Ján ZAMBOR: STAVEBNOSŤ BÁSNE
K početným gratuláciám a komplimentom, ktoré na adresu Jána Zambora odzneli pri príležitosti jeho sedemdesiatky, prichádza so svojou troškou do mlyna aj náš Klub nezávislých spisovateľov, keď mu udeľuje svoju cenu za rok 2018.
Cena sa týka jeho najnovšej literárnovednej publikácie Stavebnosť básne, presnejšie povedané, jej mimoriadnej kvality a pozoruhodného prínosu do myslenia o umeleckej literatúre, ktoré je vlastne myslením o živote.
Pri tejto príležitosti som si knihu, ako sa patrí, celú prečítal, a tak mi dovoľte, aby som sa vám zdôveril s niekoľkými dojmami z tohto čitateľského zážitku.
Ako to už titul knihy naznačuje, ide tu o literárno-kritickú reflexiu – hlavne slovenskej, ruskej a španielskej – lyrickej tvorby, hoci tým sa kniha nevyčerpáva; autor do nej navyše zaradil úvahy o vlastnej poézii (vrátane dôležitých rozhovorov) a záverečnú časť publikácie tvoria jeho poznámky o preklade lyriky. Navyše sa Ján Zambor predstavuje ako kritik prózy, keď si všíma tvorbu Stanislava Rakúsa a Júliusa Vanoviča.
Kniha Stavebnosť básne nadväzuje na predchádzajúce Zamborove podobné publikácie, najmä Preklad ako umenie (2000) a Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), ako aj na dve monotematické dizertácie o tvorbe Miroslava Válka a Ivana Kraska. Hlavne názov druhej zo spomínaných publikácií je programový; centrálny Zamborov termín „tvarovanie“ sa týka tak formálnych, ako aj tematických atribútov lyrickej tvorby , pričom „tvarovanie témy“ úzko súvisí s používaním a využívaním tvárnych prostriedkov, ba dá sa povedať, že téma je zakaždým „tvarovaná“ a úroveň tvarovania rozhoduje o kvalite lyrického výkonu. Termín „stavebnosť“ potom označuje komplexnú kvalitu zahŕňajúcu tak mimoliterárne impulzy, ako aj architektúru textu.
Ján Zambor je presvedčený, že akýkoľvek text je možné interpretovať, ak má interpret na to naporúdzi vhodné prístupy vrátane príslušnej terminológie, a ak je dostatočne vzdelaný či informovaný, aby sa mohol zmocniť interpretovaného textu. Ján Zambor je v tomto zmysle predstaviteľom „interpretačného optimizmu“ a interpretačne sa púšťa najmä do textov, ktoré sa vzpierajú interpretácii. Výkony, ktoré pri tom podáva, sú nielen pozoruhodné, ale nesú aj pečať originality.
Interpretácia je uňho predovšetkým racionálny akt, čo môže čiastočne aj udivovať, keďže vieme, že každý lyrický artefakt je aj iracionálny a obsahuje „tajomstvo“, ktoré neradno celkom odhaliť. No pred racionálnym uvažovaním je uňho zakaždým zážitok z textu. Zážitok svojím spôsobom „programuje“ interpretáciu. S tým súvisí aj výber interpretovaných autorov a textov.
Zamborove interpretácie obsiahnuté v knihe Stavebnosť básne sú spravidla presvedčivé, metodologicky čisté a transparentné. Autor v nich šťastne spája modifikovaný hermeneutický aspekt s analýzou a hodnotením štýlu v širokom zmysle tohto slova. To sa dá povedať – podľa môjho názoru – o interpretáciách básní romantika Sama Bohdana Hroboňa, parnasistu Pavla Országha Hviezdoslava, i súčasníkov – Miroslava Válka a Jána Stacha. Pri reflektovaní lyriky Jozefa Mihalkoviča a Štefana Strážaya sa pokúša o väčší panoramatický záber. Analýza „pásma“ Jána Buzássyho Pláň sa dotýka aj spojitostí výsostnej lyrickej tvorby s aktuálnymi spoločenskými peripetiami. Zvláštne postavenie medzi Zamborovými reflexiami má lyrická tvorba Františka Andraščíka, ktorý je interpretovi blízky východoslovenským pôvodom aj inak. Báseň Ivana Laučíka zasa ponúka interpretovi možnosť odkryť pozadie lyrického výkonu. O Dane Podrackej a jej zbierke Kubus J Zambor na základe analýzy výstižne konštatuje, že ide o poéziu „vizionárskej imaginatívnosti“. Cyklus interpretácií a zároveň prvú časť knihy Stavebnosť básne uzatvára krátky, ale dôležitý prienik do poézie Viery Prokešovej a napokon tu čitateľ nájde poznámky o knihe básnikov a výtvarníkov (Ján Kudlička, Rudolf Jurolek, Mila Haugová, Rastislav Biarinec, Juraj Kuniak) . Tento text je skôr recenziou či „posudkom“ publikácie nazvanej Krajina vo mne, no na druhej strane má diskurzívny charakter.
