje v ďalšej časti príspevku jeho autor a uvádza najmä svedectvá českých literárnych vedcov Petra A. Bíleka a Lubomíra Doležala, rovnako i kontakty s predstaviteľmi sovietskej semiotickej školy. Za najvýraznejších predstaviteľov nitrianskej školy Žilka považuje semioticky orientovaných bádateľov Antona Popoviča, ktorý zomrel ako 51-ročný v roku 1984 a Františka Mika, ktorý "bol ešte dlho žijúcou legendou nitrianskej školy" až do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy, podľa Žilkovho konštatovania "už aj semiotika stráca na význame aj pod vplyvom nárastu postmodernej paradigmatiky."
Štúdia Jána Zambora Interpretácia Kraskovej básne Zmráka sa ... a Krčméryho Balady prináša, podľa jej úvodnej charakteristiky " relatívne komplexnú semiopoetologickú interpretáciu týchto dvoch slovenských symbolistických básní". Za ústredný motív Kraskovej básne, ktorá začína veršom "Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli" považuje Zambor narastanie tmy, približovanie sa noci, teda motív, "ktorý nemá iba časový či časopriestorový charakter, ale nadobúda aj povahu symbolu s naznačenými významami uplývania času individuálneho ľudského života a jeho blížiaceho sa konca. Nie je to teda iba prírodný, ale aj existenciálny motív" a " noc či tma ako symbol prenikajú celý radom Kraskových básní." Kým Kraskova báseň Zmráka sa je trvalou súčasťou nášho literárneho povedomia, Krčméryho báseň Balada je zväčša známa len v okruhu odborného literárneho bádania - v rámci slovenského modernistického básnického kontextu u Dany Hučkovej a Ladislava Čúzyho, v kontexte romantickej básnickej tradície u Jána Gavuru. Balada vyšla v zbierke Herbárium v roku 1929 a "pre subjektívnu problematiku, zameranie na duševné rozpoloženie jednotlivca, na jeho psychické stavy a symbolistickú poetiku" ju Zambor zaradil do okruhu poézie slovenského modernizmu a konštatuje, že "na básni možno ukázať afinity a diferencie s lyrikou Ivana Kraska, vrátane básne Zmráka sa..." Vo svojej interpretácii Krčméryho Balady sa sústredil na štvorveršie: " Tie hory tmavé zvú ho, zvú/ jak azyl hriešnika,/ hriešnika, ktorý nezavinil/ a predsa odpyká." Zambor sa zaoberá aj rýmovou štruktúrou Balady a jej obsahovou charakteristikou a uzatvára svoju podnetnú analýzu Balady konštatovaním: " Krčméryho báseň je lyrickou komornou symbolistickou baladou osobitne exponujúcou duševnú problémovosť subjektu a jeho existenciálnu situáciu s tragickým akcentom, básňou vyznačujúcou sa vyhroteným významovým tvarovaním témy a výraznou symbolistickou sugestívnosťou."
