Päť rokov bez Antona Srholca
Dvanásteho januára 2016 pochovali saleziánskeho kňaza Antona Srholca. Tisíce ľudí, ktorí sa s ním rozlúčili najskôr v Blumentálskom kostole v Bratislave a potom v jeho rodnej Skalici, sa lúčili nielen s dlhoročným jáchymovským väzňom, predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska, ale možno predovšetkým ako so zakladateľom občianskeho združenia Resoty, prvého zariadenia pre bezdomovcov na Slovensku, ktoré viedol viac ako dvadsať rokov – a stal sa tak symbolom ochrancu všetkých životom ponížených ľudí a zároveň nasledovania hodným vzorom pre humanitárne aktivity v tejto oblasti po roku 1990.
V období vzniku Resotov som bol šéfredaktorom Slovenského denníka, súčasťou ktorého bola víkendová príloha Slovenská nedeľa a jej redaktorom bol Rudolf Dobiáš, spoluväzeň Srholca v uránových baniach. Práve v Slovenskej nedeli vyšiel v decembri 1991 Srholcov článok Až ten posledný človek je mierou našej lásky. Keď som sa v knihe mojich rozhovorov s R. Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej nocí Ruda opýtal či si spomína na tento jasnozrivý Srholcov text, odpovedal mi: „ Sám som ho u Antona objednal. Bol to príhovor do vianočného čísla. Píše v ňom, že my veriaci, máme byť solidárni so všetkými ľuďmi, osobitne s tými, čo našu pomoc najviac potrebujú, a apeluje: „ Ani jeden náš občan by nemal byť bezdomovcom, ako sa to na večnú hanbu stalo dávno v malom mestečku Betlehem“. A potom, aby aspoň zmenšoval hanbu bezdomovectva, založil v Podunajských Biskupiciach Resoty. Prostredníctvom svojho útulku sa snaží priniesť do ich životov podobné svetlo, aké sám našiel a vyniesol aj z hlbín jáchymovských lágrov.“ To boli Dobiášove slová o skutočnom živom betlehemskom svetle, ktoré Srholca duchovne i ľudsky motivovalo v jeho činnosti do posledných dní jeho života. Keď kniha rozhovorov s Rudolfom Dobiášom vyšla, hoci už s nalomením zdravím prišiel na jej prezentáciu do predajne Literárneho informačného centra aj Anton Srholec. Rudo sa na prezentácii nemohol zúčastniť, práve bol v nemocnici, tak sme mu aspoň zatelefonovali a don António svojho jáchmovského druha vrúcne pozdravil a v rozhovore, ktorý potom vysielal v Slovenskom rozhlase potvrdil ich dlhé roky trvajúci úzky priateľský vzťah a ocenil jeho literárne a publicistické dielo, ktorým prispel k poznaniu temných stránok našej novodobej histórie.
V roku 1999, pri príležitosti Srholcovej sedemdesiatky mu Rudolf Dobiáš vzdal poctu básňou, ktorá nám Antona Srholca v našej pamäti natrvalo sprítomňuje.
Zdravica Antonovi Srholcovi
Buď pozdravený, milý Anton,
ty číry rubín skalický.
Bol si nám viac než kamarátom,
bol si nám bratom fakticky.
Život Ťa kresal tupým dlátom,
ty si to znášal stoicky.
Na tomto svete hrboľatom
netreba splácať pôžičky.
Buď pozdravený, švárny Anton,
rozšafný vincúr skalický.
Bol si nám viac než spolubratom,
bol si nám otcom prakticky.
Zavčasu vydali nás katom,
boli sme chlapci maličkí,
Prikrýval si nás vlastným šatom,
a utieral nám slzičky.
Buď pochválený, múdry Anton,
premiant nielen skalický.
Jedenkrát odviezol Ťa anton,
Ty si to nebral tragicky.
Keď vláčili Ťa hnojom, blatom,
neodhodil si pátričky.
Stal si sa Božím kamarátom
a Jeho synom fakticky.
Buď oslávený, skromný Anton,
ty pravý rubín skalický.
Stratil sa jáchymovský fantóm,
je čas na vinš a ružičky.
Som básnik, preto meliem pántom.
Poslanie tejto básničky?
Nech dlho žije náš brat Anton
a v našich srdciach navždycky.
Piate výročie úmrtia Antona Srholca si pripomenula aj RTVS novým uvedením rovnomenného dokumentárneho filmu režisérky Aleny Čermákovej z roku 2015. V súčasnosti režisérka pripravuje dokumentárny film aj o Rudolfovi Dobiášovi.
Anton Baláž