Ivan Čičmanec: ZAŽITÉ A VYSNÍVANÉ
Vydalo MilaniuM (PhDr. Milan Richter – MILANIUM)
Dunajská Lužná 2022
Ivan Čičmanec patrí k najskúsenejším a najvšestranejším autorom v súčasnej slovenskej literatúre. Od roku 1969 žije v Nórsku, na Slovensku publikoval básnické a poviedkové zbierky, novelu, esejistické knihy a súbor literárno-kritických statí. Tiež prekladá z nórčiny do slovenčiny a naopak. Svoju hlbokú literárnu i filozofickú erudíciu a tvorivú nápaditosť prejavil v pozoruhodnej miere aj v svojej najnovšej knihe poviedok, zostavenej z 21 textov rôznorodo tematicky zameraných – od psychologicko-filozofických výjavov z vypätých situácií individuálnych hrdinov alebo z manželského či partnerského života po experimentálne texty, dokazujúce okrem iného aj ostrovtip autora. Hodno na úvod tiež dodať, že hranice zažitého a vysnívaného sú v jeho textoch nezbadateľné, niekde nezreteľné a dokonca až nepodstatné. Miestami deja sú Slovensko i Nórsko, v prípade próz s potlačeným či redukovaným sujetom nie je určiteľné. K najzaujímavejším i najzávažnejším textom súboru patrí zrejme próza Klietky. Z denníka bieleho potkana. Ako už názov napovedá, malo by ísť o príbeh z ríše zvierat, hoci i pokusných (z Laboratória), ale ide o podstatne hlbšiu a závažnejšiu alégóriu so zjavnými orwellovskými i kafkovskými konotáciami. Bieli potkani v Laboratóriu sú vystavení vôli svojich bohov a bohýň, ako nazýva rozprávač vedcov a vedkyne, ktorí im vstrekujú pod kožu rôzne tekuté látky, lenže sa po nich, ako vyplýva z denníka bieleho potkana, postupne cítia horšie a horšie. Napriek tomu niektorí veria, že im bohovia pomáhajú, že ich liečia, iní sa dosť ponosujú, že majú príliš tesné klietky, alebo že majú málo potravy a dokonca sú medzi nimi i takí, ktorí túžia po slobode. K tým, ktorí sú so svojim položením spokojní, patrí práve „denníkový inteligentný potkan“, z pohľadu ktorého sa tento laboratórny príbeh odvíja, o čom svedčia jeho názory: „Veď načo by nám bola väčšia klietka? Ja osobne by som sa ľahko uspokojil aj s menšou klietkou, ako je moja; hlavná vec je predsa, že je v nej dosť miesta pre mňa a pre moju potravu.“ (s. 185). Alúzia na ľudskú priemernosť, zjavná z citovaného, nie je tou najzávažnejšou, skrytou v tomto príbehu. V rozhovoroch, ktoré vedie „denníkový potkan“ so svojím laboratórnym druhom Fritzom, najinteligentnejším potkanom, s akým sa kedy stretol, nenapraviteľným skeptikom, sa dostávajú k veľmi vážnym, až fundamentálnym otázkam. Týkajú sa stvoriteľnosti, úlohe či existencii bohov, Fritz tvrdil, že mal kedysi matku, ktorá ho kŕmila mliekom, čomu rozprávač nemohol a nechcel veriť, pretože podľa jeho viery „Klietky sú večné, práve tak ako bohovia. Sú to dve stránky tej istej podstaty.“ (s. 193). Do Laboratória občas preniknú aj hnedé potkany, „banditi“, ako ich nazve rozprávač, a práve tých Fritz uvádza ako príklad šťastnejších tvorov, prerože podľa neho: „Nežijú uzavretí v klietkach ako my. Behajú kade sa im zachce, ako ozajstné sobodné tvory. Možno sú dokonca slobodnejší ako tí tvoji slávni bohovia.“ (s. 194). V blízkosti rozprávača sa okrem Fritza a bohov objavuje aj Líza, biela potkania samica, jeho tragická láska, a hnedý potkan Edgar, s ktorým vedie ďalšie dôležité rozhovory, z ktorých možno odvodiť, že autor tu nastoľuje závažné témy rasizmu, rasovej a náboženskej neznášanlivosti, svetonázorových rozdielov, ako aj základné ontologické otázky. Próza, nasýtená nielen už spomenutými kafkovsko-orwellovskými konotáciami, sa končí snom „denníkového bieleho potkana“ o prirodzenosti svojho pôvodu, potvrdzujúcim, že sme sa všetci zrodili z matky...Viaceré prózy odrážajú rôzne situácie či výjavy z manželského či partnerského spolužitia, väčšinou sú však plné napätia či disharmónie, ako nopak. V próze Šálka kávy zachytil autor zdanlivo banálnu situáciu, keď sa k osamelej žene, žijúcej len so synom, prekvapujúco objaví na návšteve jej muž Vilo, ktorý ich pred rokmi opustil, dôvodiac: “Prišiel som iba na kus reči. Reku, ako sa máš.“ (s. 108). Lenže neostalo iba pri reči, nečakane obnovili aj ich niekdajšiu sexuálnu spätosť. Muž však odišiel, nepočkal na svojho syna. Ostala po ňom šálka nedopitej kávy...Neobvyklú manželskú krízu zobrazil v poviedke Skúška priateľstva, v ktorom prechádzajú manželia Edita a Albín náročnou skúškou, pretože Albín sa prizná, že sa zaľúbil do ich rodinnej priateľky Brigity. Editu to, pochopiteľne, zasiahlo a spätne analyzuje svoje manželstvo a Albínov charakter. V ľúbostnom trojuholníku preberá prekvapujúco iniciatívu, prinúti Albína, aby spolu navštívili Brigitu a po dlhšej vzrušenej výmene názorov vysloví absurdné želanie urazenej ženy, keď vyhlási: „Hneď a zaraz,“ povedala tvrdo, „dovolíš Albínovi, aby sa s tebou pomiloval.“ (s. 69). Dvojica milencov po pochopiteľnom zdráhaní a ťažkostiach s Albínovým libidom jej želanie splní! Po vzájomnom uisťovaní sa, že sa o tom, čo sa stalo, nikto nesmie dozvedieť, odchádzajú od Brigity z absurdnej návštevy s rozporuplnými pocitmi. „Bolo to od teba veľkorysé,“ povedal Albín ticho, „nikdy ti to nezabudnem.“ Edita neodpovedala. Začínal na ňu doliehať hlad a únava, spomenula si aj na konflikty s kolegami v úrade, na večeru, ktorú mala o chvíľu pripraviť, a následne aj na všetko nevyspytateľné, čo jej mala priniesť budúcnosť.“ (s. 75).