Ján Zambor pracuje pri interpretáciách zodpovedne, zohľadňuje dostupné fakty a interakcie medzi nimi. Rozmýšľa „medziliterárne“ (intertextuálne) a často využíva analógie medzi literárnymi faktami. Prvú časť tejto Zamborovej knihy hodnotím preto veľmi vysoko.
No možno ešte viac ma zaujala druhá časť, v ktorej čitateľ nájde Zamborove osobné výpovede. Jednak je to interpretácia vlastnej básne Posledná krava; interpretácia je rozsiahlejšia ako samotná báseň a v tejto súvislosti sa vynára otázka, nakoľko treba jazykom vedy reflektovať artefakty vytvorené jazykom umenia. Ján Zambor sa pred takouto konfrontáciou neostýcha a je voči poučenému čitateľovi ústretový bez toho, že by tým narušil suverénnosť básnického textu. Za týmito osobnými textami sa dajú vytušiť aj autorove pochybnosti a peripetie.
V tejto súvislosti som si z tejto časti vypísal niekoľko viet. Tu sú: „Súčasný svet je zachvátený krízou zmyslu a vkusu. Priestor, ktorý by mala obsadiť hodnotná literatúra, obsadzuje makulatúra. Slovenské médiá môže dlhodobo napĺňať moderátor s pochybným vkusom... Donekonečna píše o knihách, ktoré nie sú ozajstnou hodnotou. Zahmlieva aj stráca sa hierarchia.“ Tejto kríze sa podľa Zambora dá čeliť aj „výrazným umeleckým tvarovaním básne“.
Záverečná časť knihy je venovaná problematike prekladu. Autor upozorňuje na prínos Blahoslava Hečka k praxi a tiež k teórii prekladu. Náročná, ale o to viac hodnotná je štúdia Zvukové tvarovanie ruskej básne a preklad, v ktorej Ján Zambor podáva záväzné inštrukcie týkajúce sa prenosu zvukovej podoby ruskej básne do slovenčiny a svoje závery presvedčivo ilustruje príkladmi.
Zvlášť si cením analýzu prekladov dvoch básní Ivana Kraska do ruštiny pretlmočených Annou Achmatovovou. A to preto, lebo Zambor používa „rovnaký meter“ pri prekladoch z iného jazyka do slovenčiny a zo slovenčiny do iného jazyka, v tomto prípade do ruštiny.
Cenná je tiež „panoramatická“ štúdia o prekladoch Jozefa Mihalkoviča, Zambor tu vlastne „objavuje“ Mihalkoviča ako dôležitého prekladateľa. V tomto texte ma zaujala okrem iného Zamborova nasledovná poznámka: „Nové pozorovania potvrdzujú moje dávnejšie zistenie, že Mihalkovičove preklady sa niekedy vychyľujú k variáciám, čo sa často deje takým spôsobom, že sa na pôvodný text navrstvujú ďalšie obrazy, motívy a významy.“ V tejto súvislosti vzniká otázka, aký preklad je spoľahlivý, čo teda zodpovedá štatútu prekladu, resp čo treba pokladať za variáciu, ktorá nemusí byť menej cenná či vážna ako „tradičný“ preklad.
Hoci Zambor disponuje platnými argumentmi, nič v konečnom dôsledku neuzatvára, ale každý jeho text aj čosi otvára. Jeho kniha zachytáva našu literárnu situáciu na začiatku tretieho tisícročia. Aspoň si to myslím.
Cena Klubu nezávislých spisovateľov je v správnych rukách.
Ladislav Šimon