Jozef Špaček: OPOVÁŽLIVOSTI (Zopár pokusov o haiku a i.)
Iné veršovačky...
Jarné dažde sú zlatom pre niekoho.
Ako perly, zafíry, či najdrahší alkohol.
Až znova onedlho znova zakvitnú agáty,
možno sa zobudia básnici prekliati.
Vinič už stratil svoje nepotrebné prúty,
treba len dúfať, že máj nebude príliš krutý.
Môj otec chcel, aby som vedel sedlať kone.
Mňa však už dávno zlákali iné sveta vône.
Slnce čoraz väčšou silou vymetá oblohu,
možno sa práve niekto trápi alebo dumá o Bohu
Myslíš, že už vieš
načo je kvetu včela
o mede váhaš
----------------
Potok v záreze
krajiny matnou stuhou
vlečie tvoj pohľad
----------------
Pomýlený strom
s kobercom šedomachu
na južnej strane
----------------
Spodné vody už
nie sú ani siedmimi
prútikmi cítiť
-----------------
Stopa slimáka
ťa snáď vedie k tajomstvám
prastarých znakov
---------------------
Neviditeľné
pavúky tkajú jemný
rubáš jeseni
------------------------
Túžiš po svetle
z lampy Aladinovej.
Iná ti svieti.
-------------------------------
Každý hlinený
krtkov pokus uvidieť
končí rovnako
-------------------------------
Vírus nás ničí,
koho na tele, koho
na duši. Vieme?
-----------------------------
Imelo v našich
dušiach väzí hlboko.
Ale kto zatne?
-------------------------------
Stalo sa módou
sezóny haiku písať.
No máme na to?