Štúdia Jána Zambora Interpretácia Kraskovej básne Zmráka sa ... a Krčméryho Balady prináša, podľa jej úvodnej charakteristiky " relatívne komplexnú semiopoetologickú interpretáciu týchto dvoch slovenských symbolistických básní". Za ústredný motív Kraskovej básne, ktorá začína veršom "Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli" považuje Zambor narastanie tmy, približovanie sa noci, teda motív, "ktorý nemá iba časový či časopriestorový charakter, ale nadobúda aj povahu symbolu s naznačenými významami uplývania času individuálneho ľudského života a jeho blížiaceho sa konca. Nie je to teda iba prírodný, ale aj existenciálny motív" a " noc či tma ako symbol prenikajú celý radom Kraskových básní." Kým Kraskova báseň Zmráka sa je trvalou súčasťou nášho literárneho povedomia, Krčméryho báseň Balada je zväčša známa len v okruhu odborného literárneho bádania - v rámci slovenského modernistického básnického kontextu u Dany Hučkovej a Ladislava Čúzyho, v kontexte romantickej básnickej tradície u Jána Gavuru. Balada vyšla v zbierke Herbárium v roku 1929 a "pre subjektívnu problematiku, zameranie na duševné rozpoloženie jednotlivca, na jeho psychické stavy a symbolistickú poetiku" ju Zambor zaradil do okruhu poézie slovenského modernizmu a konštatuje, že "na básni možno ukázať afinity a diferencie s lyrikou Ivana Kraska, vrátane básne Zmráka sa..." Vo svojej interpretácii Krčméryho Balady sa sústredil na štvorveršie: " Tie hory tmavé zvú ho, zvú/ jak azyl hriešnika,/ hriešnika, ktorý nezavinil/ a predsa odpyká." Zambor sa zaoberá aj rýmovou štruktúrou Balady a jej obsahovou charakteristikou a uzatvára svoju podnetnú analýzu Balady konštatovaním: " Krčméryho báseň je lyrickou komornou symbolistickou baladou osobitne exponujúcou duševnú problémovosť subjektu a jeho existenciálnu situáciu s tragickým akcentom, básňou vyznačujúcou sa vyhroteným významovým tvarovaním témy a výraznou symbolistickou sugestívnosťou."
Igor Hochel sa v štúdii Emblematické znaky šesťdesiatych rokov a postmoderné postupy v románe Anton Baláža Len jedna jar zameral na interpretáciu diela situovaného do študentského prostredia roku 1968, charakterizovaným atmosférou všeobecného nadšenia z "dubčekovského" pokusu o reformu politického systému v Československu. V úvode štúdie Hochel konštatuje, že "na stvárnenie spoločenskej klímy uvedeného obdobia prozaik využíva dobové reálie a symboly" a charakterizuje ich ako emblematické znaky doby materiálnej i nemateriálnej povahy a ukazuje spôsob, akým autor s týmito znakmi narába. Na citácii konkrétnych románových situácii a konania postáv ukazuje ako Baláž využíva dva základné postupy postmoderny, a to intertextualitu a iróniu ako konštruktívne prvky výstavby textu. O dominancii ironického kódu na ploche celého textu Hochel uvádza: " Irónia je v literárnych dielach prítomná vo všetkých vývinových obdobiach, avšak v postmoderne sa stáva konštruktívnym prvkom výstavby prózy. Tak je tomu aj v románe Antona Baláža. Irónia je silnou stránkou autorovej tvorivej metódy... Raz je ostrejšia, až sarkastická, inokedy veľmi jemná, takmer nebadaná, rafinovaná. Zasahuje zmýšľanie a konanie postáv, ich životné postoje, minulosť, ktorá je podaná len celkom náznakovo, prítomnosť a anticipačne aj budúcnosť. Predmetom ironického stvárnenia je totalitný systém, obrodný proces a všeobecné spoločenské nadšenie roku 1968... ba v závere románu i nežná revolúcia, ktorá sa má udiať o dvadsať rokov neskôr. Prozaikovi akoby nebolo nič sväté či nedotknuteľné, ani glorifikovaná osobnosť Dubčeka nie. Irónia je tu všadeprítomná a všetko objímajúca...". Na záver rozsiahlej štúdie Igor Hochel konštatuje, že román Len jedna jar je kvalitné prozaické dielo, ktoré dokáže osloviť čitateľa obľubujúceho lektúru s bohatým a pútavým dianím a "napriek nadľahčenej, ironicko-hravej forme vypovedá o spoločenskej klíme osudového roku 1968 veľa podstatného..."
Knižná podoba zborníka Semiotika literatúry, vzhľadom na tento typ odbornej publikácie, je dosť netradične sprevádzaná originálnymi grafikami Mgr. art. Pavla Trubena, absolventa Katedry grafiky a iných médií VŠVU v Bratislave. Zaujímavo rozširujú "intertextualitu" jednotlivých príspevkov zborníka.