Neuveriteľný sedemdesiatnik Miro Demák
Na úvod sa musím priznať, že som si tento laudačný titulok vypožičal od – nám zrejme všetkým dobre známeho – profesora Jána Števčeka, ktorý takto tituloval zdravicu k päťdesiatke ďalšieho nášho kolegu v blahej pamäti Vladimíra Petríka. Miro Demák sa mi zapísal do povedomia začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď som sa začal viac obzerať okolo seba, ktože to všetko študuje na Filozofickej fakulte. V úctyhodnom zozname to boli popri Mirovi aj ďalší dolnozemskí Slováci ako Miroslav Dudok, Samo Čelovský a Mišo Ďuga. Všetci menovaní mali a majú čo povedať obom literatúram, slovenskej i srbskej, alebo naopak. Aby som bol úplný, tak som vtedy spoznal aj Milana Richtera, Máriu Bátorovú, vtedy Hnitkovú, Danielu Hivešovú-Šilanovú, ako aj Valéra Mikulu, Braňa Hochela, Jána Švantnera či Fedora Matejova. Stretávali sme sa vtedy vo fakultnom literárnom krúžku a neraz i v kaviarni Krym či Tulipán a viedli sme debaty, ako inak, predovšetkým o literatúre. No a život šiel ďalej a rozvial nás z našej fakulty všelikde po Slovensku či po svete. Ale práve Miro Demák zostal pevne zakotvený v rodnej krajine a rodnom meste Stará Pazova, ktoré nazval južnou hranicou slovenskej kultúry, ako aj na Slovensku, znamenajúcom pre neho druhý domov. Stretli sme sa po rokoch práve na pôde nášho klubu a bolo to pre mňa neobyčajne príjemné ocitnúť sa v spoločnosti charizmatického a žičlivého človeka, akým nás oslávenec bezosporu je.
Dokázal sa venovať veľkej šírke tvorivých aktivít ako novinár, redaktor, básnik, prozaik, vydavateľ a tiež prekladateľ. Pozornosť sa pokúsim upriamiť na jeho zatiaľ poslednú knihu, v ktorej naplno rozvinul svoje schopnosti ako autor cestopisnej prózy. Ide o útlu knižku, no s neobyčajne bohatým obsahom, s veľmi skromným názvom Takmer niečo, s podtitulom Medzi nami a dejinami. Uvádza ju mnohosľubnou vetou: „Myslím si, že človek môže sám seba pochopiť iba z dejín“. Túto myšlienku napĺňa na ďalších stranách, kde sa stretávame nielen s jeho originálnym pohľadom na navštívené miesta, či už sú to južné krajiny ako Turecko či Grécko, alebo aj Taliansko, Tunisko či štáty bývalej Juhoslávie, ale aj s nesmierne pútavými hĺbkovými sondami, súvisiacimi s neuralgickými bodmi histórie navštívených miest. Tu čitateľa prekvapí nielen nečakanými historickými faktami, o ktorých sa nielenže málo alebo takmer vôbec vie, ale o ktorých sa ani len málokto zo zasvätených odváži mať čo len tušenie. Nezabúda ani na rôzne kuriozity, ktoré začleňuje do textu nenásilne s citom pre mieru, nepachtí sa za turistickými povrchnosťami. Ide mu vždy o dušu krajiny, podstatu príťažlivosti navštevovaných miest. Nezaprel v sebe ani skúseného prozaika, keď svoje cestovateľské postrehy, podporené závideniahodnou znalosťou dejín navštívených miest, oživil napr. aj životným príbehom zbožného moslima Mimara Sinana, hlavného architekta Osmanskej ríše, ktorého hrobku navštívil v Istanbule. Je prirodzené, že väčšiu pozornosť venoval južným krajinám, dovolil by som si mu udeliť v tejto súvislosti charakterizačné slovné spojenie "muž juhu" aj preto, že dokáže začleniť do svojich cestovateľských textov i vysokú mieru senzuálneho vnímania. Tu mi prichodí vypomôcť si Baudelairom – u Mira Demáka nie sú dôležité len zvuky, farby a vône, ale dokonca aj chute. Dôkazom toho sú texty ako Malý slovník morských rýb a Morské raky, mušle a iné plody mora. Netreba pochybovať, že i takéto údaje do cestopisných kníh patria. Takže v tejto knižke si prídeme na svoje aj v tejto spojitosti, potvrdzujúcej tiež, že náš oslávenec je aj vyslancom literatúry či už po spomenutých južných krajinách, no neobišiel ani Francúzsko či Anglicko. Za pestré a neobyčajne poučné čítanie mu patrí naša vďaka a úcta a úprimné želanie všetkého najlepšieho k jeho okruhlinám. Ďakujeme Ti, milý Miro, že si medzi nami.
Jozef Špaček