Pomerne ostrý a nečakaný stret generácií v rámci jednej rodiny spracoval v próze Hlas krvi, začínajúcej nevinnou vetou: „Zdanlivo to bol nedeľný obed ako každý iný.“ (s. 169). Deti (Kata, Maroš a Filip) sa vzbúria práve počas tohto bežného rodinného aktu proti rodičom (Beta a Tomáš), nakoľko podľa Filipa „Vláda staromilského tmárstva dospievala u nás svoj posledný verš,“ odriekal Filip zrejme vopred naučenú frázu.“ (s. 170). Použijú násilie, sú aj dokonca ozbrojení a svoju revoltu myslia smrteľne vážne. Svoj počin vysvetľujú aj s úmyslom poukázať na „...lživosť doterajších pomerov...“ (s. 176), ktorá sa podľa nich prejavovala najvypuklejšie v jazykovej oblasti. Uvádzajú príklady a návrhy na zmeny, čo podčiarkuje absurdnosť ich revolty. Tento čierny príbeh však končí po zásahu susedov zmierlivo, skôr ako paródia na revolučný radikalizmus za akúkoľvek cenu. V osídlach rodinných peripetií s tragickýmio ostňami sa ocitajú aj protagonisti próz Jej veľký deň (s melodramaticky nečakanou ostrou pointou), Materské povinnosti (vzťah matky a jej neženatého syna vyúsťuje do antioidipovskej koncovky); ako disharmonická etuda z manželského súžitia vyznieva tiež próza Zimný večer. Zložito sa rozvíjajúci príbeh rozvinul na malej ploche poviedky pod názvom Pokus o vraždu, v ktorom sa pred udivenýjm čitateľským zrakom mení obeť napadnutia, vyslýchaná vyšetrovateľom, na predstaviteľa zákona. Takáto zmena či zámena (?) identity dodáva príbehu príchuť mysterióznosti až absurdnosti. Ako svojrázne textové experimenty vyznievajú kratšie prózy Rozprávočka a Popieranie. V prvej z uvedených dosiahol v konečnom dôsledku efekt vysokej miery irónie prekvapujúcim spôsobom, absolútnym využitím zdrobnenín, deminutív. V tej druhej próze zvýraznil napätie dramatickej situácie dôkladným využitím štylistickej výrazovej negácie, funkčným hromadením nielen slovesných tvarov záporného vyznenia. V inej rovine sa odvíja próza Romantické fragmenty, v ktorej autor tlmočí svojrázne bohémske pocity, pohybuje sa na krehkej hranici sna a reality, túžby a nádeje, zodpovedá tomu aj zvolené parížske prostredie, mesta lásky s typickými reáliami. Ocitá sa však ako správny tulák aj v Marseille, kde prekvapujúco zbadá svoju chvíľkovú lásku Fréderique, ktorá mu zmizla z očí v Paríži. Práve v Marseille na pláži maľuje obraz, na ktorom je práve on...Nemožno nespomenúť núkajúcu sa do istej miery vzdialenú a neurčitú inšpiráciu Ivanom Horváthom a jeho prózami Život s Laurou či Vízum do Európy, ako aj závan surrealizmu či impresionizmu. Najmä pre túto prózu sa vzťahuje druhá časť názvu prozaického súboru Ivana Čičmanca – vysnívané.
Ivan Čičmanec v svojom najnovšom prozaickom súbore, vznikajúcom v časovom rozpätí od roku 1978 po rok 2018, priniesol celý rad pútavých próz s precízne spracovanými témami, na vysokej štylistickej a kompozičnej úrovni. Jeho poviedky majú výraznú psychologickú hĺbku a mnohokrát možno v jeho postavách pocítiť až existenciálny rozmer či pocit v prežívaní zdanlivo jednoduchých životných situácií. Tento autor dokáže zažívať veľmi citlivo a hlboko, snívať o láske, kráse, slobode i bolesti s nevšedným porozumením, s hlbokou empatiou k „hrdinom našich čias“.
Jozef Špaček